OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Nexus 2.



Nexus 2.Ako môže dopadnúť drink s upírom na verejnosti?

„Wo-hou, mladá slečna. Kam sa takto chystáš?“

Zastala pri svojom otcovi a vzdychla si. Každý raz, keď sa chystala do mesta, čelila jeho otázkam, čo sa vždy podobalo na krížový výsluch. Založila si ruky na hrudi a nesúhlasne pokrútila hlavou. 

„Idem do mesta s Rachel. Pokojne jej môžeš aj zavolať. Ideme tam, kde vždy, do nášho obľúbeného podniku, o ktorom som ti povedala už aspoň miliónkrát. Budeme doma pred svitaním, o to sa nemusíš strachovať, keď budem s ňou.“ Pretočila očami a načiahla sa po kabát. Hoci bola asi nesmrteľná, minimálne viac odolnejšia oproti ľuďom, zima jej bola takmer neustále.

„Allyson, ja len nechcem, aby sa ti niečo stalo.“

„Čo by sa mi malo stať? Vlkolaci neexistujú, pokiaľ viem, cesnak mám rada a slnko teraz nesvieti.“

Jej rodičia boli príšerne starostliví, čo sa týkalo všetkého okolo nej. Kontrolovali každý jej krok, s kým sa stretávala, s kým bola v kontakte. Dokonca ani jej starší brat nebol tak ostro sledovaný ako ona.

„Vieš, aký mám názor na Rachel, radšej by si mala tráviť čas so svojimi rovesníkmi.“

Pozapínala si kabát a v tom momente započula trúbenie, ktoré šlo od cesty. „To bude ona. Neboj sa, dá na mňa pozor. Na rozdiel od nich, ona sa na mňa nepozerá s nechutením, keď si dám špeciálny drink.“

Porazene vzdychol. Pristúpila k nemu a dala mu pusu na líce. „Do svitania budem doma, ľúbim ťa. Povedz to mame tak, aby z toho nezošedivela.“

Každý piatok, a vlastne každý deň, kedy sa chystala von, mala prednášku o tom, prečo by nemala chodiť von. Nechápala, že ich to ešte baví. Finn chodil hocikde a dokonca aj bez toho, aby o tom niekomu povedal čo i len slovo.

Vybehla von a bez toho, aby sa zrútila na zem, prebehla po schodoch v topánkach na vysokých opätkoch. Čakalo na ňu auto s otvorenými dverami.

„Makaj, Ally, lebo tu zapustíme korene.“

Posadila sa vedľa svojej najlepšej priateľky a zachichotala sa. „Znovu sa necháš vyvážať? Ach, chudák Jamie.“

Potľapkala vodiča po pleci. Bol to upír, ktorý býval spolu s Rachel v dome na opačnom konci tohto mestečka. Boli spolu nerozlučná dvojka, niekedy sa jej zdalo, že sú ako dvojčatá. Poznali sa ešte ako ľudia, boli najlepší kamaráti.

„Neľutuj ho, ide si vybavovať nejaké svoje záležitosti, tak prečo ho nevyužiť ako odvoz?“

Uznanlivo prikývla. Chcela si do Jamieho rypnúť, či ide na čitateľský krúžok, alebo baliť dievčatá, no radšej si zahryzla do jazyka. Otočila sa k Rachel.

„Už vieš, čo si ideš obliecť? Videla som, ako si včera pozerala po tých tmavozelených šatách. Vyzerali by na tebe úžasne.“ Nechápala, prečo si ešte stále nevybrala nič pre seba. Hlavná vec, že všade okolo seba dávala módne rady ako profesionálka.

„Porozmýšľam o tom, videla som v meste ešte jedny, ktoré sú veľmi pekné. Pôjdem sa na ne pozrieť, môžeš ísť so mnou.“ Usmiala sa a rukou si prehrabla svoje dlhé ryšavé vlasy. „Nemala som posledné dni čas nad tým rozmýšľať mala som veľa práce v Centrále.“

Allyson sa od nadšenia rozšírili oči. „Musíš mi povedať všetko! Fotografie, ktoré si mi poslala... vyzerá to tam ako v rozprávke,“ vzdychla. Vedela si predstaviť bývať v takom prepychu.

„Paul na to minul nehoráznu sumu peňazí. Aby som ťa však vyviedla z omylu, nevyzerá tak celá budova, len pár miestností. Ostatné časti sú primerané... Paulovmu štýlu, ak sa to dá povedať. Tým myslím celkom luxusne. Vybláznila som sa tam, bolo to pre mňa ako vysnená dovolenka. Škoda, že si nemohla ísť so mnou.“ Hoci sa do dizajnu absolútne nevyznala, jedna jej časť zaplakala, že tam nebola s ňou. „Prečo vlastne chodíš do školy?“

Mykla plecom. „Unudila by som sa k smrti.“

 

Jediné voľné miesto bolo pri bare. S povzdychom sa posadila na barovú stoličku, ktorú nemala práve v obľube. Jediná výhoda bola v rýchlom dodaní drinku.

Rachel tiež nevyzerala nadšene. Takto každý videl, čo mali v pohároch a keďže sa snažili svoju identitu udržať v tajnosti, nepridávalo im to na dodržaní tohto tajomstva. Rachel tu už poznali, no o jej upírskej časti ešte nik netušil.

Ešte stále nevedeli, nakoľko je bezpečné pohybovať sa na svete ako polovičný upír. Jej rodičia jej spomínali, čo sa im stalo a hlavne kvôli čomu jej strýko prišiel o život. Našťastie, celé vedenie zmenilo zloženie a na čele upírov bol mladík, ktorý si plnil svoj sen o kraľovaní. Len vďaka nemu sa svet dozvedel o ich existencií. Hoci to bol pre všetkých obrovský šok, nastolil pravidlá, ktoré oba svety dodržiavali. Nanešťastie, tento upír bol práve teraz v ich meste a pravdepodobne aj niekde v ich dome.

„Dobrý večer, dámy. Čo vám dnes ponúknem? Máme nový miešaný drink s mätou, zázvorom, vodkou a našou špeciálnou ingredienciou,“ preniesol s úsmevom mladý čašník. Jeho príjemný hlas upútal jej pozornosť a okamžite sa naňho pozrela so záujmom.

Ešte ho tu nevidela. Mohol byť v takom veku ako jej brat, možno trochu mladší. Čierne vlasy mal rozkošne rozstrapatené a niektoré mu padali aj do tváre. Hnedozelenými očami si ich obe premeriaval a čakal na ich odpoveď.

„Jeden špeciálny drinčík,“ ozvala sa jej kamarátka a očividne musela odhaliť aj svoje zuby, pretože mu takmer tie jeho okále vypadli. Ihneď prestal civieť na jej ústa a len prikývol.

„Dvakrát?“ spýtal sa a znovu jeho pohľad spočinul na nej. Pousmiala sa tak, aby jej videl na zuby.

„Nie, nie. Poprosím ťa tú novinku.“

„Hneď to bude.“

Keď sa od nich otočil, zamračila sa na Rachel. „Mohla by si prestať desiť ľudí.“

„Ale prosím ťa, veď to je ešte decko, tak treba,“ zasmiala sa. Len nad ňou nesúhlasne pokrútila hlavou. „Mala by si si dať tiež.“

„Krv som mala dnes ráno, skôr potrebujem niečo alkoholické. Ide ma doma poraziť, toľko vecí ešte nie je porobených a mám pocit, že v škole absolútne nestíham.“ Na školu myslieť nechcela, keby sa jej chcelo učiť, už dávno by mala všetky semestrálne práce popísané. Mala pocit, že sa vydáva ona a nie jej mama.

 „Nie si predsa jediná, kto sa môže o všetko starať. Mala by si si oddýchnuť.“

„Prečo si potom myslíš, že sme dnes von?“ Nadvihla obočie.

„Dobre, dobre. Potrebuješ s niečím pomôcť? Vieš, že nemám nič na práci.“

„To by bolo super, zajtra ti pošlem rovno celý zoznam.“

Z konverzácie ich vytiahlo položenie pohárov na pult. Povinnosti hodila za hlavu, načiahla sa po svoj nápoj a štrngla ním o pohár krvi. Nenechala by sa dvakrát presviedčať, no bolo pre ňu nebezpečné odhaliť svoju identitu. Aspoň to jej rodičia hovorili prakticky od narodenia.

„Na zdravie teda. Aj keď toto mi stačiť nebude, o chvíľu príde môj darca, tak tu hádam bezo mňa pár minút prežiješ.“

Len si povzdychla a schuti si odpila. Nebolo to nijak výnimočne, špeciálna ingrediencia bola zmes citrusov a malé množstvo iného alkoholu. Potrebovala vypiť takmer pol pohára, aby ucítila účinky alkoholu.

Rachel pípol mobil, rozsvietila sa obrazovka a zbadala na ňom správu Som tu.

„Uff, to bolo rýchle. O chvíľu som späť, neopi sa. Nechcem mať problémy s Oliverom.“ Nahlas povzdychla a prikývla na súhlas. Nebola veľmi nadšená z toho, že jej kamarátka rieši svoju stravu takto. Jej rodina má dohodu s nemocnicami, ktoré ich zásobujú krvou. Mnoho upírov to tak robilo, bol to najprijateľnejší spôsob, ako si zaobstarať potravu. Keby aj chcela, nevedela by, čo má robiť. Predĺžené zuby sa u nej ešte neobjavili, za čo bola vlastne aj vďačná.

Najskôr si spolu s bratom mysleli, že ich jednoducho nebudú mať, no potom sa niečo zmenilo. Obaja majú temperamentné povahy po rodičoch, a tak netrvalo dlho, kým sa Finn zaplietol do bitky. Nešťastne zranil človeka, ktorý následne umrel. Ešte v ten deň vyzeral ako skutočný upír. Nerada spomínala na ten deň, bol to jeden z najhorších v jej živote.

Vtedy prisahala sama sebe, že sa bude ovládať, aby sa jej nestalo niečo podobné.  Nebolo to tým, že by nechcela byť ako rodičia, no skutočne nemala v pláne niekoho pre to zabiť.

Z premýšľania ju vytrhol pohyb pred jej očami. Mladík položil k jej limonáde sklenený pohár s priezračnou tekutinou. Zacítila, že šlo o vodku.

„Ja som si to neobjednala, to bude zrejme pre Rachel,“ usmernila ho a pousmiala sa.

„Je to pre teba, na účet podniku.“

Nechápavo nadvihla obočie.

„Vidím, ako ťa niečo trápi. Alkohol síce nevyrieši všetky problémy, ale na chvíľu aspoň zabudneš, že nejaké máš.“ Povzbudivo sa na ňu usmial. Chcela namietať, že už jeden alkoholový nápoj pije, no on jej zrejme prečítal myšlienky. „V tom drinku je veľmi málo vodky.“

„Vďaka,“ povzdychla si a úsmev mu opätovala.

„Nebojíš sa chodiť s tvojou kamarátkou von? Predsa len, je...“ vetu nedokončil, len sa oprel lakťami o pult oproti nej.

Zasmiala sa. Nevedela, čo mu na to povedať, keďže pravdu o sebe nehovorila nikomu. „Je rodinná známa, takže mi žiadne nebezpečenstvo nehrozí.“

„Úprimne, trochu mám o seba obavy, keď viem, že existujú. Koľko má vlastne rokov?“

Určite viac ako tvoji rodičia dokopy. „Dámy svoj vek neprezrádzajú.“

„Jasné,“ zasmial sa. Na chvíľu sa vzdialil, aby obslúžil ďalších zákazníkov. Sledovala ho, ako šikovne a ladne napĺňal poháre rôznymi tekutinami. Biela košeľa mu sedela ako uliata a obopínala jeho vyšportované telo. Mal ju zastrčenú do čiernych nohavíc a prepásanú trakmi. Nevedela z neho spustiť pohľad.

Po chvíli sa však začala obzerať každú chvíľu, keď sa otvorili dvere. Nechápala, prečo to Rachel tak dlho trvá.

„Vieš, že sa mi pracuje celkom ťažko pod tvojim dohľadom? Som tu prvý deň a ja veľmi dúfam, že nie si niekto, koho si najal môj šéf, aby ma kontroloval.“

Nahlas sa zasmiala. „Odvádzaš bravúrnu prácu, no môžem ťa ubezpečiť, že nikto taký nie som.“

Telefón, ktorý mala položený pred sebou, sa rozsvietil.

Komplikácie s darcom, vysvetlím neskôr. Pošlem po teba Jamieho.

Správa bola od Rachel. Nevedela, či sa má smiať alebo plakať. Ako sa na ňu mohla takto vybodnúť? Vzdychla si a odpísala jej.

Nemusíš, vezmem si taxi.

Nevedela si predstaviť seba a Jamieho samých v aute. Čo by si asi tak povedali? Pochybovala, že by mali nejakú tému, ktorú by mohli rozoberať. Nevedela o ňom takmer nič.

„Ten telefón zrejme nemôže za to, že sa naňho tak strašne mračíš.“ Naklonil sa k nej bližšie a šeptom dodal: „A počul som, že to spôsobuje vrásky.“

Zahryzla si do pery, inak by sa zasmiala asi na plné hrdlo.

„Tuto kamarátka sa na mňa vykašľala, takže mi padol aj odvoz.“

Pozrel sa na hodiny na stene, ktoré boli hneď vedľa čistých sklenených pohárov. Bolo trištvrte na jedenásť. Keď si to vypočítala, najneskôr o dvanástej chcela byť doma, aby stihla spraviť seminárnu prácu do školy.

„O pätnásť minút tu končím. Absolútne netuším, kto si, kde bývaš... ale ak sa kamarátiš s upírkou, asi by nebolo pre teba veľmi bezpečné, aby si chodila sama takto večer po vonku. Môžem ťa domov zaviesť, ak chceš.“

Zaklipkala očami a znovu si v hlave prehrala slová, ktoré povedal. Nedávalo jej to zmysel.

„Prosím?“

Zdvihol ruky v obrannom geste. „Ak mi ideš hovoriť o tom, že máš priateľa, tak som nepovedal nič.“

„Hm. Myslím, že odvoz by sa mi zišiel. Ako si myslel ale tú vec s upírmi?“

„Nuž... len tak mi napadlo, že ak sa teda priatelíš s upírmi a videli to nejakí iní, môžu si pomyslieť, že si ich... neviem ako by som to nazval. Poskytovateľ krvi? Skutočne netuším, či pre to existuje nejaký názov.“

„Ou. Na to som teda nepomyslela.“ V mysli si dala jednu pomyselnú facku. Snažila sa byť človek, keď to bolo nevyhnutné, no mala pocit, že skôr zlyháva. Nemala veľmi priestor na to, aby cvičila.

„Tak v tom prípade teda dopi svoje pitie a o pár minút budeš doma. Dúfam, že svojej kamarátke potom vyčistíš žalúdok za to, čo ti spravila. Toto priatelia nerobia.“

Ako odpoveď mu poslúžil jej úsmev. Bolo to určite prijateľnejšie riešenie ako volať Jamieho, no chvíľu ešte zvažovala, že by predsa len šla domov taxíkom. Nepoznala ho a jej otec by túto vec nazval vystavovanie sa zbytočnému riziku.

Čo by sa jej však mohlo stať? Bola približne dvakrát silnejšie ako on.

Dopila všetky poháre a začala sa jej z toho točiť hlava. Uvedomila si že to nebol práve najlepší nápad, keďže sa chystala urobiť si seminárnu prácu do školy, ktorú mala odovzdať ďalší deň. Čakala ju ešte dlhá noc.

 

Nasadla do bieleho mercedesu a zapla si pás. Uvedomila si, že absolútne nevie, ako sa dotyčný mladý muž vlastne volá. V mysli si strelila pomyselnú facku za to, aká je nezodpovedná. Neuvedomovala si, do akých problémov by sa mohla dostať. Vlastne na to nechcela ani myslieť, aby si to neprivolávala. Spoliehala sa na to, že je to len človek, takže ak by sa toto malé dobrodružstvo akokoľvek zvrhlo, mala navrch. Bola rýchlejšia a silnejšia, avšak v momentálnej situácii si s tým nebola stopercentne istá.

Sústredila sa na pravidelné dýchanie. Množstvo alkoholu, ktoré vypila naraz, jej udrelo do hlavy.

„Kto si?“ zvedavo sa ho opýtala, keď otvoril dvere na strane šoféra. Mladík sa zasmial a ospravedlňujúco sa na ňu pozrel.

„Nick Flannery, kto si ty, mladá dáma? Prisťahoval som sa tu pred týždňom, pochádzam z New Yorku. Nechcel som žiť v takom obrovskom meste,

„Ja som Ally Bayerová a bývam tu celý svoj život.“ Párkrát mala tú možnosť New York navštíviť. Bolo to úžasné mesto, do ktorého sa zamilovala na prvý pohľad. Nevedela pochopiť, prečo by sa odtiaľ niekto sťahoval.

„Perfektné!“

Pozrela sa na neho so zdvihnutým obočím. „Vážne?“

„Och, myslel som to tak, že mi to tu môžeš poukazovať. Ešte som nebol na pláži, neochutnal som miestne špeciality“

Sama pre seba sa zasmiala. Práve ona nebola osoba, ktorej by sa tieto veci mal pýtať. Na pláži tiež dlho nebola, to malo svoj dôvod. Ak nebrala do úvahy rýchle občerstvenie, reštaurácie nenavštevovala.

„Neviem, či som práve tá pravá osoba, ktorá...“

„Samozrejme, bol to len nápad,“ zareagoval Nick hneď so smiechom, keď si všimol jej zaváhanie.

Začkalo sa jej a znovu sa zachichotala.

„Možno to nie je práve najlepší nápad, počul som, že je tu veľa upírov. Celkom mi naháňajú hrôzu. Všimol som si, že s nimi nemáš žiadny problém. Máš na to nejaké rady?“

Prekvapilo ju ako zrazu zmenil tému. Mykla plecami, nevedela, čom u na to odpovedať. Asi to bude tým, že sama som upír, moji rodičia sú poloupíri a žiadnemu rodinnému známemu nebije srdce. Prinajlepšom by skončila päť kilometrov od domu a musela by si to odšliapať peši.

„Samozrejme, že aj mne prídu strašidelní, ale lepšie je byť s nimi za dobré ako sa báť, kedy na teba niekto vyskočí spoza rohu a vysaje do poslednej kvapky. Nepoznám ich veľa, no väčšina z nich nie je nebezpečná.“  Mykla plecom, akoby to bola len bežná komunikácia. Jej to prišlo úplne prirodzené. Chcela pokračovať a povedať, že väčšina z nich nevyciciava náhodných okoloidúcich, ale majú krv z nemocníc, prípadne majú k dispozícii darcov, ktorí s týmto nemajú problém. Nechcela mu však prezrádzať veľa detailov, bolo to pre nich nebezpečné.

„Zaujímavé.“ Nič viac jej k tomu nepovedal a ona určite nemala v pláne rozoberať túto tému detailnejšie. Jej veselá nálada pominula, hoci sa s ňou svet stále točil.

Navigovala ho dva bloky od svojho domu, nemala v pláne mu ukazovať, kde presne býva. Podľa jej rodičov to bolo nebezpečné. Nehádala sa s nimi, rešpektovala to. Bolo to ich vlastné súkromie a pre ich vlastné bezpečie.

Bola na seba pyšná, že hoci je pod vplyvom alkoholu, nekoná nerozvážne. Aspoň z časti.

„Dobrú noc, Ally.“

Vystúpila z auta a pozrela sa na mladíka. „Dobrú noc, Nick. Ďakujem za odvoz.“

.

Celú noc strávila triezvením nad seminárkou na literatúru. Sama netušila, prečo sa dala na štúdium umenia, bavilo ju to, no pri písaní prác umierala. Síce spať nepotrebovala, posledné dni nič nestíhala, preto si školské povinnosti nechávala na poslednú chvíľu.

„Matthew, upokoj sa, dobre?“ započula slová a približujúce sa kroky z chodby. Sedela za kuchynským stolom a knihy s notebookom zaberali jeho väčšinu. V pondelok o štvrtej ráno tu väčšinou nebol nikto, preto sa tam učila rada. Zamračila sa, keď sa jej do zorného poľa dostal Paul.

Položil malý tablet na stôl a zamieril k chladničke.

„To ešte nemusí znamenať nič. Matt, daj si panáka a poriadne sa vyspi. Sú to bludy, lovci by si momentálne proti upírom ísť nedovolili. Máme tú výhodu, že sme tak trochu nezničiteľní.“ Ich rozhovor ju zaujal, nakoľko o lovcoch toho veľa nevedela. Okrem toho, kedy by mala príležitosť vypočuť si takúto diskusiu? Razom bola rada, že tu majú takého vzácneho hosťa.

Vedela, kto bol Matthew Barker. Zastupoval upírov pred verejnosťou. Paula nepoznal nik, čo bolo vlastne celkom múdre riešenie, nakoľko keby sa niekto rozhodol ísť proti ním a náhodou by sa im podarilo zneškodniť Matthewa, Paul by bol stále hlava upírov. Čo by sa však stalo, keby k tomu skutočne prišlo? Vystúpil by Paul pred upírov a ľudí ako on sám? To bola celkom zaujímavá otázka.

„Takmer, Paul! Zabudol si, že existuje spôsob, ako nás oslabiť a zabiť. Nemal by si to podceňovať.“

„Prečo si myslíš, že by nás chceli zničiť? Všetci sa nás boja, ešte chvíľu potrvá, kým si na nás zvyknú. Pozri, máme zmluvy s nemocnicami, kde máme svojich ľudí. To je pre nás prioritou.“ Nemal tak celkom pravdu. Boli upíri, ktorí to riešili darcami. Pamätala si, že pred pár rokmi mali doma dvoch darcov, ktorí predstavovali stabilný príjem krvi. Prípadne boli aj takí, ktorí proste svoje obete lovili. To sa však časom stalo vo väčšine štátov ilegálne.

„To je to, čo sa ti snažím vysvetliť, ale ty ma jednoducho nepočúvaš! Čo robíš s tými, ktorých sa bojíš? Ktorí ťa môžu zabiť? Zničíš ich skôr, ako sa o to pokúsia. To je presne to, čo plánujú lovci. Odstrániť celú našu existenciu zo zemského povrchu. Prípadne sa aspoň o to pokúsiť. Sme tu v nevýhode, ˇudí je stále podstatne viac ako nás.“ Paul pretočil očami a vytiahol z chladničky sklenenú fľašku s krvou. Kedy sa tu stihol udomácniť?

„Ak máš na mysli meď, tak Emily už intenzívne pracuje na protilátke, ktorá zaberie do niekoľkých minút. Ešte to chvíľu potrvá, no v najbližšej dobe mi má doručiť nové zariadenie, ktoré by nám pomohlo odhaliť otrávenú krv.“

„Mala by si pohnúť, pár zdrojov mi už potvrdilo, že je aktuálne silný dopyt po všetkom s obsahom medi.“

„Pošli mi všetko, čo o tom máš. Pozriem sa na to,“ odvetil s povzdychnutím.

„Samozrejme. Nemal by si si teraz ale chodiť kade tade po svete...“

„Ježiši, Matthew! Som len vo vedľajšom štáte, nie na opačnom konci Zeme. Ak sa ťa na to niekto bude pýtať, proste odpovedz, že všetko máme pod kontrolou a nemáš tušenie, prečo by nám mala meď ublížiť. Proste to ukecaj ako vždy. Sme milí, slušní, civilizovaní. Použi tie slová, ktoré chce každý počuť.“ Paul sa posadil na stoličku priamo oproti nej. Sťažka si povzdychol. „Je večer, takže bude úplne stačiť, keď sa k tomu vyjadríš ráno. Za ten čas sa budem snažiť nájsť niečo o dopyte po medi a o lovcoch. Hlavne pokoj. Musíme prísť na to, prečo nás chcú lovci zničiť a potom môžeme pripraviť stratégiu na to, ako s nimi vybabrať. Niečo vymyslím.“

„Dobre, dobre, ty si tu šéf. Keď budem mať ďalšie novinky, ozvem sa.“

Nevedela si predstaviť Paula ako hlavného upíra celej jej rasy. Ako môže mať pred niekým rešpekt? Vyzeral maximálne na dvadsaťsedem rokov a ako čerstvý absolvent univerzity, ktorý nevie čo so životom. No jeho slová ju vážne prekvapili. Znel sebaisto, múdro a podarilo sa mu upokojiť upíra, ktorý by výzorom mohol pokojne byť jeho otec. Bolo to zvláštne. Nevedela, koľko rokov má Paul v skutočnosti.

„Vďaka.“

Položil mobil na stôl a pozrel priamo na ňu.

„Tento rozhovor si necháš len pre seba, dobre? Nechcem vyvolať zbytočnú paniku. Lovci sú problém už od začiatku. Stále hľadám spôsob, ako sa s nimi vysporiadať bez zbytočných obetí.“

Prikývla na súhlas. Bolo to múdre riešenie. Stále si nahovárala, že je v bezpečí, keď môže chodiť po slnku. Veď ako sa hovorí – pod lampou býva najväčšia tma. Nikto by ju neupodozrieval u toho, že je upír.

Zistila však zaujímavú vec. Keď sa zraní, poranenie sa jej hojí rýchlejšie než u upíra. Platilo to aj na rany spôsobené medenými zbraňami. Otravu meďou ešte spolu s bratom neskúšali, avšak bola si istá, že by celý jej priebeh bol iný, než u všetkých ostatných.

Sústredila svoju pozornosť späť na projekt. Jej žalúdok stále vydával zvláštne zvuky a niekoľkokrát oľutovala, že vypila toľko alkoholu.

„Nie je to moja starosť, no cítim z teba alkohol. Máš vôbec vek na to, aby si mohla legálne popíjať?“ spýtal sa jej s nadvihnutým obočím. Neplánované presunutie z extra tajného rozhovoru na jej osobu ju zarazilo.

„Odpovedal si si na to sám.“

„Hm.“

 

Paul jej robil tichú spoločnosť celý deň, sedel na opačnej strane stola a celá jeho pozornosť šla elektronickému zariadeniu v jeho ruke. Takmer neustále sa mračil a nervózne doňho ťukal. Napriek tomu jej prišiel zaujímavý, predstavovala si ho inak.

Krátke svetlohnedé vlasy mal rozstrapatené a predsa to vyzeralo, akoby nad ich úpravou strávil hodnú chvíľu. Predtým si myslela, že je blondín, no mýlila sa. Rovnako to bolo aj s farbou jeho očí. Neboli svetlohnedé, mali oveľa tmavší nádych. Rovnako jej prišla neobyčajná aj jeho tvár. Mal veľmi výrazné črty tváre, hlavne lícne kosti a čeľusť. Hoci bol sympatický, stále si myslela, že to je debil.

Seminárnu prácu dokončila až ráno. Okrem toho, že ju Paul vyrušoval, neustále rozmýšľala o  jeho rozhovore. Nechápala, prečo by chcel niekto zabiť upírov alebo im dobrovoľne ublížiť. Kto sa ich až tak bál? Neboli konfliktní, zbytočne na seba nepútali pozornosť a snažili sa nezapájať do konfliktov. Samozrejme, že sa vždy našiel niekto, kto chcel byť iný ako ostatní, no nepočula o výrazných problémoch.

Bolo za tým niečo viac?



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Nexus 2.:

1. Iki
11.01.2020 [11:53]

Paráda. Vypadá to slibně. Doufám že bude pokračování! Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!