OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Nezostať sama - 5. časť

10.10.2013 (14:00) • mima33 • Povídky » Na pokračování • komentováno 16× • zobrazeno 1282×

5. časť

Jessie naširoko roztvoril oči a sledoval Dianu, ktorá sa schúlila do klbka a snažila sa neudusiť. Aspoň jemu to tak pripadalo. Keď prehovorila, jej hlas znel chrapľavo a veľmi slabo – určite zo seba už dlho nevydala ani hlások, ale toto? Nevedel si ani zhruba predstaviť, čo ju nútilo k tomu, aby takto kašľala. Nie, to určite nebolo len tak.

„Si v poriadku?“ spýtal sa ustarane a pritisol sa k nej, aby jej videl do tváre.

Oči mala červené a zaliate slzami. Vyzerala tak ešte nevinnejšie a utrápenejšie. Jessiemu ten pohľad rozhodne nerobil dobre a mal pocit, že sa ocitol vo svojom osobnom pekle. Nech uvažoval akokoľvek, nevedel prísť na žiaden spôsob, ako jej pomôcť.

Diana mu neodpovedala ani potrasením hlavy, ako tomu bývalo doteraz, len zostala ležať na lôžku a prepichovala ho pohľadom pretkaným nepredstaviteľnou bolesťou.

„Preboha, čo sa to s tebou deje?“ šomral si popod nos a nebol si celkom istý, či sa to pýta Diany alebo tú otázku skôr pokladá sám sebe. Jedno však nevylučovalo druhé.

Zostal pri nej nehybne sedieť až dovtedy, kým sa neupokojila a potom si ju pritiahol do náručia. Už ani nebol prekvapený, že sa jeho dotyku nebránila a ako bojazlivé mača sa schúlila v jeho lone a nepravidelne dýchala.

Privinul si ju tesne k telu a pozorne sledoval každý jej pohyb. Potreboval prísť na to, prečo ho od seba neodháňa. Musí predsa existovať spôsob, ako sa o nej niečo dozvedieť. Čokoľvek.

Ako tam tak sedel, s Dianou v náručí, pomaly sa pootvorili dvere a dnu nakukli sympatické oči pani Collinsovej, ktoré sa pri pohľade na ten výjav rozšírili čistým, ničím neriedeným, šokom.

„Smiem?“ ozvala sa napokon a Jessie prikývol.

Diana sa pomykala a počastovala pani Collinsovú škaredým pohľadom, ktorý dával jasne najavo, že ju tu nechce, ale inak zostala aj naďalej celkom nehybná v náručí Jessieho.

„Pani Collinsová,“ začal Jessie a mierne sa napäl. „Viete, kde Diana žila?“ položil jej otázku, na ktorú momentálne najviac potreboval odpoveď.

Pretože ak má prísť na čokoľvek, čo by jej mohlo pomôcť, nájde to práve v dome, kde to dievča vyrastalo.

„Samozrejme,“ prikývla automaticky pani Collinsová a pohľad nespúšťala z Diany, ktorá zasa prepaľovala svojimi čiernymi očami Jessieho.

„Poviete mi to?“ poprosil milo a uškrnul sa. „Potreboval by som tam zájsť!“ oznámil a Diana sa napäla ako struna a vyletela do sedu.

Jessie sa otočil k nej a všimol si výraz v jej tvári. Bolo viac než jasné, že chce ísť s ním, no nebol si istý, či je to dobrý nápad alebo nie.

„Chceš ísť s Jessiem?“ spýtala sa pani Collinsová čiernovlásky a Diana okamžite prikývla.

Tmavozelené oči sociálnej pracovníčky sa stretli s Jessieho modrými a nerozhodne mykla plecom. Možno by Diane pohľad na jej domov prospel a možno by ju to naopak zruinovalo ešte viac. Ale ako len mala prísť na to, ktorý variant je ten správny?

„Dám vám adresu, ale...“ odrazu sa zarazila a neisto skrivila tvár. „Nie som si istá, či tam môžete ísť. Vyšetrovanie stále prebieha a...“ bľabotala ďalej a Jessie jej neslušne skočil do reči.

„Mám kamaráta, ktorý je policajt. Možno by mohol ísť so mnou a tým pádom by to nebolo porušenie predpisov,“ navrhol a v mysli sa zarazil. Si si istý, Jessie?

V podstate mu to ale bolo úplne jedno, len sa potreboval dozvedieť čo najviac o Diane a nájsť nejakú strednú cestičku, ktorou spolu s ňou môže vykročiť a na konci ktorej bude čakať happy end. To dievča naň má právo. Nevedel síce presne, čím všetkým si prešla, ale bolesť v jej tvári dávala jasne najavo, že to nebolo jednoduché a to utrpenie jej už nik z mysle nedostane. Ale Jessie bol odhodlaný urobiť čokoľvek.

„Dobre, zájdem po tú adresu, ale kľúče majú policajti,“ dodala ešte a vyšla von z miestnosti.

Jessie a Diana tak osameli a zahľadeli sa na seba. Jessie mal pocit, že by nebolo dobré ju tam momentálne brať. Najlepšie pre ňu by bolo, ak by tam on teraz zašiel, zistil v akom stave to tam je a keď si bude na sto percent istý, že sa jej tam nič nestane a nebude to mať negatívny vplyv na jej psychický stav, potom ju tam vezme.

„Viem, že chceš ísť so mnou,“ podotkol a Diana znova prikývla.

S očakávaním hľadela na tvár advokáta a nervózne si hrýzla do spodnej pery. Vyzerala ako nejaké šteniatko, ktoré čaká, kedy si ho jeho majiteľ všimne a konečne si budú spolu aportovať.

„Vezmem ťa tam,“ začal a v Dianiných očiach zaihrali iskričky. „Ale nie dnes,“ schladil ju a dievčina sa zamračila. „Pozri, pôjdem tam, zistím v akom stave to tam je a pôjdeme tam zajtra, alebo pozajtra. Kedy si povieš.“ Slovíčko povieš samovoľne zdôraznil a Diana si to všimla.

Vystrela sa ako lata a s nedôverou sledovala Jessieho. Trvalo to možno aj niekoľko desiatok minút, aspoň Jessiemu to tak pripadalo. Potom sa otočila a ľahla si na posteľ, nohy si skrčila k telu a objala si ich rukami. Jessie automaticky vstal a prikryl ju dekou, ktorá bola pokrútená na konci jej lôžka.

„Sľubujem, Diana,“ povedal rázne a čiernovláska sebou mykla, no ďalej sa venovala civeniu von z okna, kde sa miesto hviezd, ktoré tak zbožňovala, vynímali oblaky a kostrbaté, už na prvý pohľad studené, slnko.

„Mám to,“ zvolala pani Collinsová, keď vošla späť do miestnosti a podala Jessiemu papierik s adresou.

„Ďakujem,“ povedal a už sa chystal odísť, keď mu oči zablúdili späť k Diane. „Vrátim sa,“ prisľúbil jej a potom sa vyšuchtal von z nemocničnej izby.

Vytiahol mobil a vyťukal číslo svojho kamaráta Steva. Zodvihol to takmer okamžite. „Potrebujem pomoc,“ vyrukoval na neho Jessie bez toho, aby sa vôbec obťažoval pozdravom.

„Aj ja ťa zdravím,“ prehodil ironicky Steve. „O čo ide?“

„Počul si o prípade Averových?“ spýtal sa Jessie a oprel sa o stenu pri výťahoch.

„To je tá rodina, čo šla kempovať a už sa nevrátili?“ uisťoval sa a keď Jessie pritakal, Steve povedal: „Jasné, všetci ich tu riešia. Je to celé nejaké divné! Vieš, že jediná ich dcéra, sa našla?“

„Viem a mám jej prípad na starosti. Teda, čo sa právneho hľadiska týka...“ začal vysvetľovať, ale v mysli sa okríkol a prešiel na dôležitejšie veci. „Potrebujem ísť do ich domu. Môžeš ma tam dostať?“ spýtal sa s neskrývanou nádejou v hlase a z druhej strany sa ozval Steveho povzdych.

„Čo by som pre teba neurobil,“ zašomral jeho priateľ a Jessie sa spokojne zaškľabil sám pre seba.

„Tak o dvadsať minút pred ich domom!“ prikázal naradostene a zavesil.

Aj keď bol na ôsmom poschodí, dolu sa vybral schodmi. Ani nevedel, čo ho tak nadchlo, že sa odrazu cítil plný energie, ale tušil, že v tom dome nájde niečo, čo ho privedie na ten správny smer.

Cez nemocničnú halu doslova preletel a keď naskočil do auta, zapásal sa a vydal sa preplnenými ulicami mesta. Cesty v Denveri boli obvykle o takomto čase prepchané a začali sa uvoľňovať až okolo siedmej hodiny večer. Jessie mal zvyčajne šťastie – irónia – a zapadol v dajakej zápche.

Najlepšie tak na hodinu, dve, aby šéf mohol poriadne nadávať a obviňovať ho, že sa určite niekde zašíval, aby nemusel pracovať. Lebo Jessie je určite z tých.

Nie že by sa hrnul do práce, alebo sa o ňu dokonca bil, to nie, ale nebol ani lenivý a už vonkoncom sa nevyhýbal svojim starostiam a povinnostiam. Vždy ku všetkému pristupoval zodpovedne, aj keď samozrejme, že aj jemu sa občas stalo, že na niečo zabudol, alebo sa mu niečo nepodarilo podľa jeho predstáv. Veď nikto predsa nie je bez chyby.

Keď sa blížil ku križovatke, všimol si, že je tam riadna kolóna, ale bola to jediná cesta, kadiaľ sa mohol dostať do odľahlej štvrte, kde žili Averyoví. Preto zastal a čakal. Prešlo asi desať minút, kým sa dostavil tam, kam potreboval, čo bolo vlastne celkom dobré skóre.

Mal iba jedno šťastie, že žiadne križovatky a semafory na neho už nikde nečakajú. Nie po ceste k domu Dianinej rodiny.

Keď tam zaparkoval, do oka mu padol vyškerený muž, opierajúci sa o kapotu blýskavého BMW.

„Meškáš!“ zahlásil Steve, keď sa odlepil od auta a prešiel k svojmu priateľovi.

Podali si ruky a Jessie sa ospravedlňujúco zamračil. „Vieš, aká príšerná premávka je?“ odpovedal otázkou a Steve prikývol.

„Preto mám ja tú krásnu sirénu,“ prehodil laškovne a ukázal na strechu svojho auta, kde sa vynímala policajná húkačka.

„Skvelé! Čo mám urobiť, aby som aj ja takú dostal?“ zažartoval Jessie, na čo ho kamarát plesol po pleci.

„Skončiť policajnú akadémiu,“ odpovedal prosto a otvoril čiernu bránku.

Jessie sa pozrel na dom pred sebou. Nebol ničím výnimočný, bol to dom, ako každý iní. Mal tehlovú farbu, čierne okná a čierne dvere. Pozemok vyzeral byť veľký, no bol poriadne obrastený trávou a burinou. Jednoducho bolo vidno, že tu nikto už dlhšiu dobu nežil.

Spolu, bok po boku, sa vydali k vchodovým dverám a Steve podal Jessiemu elastické rukavice. Podobné mávajú lekári.

„Bez nich sa ničoho nedotýkaj!“ upozornil ho profesionálne a Jessie sa zrazu cítil, ako chlapček na exkurzii zo školy.

„Rozkaz, šéfe!“ odpovedal pokojne a natiahol si rukavice na ruky. Mal pocit, akoby si navliekal druhú kožu, bolo to nepríjemné.

Steve zapichol do zámky kľúč a raz ním pootočil. Zámok šťukol a dvere sa otvorili. Jessie vošiel ako prvý a za ním sa vteperil Steve, ktorý opatrne zabuchol dvere.

Ocitli sa v neveľkej, dlaždicami vykladanej miestnosti. Pri stenách stáli kvetináče so zvädnutými, tropickými rastlinami. Jessie sa pri tom pohľade zamračil a radšej prešiel ďalej. Obývačka, ani kuchyňa ho veľmi netrápili. Chcel nájsť hlavne Dianinu izbu. Ak tu má získať odpovede, bude to práve tam.

Vošiel do jedných dverí, ale našiel tam kúpeľňu a tak vycúval von a zabuchol ich. Steve chodil bez rečí za ním a zamračeným pohľadom skenoval okolie.

„Čo vlastne hľadáme?“ spýtal sa po chvíli policajt a Jessie zahanbene mykol plecom.

„Neviem, niečo... čokoľvek,“ odvetil pološeptom a vošiel do bledohnedých – skôr béžových – dverí, na konci chodby.

„To je široký pojem,“ počul zafrflať Steva, ale nereagoval na to, lebo sa dostal tam, kde potreboval byť.

Ocitol sa v dievčenskej izbe. Nebola typicky dievčenská, napovedalo mu len pár indícií, ako napríklad fotky na stenách a oblečenie, ktoré bolo zanesené prachom.

„Poobzerám sa tu,“ povedal Steve a Jessie bez slova prikývol a rozhliadal sa dookola.

Všimol si široký parapet a na ňom naukladané vankúše a deky. Prešiel bližšie a do oka mu padla knižka, ktorá bola otvorená a položená vedľa parapetu na zemi. Zodvihol ju a uškrnul sa.

Diana očividne rada čítala, lebo tu bola veľká polica plná všakovakých kníh, od fantasy, až po náučnú literatúru. Keď si obzeral tú zbierku, zbadal, že dievčenské romány tam chýbajú. Z úst mu vyšiel veľmi tichý smiech a následne na to sa presunul ku komode vedľa postele.

Na vrchu boli naukladané rôzne obrázky a zošity. Otvoril teda prvú zásuvku, kde sa nachádzalo nejaké oblečenie, v druhej a tretej našiel spodné prádlo, takže im radšej nevenoval žiadnu pozornosť.

Keď otvoril štvrtú, našiel tam dva albumy a presne podľa jeho predpokladu boli plné fotiek. Tiež tam mala akési obaly, v ktorých mala... listy? Všetko to vybral a prešiel k posteli. Posadil sa na ňu a poriadne začal všetko preberať. Vyzeralo to síce ako jej osobné veci a za iných okolností by sa toho ani nedotkol, nie bez jej súhlasu. Ale teraz, či sa mu to páčilo alebo nie, nemal tak celkom na výber.

Kúsok od neho čosi buchlo a Jessie sa strhol, vtedy mu došlo, že je tam s ním aj Steve, ktorý sa rozhodol urobiť domovú obhliadku. Tento dom prehľadávali už minimálne stokrát, tak nechápal, prečo si Steve myslel, že teraz niečo nájde. A možno si to nemyslel, len chcel nejako zabiť čas, kým bude čakať na Jessieho.

Blondiak v rýchlosti prebehol albumy, ale boli plné rodinných fotografií, čo pre neho nemalo zmysel. Tak otvoril prvý, červený obal, ale našiel tam len poznámky do školy. V ďalšom obale bolo niekoľko listov, na ktorých boli rôzne skice. Diana tak asi zabíjala čas.

V poslednom obale toho bolo veľa. Papieriky, rôzne tikety – asi pamiatky a ďalšie fotografie. Opatrne ich prezeral. Tieto neboli ako tie v albumoch. Boli to fotky asi zo školy a z nejakých výletov. Na niektorých bola Diana ešte malé dieťa a na niektorých bola zasa rovnaká, ako je teraz. Jessieho napadlo, že vlastne ani nevie, koľko má to dievča rokov. Nevyzerá na viac, ako dvadsať. Ktovie, či už vlastne mala osemnásť – spýta sa na to pani Collinsovej.

„Jessie?“ ozval sa z ničoho nič Stevov hlas a znel naliehavo. „Poď sem!“ prikázal a Jessie sa už staval, že pôjde za ním, keď mu do oka padla fotografia, ktorá mu vyrazila dych a on samým šokom padol naspäť na zadok.

Civel na ten obrázok a cítil, ako v ňom všetko pulzuje. Krv sa mu v žilách búrila a v ušiach mu hučalo. Všetko ostatné pre neho teraz stratilo zmysel a on nedokázal spustiť zrak z tej fotky. Ako to, že si nepamätal?

„Jessie!“ zakričal zostra Steve a zjavil sa vo dverách Dianinej izby. Bol bledý a trochu rozrušený. „Niekto tu bol!“ vyhlásil a Jessie vypúlil modré oči.

„Ako?“

„Naposledy, keď sme to tu prehľadávali, bolo všetko nedotknuté a teraz z izby Deana, zmizlo niekoľko vecí a chýba aj kľúč pod skalkou, o ktorom sme vedeli, že tam je. A aby toho nebolo málo, v nočnom stolíku pani Averyovej bolo niekoľko tisíc dolárov a ani tie tam nie sú!“ vysypal to zo seba tak rýchlo, až takmer Jessie nestihol registrovať všetky jeho slová.

Vyskočil na nohy, všetky Dianine veci, okrem fotografie, vrátil do zásuvky a utekal za Stevom.

Vošli do, na prvý pohľad chlapčenskej izby. Na zemi bolo špinavé, potrhané oblečenie a šatník bol otvorený dokorán. Takmer nič v ňom však nebolo.

„Zdá sa, že Diana nie je jediná, ktorá sa dostala z lesa,“ skonštatoval Steve sucho a Jessie naprázdno preglgol.

A ďalšia časť je za nami. Pri tejto príležitosti by som veľmi rada poďakovala všetkým čitateľom, ktorí vraždia čas touto hatlaninou. Bez Vás by som ani nezačala, takže ĎAKUJEM. A menovite patrí moje ďakujem úžasným osôbkam, ktoré mi napíšu aj komentár: LiliDarknight, Tethys, Kiki1, MiriamTaylor, Deny, Wanda, Perla, MaggieLove, Wing, Blacky, Beatrice a LianaCullen. 

Máte nejaké predpoklady ďalšieho vývoja? Rada počúvam teórie. :)

Mimi :D

Autor: mima33 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nezostať sama - 5. časť: