OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ochranca mieru - Kapitola 13.



Ochranca mieru - Kapitola 13.Prízrak z minulosti?

Kapitola 13.

Vane mal pocit, že ho niečo odťahuje od nádherného sna, ktorý ho celého napĺňal. Otvoril oči do ďalšieho zamračeného rána. S radosťou sa popásol pohľadom na útlom tele svojej ženy, ktoré sa k nemu dôverčivo tislo. V spánku sa navzájom objímali, ich telá boli prepletené. Ani nevedel, kde začína on a kde končí ona. V mysli mu vyvstala spomienka na nežný pohľad a radostný úsmev, ktorý mu venovala. Nemohol naň prestať myslieť, stále sa k nemu vracal ako ozvena, no s ničivou silou úderu do žalúdka. Vyrážalo mu to dych a predsa... predsa chcel veriť, že cit, ktorý sa jej jasne zrkadlil v očiach i tom jedinom výraze pozdvihnutých kútikov úst, bol pravdivý. Srdce mu hriala podivná spokojnosť, keď predstieral, že sa mu to naozaj len neprisnilo.

Odrazu ho z nehanebného sledovania vlastnej ženy vyrušilo pobavené odkašlanie si. Jediný pohľad na dvere kajuty ho presvedčil, že krásna noc plná nehy dávno skončila a teraz je ráno. Nestál tam nikto iný než Lucan, ktorého príchod ho najskôr prebudil. No keď videl jeho skrúšený pohľad a lesknúce sa oči, nemohol mu to mať za zlé. Ak ho prišiel budiť, vyháňať ho z náručia toho nežného stvorenia, musel mať na to vážny dôvod. Obraz včerajšej hrôzy ho zasiahol ničivosťou smrteľného úderu a so zalapaním po dychu si spomenul, že nie všetci mali to šťastie, aby prežili zákerný útok nepriateľa. Prísť o člena posádky bolo vždy ťažké, pretože každý akoby stratil aj kus vlastnej rodiny. A starý Guy bol preňho otcom, ktorého nepoznal. Pre Lucana, ako jeho synovca, znamenal ešte viac. Nechcel si ani len predstaviť, ako sa jeho priateľ cíti.

„Všetko je pripravené, už čakáme len na teba, aby sme sa mohli rozlúčiť,“ poznamenal tichým, chrapľavým hlasom, akoby mu hrdlo zvierala neviditeľná ruka.

Vane vyrovnane prikývol. „O chvíľu som tam.“

Obaja to už zažili predtým, no predsa sa s tým ťažko vyrovnávali. Lucan zmizol na palube a Vane sa len ťažko premáhal, aby vstal z vyhriateho lôžka. Napokon sa odhodlal, no každý jeho pohyb bol tichý, takmer nepočuteľný. Predošlý deň bol pre Leonie peklom, na ktoré nebola privyknutá. Bola ešte slabá z doznievajúcej choroby. Nech sa prepadne, ak ju teraz bude budiť len preto, aby ju ďalej trápil.

Nenávidel tieto momenty. Okamihy, keď život niekoho len tak skončí a nikto nevie ako a ani prečo. Vždy mu to pripomenulo vlastnú matku, ktorá zomrela v bolestiach a ešte príliš mladá na to, aby to mala na svedomí staroba. Život na mori si vyberal rovnako krutú daň. Ľudia tu zomierali, hoci inak a pre inú príčinu ako tí na súši, ale vždy sa nakoniec pobrali na božiu pravdu. Vane bezmocne zaťal päste. Bol to proste život, no aj tak nedokázal zaplašiť vlastnú bezmocnosť. Na čo je potom také živorenie, ktoré synov oberá o otcov a synovcov o strýkov? Neprinieslo mu to nič dobré, nič! A ešte viac mu zobralo.

„Vane?“ doľahol odrazu k jeho ušiam tichý šepot jeho ženy. Okamžite na ňu pozrel. Zovretými päsťami si pretierala oči. Tartan jej pri tom pohybe odhalil jedno belostné ňadro. Zaťal zuby a prinútil sa opäť pozrieť na jej rozospatú tvár, no vlastnú túžbu nedokázal zaplašiť tak rýchlo.

„Prečo ešte nespíš? Potrebuješ oddych,“ pokáral ju, no vyslovil to priveľmi nežne na to, aby to vyznelo skutočne vážne.

Akoby si Leonie len teraz uvedomila, že svetu odhaľuje vlastné pôvaby, vytiahla okraj prikrývky vyššie, v tvári nápadne červená. „Zobudila som sa, lebo si odo mňa odišiel. Deje sa niečo?“

Strnulo prikývol. „Na palube lode sa vždy niečo deje, ale toto nie je nič, čím by si si mala zaťažovať svoju peknú hlávku. Pospi si ešte trochu, o chvíľu sa vrátim.“ Nech ho Boh zatratí, ak jej povie, že na palube sa koná pohreb ich zavraždeného druha.

Leonie jemnej potľapkala po voľnom mieste vedľa seba. „Poď na chvíľku ku mne, Vane.“

Pozdvihol obrvy, pretože mu jej žiadosť prišla nezmyselná, ale predsa vykročil k nej. Po ceste si zapínal posledné gombíky na košeli a keď k nej usadol, vyzeral ako dokonale upravený... gentleman. Ktorým nikdy nebol. Pirát, zradca, vyzvedač? To áno, ale nikdy nie príslušník šľachty.

Leonie ho pohladila po líci a úpenlivo sa mu zahľadela do očí. „A teraz mi povedz pravdu.“

Rozzúrene zafunel, keď si uvedomil, že ju ani na chvíľočku neoklamal. Zvláštne, že ho poznala tak dobre a zároveň tak málo. Nevedel, či ho to má tešiť, alebo zarmucovať. „Nemala by si to vedieť. Nie je to nič, čím by si sa mala zaťažovať.“

Mierne sa zamračila, keď si uvedomila, že zopakoval svoju predošlú odpoveď, len ju o kúsok pozmenil. „Prečo mi nechceš povedať pravdu?“

„Pretože ťa nechcem ešte viac trápiť,“ vyhŕkol skôr, ako sa stihol zastaviť. Ani nevedel, koho jeho odpoveď zarazila viac.

Leonie ho pohladila po líci. „Som tvoja žena. Ako mám zdieľať tvoje šťastie, či smútok, keď mi o tom nechceš povedať?“

Vane sa na ňu ticho pozeral, z predchádzajúcich predsavzatí ostal len prach. Vrúcne sa naňho dívala očami, v ktorých sa zrkadlil cit taký čistý a mocný, až mu zastavoval srdce. Nezáležalo na tom, že ju tým mohol raniť. Bol priveľký sebec, aby neprijal útechu, ktorú by mu mohla ponúknuť. Panebože, on po tom túžil zúfalo ako vyhladnutý po kúsku chleba! Zhlboka sa nadýchol, akoby sa chystal skočiť do rozbúreného mora, a so sklonenou hlavou prehovoril:

„Ideme vyprevadiť Guya, muža, ktorý včera zomrel, na posledný odpočinok.“ Jeho hlas nebol hlasnejší ako najtichší šelest vánku za letného večera a Leonie ho predsa začula. Poznal to podľa toho, keď ruka, ktorá ho dovtedy nežne hladkala vo vlasoch, odrazu ustala uprostred pohybu.

Zodvihol pohľad práve včas, aby videl, ako sa jej oči zalievajú slzami. „Je mi to nesmierne ľúto, Vane. Ja... nedokázala som ho zachrániť. Nedokázala...“ vzlykla potichu a odvrátila tvár.

„Nie je to tvoja vina,“ prinútil ju pozrieť sa naňho, „na to nikdy nezabúdaj, Leonie. Nemohla si za to, že na nás zaútočili bezbožní slabosi bez štipky odvahy v tele. Zaútočili na nás zo zálohy, bez vyprovokovania, bez čo i len jediného náznaku útoku z našej strany. Neber si pocitom viny to, čo si dokázala. Vďaka tebe žijú ostatní. Keby to Guy vedel, cítil by sa ti zaviazaný.“

„Ale to nemení nič na tom, že zomrel.“

Vane ju jemnej pobozkal na čelo, dlaňami jej jemnej objímal tvár. „Zomrel tak, ako žil, Leonie. Odvážne sa vrhol do útoku proti nepriateľovi len aby ochránil ostatných.“

„Enzo mi povedal to isté,“ zaševelila Leonie a nevyberane potiahla nosom.

„Lebo poznal Guya. Narodil sa na lodi, prežil na nej celý život a pobral sa na večnosť ukolísaný rozbúrenými vlnami. Pre takého starého morského vlka to bola pocta. Sme nešťastní, že sme oňho prišli. Bol nám všetkým ako otec. Ale ty nie si vinná jeho smrťou. Si len človek, Leonie. Ani Všemohúci by ho nezachránil,“ pošepol jej do ucha, hoci vedel, že posledná veta je klamstvom. Nikdy v Boha neveril, hoci naňho často nadával. Nemohol tam niekde byť, to by nejestvovali všetky tie hrôzy, ktoré v živote videl.

Leonie znovu smrkla, čím ho vrátila späť do kajuty. „Pôjdem aj ja, chcem mu povedať aspoň zbohom.“

Vane prikývol skôr, ako sa stihol zastaviť. A nič by to nezmenilo na skutočnosti, že by tam išla – s jeho dovolením alebo bez neho. Mierne sa usmial, keď si uvedomil tú zarážajúcu skutočnosť. Vedel predpovedať ako sa zachová v určitých momentoch. Bola odvážna a mala láskavé srdce. A to ju nútilo rýchlo si cez hlavu pretiahnuť spodničku a zakutrať sa do záhybov tartanu. Cítil neuveriteľnú hrdosť, keď sa pozrel na to, ako sebaisto, bez jediného zaváhania, prijala farby jeho klanu. No napriek tomu si predsavzal, že jej zaobstará obyčajné šaty, aké zvykli nosiť francúzske dievčatá. Potreboval ju skryť medzi ostatnými. A keď bude vyzerať ako oni, skôr medzi nimi splynie.

Leonie sa nemohla ovládnuť. Celá sa chvela a srdce jej krvácalo. Potrebovala oporu tak veľmi, až ju to samotnú desilo. No ani pomyslenie na poníženie, ktoré ju možno čaká, natiahla ruku k svojmu mužovi v snahe nájsť uňho útechu. Očakávala, že ju odmietne. O to väčšmi ju prekvapilo, keď ju objal okolo pliec a dovolil jej, aby si zaborila hlavu do jeho teplého tela. Bol taký mocný, znamenal pre ňu trvácnu skalu, o ktorú sa mohla oprieť aj v tej najsilnejšej búrke.

Prudko zažmúrila oči, keď jej do nich udrelo slabé denné svetlo. Poobzerala sa okolo seba a zahanbene sklonila hlavu. Pohľady všetkých na palube sa na ňu ostro upierali, akoby jej túžili vidieť až na dno žalúdka. Len Jocelin sa na ňu mierne usmiala, za čo jej bola nesmierne vďačná. Zotrvávala po bohu Vanea a snažila sa predstierať, že tam nikto nie je a hlasy, ktoré si okolo nej šepkali v neznámom jazyku, sa jej len prisnili. Chvíľku jej to pomáhalo. Len do okamihu, keď sa jeden mocný hlas vzniesol nad ostatné, čím ich umlčal. A potom sám začal rozprávať.

V strede malého hlúčika stál vysoký muž, brat Jocelin, a hovoril v tom smiešnom jazyku. Hlas sa mu mierne chvel a vždy, keď pozrel na niečo zabalené v zašednutom plátne pri svojich nohách, musel sa odvrátiť. Leonie trvalo sotva dva údery srdca, kým pochopila očividné – to niečo ležiace na starom dreve bolo útle telo starca, ktorý zomrel priamo pred jej očami, pod jej rukami. Teraz ticho spočíval v starom plátne, akoby čakal na čosi, čo ho prebudí. Ale to sa nestane. Už nikdy.

Zavrela oči a vlastná myseľ jej odmietla ponúknuť útechu vo vlnách nevedomia, či radostného spomínania na takmer dávno zabudnuté. Miesto toho ju takmer nemilosrdne zrazila na kolená sila jediného obrazu, keď už ako dávno dospelá deva súca na vydaj stála na vysokom kopci, telo jej bičoval ostrý vietor a kvapky studeného dažďa. Deň, keď na večnosť odprevádzala muža, ktorý bol jej strýkom a pritom jej nahradil otca, i matku.

Cítila, ako sa jej telo chveje, i to, ako jej niekto prehodil čosi teplé cez plecia. Po lícach jej stekali hotové potoky sĺz, no nechcela a nevedela ich zastaviť. Spomienky ju mučili takmer ničivou silou. Obaja muži – jej otec, aj muž, ktorého nepoznala takmer ani po mene – zomreli pod jej rukami. Ani jednému nevedela pomôcť, nedokázala ich duše vyrvať z rúk samotnej smrti. Nezmohla sa na nič. Bola slabá a na nič súca. Mohla len prelievať slzy nad ich smrťou a cítiť sa vinná. Bože, ako len chcela zomrieť miesto nich! Obaja mohli žiť, keby dokázala urobiť niečo iné okrem trasenia sa od strachu a nariekania. Matka mala vždy pravdu, vždy. Bola len bremenom, obyčajnou nákovou, ktorá každého ťahala k zemi, až ho napokon zahubila.

Zodvihla uslzené oči práve v okamih, keď telo zaťažené akýmsi ťažkým, guľatým predmetom, hádzali ponad palubu do mora. Vyšpľachnutie vody jej v hlave znelo ako zadunenie hromu. Ktosi ju podoprel, aby nepadla na zem, no čoskoro aj tak stratila pevnú pôdu pod nohami. Hojdala sa kdesi vo výšinách. Uprela pohľad hore. Zabodli sa do nej ustarostené oči jej muža, ktorý ju niesol v náručí kamsi ďaleko od smútiaceho davu. Chcela skríknuť, aby to nerobil. To ona bola príčinou ich bolesti. No zmohla sa len na to, že v pästiach zovrela svoj tartan a tesnejšie sa pritúlila k hrejivému miestu, kde cítila biť jeho srdce.

Keď po hodnej chvíli opäť zodvihla hlavu, uvedomila si, že je v malej kajute a ktosi ju nežne hladí po vlasoch a krku. Cítila sa zvláštne slabá, otupená. Na lícach cítila vlhké jarčeky a odrazu si ani sama nevedela spomenúť, prečo plakala. Príčina jej ostala skrytá, hoci ju poznala. Ostali len temné hlbočiny pohľadu jej muža, ktorý si ju prezeral s takým mocným citom vyrytým v tvári, až sa mu sama bála uveriť.

„Ach bože, čo som ti to urobil...“ začula ho zašepkať.

Zodvihla ruku, no miesto na jeho líce jej dopadla na jeho rameno. „To nie ty, to ja,“ odvetila rovnako tíško zachrípnutým hlasom. Potichu si odkašlala.

Mierne sa pomrvila. Vedela, že sa Vane bude chcieť niečo spýtať. Chcela byť pripravená na ten rozhovor. No zarazila sa, keď pod prstami pocítila nerovnosť. Zadívala sa tam a zalapala po dychu. Jej muž bol bez košele a na odhalenej pokožke pravého ramena sa vynímala škaredá, dávno zhojená jazva. Škľabila sa na ňu a pripomenula jej, kedy a kde svojho muža stretla po druhýkrát. Panebože, ako sa hanbila, aká vinná sa cítila za to, čo urobila! Teraz, keď videla svoje dielo, srdce jej takmer zastalo. Niečo z toho, čo cítila, sa jej muselo odzrkadliť aj na tvári, pretože na brade pocítila Vaneov prst a vzápätí sa už pozerala do jeho nežných očí.

„Už je to dávno zhojené, nebolí to. Je to pamiatka na jeden dávny večer, keď som...“ Zarazil sa uprostred slova.

Pozeral na Leonie akoby ju nikdy predtým nevidel. Keď zodvihol ruku a zaboril jej ju do zlatavých vlasov, mierne sa mu triasla. Nechal pretekať niekoľko prameňov pomedzi prsty. Vzápätí sa jej zadíval tvrdo do očí. Všetku nehu akoby odvial vietor.

„To si bola ty.“ Nepýtal sa, proste to vedel.

Leonie sklonila hlavu a zavrela oči. Vždy sa bála, že spozná pravdu. V ten večer sa jej pozeral do očí, možno videl aj jej tvár! Pod jeho pohľadom sa len prikrčila a čakala na chvíľu, keď odhalí ďalšie z jej tajomstiev. Ale dni sa míňali a on na ňu pozeral akoby ju nikdy predtým nevidel. Až sa nakoniec prestala obávať. Myslela si, že zabudol. Och, Bože, ako sa len mýlila! Aká pochabá bola, keď mu nevyjavila pravdu hneď v ten prvý deň ich zväzku. Mala sa ísť priznať na druhý deň, keď ho zranila. Mohla ho zabiť! Nemala sa nechať presvedčiť sestrou, aby nikam nechodila a nechala to zabudnuté. Pretože by skôr prežila vlastnú smrť ako pohľad plný znechutenia a zloby, ktorý na ňu uprel vlastný muž.

„To tvoje oči ma mátali! Panebože, prečo som na to neprišiel skôr!“ zvolal pobúrene a akoby si až teraz uvedomil, že stále spočíva v jeho náručí, nešetrne ju pohodil na lôžko akoby bola pobehlica, čo sa mu votrela do komnaty bez vyzvania. Vyskočil na rovné nohy a odrazu vyzeral ako mocný bojovník bez kúska citu, ako o ňom mnohí hovorili.

„Prosím, Vane...“ zaševelila, ani sama netušiac, o čo ho vlastne prosí.

„O čo prosíš? O svoj život? Ty si nemala zľutovanie! Zapálila si tej žene dom a bohvie, čo si ešte všetko napáchala! Ako môžeš žiť sama so sebou a s tým, čo si vykonala? Si spokojná, si na seba hrdá? Pretvarovala si sa, ako ti veľmi záleží na tom, aby zavládol medzi klanmi mier a pritom si to bola ty a pár tvojich kamarátov, ktorí ste pustošili domovy a zabíjali dobytok. Ako môžeš vôbec prijímať a žiadať moju útechu?!“

Leonie zadúšali vlastné vzlyky. „Vane, prosím... ja som... nemohla som... nechcela... Prosím!“

Vane zreval ako zranený medveď. Leonie sa až prikrčila. Vedela, že to ona spôsobila jeho muky. A nemohla mu ani povedať, prečo musel práve on trpieť. Panebože! Za toto by sa mala škvariť v pekle!

„Odpovedz! Ako môžeš žiť s tým, čo si vykonala? To si úplne bezcitná?“

„Nemôžem! Počuješ? Nemôžem s tým žiť!“ skríkla naňho. Tak veľmi túžila rozpovedať mu celý príbeh, všetko mu vyjaviť. A predsa nemohla. Pod náporom všetkých citov sklonila hlavu.

Vane na ňu dlho pozeral. Cítila jeho pohľad zabodnutý v tele, no nezodvihla oči, aby mu čelila. Nemala na to viac silu. Ešte nikdy predtým sa necítila taká zmätená.

„Si moja žena, tak ťa nevydám do rúk bratovi a jeho spravodlivosti. Máš čas do konca plavby vyjaviť mi mená tvojich kumpánov. Do smrti tak budeš žiť s vedomím, že si ich predhodila ich osudu. To bude tvoj trest za toto všetko. A s ním aj vedomie, že sa ťa už nikdy nedotknem. Nedoprajem ti to potešenie vidieť moju slabosť. Už si sa kúpala vo vlastnej zvrátenosti dostatočne dlho. Na toto nejestvuje dostatočne veľké vysvetlenie. Žiadny dôvod nie je dostatočne mocný na to, aby si kvôli nemu ničila domovy ostatným a zabíjala.“

Leonie počula bolesť a hnev v jeho slovách. Neodvážila sa vydať ani hláska, hoci jej srdce kričalo a prosilo, aby to urobila. Nemohla mu povedať pravdu a zároveň tak veľmi chcela. Nevedela mu dať žiadne mená, nezradila by ich. Hoci ani nevedela, kto sa skrýva za tvárami ukrytými pod kapucňami. Poznala len jediné meno a to prisahala zachovať v tajnosti.

Zhlboka sa nadýchla, aby sa upokojila, no nepomáhalo to. Zrútila sa na lôžko a telom jej otriasali vzlyky. Na jazyk sa jej drali ťaživé slová vlastného priznania, ktoré nikdy nebude môcť vyjaviť. Otočila sa na chrbát, pohľad zodvihla k nebu, ktoré nevidela, a z plného hrdla zakričala:

„Musela som zachrániť vlastnú rodinu!“ No v tú chvíľu bola už sama.

Kapitola 12. ¦¦ Kapitola 14.


Skôr ako odsúdite niektorú z postáv, rada by som vám niečo pripomenula - nikdy nezabúdajte, že v mojich príbehoch nie je nič také, ako sa zdá na prvý pohľad.

Lili :)



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Ochranca mieru - Kapitola 13.:

2. Perla přispěvatel
31.10.2012 [23:35]

PerlaNIeeee! To hádam nie! Ja som sa tešila, že sú spolu a teraz toto??? NIeee, prosím, povedz, že to nie je pravda! On jej musí odpustiť a musia byť spolu!!!
Ale inak to bola úžasná kaptiola, toto som fakt nečakala. No ale fakt... nech mu rozpovie všetko od začiatku ako to bolo, len nech jej Vane odpustí. Chudák Leonie. Emoticon
Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

1. Simones
30.10.2012 [21:12]

další zajímavá kapitola :) no už to mezi nimi začalo být takový krásný a pak jedna vzpomínka a vše je fuč :D tak snad se to vyřeší, co nejdřív :) no jo ti dva jsou si souzeni :) ale však ono se to mezi nimi zase urovná no ne :)) takový krásný pár a ty mi je takhle odděluješ :D

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!