OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Nepotrebujem ťa! - Bonus

30.01.2015 (20:00) • PrincessCaroline • Povídky » Na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 739×

Sedela som si na nohách a naťahovala ruky dopredu. Malý Mathias ku mne lozil po štyroch.

„Kto je tu šikulka?“ šušlala som na neho, keď sa ku mne dostal. Chytila som ho pod pazuchy a objala ho. „No predša tyyy,“ šušlala som ďalej a dala mu mľaskavú pusu na líce. Mathias sa zasmial a mňa zahrialo na srdci. Zbožňoval to a ja som ho pusinkovala po celej tvári.

„Zbožňuje ťa,“ ozvala sa Natalia pobavene a obúvala sa. „Nezabudni, že je to huncút a nechce spávať. Takže sa s ním naležíš v posteli.“

„Ona zbožňuje ležať v posteli. Niekedy mi trvá hodiny, kým ju odtiaľ vykopem,“ ozval sa David z gauča a ceril na mňa zuby.

„Nepočúvaj ho,“ poznamenala som a podala malému hrkálku. „Len už bež na to rande.“ Natalia sa otočila smerom k nám a chvíľu sa dívala na Mathiasa.

„Som ti vďačná, že mi ho postrážiš. Asi vyzerám ako nevďačná matka,“ ozvala sa skormútene.

„Hej,“ zarazila som ju ostro, no poľavila na tóne, „som jeho krstná, tak mi ho nechaj na chvíľu. Nie som žiadne drevo a keď tak, sme tu na neho dvaja.“ Len, čo zatvorila dvere, Mathias spustil bľabotanie a kopal nohami.

„Mamča nebude dlho preč,“ upokojovala som ho a pobozkala ho na čelo. Po chvíli ani nevedel, že jeho mama existuje.

Váľala som sa s ním po podlahe, stavali sme si kocky a neustále som ho pusinkovala.

„Ten z teba bude mať traumu na celý život,“ rypol si do mňa David.

Len som sa na neho nevinne usmiala. „Nebodaj žiarliš na malé dieťa,“ ozvala som sa a nenápadne pozorovala.

David si odfrkol a pustil si telku. „Nežiarlim.“ Pritisla som si k sebe Mathiasa a zasmiala sa, keď sa odul. Zobrala som si ho na ruky a sadla si vedľa Davida. Dala som mu hlasnú pusu ako malému, čo sa zas nepáčilo jemu.

„Chlapi,“ prevrátila som očami a pustila ho na zem, keď sa mi snažil vymaniť z rúk.

„Máme radi svoje ženy,“ povedal David a pobozkal ma.

Ako vždy sa mi rozbúšilo srdce a zatočila hlava. Bola som z neho úplne mimo a vôbec som sa to nesnažila skrývať. Len sa posumial, keď videl môj zrýchlený dych a naklonil sa ku mne, ale Mathiasovo hlasné džavotanie ho zarazilo.

Nerozumela som veľmi dobre jeho zvukom, ale bolo dosť hodín na to, aby sa pomaly chystal spať. Natalia mi však všetko pripravila dopredu a preto sme sa do postele dostali veľmi rýchlo.

Mathias ležal na chrbte a obdivne skúmal hračky, ktoré mal okolo seba. Ja som ležala na boku a zamyslene som ho pozorovala.

Odkedy sa David zjavil v Cosmopolise, boli sme spolu skoro dva mesiace. Samozrejme, že párkrát odletel spať do Bostonu, aby skontroloval podnik a svoju tetu. Moja matka bola z Davida priamo unesená, a to som jej radšej zatajila, že je to Denisin synovec.

Býval u nás a sem-tam so mnou chodil pozrieť otca do väzenia. Eric s Adamom sa s ním skamarátili, aj keď si myslím, že ho zobrali medzi seba len kvôli tomu, že som do neho bola rachnutá. S Adamom si však rýchlo padol do oka a Eric nakoniec nemohol mať žiadne námietky. Pred Lanou som dôkladne zatajovala všetko, čo som sa dozvedela v Bostone a Davidovi som zakázala, aby o niečom z toho rozprával. Všetci si mysleli, že je v Anglicku a ja som mala v úmysle to tak nechať.

„Nad čím rozmýšľaš?“ ozval sa David potichu a sadol mi za chrbát. Zaostrila som na Mathiasa, ktorému klipkali oči a vyzeral neuveriteľne nádherne. Nemohla som si pomôcť, ale pohľad na zaspávajúce dieťa ma uchvátil.

„Je nádherný,“ zašepkala som rozcítene a zakryla ho perinou.

„Počujem tam nejaký divný tón,“ ozvalo sa mi zašepkanie do ucha a pobozkal ma na spánok. Obrátila som k nemu vážny pohľad.

„Vôbec by mi nevadilo, ak by bol môj. Chcem minimálne škôlku,“ podpichla som ho druhou vetou, keď som videla, ako na mňa vyvalil oči.

„Neblázni, ešte nemáš ani dokončenú školu,“ vydýchol si uľahčene, keď mi sadol na to klamstvo so srandovaním.

Odvrátila som zrak a zbožne hľadela na to malé stvorenie. A bola by som sa utápala v tých divných pocitoch ešte dlhšie, keby som nezačula krik spod okien. Podráždene som zasyčala a opatrne som sa postavila z postele. Prečo mi niekto musí kaziť rodinnú idylku? Ani som neprišla k oknu, keď som rozoznala kričiaci hlas. Zamrzla som na mieste. Bol Lanin.

Okamžite som roztvorila okno a vyklonila sa von. Zbadala som Lanu na schodoch a... Nathaniela?! Doriti, čo tu robil?! Zaliala ma panika a hrôza.

„Daj, prosím ťa, pozor na malého a zavolaj, ak by si s ním nevedel rady,“ zamrmlala som v rýchlosti a vybehla von na chodbu.

Po schodoch som sa obúvala, tri minula a skoro sa prepadla až na medziposchodie. Začula som kroky po schodoch. V rýchlosti som zoskočila z ďalších schodov a skoro pri dverách zrámovala Lanu. Bola bledá, oči mala rozmazané a v očiach neprítomný výraz.

„Čo sa stalo?“ spýtala som sa vystrašene a zahrkala ňou. Len pokrčila plecami a odomykala dvere. To správanie som veľmi dobre poznala. Schytila som ju za kabát a prehľadala vačky. Našla som jej krabičku s liekmi.

„Si normálna?“ zhúkla som po nej a zabránila jej, aby mi tubu zobrala. „Vieš, ako rýchlo sa na nich znovu staneš závislou?“

„Nechaj ma,“ povedala podráždene a prikročila ku mne. „Dole bol práve Grant a pekne mi dojebal celý život. Už znovu! A ešte ho do toho videl aj Adam. Je teraz na mňa naštvaný a ja neviem, čo ďalej,“ hovorila trhane a znovu sa rozplakala.

Prišlo mi jej ľúto a objala som ju. Na jednej strane som s ňou súcitila, na druhej som musela potlačiť túžbu, aby som jej to všetko nepovedala. Nemohla som. Nebolo by odo mňa správne, aby som v nej živila nádej. Nechápala som však, prečo sa tu ten kretén zjavil.

„Choď hore. Strážim s Davidom Mathiasa,“ povedala som a zabuchla dvere do prázdneho bytu. Vedela som, že Mathias ju dostane na iné myšlienky. Počkala som, kým nezatvorí hore dvere a potom sa pustila dolu. Adam aj Lana videli Nathaniela. Povzdychla som si a vyšla von do zimného, februárového počasia.

Popravde, som sa chystala za Adamom, aby som sa uistila, že je v poriadku, ale zbadala som pri vedľajšej bytovke osobu, ako sedí na schodoch. Aj cez tlmené svetlo lámp som spoznala Nathanielovu hlavu, ktorú mal spustenú v rukách. Chcela som k nemu prísť a nahučať na neho, ale keď som si k nemu kľakla a on sa na mňa pozrel, nemala som silu.

„Hej,“ oslovila som ho a zotrela mu slzy z tváre. Videla som Lanine utrpenie, videla som, ako s tým bojuje a ako jej všetci pomáhame. Ale vidieť trpieť jeho, plakať za osobou, s ktorou nemôže byť, ma zabolelo. Kto pomáha jemu vyrovnať sa s tým?

„Nechcel som,“ hlesol a objala som ho. Nezaslúžil si to. Cez to všetko si nezaslúžili obaja, aby si týmto prechádzali. Boli sme stále len zasrané decká, ktoré si mali užívať posledný ročník strednej školy. Nebolo to fér.

„Tu si,“ ozval sa za mnou zadychčaný hlas a spoznala som našu čiernovlasú kamarátku. Tej z očí sršali smrteľné blesky, ktoré neobmäkčili ani Nathanielove slzy.

„Myslím, že si už narobil dosť šarapaty. Dal si tomu grandiózny nádych,“ povzdychla som si a pomohla mu postaviť sa. Až teraz som si všimla, že má rozbitý nos. To musela byť Adamova práca.

„Ešte raz sa mi pokúsiš zdrhnúť v tomto zavšivenom meste a prisahám, že ti sama zakrútim krkom,“ povedala Amelle Nathanielovi a podala mu sneh, ktorý zobrala z plotu. Keď však pokrútil hlavou, capla mu ho na nos až bolestne zavrčal.

S uspokojením mu ho tam držala a vychutnávala si jeho bolesť. Trhlo mi kútikom a pokrútila som hlavou. Chcela som ísť za Adamom, ale nemôžem nechávať Davida s Mathiasom toľko osamote. Jediná možnosť, ako sa to dalo vyriešiť bolo, že som musela zavolať Ericovi, aby sa o neho postaral. Kým som však vytáčala číslo, zamrzla som pri pohľade na druhú stranu cesty. Adam stál pri aute a s kamennou tvárou nás všetkých pozoroval.

„Kurva,“ zasyčala som v šoku a zaklapla telefón.

Nevedela som, čo mám robiť. Myslela som si, že odišiel. Ale zrejme sa vrátil kvôli Lane. A našiel niečo, čo sa mu určite nepáčilo. Nehýbal sa, len tak stál a pozoroval ma. Mne zas hučala krv v sluchách, neschopná pohybu.

„Mali by sme odísť,“ začula som Amelle za sebou. Otočila som sa k nej a na chodníku pred druhým domom zbadala Lanu.

„Myslím, že som práve v totálnej riti,“ povedala som porazenecky. Amelle zodvihla obočie a vykročila ku mne.

„Nerob to,“ zaúpela som, ale bolo neskoro. Lana sa vydala smerom k nám a Adam kráčal cez cestu. Mala som chuť vytrhať si vlasy a nechať sa zraziť okoloidúcim autom. Keď Lana zbadala Amelle, zbledla a zastala.

„Nečakal som takýto krásny výjav,“ zaznel za mnou Adam ironicky až mnou myklo.

„Lea?“ ozvala sa Lana ticho a podišla ešte pár krokov k nám, až nás zbadala všetkých.

„Myslím, že až teraz je všetko v prdeli,“ zamrmlal Nathaniel skleslo a odvrátil od Lany zrak.

Nevedela som či sa mám smiať alebo plakať. Najviac ma udivovalo, že Lana zas vyzerá pri zmysloch.

„David mi prikázal, aby som to zo seba dala von,“ skonštatovala potichu na môj pohľad a zahľadela sa na Grantovu snúbenicu. Amelle so sebou trhla a pozrela na mňa.

„David je tu?“ spýtala sa ma prekvapene. Zhlboka som sa nadýchla, pripravená jej vraziť za to, že mi zas nasrala na hlavu.

„Takže tu sa všetci poznáte, čo?“ ozval sa znovu Adam a cítila som jeho pohľad na chrbte.

„Dobre, tak ma ubite k smrti,“ vydýchla som rezignovane a otočila som sa k nim dvom.

„Ty si nebola u nejakej tety, čo? Ty si bola...“ nedokončila Lana vetu pretože to nezvládala. Zhlboka dýchala a ja som cítila, ako mi jej pohľad preráža telo bodavými ihlicami. Práve som ju zradila. Ale vôbec som sa necítila vinná.

„Lana, kašli na to. Nestojí to za to, myslím to vážne. Každý si pôjde po svojom a už sa v živote nestretnete,“ povedala som zúfalo.

Vedela som, že práve sa mi zborili priateľstvá. Cítila som to z nich. Ich hnev nad mojou zradou, odmeranosť voči celej situácii a slepá nenávisť v nepochopené veci. Nechcela som to tak. Chcela som, aby sa to všetko dalo do poriadku.

„Prečo si mi o tom nepovedala?“ spýtal sa neveriaco Adam a nahnevane na mňa pozeral.

„Myslíš, že pre mňa to bolo jednoduché?“ vybuchla som podráždene. Vedela som, že všetka tá dôvera medzi nami je preč, ale hnevalo ma, ako k tomu pristupovali. Vnímali Nathanielovu zradu ako najväčšiu bolesť v živote. Bolo to tak, ale stále v tom žili namiesto, aby sa od toho odpútali.

„Jednoduché? Ona,“ zhúkla Lana a ukázala na Amelle, „mi prebrala priateľa a Nathaniel ma opustil bez jediného slova! A ty sa s nimi len tak stýkaš?“ zvyšovala hlas a znovu ju chytala hystéria.

„Mňa z toho vynechajte,“ poznamenala Amelle a potiahla Nathaniela z miesta, aby sa pohli preč.

„Prečo? Pretože do mňa budeš hádzať nože?“ spýtala sa jej sarkasticky Lana, čo ma vyviedlo z miery.

„Bola som opitá,“ mykla plecami a otvorila auto neďaleko nás. Adam bol rovnako vyvedený z miery ako ja. Oni dve sa už stretli? Nathaniel sa otočil k nám a tento krát pozeral na Adama.

„Lea za to nemôže. Priplietla sa mi do cesty náhodou,“ povedal pochmúrne, „daj pozor na Lanu,“ povedal Adamovi a bez slova sa otočil na odchod.

„To je jediné, čo mi povieš? Po toľkých rokoch, čo sa poznáme, si zmizneš a necháš ma, aby som ťa nenávidel?“ spýtal sa Adam pokojne.

Nathaniel sa zastavil v kroku a otočil sa s trpkým úsmevom. „Radšej ma nenáviď ako živý,“ povedal a nastúpil do auta.

Všetci traja sme sa pozerali, ako sa auto vzďaľuje. Strčila som ruky do vreciek bundy a neodvážila sa pozrieť na Lanu. Táto situácia nemala šťastný koniec.

„Nenávidím ťa za to, že si mi všetko zatajila,“ ozvala sa Lana trasľavým hlasom, ktorý ma zraňoval.

Práve teraz som vedela, ako sa cíti Nathaniel. Plný bolesti a náhleho pocitu uzrozumenia, že sa všetko skončilo. Mala som ich rada, ale vedela, že to už nikdy nebude tak, ako pred tým. Sama som si túto cestu vybrala, keď som do toho začala strkať nos. Zodvihla som k nim zrak a videla Lanine slzy a Adamov nedôverčivý pohľad. Zmierenie s tým prišlo ako blesk. Nemohla som žiť ten istý život ako oni. Nebola som už ako oni. Ale bolelo to stále. A tá závisť z ich pokojného života ma škrela.

„Nenáviď ma ak chceš, Lana. Mne stačí, že si živá,“ povedala som s úsmevom a otočila sa k odchodu.

Vybavila sa mi spomienka na Jamesa Nortona. Škoda, že mu to tiež nikto nemohol povedať.

Autor: PrincessCaroline (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nepotrebujem ťa! - Bonus: