OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Nový začiatok - 6. kapitola

03.03.2011 (19:00) • Musinka22 • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 481×

6. kapitola

Ráno ma Lil zobudila už o deviatej. Vraj sa musíme prichystať na festival, ktorý už, mimochodom, dávno začal.

Jej spôsob bol veľmi zaujímavý – vyhádzala si všetko oblečenie na posteľ (vlastne sa snažila, aby bolo na posteli) a postupne kombinovala rôzne kúsky pri čom chcela dosiahnuť oblečenie, ktoré by sa úplne hodilo na dnešný deň.

Nechápala môj spôsob – vybrala som tmavohnedú sukňu, k nej tričko, aby ladili farby a obula sandále čiernej farby.

Bola úplne zdrvená a tak som prišla k nej a poradila. Môj návrh máličko upravila pri výbere čižiem. Konečne sa teda obliekala do  krátkej, volánikovej, tmavofialovej sukne, trička na ramienka tiež fialového s bielo-čiernou podtlačou a čierne semišové čižmy.

š›

Nádhera! Záhrada úplne zmizla – kvety, stromy, jazierko, ihrisko ; namiesto nich tu boli stánky. Pekne jeden vedľa druhého, každý inej farby a veľkosti, podaktoré mali pri sebe lavičky a stoly, na ktorých už sedeli rôzny ľudia. Nie len žiaci z Merlinovej školy. Presne ako mi pred pár dnami povedala Liana.

Keď je už reč o nej, prehovorila ma, aby sme nešli na školské raňajky, ale aby sme si kúpili niečo tu. Úprimne to ľutujem! Zdá sa, že tu nebude nič, čo by som si mohla dať. Bolo tu veľa jedál, to áno. Od hamburgerov cez hranolčeky až po pizzu. Ale tak si teda nepredstavujem chutné raňajky!

Naopak Lil s tým nemala problém. Hneď v prvom stánku si kúpila šunkovú pizzu a s chuťou ju zjedla.

„Nebude ti zle?“ Ustráchane som na ňu pozrela. Pokrútila hlavou lebo ešte prežúvala veľký kus. Keď prehltla, odpovedala mi slovne: „Nie. To je úplne v pohode. Aj tak sme vstávali pred asi hodinou. Musíš byť určite hladná. Kúp si niečo.“

„Poďme sa prejsť po stánkoch. Možno na niečo narazím.“ Potiahnuc Lil za ruku som vykročila do uličky medzi stánkami preplnenej ľuďmi. Nebolo cez nich takmer nič vidieť.

Trochu som si všimla drevenú búdu, pri ktorej stálo len zopár ľudí. Boli to skôr dospelí návštevníci. Pred sebou mali terč, do ktorého nehádzali loptičky, šípky alebo strieľali s pištole. Oni si vyčarovali akúsi malú guľu, ktorá sa podobala na náš pozdrav. Odlišovala sa jedine farbou a to striebornou.

Kráčali sme ďalej, ale cez ľudí nebolo poriadne vidieť, čo konkrétne sa deje v danom stánku alebo čo sa tam predáva. Boli sme už takmer v polovici, keď sme narazili na stánok, pri ktorom takmer nik nebol.

V rade stálo len päť chlapov a to pred akoby veľkou plochou obrazovkou. Neprehrávali tam však film, ale akúsi video hru. Pomyslela som si, že to musí byť extrémne nudné, keď’ tam len tak stojíte v rade(!) a pozeráte na hru, ktorú si nesmiete ani len zahrať.

No keď sa na obrazovke zjavilo game over a vyšiel z nej akýsi človek, pochopila som. Oni neriadia nejakú postavičku - oni to hrajú priamo! Oni sú tá postavička. Spomalila som krok a s nemým úžasom hľadela ako ďalší chlap vošiel do televízie ako do nejakých dverí. S úplnou ľahkosťou.

Nakoniec sme zastali pred prístreškom, kde dve dievčatá – dvojičky, stáli pri nie moc veľkej kadi s vodou a volali na ľudí: „Poďte sa okúpať do nášho podmorského sveta. Dnes vás to nič nestojí, iba vlezte do kadi! Možno sa to ani nezdá, ale je to vážne sranda. Poďte...“ A takto stále dokola.

„Lil, myslíš, že hovoria pravdu?“ Pozrela som na kamarátku.

„Neviem, môžeme to skúsiť. Dnes je to zadarmo,“ potiahla ma za ruku Liana. Vzoprela som sa:  „Čo ak je to klamstvo a my vyjdeme všetkým na smiech?“

Uznanlivo na mňa pozrela. Potom sa slabo usmiala:  „Mám nápad. Poďme trochu ďalej, vysvetlím ti to.“ A začala kráčať za stánky. Prešli sme cez medzeru medzi týmto a nejakým červeným stánkom, z ktorého sa ozývali akési menšie výbuchy.

„Pôjdeme tam, ponoríme sa a keby to bol podvod, vynoríme sa a všetkým budeme tvrdiť, že sme videli podmorský svet. Nebudú vedieť, že klameme. Sami tam neboli, tak ako by to potom vedeli? Tak pod’!“ potiahla ma Lil späť a ani nechcela vedieť môj názor.

Pravdaže, zdalo sa mi to ako dobrý nápad.

Vrátili sme sa rovnakou cestou (pomedzi dva stánky) a začali sa predierať cez ľudí, ktorí prišli na volanie dievčat (ktoré stále pokračovalo).

„My by sme to rady skúsili,“ povedala Lil jednej z dvojičiek. Obe mali dlhé biele vlasy so zelenými prameňmi a oblečené boli v krátkych šatách so širokou sukňou  a širokými rukávmi, vyzerali dosť zaujímavo.

„Pravdaže,“ povedalo jedno s dvojičiek a podalo nám schodíky, aby sme sa mali ako dostať do vody.

„Ešte počkajte. Musíte sa vyzuť,“ ukázali na naše topánky. A tak som si odopla sandále a položila ich vedľa kade, hneď vedľa Lianiných čižiem.

„Potom nám poviete ako sa vám tam páčilo,“ povedali naraz pri čom nás chytili za plecia a priateľsky sa usmiali .

Vyšla som po bielych schodíkoch a skúsila, aká je voda. Napodiv príjemne teplá. Nie však až taká ako vo vani. Skôr taká ako v bazéne po pekne horúcom týždni.

Sadla som si na okraj a spustila sa do vody. Namiesto toho, aby som nohami narazila o dno som musela začať plávať. Pravda aj som sa trochu ponorila.

Liana, pripravená už na to, čo ju čaká, pomaly vliezla do vody držiac sa okraja. Keď’ bola už celá vo vode začala plávať na mieste. Pozreli sme na seba a po veľkom nádychu sme sa ponorili.

Nebola som si istá, či mám otvoriť oči. Teda skôr som to nevedela. Párkrát som to skúšala na kúpalisku, ale vždy ma z toho štípali. Ale keď’ ich neotvorím nič neuvidím!

Pomaly som ich teda začala otvárať.

Nič.

Žiaden príval vody. Žiadne štípanie. Namiesto toho som videla okolo seba iba obrovskú podvodnú jaskyňu.

Bola taká obrovská, že som nedovidela na dno. A bola tam aj dosť tma. Jediným zdrojom svetla bola diera, ktorou sme sem vplávali.

Rýchlo som sa snažila nájsť Lianu, aby sa mi nestratila.  Pozerala som všade okolo seba. Nevidela som ju. Začala som sa o ňu báť. Čo ak sa jej niečo stalo? Čo ak to nevydržala s dychom... Vtedy som si uvedomila, že nepotrebujem dýchať.

Aj s ňou sa deje to isté? Ak áno tak sa nemohla utopiť.

Vtedy sa pri mne niečo pohlo. Dotklo sa to môjho ramena a ja som pootočila hlavou.

Keby som nebola vo vode, zrejme by som ju od šťastia objala. Namieste totiž plávala Lil a ukazovala smerom dolu.

Rukou som naznačila či tam chce plávať. Ona súhlasne pokrútila hlavou.

Ako sme sa vzďaľovali od vchodu, stále menej a menej sme videli. Vôbec som netušila kam vlastne ideme. Plávali sme smerom dolu čiže nám to išlo čoraz horšie.

Lenže keď sme sa blížili k veľkej skale, začínala som lepšie vidieť. Svetlo sa stále zosilňovalo až sa dalo okolie dobre pozorovať. Ale odkiaľ sa berie to svetlo?

Zašli sme za skalu, odkiaľ vychádzala žiara a uvideli sme niečo nádherné. Obrovský korálový útes s rastlinami, ktoré žiarili natoľko až osvetľovali okolie. Pomaly sme k nim doplávali. To sme však nemali robiť. Hneď’ ako sme od nich boli asi meter, zavreli sa a svetlo zmizlo.

Zostala po ňom iba obrovská tma.

Ja som sa hneď vzdialila, ale Lil tam zostala. Zrejme nepochopila, že isto nemajú rady prítomnosť ľudí. Preto som sa po ňu vrátila (vedela som, kde je nakoľko bola tmavšia ako okolie) a potiahla ju ďalej od rastlín.

Keď’ sme od nich boli dosť ďaleko, znova sa otvorili a rozsvietili. Potešili sme sa  a slabo usmiali. Vtedy sa však pri nás niečo pohlo, niečo väčšie ako ryby pri rastlinách (tie im zrejme nevadili).

Naše úsmevy zmizli. Rovnako rýchlo ako predtým to svetlo.

Strašne som sa zľakla a začala plávať preč. Obzerala som sa za Lianou. Nasledovala ma a strach v jej očiach sa možno podobal na ten môj.

Svetlo začalo miznúť a môj strach narastať, keď sme zašli za skalu a pri nás sa opäť pohlo niečo obrovské.

Žralok?

Alebo nejaké obrovské, magické zviera?

Všetku energiu som sústredila na plávanie za malým bielym bodom, ktorý označoval východ z tohto mokrého pekla. Bol čoraz väčší a stále som sa k nemu približovala viac a viac.

Skvelý pocit z nadýchnutia, ktorý nebol až taký potrebný, mi dodal trochu energie na to, aby som sa vytiahla z vody na schodíky. Liana ma nasledovala a nemohla som si pri tom nevšimnúť jej neprítomný pohľad.

Akoby z vody vyšlo len jej telo. Nie celá Liana. Nie to veselé dievča plné energie.

„Tak, aké to bolo?“ spýtali sa dvojičky naraz.

„Ušlo to. Naozaj zaujímavé. Skoro nás niečo zožralo,“ povedala som len tak pre seba a zobrala nám topánky. Dvojičkám som venovala priateľský, krátky úsmev, chytila Lil za ruku a ťahala ju preč. Stále mala ten hrôzostrašný, prázdny pohľad.

Začala som sa o ňu báť. Odtiahla som ju za stánky na miesto, kde by normálne mala stáť fontána.

Chytila som ju za ramená a pozerala pri tom do očí: „Lil, čo sa stalo?“

Tá na mňa zaostrila a prehovorila rozrasteným hlasom: „Mel, pamätáš sa ako si mi hovorila o tom pocite, keď’ si v lese videla to zviera? O tom, že si sa ho chcela dotknúť?“ Iba som súhlasne prikývla, aby som jej nepretrhla niť rozprávania a vystrašene na ňu pri tom všetkom pozerala. „Aj ja som ho mala. Teraz v tej vode. Práve vtedy, keď’ okolo nás prešla tá veľká ryba alebo čo to bolo.“

Pustila som ju a začala sa prechádzať sem a tam.

Nerozmýšľala som nad tým. Nevedela som, čo mám povedať. Jednoducho som sa len tak prechádzala.

„Mel?“ opatrne ma oslovila Liana.

„Poďme radšej medzi stánky a ľudí. Neviem k tomu nič povedať a zrejme bude lepšie, pre obe, ak na to všetko zabudneme. Aj na tú príhodu v lese, aj na tú v tej kadi.“

„Ale, prečo Melysa?“

Svoj zrak som od nej odvrátila: „Pretože nerozumiem, čo to má znamenať. A vôbec, čo by si s tým chcel robiť?“ Len mykla plecami. Mávla som nad tým rukou a sadla si na lavičku, čo bola poblíž.

Z tej jej tváre a udalostí vo vode som úplne zabudla, že som mokrá (a myslím, že aj Lil). Skvele sa mi teraz hodí to kúzlo z čarovania. Ešte, že nie sme medzi ľuďmi.

„Lil, nie si mokrá?“ pozrela som na kamarátku, ktorá pozorovala dav návštevníkov ako chodia od jedného stánku k druhému.

„Jejda, vidíš, vôbec som si to neuvedomila. Ideme naraz?“ usmiala sa na mňa a mne sa hneď zlepšila nálada. Bol to skvelý pocit, ktorý oznamoval, že sa vôbec nič nestalo (aj keď sa stalo).

„Jasne. Naraz!“

A na to sme spoločne povedali zaklínadlo, pri čom sme pomaly prešli nad naším oblečením.

Vtom mi silno zaškŕkalo v bruchu. „Nejdeme už? Som strašne hladná. “

„Bože, jasne! Veď’ ty si dnes ešte nič nejedla...“ pozrela na hodinky na ľavej ruke „...a to je už jedenásť hodín. Ideme!“ zavelila a potiahla ma za ruku smerom k stánkom.

Po tom, čo sme prešli pri stánku s lukostreľbou, kde do zvierat strieľali srdiečkové šípy pri čom ich nezranili, a popri malom stole, za ktorým stál malý mužík (len o niečo väčší ako náš záhradný trpaslík), ktorý predával akoby malé cukrové vaty v rôznych farbách, som našla jedlo, ktoré sa dá jesť v každom čase.

„Bageta!“ víťazne som zakričala, pričom sa na mňa otočilo niekoľko zvedavých tvárí.

Počkala som si až sa dostanem na radu a vypýtala si jednu veľkú, šunkovú s poriadnou porciou majonézy.

Pani s hnedými vlasmi a veľkým červeným tričkom s logom stánku, mi ju podala až po tom, čo prešla dlaňou ponad ňu. Pekne som zaplatila a spokojne sa zahryzla do jedného z mojich obľúbených jedál.

„Ešte stále si ju nezjedla?“ začudovane sa ma spýtala Liana po asi desiatich minútach. Možno si myslíte, že jej otázka bola dosť hlúpa, ale to nie je pravda. Tiež by som sa to bola spýtala na jej mieste. Bagetu som jedla v kuse, ale stále bola celá. Proste som sa dostala tak asi do stredu a odvtedy jej dorastie každá časť, ktorú odhryznem.

Ukázala som to Lil a ona sa usmiala: „Takže je to presne také ako jedlo v našej škole.“

„No tak to mi už napadlo dávno.“

š›

Až do večera sme sa ponevierali po stánkoch. Vždy bolo niečo, kde sme sa zastavili. Najviac sme však jedli. Skoro v každom stánku s jedlom sme si niečo kúpili. Nakoniec sme sa tak prejedli, že sme nevládali ani chodiť.

Tak sme teraz sedeli na lavičke, ktorá patrila k stánku s cukrovinami.

„Nemôžeme tu presedieť celý večer,“ hovorila lenivo Lil.

„A prečo nie?“ nechápala som. Som taká prejedená, že by som si tu najradšej ľahla a spala.

Liana ignorujúc moju otázku pokračovala: „Preto by bolo najlepšie, keby sme sa išli prejsť. Najlepšie k lesu. Je tam čistý vzduch a žiadny ľudia. Všetci totiž išli na ten koncert, čo sa má začať o pár minút. Vôbec ich nechápem,“ zamumlala poslednú vetu a po krátkej odmlke pokračovala: „Bude lepšie ak pôjdeme. Tak vstávaj!“ pobúchala po stole a postavila sa.

„Ja nechápem teba Lil. Ako môžeš mať toľko energie po dnešnom dni a po tomto nezmyselnom prejedení? “

„Prosto som taká. A teraz pod’!“  potiahla ma za ruku a prinútila vstať.

Pomaly sme sa vliekli pomedzi dva stánky na trávnik pred lesom. Začali sme kráčať k miestu, kde sa bežne vchádza do lesa, keď...

„Prepáč, budem vracať... “ a ponáhľala som sa za stromy. Takmer som to nestihla. Vyvrátila som všetko, čo som dnes zjedla. Možno aj tú bagetu. Ale to je jedno! Dôležitá je tá úľava, aká nasledovala.

„Wow, kto by povedal, že sa do teba toho toľko zmestí!“ ozvalo sa zľava. Dobrý pocit bol preč.

„Ikuto? Čo ty tu robíš?“ vyslovila som otázku, ktorá bola úplne zbytočná. Nielenže by mi na ňu neodpovedal, ale ja sama som si vedela na ňu odpovedať.

Bol predsa na festivale. Zdá sa, že som pri tom vracaní, vyvrátila aj mozog.

„Tak sa maj...“ nedokončil, nakoľko nevedel moje meno.

„Melysa,“ doplnila som ho.

„Tak sa maj, Melysa,“ zopakoval pri čom zvýraznil moje meno. Je taký, taký... vadí mi, ale zároveň sa mi aj páči.

„Ikuto, počkaj!“ zakričala som za ním, pretože začal kráčať do lesa. „Chcem sa ťa niečo spýtať,“ dopovedala som a začala sa tackať za ním. Bola totiž už dosť tma  a príliš som nevidela na cestu.

Pozrel na mňa a zastal: „Čo!“

Nebola to otázka, no ja som na ňu aj tak odpovedala: „Prosím ťa, povedz mi, čo hľadáš v tomto lese?“ zvýraznila som pri tom každé slovo.

„Nič,“ povedal rozhodne.  No ja som vedela, že klame.

„Čo je to, že mi to nemôžeš povedať?“ pokračovala som a zároveň ignorovala jeho odpoveď.

„Prečo musíš všetko vedieť?“ prevrátil oči.

„Som prosto zvedavá,“ priznala som. „Počkať...ja už viem.“

Začudovane na mňa pozrel: „Čo už vieš?“

Cítila som ako ma jeho pohľad nedočkavo prepaľuje. Ako naschvál som chvíľu nič nehovorila. Aby sám pocítil ako sa ja niekedy cítim pri ňom.

Nakoniec som to ja sama nevydržala: „Viem, prečo mi to nechceš povedať. Myslíš si, že to budem hľadať rovnako ako tí dvaja! Ale to nie je pravda,“ povedala som monotónne pri čom som mávla rukou, akože ma to nezaujíma.

„Tak na čo to chceš vedieť?“ nechápal.

„Veď ti hovorím – som strašne zvedavá. Tak von s tým,“ pobádala som ho.

Prišiel úplne ku mne, vzdychol si a začal: „Poviem ti to. Hľadám zviera menom Selendrid. Je posledný svojho druhu. Je to ako chodiaca schránka, ktorá v sebe ukrýva silu. Jeho dotyk ti zabezpečí moc väčšiu, akú majú títo učitelia,“ povedal, pričom ukázal na školu. Úplne sa v tom vyžíval. „Možno väčšiu ako tri Nymphy. To s istotou neviem. Ale sú príliš dlho preč a vesmír na tom nevyzerá dobre.“ Na chvíľu sa odmlčal. Potom však nahodil široký úsmev (videla som ho aj v tej menšej tme): „A teraz, keď to vieš, niečo za to chcem.“

Chvíľu trvalo, kým môj mozog spracoval tú vetu. Keď som však pochopila význam tých slov vyvalila som oči a pomaly začala kráčať dozadu.

„Počkaj, nemyslel som „to“!“ zvýraznil posledné slovo a mne tak trochu odľahlo. Nechce odo mňa sex, takže si ho vypočujem.

„Chcem, aby si mi pomohla hľadať.“

Zvraštila som čelo: „Ja? Ale ja nesmiem chodiť do lesa!“

„O čom to hovoríš! Veď si v ňom už bola a stalo sa ti niečo? A navyše to nebola prosba, ale príkaz. Vieš moje tajomstvo a aj to, že som tu. Takže ti nič iné nezostáva. Vlastne, ešte niečo, ale to by som nerád robil. Krv sa mi z pazúrov dosť zle umýva. “

Nahlas som preglgla: „Lenže vtedy som nevedela, čo viem teraz. Ak ma tam nájdu obyvatelia lesa zradia to slečne Medinovej a tá ma vyhodí.“

„Na to si mala myslieť skôr, než si odo mňa chcela tie informácie,“ povedal a zlovestne sa usmial.

„Mel, Mel, kde si? Si v poriadku? Mel,“ prichádzalo zľava. Bol to Lianin hlas.

„Musím ísť,“ snažila som sa urobiť krok na odchod, ale Ikuto ma chytil za ruku a pritiahol späť.

„Tak ideš?“

„Ale... Čo ak ma nájdu a vyhodia,“ povedala som ustráchane.

„Aj keby, stačí ak sa neoblečieš do uniformy, ale do niečoho celkom iného.“

„Si si istý? “ neveriaco som sa spýtala.

„Celkom...“

„Mel, Mel, no tak pod. Je...“ ozýval sa Lianin hlas.

„Idem. Kedy?“ spýtala som sa Ikuta.

„Mel, neviem kde si. Nenúť...“ hovorila kdesi za stromami Lil.

„Zajtra o desiatej, tu na tomto mieste,“ ukázal na zem.

Ani som ho nepozdravila a ponáhľala sa za Lianou. Nechcela som aby videla Ikuta. Neviem ani či jej poviem, kam zajtra idem. Nemusela by to pochopiť.

Keď ma uvidela, vydýchla si. „Vďaka bohu. Myslela som, že sa ti niečo stalo. Bola by som ťa hľadala aj skôr, ale tiež mi prišlo zle.“

„To nič a prepáč, že si si robila starosti. U mňa si na to musíš zvyknúť,“ usmiala som sa. Až teraz som započula, že koncert je v plnom prúde.

„Ideme tam?“ povedala som a ukázala smerom, ktorým je pódium s rockovou skupinou. Po pravde sa mi tam moc nechcelo.

„Môžeme, ale poďme si umyť zuby. Myslím, že o chvíľu budem z toho znovu vracať.“

Nakoniec sme tam nešli. Boli sme tak unavené a po tom prejedení nám ešte stále nebolo dvakrát dobre. Aj keď naše žalúdky neobsahovali takmer nič.

Aj tak sa musím poriadne vyspať. Kto vie ako dlho budem zajtra v tom lese. Ach, ako len nemám rada svoju zvedavosť.

Autor: Musinka22, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nový začiatok - 6. kapitola: