Nový začiatok 5. kapitola 1. časť • OurStories.cz ~ naše povídky

Mel sa vracia do školy. Ako bude reagovať kamarátka? Aký problém sa vyskytne na hodine?

06.02.2011 (12:00) • Musinka22 • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 330×

5. Kapitola

„Páni dievča, vystrašila si ma! Odteraz ťa už nenechám samu. Mohlo sa ti niečo stať!“ karhala ma Liana. Je to naozajstná kamoška, ale trochu to preháňa. „ Má to však aj svoje výhody. Teraz môžeš na festival. Do lesa už tak súrne nemusíš.“

„Pravdaže s tebou idem. Veď som ti to povedala. A do toho lesa mám teraz ešte väčší dôvod ísť.“

„A to už aký?“ nechápavo na mňa pozrela. Takmer podrobne som jej vyrozpráva moju príhodu s Ikutom a tými dvomi hnusákmi.

Lil na mňa pozerala s vyvalenými očami, skoro ani nedýchala.

„Dobre, ale dosť už o mne. Radšej mi povedz, aký bol futbal s Johnym.“

Zničene na mňa pozrela, odkráčala k písaciemu stolu, sadla si a DJ, ktorý doteraz ležal vo svojom koši si sadol vedľa nej.

„Nič moc. Zdá sa, že sa mu vôbec nepáčim. Ale futbal bol super. Vyhrali sme,“ pousmiala sa nad výhrou. No o chvíľu jej zmizol úsmev z tváre, keď začala škrabkať psa za uchom. Vtedy začala hovoriť vážne: „Riaditeľka mi dnes povedala, že bude lepšie ak DJ-a pošlem domov. Vraj mu tam bude lepšie. Tu údajne nemôže zostať celý rok.“

„Ale...“ Nechápem, prečo tak zrazu. Psík nerobil nič, čo by nemal (venčiť ho chodila na okraj lesa). Tak prečo? Že by naozaj len chcela, aby bol doma s Lianinými rodičmi?

Možno áno.

Riaditeľka je dobrá a vie čo robí.

„Ja s ňou súhlasím,“ odrazu prehovorila Lil do ticha. Psík zakňučal akoby chápal o čom je reč. Liana si kľakla na kolená pred neho a v rukách zovrela jeho pysk, pričom mu naň venovala malý bozk. „DJ tu nemôže len tak pobehovať. Navyše nikto okrem mňa tu nemá žiadne zvieratko. A doma je doma... Skrátka, mama preňho zajtra príde,“ rýchlo dokončila.

Vedela som, že to nechce rozoberať a že je to jej konečné rozhodnutie aj napriek tomu, že ju poznám len veľmi krátko. Tak som zobrala uterák, čo bol prevesený cez stoličku pri mojom písacom stole a pobrala sa do kúpeľne. Teplá sprcha mi prišla vhod, aj keď nebolo nič, čo by som ňou mala zahnať. Možno tak jedine chcenie vidieť Ikuta a jeho mačacie uši. Kto vie, či ho ešte niekedy uvidím.

Po pozdrave zlatá guľa nám Denebria začala vysvetľovať cieľ dnešnej hodiny: „Dnes si zopakujeme roztápanie a vyparovanie. Má to však jeden háčik – musíte si ľad vyčarovať sami. Samozrejme, že vám poviem ako,“ výrazne doplnila, keď sa zozadu ozvalo akési „čo“ ktovie od koho.

Zrejme ju to trochu naštvalo, lebo jej z tváre zmizol jej tradičný úsmev. Pomaly lietala triedou a vysvetľovala: „Postup je jednoduchý. Skrátka poviete ľad. Ale musíte sa naň aj sústrediť. Nieže budete myslieť na niečo úplne odlišné. Nie každý vyčaruje rovnaký ľad. Teda chcem povedať, že nebudú mať rovnaké tvary. A keď budete mať nejaké otázky, prihláste sa.“

Začala som. Myslela som na ľad. Predstavila som si polárne krajiny a snežných medveďou. Zašepkala som: „Ľad,“ a predo mnou na lavici sa pomaly zjavil kus zmrznutej vody, pripomínajúci horu.

Špicatý, studený, biely ľad. Pozrela som na Lianu a tá veselo roztápala kus... chcem povedať, že tam už ležala len kaluž vody. Lil vie neuveriteľne rýchlo čarovať.

Po desiatich minútach, keď všetci mali splnenú dnešnú úlohu, opäť prepukla jej dlhá reč: „Skvele ste to zvládli! Sami vidíte, že čarovanie nie je až také náročné. Teda septembrové. Keďže nám zostáva ešte dosť času, skúsime niečo náročnejšie, no nie o moc. Budeme pohybovať predmetmi. A znova začneme ľadom. Ale aby ste si nemysleli, že celý rok budeme robiť iba s ním. Sľubujem, že na ďalšej hodine sa budeme venovať čarovaniu rôznych predmetov. Ale teraz k tomu hýbaniu. Zopakujete si pri tom všetko, čo viete. Ako som videla, ste dosť šikovní, takže by sme to mali stihnúť. Pôjdete totiž po jednom a to tu pri mojom stole. Ak ma niekto nejaké nedostatky je načase ich napraviť. A nie, že budete mať trému! Pretože tréma je najväčší nepriateľ čarovania! Začneme teda tu – od pána Dena.“ Usmiala sa na môjho spolužiaka, ktorý sedí v krajnom rade pri dverách a tým mu naznačila, aby išiel k nej.

Keďže nemá také dlhé vlasy ako Ikuto (pravda ani on ich nemá nejako extra dlhé) nemal ako skryt svoj strach zo skúšania.

A aj ja som mala strach. Možno väčší ako on. Vyzerám teda aj ja tak vystrašene?

Na Liane som nespozorovala žiadnu zmenu nálady.

Hľadela ako Den prichádza k učiteľkinmu stolu. Tiež som pohľad sústredila tým smerom, aby mi neušiel postup tohto kúzla.

Den konečne stál, kde mal a na stole pričaroval ľad v tvare deformovanej knihy.

„Skvele! To Vám ide. Teraz sa poriadne sústreďte na ľad pričom naň mierte dlaňami. Všetko ostatné vypustite z hlavy. Ste iba Vy a ten ľad.“

Kdesi vzadu sa ozval menší smiech. Učiteľka sa tým netrápila (iba nadvihla obočie) a pokračovala: „A potom pomyslite na to ako sa pohne. Je jedno kam. Nevadí ak sa Vám to nepodarí. A to platí aj pre ostatných,“ povedala trochu hlasnejšie pri čom pozrela po triede.

Denovi ešte venovala milý úsmev a odišla na druhý koniec triedy k oknu.

Spolužiak na ňu chvíľu neisto pozeral, ale nakoniec urobil ako mu povedala. Dlane vystrel nad ľadom. Chvíľu sa nič nedialo. Napokon sa ľad pohol vpred a šmýkal sa po celom stole. Keď bol takmer pri konci a hrozilo, že spadne, nečakane prudko zastal a šiel späť. Pred Denom znovu zastal, ale tento krát na stálo.

„Veľmi dobre! Ste šikovný. Pokračujte,“ potešila sa Denebria.

Den, teraz už spokojnejší rýchlo roztopil a následne vyparil vodu. Bola to otázka najmenej tridsiatich sekúnd.

„Dobre, sadni si. Ďalšia je slečna Melysa. Tak nech sa páči,“ ukázala na miesto, kde predtým stál Den. Pomaly som vstala a v nádeji, že sa budem dlho presúvať, prejde toľko času až oznámi koniec hodiny a ja nebudem musieť nič robiť.

Celý čas, čo som kráčala k jej stolu, ma prepaľovala pohľadom.

Zhlboka som sa nadýchla a myslela na ľad a tiež som to slovo šepla. Tentokrát sa mi to zdalo už o trochu ľahšie. Pozrela som na Denebriu a ona sa na mňa milo usmiala a jemno-súhlasne prikývla.

Hneď som sa cítila lepšie a trochu istejšie. Dlane som obrátila k malej ľadovej hore a snažila sa na nič iné okrem ľadu nemyslieť.

To bolo na tom to najhoršie! Hneď ako som si myslela, že sa mi to podarí, nejakým spôsobom sa mi do mysle dostal Ikuto.

Do kelu! Ak nezvládnem teraz to kúzlo, tak kedy?!

Znova som sa zhlboka nadýchla a pokúšala sa nemyslieť na nič. Chcela som len, aby sa ten ľad pohol. Presne ako som vtedy chcela, aby sa pohla tá hadica v našej záhrade.

Konečne sa mi to podarilo! Ľad sa zdvihol do vzduchu a vznášal sa zarovno mojej hlavy. Úplne ma to ohromilo. Bol skvelí pocit niečo ovládať.

V tom sa kryha s rachotom zrútila na stôl.

„Ale, ale slečna. Prestali ste sa sústrediť.,“ povedala s milým úsmevom a mierne mi hrozila prstom. „To nevadí. Je to len prvá hodina. Na začiatku Vám to však išlo pekne. Teraz pokračujte. “

Dosť som zneistela. Ani neviem prečo. Sama mi povedala, že sa nič nedeje. Tak prečo?

Pomaly a to myslím skutočne pomaly, som roztopila ľad na vodu a tú následne vyparila. Učiteľka to vôbec nekomentovala. Povedala iba : „Dobre. Nasleduje slečna Liana.“

Kamoška prešla okolo mňa a zaujala dobre známe miesto. Učiteľka jej nič nepovedala, len kývla čím jej naznačila, aby začala. Liana vyzerala dosť nervózne, ale jej čarovanie bolo presné a opäť rýchle.

Nesledovala som ju však stále. Skôr som pozerala na Denebriu. Keď Lil zodvihla ľad a to extrémne rýchlo, učiteľka na ňu podozrievavo pozerala. Mračila sa a premeriavali si moju kamarátku pohľadom. Dosť ma to vystrašilo a tak som zvyšok hodiny strávila pozorovaním kvapky, ktorá zostala na okraji mojej lavice.

„Všimla si si ako na teba zazerala?“ šepla som Liane na chodbe, cestou na hodinu planetológie.

„Nie, nevšimla. Ona na mňa zazerala?“ venovala mi neveriaci pohľad. Súhlasne som prikývla. „Kto vie prečo,“ rozmýšľala nahlas Liana.

Konečne je tu planetológia. Od pondelka sa čas vliekol strašne pomaly. Teda až na včerajšok. Teraz sa jej môžem spýtať na tie Nymphy. Pôjdem za ňou hneď teraz. Pochybujem, že by to rozoberala na hodine a po nej by mi znova ušla.

Vošli sme do triedy, v ktorej našťastie ešte nikto nebol.

„Zbehnem do jej kabinetu a spýtam sa na tie tri.“

„Dobre,“ odvetila Lil a zamierila k našim laviciam.

Prešla som cez všetky lavice stredným radom úplne ku katedre, zabočila vľavo, zaklopala na dvere a čakala. O pár sekúnd sa otvorili a spoza nich vykukla ružovo-biela víla.

„Čo si želáte, moja milá?“ s úsmevom sa spýtala a vošla za mnou do triedy. Cez moje plece zazrela Lianu, ktorá ju hneď pozdravila.

Nevedela som ako začať takže mi to prišlo vhod. Aj keď to bolo iba pár sekúnd.

„ Ja, chcela by som sa spýtať, prečo iba Tri Nymphy, mohli obnovovať planéty Lokixu? “ nakoniec zo mňa vyšlo.

Chvíľu na mňa pozerala. Zrejme rozmýšľala ako mi to má vysvetliť.

„Takto slečna. Nikto priamo netuší, prečo iba ony tri. Sú rôzne teórie. Napríklad, že mali viac odvahy, sily a schopností ako ostatní. Alebo možno ovládali sily zeme v troch podobách: svetlo, voda, príroda.“

„Nie sú náhodou sily zeme voda, vzduch, oheň a zem?“ skočila som jej do reči, čo bolo dosť nezdvorilé a začervenala som sa.

„Sú, ale iba tu na Zemi. Medzi ľuďmi. Medzi tými, ktorí nevládnu mágii,“ vysvetľovala mi Regina. „Ale teraz späť k Vašej otázke. Moja odpoveď ešte neskončila. Takže, čo sa týka tých síl zeme, možno ich spojením vedeli pretvoriť jadro planéty a tá postupne zmenila svoj vzhľad a prekvitol na nej život. Pravda, aby sa zachovala rovnováha, neobnovovali každú planétu, ktorá prepadla do radov Lokixu. Asi ani nevedeli každú zmeniť. Ľudia o nich takmer nič nevedia a veľa si toho vymysleli. Všetky tie knihy v našej, či hocijakej knižnici sú buď výmysly alebo predstavy ľudí. Či už o tom ako vyzerali, či o tom ako premieňali vesmír. Nikdy sa nikomu neukazovali príliš dlho. Nežiadali si pozornosť. Podľa mňa netúžili po sláve,“ hovorila zamyslene učiteľka. Potom sa nachvíľu odmlčala (zrejme pre efekt) a pokračovala: „Isté však je, že odkedy zmizli, začalo byť veľa temných planét a častí vesmíru,“ uzavrela svoju reč Regina. Vedela som to, pretože sa na mňa pozrela a venovala mi krátky, milý úsmev.

Napriek tomu všetkému čo mi teraz povedala stále niečo nechápem.

„Regina, prečo sa vôbec planéta stane temnou?“

Pousmiala sa: „To je téma dnešnej hodiny. A teraz si choďte sadnúť. Hodina sa o chvíľu začína. Hoci vaši spolužiaci si to zrejme neuvedomujú,“ pozrela po triede, kde okrem Liany nikto nesedel.

Autor: Musinka22, v rubrice: Povídky » Na pokračování