OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Nezostať sama - 9. časť

23.10.2013 (18:00) • mima33 • Povídky » Na pokračování • komentováno 10× • zobrazeno 971×

9. časť

Výbuch emócií. To sa odohrávalo v Jessieho vnútri a on sa stále nedokázal prestať usmievať. Bol to ten prihlúpli úsmev, ktorý ožiari celú vašu tvár a núti usmievať sa aj vaše okolie. Ešteže bol teraz Jessie sám. Niesol si so sebou zmluvu a práve sa vracal domov, kde sa do nej pustí a poriadne ju celú prejde. Nemôže dovoliť, aby mu niečo ušlo.

Toto je obrovská príležitosť a pokašľať to, by bol jeho koniec. Pán Pharrel je naozaj divný človek. Na jednej strane dával vždy Jessiemu najavo svoje antipatie, ale na tej druhej sa ho rozhodol vymenovať za svojho spoločníka. Aspoň na päť sekúnd vidieť do jeho hlavy a pochopiť, čo sa mu v nej odohráva – to by Jessiemu stačilo.

Pri tých myšlienkach sa akosi preprogramoval a znova sa vrátil do nemocnice k Diane. Samozrejme, len v predstavách, lebo momentálne mal toho akosi veľa a potreboval najskôr doriešiť pracovné záležitosti. Za Dianou zájde neskôr a všetko jej vyrozpráva. Hlavne tú časť, ako pán Pharrel pristúpil na jeho žiadosť a sľúbil Jessiemu pomoc s jej prípadom. Ak za ním taký magnát, ako on, bude skutočne stáť, Dianu by mohol z nemocnice odviesť už o pár dní a nikto, ani zaťatý doktor Flemming, mu v tom nezabráni. Jediný, kto by sa mohol postaviť na odpor a koho nie by mohlo zavážiť je samotná Diana, no dobrovoľne na tom mieste asi zostávať nebude chcieť.

Je síce mĺkva – teda, viac než mĺkva – a očividne ľahostajná, ale nie je hlúpa a Jessie by vsadil aj celý svoj život na to, že v hlave to má absolútne v poriadku.

Až kým neprišiel domov a nezavrel sa vo svojej izbe, jeho myšlienky sa točili okolo čiernovlasej dievčiny. Nebolo pochýb, že sa mu dostala pod kožu rovnako, ako voľakedy, keď bola ešte dieťaťom. Dokázala si získať jeho sympatie a nemusela povedať ani jedno prekliate slovo.

Celý zvyšok dňa Jessie sedel nad zmluvou a slovo po slove ju dopodrobna rozoberal a analyzoval, až napokon pred treťou ráno zaspal. Ale jeho telo bolo naplnené energiou z tej skvelej správy a preto sa zobudil nezvyčajne skoro a utekal späť do práce, aby mohol všetky potrebné veci prejsť spolu s pánom Pharrelom.

Neobťažoval sa ani raňajkami, či kávou, chcel to vybaviť čím skôr, aby mohol zájsť za Dianou – od včerajšieho poobedia ju nevidel a pripadalo mu to ako príliš dlhá doba.

Keďže pán Pharrel v práci ešte nebol a u neho jeden nikdy nevedel, či sa vôbec ukáže, krátko pred obedom sa Jessie zbalil a vybral sa nazad, k sebe domov. S mamou nehovoril už hádam aj dva dni, lebo nemal čas a tak sa to rozhodol napraviť. A jeho ubolený, prázdny žalúdok sa tešil na obed, ktorý bol pre Jessieho vlastne raňajkami.

Z kancelárie dorazil o pol jednej a do nosa mu hneď udrela známa, lahodná vôňa. Vyzul si teda topánky, kabát zavesil na vešiak a vybral sa do kuchyne, kde ako predpokladal, našiel mamu za sporákom, nad pariacimi sa hrncami.

„Čo dobré varíš?“ spýtal sa s úsmevom, aj keď podľa vône vedel odpoveď.

Pani Strettonová sa myknutím otočila a tiež venovala svojmu synovi spokojný úsmev, ktorý prešiel až do jej modrých očí, rovnakých, aké mal Jessie. „Mac-and-cheese, dáš si?“ ponúkla ho a rukou, v ktorej držala varešku, kývla na hrnce.

„Jasné,“ pritakal bez rozmyslu blondiak a usadil sa za stôl a spokojne sa rozvalil. Včerajší deň hádam ani nemohol dopadnúť lepšie. Jasné, spočiatku to bolo také chaotické a poriadne zlé, najskôr Flemming, potom Mason...

Pri spomienke na konfrontáciu s priateľom jeho sestry sa zháčil a pozrel na mamu, ktorá práve naberala cestoviny. Prezeral si ju a všimol si, že vyzerá poriadne slabo. Bola už staršia a veľa si toho za život vytrpela, hlavne kvôli svojim deťom, ktorým chcela dať všetko.

A jej dcéra, jediná dcéra, sa jej v podstate otočila chrbtom a rozhodla sa chovať ako cundra. Áno, Jessie mohol odtiahnuť Sam na protidrogové, ale čo by tým dosiahol? Závislý, ktorý sa vyliečiť nechce, sa nevylieči. A denne z toho zariadenia utečie nejaký narkoman, ktorý potrebuje svoju dávku, lebo nemá síl bojovať.

Keby ju tam naozaj prinútil ísť, nedosiahol by nič, jedine to, že Sam by ho nenávidela ešte viac, ako ho už nenávidí a jeho mama by bola poriadne šokovaná a sklamaná tým, akým smerom sa život jej potomka zvrháva.

Pani Strettonová nebola hlúpa a Jessie si to ani nemyslel, ale nebol si istý, do akej mieri je schopná zájsť. Čo by bolo pre ňu priveľa. Ak by si mal vybrať medzi mamou a sestrou, vždy si vyberie mamu, aj keby to znamenalo, že problémy, ktoré má Sam ju pohltia úplne a ona sa im napokon poddá a nechá sa rozdrviť.

Keď tieto predstavy preleteli blondiakovou hlavou, mimovoľne sa striasol, čo si pani Strettonová všimla.

Položila pred Jessieho plný tanier jedla a postrapatila mu vlasy tak, ako to robievala, keď bol ešte malý. „Deje sa niečo?“ Jej hlas znel starostlivo a bol pretkaný neuveriteľnou jemnosťou, kvôli ktorej si Jessie mamu vážil ešte viac.

„Všetko je super, vieš čo? Budem povýšený!“ pochválil sa naradostene, lebo potreboval presedlať na inú tému a zamestnať hlavu pozitívnejšími myšlienkami.

Tvár jeho mamy sa rozjasnila čírou radosťou a silno Jessieho objala. „Gratulujem, synček. Ak je niekto, kto si to zaslúži, si to rozhodne ty.“

Jasné, také veci by mali matky vravieť. Ale aj keď Jessie vedel, že jeho mama je ním jednoducho zaujatá a pokladá ho za toho najlepšieho na svete, nedokázal sa z jej slov netešiť, ako malý chlapec, ktorý dostal svoje vysnívané, diaľkovo ovládané autíčko.

Ešte chvíľu sa s mamou rozprával o práci a popritom do seba doslova napchal dve porcie jedla. Cítil sa plný na prasknutie a práve si zalieval čaj, keď ho napadlo, že by mal mamu pripraviť na fakt, že čoskoro v ich domácnosti pribudne nový spolubývajúci.

„Ehm...“ začal a následne sa zarazil. Rukou si zašiel do vlasov a pošúchal si temeno hlavy. „Vadilo by ti, keby...“ skúsil teda znova, no nevedel, ako sformulovať svoju požiadavku tak, aby bola nenapadnuteľná.

Bol to jeho byt, ale jeho mama bola... jeho mama, preboha!

„No už sa vykokci!“ pobádala ho pani Strettonová, zatiaľ čo umývala riad a sledovala ostražitým pohľadom svojho syna, ktorý tancoval na mieste a tváril sa viac než záhadne.

„Ide o to,“ skúsil teda začať po tretíkrát. Snáď už úspešne. „Mám nový prípad a je to hrozne nadlho a teraz nemám čas ti to vysvetľovať do podrobností, ale v skratke, to dievča prišlo o rodinu, nerozpráva, odmieta jesť a ja som jediný, s kým komunikuje. Chcú ju dať na psychiatriu, ale podľa mňa to nie je riešením situácie a preto som si povedal, že požiadam súd, aby mi ju zveril do pestúnskej starostlivosti a vezmem ju z nemocnice,“ zarazil sa a nad maminým nechápavým pohľadom ešte dodal: „Sem.“ Rukami pokýval okolo seba a zahryzol si z vnútornej strany do líca.

Pripadal si teraz ako nejaký štrnásťročný fagan, ktorý sa pýta od rodičov na prvú diskotéku.

Skôr, ako však pani Strettonová stihla čo i len žmurknúť, po tej informácii, ktorú jej poskytol očividne filantropicky založený syn, rozozvučal sa telefón a Jessie bez váhania prebehol k stolíku a pozrel na meno volajúceho.

„Deje sa niečo?“ zdvihol temer okamžite a prepadlo ho neblahé tušenie. Predsa dobrých správ bolo na tak krátku dobu priveľa a Jessieho šťastena sa určite rozhodla ísť dovolenkovať.

„Príď k Averyovým!“ prikázal prísny Stevov hlas z druhej strany a Jessie si dokázal predstaviť, ako sa jeho kamarát, ktorého síce nemohol vidieť, tvári.

„Povedz mi, čo sa stalo!“ dobiedzal Jessie, aj keď vedel, že nemá šancu.

„Keď prídeš. Ponáhľaj sa, je to sakramentsky dôležité!“ dodal ešte a bez ďalších komentárov zložil.

Jessie zostal stáť ako prikovaný a pristihol sa pri myšlienke, že nechce, aby sa Dianina rodina objavila. Nie, že nechce, ako nechce, ale k tomu dievčaťu si vytvoril akýsi podivný vzťah a pri predstave, že bude žiť pod jednou strechou s ním, cítil v žalúdku príjemné vibrácie.

Máš jej len pomáhať, napomenul sa v duchu a sám sa nad svojimi myšlienkami zamračil. Ako môže byť taký truľo? Ako ho to vôbec mohlo napadnúť?

„Musím ísť, neviem kedy prídem,“ oznámil mame, vtisol jej bozk na líce, ešte raz poďakoval za jedlo a trielil preč z bytu, späť von, do chladného februárového počasia.

Keď sadal do auta, ruky sa mu nepríjemne triasli a mal pocit, že sa od nervozity zjančí. Absolútne ignoroval predpisy a mestom doslova preletel. Jediné, čo ho zadržalo, bola semaforová križovatka, na ktorej prešiel až na tretíkrát. Debilná, denverská premávka.

Keď dorazil na miesto, z auta doslova vypadol a utekal chodníčkom k domu a zaklopal na vchodové dvere. Parkovali tu tri policajné autá, z čoho jedno bolo Stevovo BMW.

Dvere sa otvorili priam okamžite a za nimi stál hnedovlasý, mierne zarastený muž, v bielej košeli a oblekových nohaviciach.

„To ti trvalo!“ zahlásil podráždene a ustúpil Jessiemu, aby mohol vojsť do chodbičky, ktorú už predtým videl.

„Prepáč, vieš aké príšerné sú o tomto čase cesty,“ zavrčal podráždene, lebo za tých asi desať sekúnd, sa stihlo preniesť čo-to zo Stevovej negatívnej energie aj na Jessieho.

Steve len niečo zamrmlal a vybral sa do obývačky, kde boli ďalší traja muži a pani Collinsová, ktorá bola v tvári bledšia ako smrtka.

„Vy ste pán Stretton, advokát slečny Averyovej?“ spýtal sa okamžite jeden z policajtov, zavalitý, skoro holohlavý chlap, v škaredom sivom obleku, ktorý absolútne nesedel na jeho postave.

„Áno,“ prikývol a v tejto chvíli už vedel, že jeho domnienky o zlých správach sú potvrdené.

„Slečna Averyová v noci ušla z kliniky,“ oznámil flegmaticky ten tučniak – naozaj toho zvera Jessiemu pripomínal, akurát že nebol rozkošný, ale skôr nechutný – a netváril sa pritom nijako. Ako môže niekto niečo takéto povedať a brať to na ľahkú váhu?

„Čo?“ To bolo jediné, na čo sa Jessie zmohol a vypúlil oči na toho muža, ktorý len mykol plecom.

„Stalo sa. Je to chyba personálu nemocničného zariadenia, ktorí bude náležite potrestaní...“ brekotal a tak mu Jessie skočil do reči.

„Tak to si píšte, že budú potrestaní. Ja osobne sa o to postarám a všetkých...“ Pre zmenu bol teraz Jessie ten, čo sa pustil do monológu, ktorý momentálne naozaj nikoho nezaujímal a bol plytvaním časom.

„Dobre, o tom neskôr. Teraz sa musíme zamerať na dôležitejšie veci. Diana ukradla z nemocnice nejaké oblečenie a sesterské topánky, čiže sa nemusíme báť, že ju niekde nájdeme zmrznutú,“ začal Steve a Jessie si v duchu vydýchol.

„To dievča je očividne inteligentnejšie, ako sme si mysleli,“ zafrflal si ďalší policajt popod fúz, čím upútal Jessieho pozornosť.

„Ako to myslíte?“ nechápal.

„Je to blázon a preto-“ začal vysvetľovať, no Jessie viac počuť nepotreboval.

„Zavrite zobák. Každý jeden z nás v tejto miestnosti, to má v hlave menej v poriadku, ako ona. Tak ju láskavo neurážajte,“ vybuchol a škaredo sa na toho ignoranta zamračil.

„Upokojte sa všetci!“ zahriakol ich ten pupkáč a pozrel na Jessieho povýšeným pohľadom. „Vraj máte so slečnou Averyovou nejaké zvláštne puto – komunikuje s vami, ak sa nemýlim,“ počkal si, kým Jessie prikývol a potom pokračoval, „kam si myslíte, že mohla ísť?“

Jessie stiahol obočie a zavrtel hlavou. Chvíľu si to nechal rozležať v mysli a potom znova bezradne pomykal hlavou. „Nemám tušenie,“ priznal zahanbene.

Steve ho hneď potiahol preč a spolu prešli do odľahlej časti domu, kde mali súkromie.

„Collinsová vyzerá, že ju za chvíľu sekne,“ podotkol Steve necitlivo a Jessie ho počastoval zamračeným pohľadom.

„Prečo si ma volal sem?“ vyzvedal.

Steve sa rozhliadol dookola a chvíľu mlčal, akoby nad tým premýšľal. „Neviem. Stretli sme sa tu ráno a mylne sa domnievali, že nájdeme nejaké stopy,“ oznámil. „Mimochodom, hádaj kto bol náš návštevník,“ prehodil odrazu a v očiach sa mu blysla zvláštna iskra.

„Neviem,“ odpovedal Jessie. „Nejaký zlodej?“ typol prvú vec, čo ho napadla.

„Vôbec nie,“ zamietol Steve.

Jessie vyvrátil oči a štuchol ho do ramena. „Tak sa už vymáčkni.“

„Sám pán Dean Avery.“ Steve sa rozhodol nenaťahovať a rovno to na kamaráta vybalil.

Jessie sa odrazu cítil, akoby na neho vyliali kýbeľ brutálne ľadovej vody. „Ako?“ vypadlo z neho pološepky po chvíli.

„To špinavé oblečenie na zemi sme dali na rozbor. V jeho izbe nebolo ťažké nájsť DNA, stačil nám vlas a testy potvrdili, že oblečenie je jeho. Musel ho mať na sebe riadne dlho,“ podotkol a zarazil sa, keď si uvedomil, že trepe. „Nič menej, z letiska nám prišla včera správa, že istý Dean Avery pred niekoľkými týždňami odletel z miestneho letiska do Španielska,“ poinformoval Jessieho, ktorý mal čo robiť, aby to spracoval.

„Prečo tu nechal Dianu? Prečo nikomu nič neoznámil?“ Jessie sa to viac-menej pýtal sám seba, no zároveň v kútiku duše dúfal, že Steve mu dá odpovede, o ktorých blondiak vedel, že nimi nedisponuje.

„Ja neviem. Je to divné. Je to viac než divné,“ prehodil si pod nos a pošúchal sa na zarastenej brade.

Ak by bol niekto v tom momente tesne pri Jessiem, mohol by jasne a zreteľne počuť, ako mu pracujú kolieska v hlave a koľko príbehov si utvoril. Mal milióny odpovedí... Dean si myslel, že Diana je mŕtva... možno ju hľadal a nevedel ju nájsť... možno má niečo s tým, čo sa jej stalo – nie! To je blbosť, Dean je, teda bol, rozmaznaný fagan, ale nie je to žiaden násilník.

„Prečo šiel do Španielska?“ vyhŕkol odrazu Jessie a ani si neuvedomoval, že na niečo také myslí, kým tá otázka neopustila jeho ústa.

Steve na neho vzhliadol a stiahol obočie. „Ich jediný príbuzný žije tam,“ ozrejmil a Jessie si spomenul, ako mu to vraveli Eddie s pani Collinsovou.

„Čo budeme teda robiť?“ položil Jessie ďalšiu otázku, lebo odrazu sa cítil akosi bezmocne.

Netušil, kde by mohol Dianu hľadať. V hĺbke duše dúfal, že sa tu trebárs objaví, aj keď to nebolo vôbec pravdepodobné. Ak by sem totiž mala namierené, už by tu bola.

„Čo myslíš?“ odpovedal mu Steve otázkou a unavene si pošúchal oči.

Jessie na neho smutne pozrel a potľapkal ho po pleci. „Mal by si sa ísť vyspať,“ prikázal jemne a kruhy pod očami priateľa mu potvrdzovali, že to je to, čo potrebuje.

„V tomto chaose na to nemám veru čas,“ skonštatoval Steve a pohol sa späť k malej skupinke ľudí, ktorú pred chvíľou opustili.

„Dianu hľadá niekoľko členná skupina policajtov. Dokonca sme sa rozhodli kontaktovať aj jej spolužiakov a priateľov. Niekto niečo musí vedieť,“ hovoril pupkáč práve, keď sa Jessie opäť pripojil k nim.

„Možno by sme mohli prehľadať jej izbu a tak niečo zistiť,“ navrhol vysoký policajt, ktorý prehovoril po prvý raz, odkedy sem Jessie prišiel.

Pri predstave, ako sa cudzí ľudia prehrabujú jej súkromnými vecami sa zaškaredil a rozhodol sa, že to urobí sám. „Pozriem sa na to ja. Poznám ju a viem, čo mám hľadať,“ zaklamal poľahky a bez toho, že by čakal na povolenie sa otočil a vybral sa k jej izbe.

Keď tam vošiel, našiel ju v stave, v ktorom ju on zanechal. Odvtedy tu zrejme nik nebol a nebolo ničím pohnuté. Porozhliadol sa dookola a snažil sa zameriavať na detaily.

Prešiel k písaciemu stolíku, nad ktorým visela nástenka a na nej boli fotografie. Diana s otcom nad pahrebou v lese, Diana s puškou v rukách a rozjareným výrazom na tvári – tiež v lese, Diana zavesená na strome dolu hlavou – zasa v lese.

Les, les, les... odrazu ho to trklo. Otočil sa na päte a bez rečí vybehol von ako zmyslov zbavený. Neobťažoval sa niekoho oboznámiť so svojim zistením a rovno sadol za volant svojho auta a vybral sa smerom k Skalnatým vrchom.

Tajne dúfal, že sa nemýli a hlavne, že si pamätá cestičku k miestu, kam chodili stanovať.

Autor: mima33 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nezostať sama - 9. časť: