OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Nepotrebujem ťa! - 26. kapitola

28.01.2015 (20:00) • PrincessCaroline • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 695×

Dívala som sa do steny a odpočítavala sekundy. Ozvali sa kľúče vo dverách a ja som otočila hlavu zo sedačky, aby som dovidela k dverám. David vošiel do vnútra a usmial sa na mňa. Úsmev som mu vrátila, ale chýbalo tomu viac nadšenia.

„Ako v klube?“ spýtala som sa ho a posadila sa.

„Nič nové, baby sa pýtajú, kedy ich pôjdeš pozrieť. Sú z teba po tom tanci úplne uletené,“ uškrnul sa a začal dávať nákup do chladničky. Potichu som sa zodvihla a šla za ním. Objala som ho okolo pásu a zaborila tvár do bundy.

„Myslíš, že by si ma tam mohol zobrať? Rada by som sa pozrela aj von. Nebaví ma tu byť zavretá,“ zamrmlala som rozladene a zodvihla hlavu. Vzdychol si a zavrel chladničku. Otočil sa ku mne a oprel sa o linku.

„Nie som si istý či to bude dobrý nápad,“ povedal smutne a dal mi pusu na čelo. Skrivila som kútiky úst a objala ho.

Po tej udalosti na ďalšie ráno šiel David za Denise, aby zistil či ju Amelle naozaj nepovesila. A našiel nemilé prekvapenie. Prázdnu pracovňu s odkazom. Denise šla na rokovanie s Nortonovcami. Jedným z rodín, ktoré ovládali Boston. Dozvedeli sme sa, že to nebol príkaz od Denise. To dievča bolo nezvaný návštevník, ktorého si nikto neprenajal. Opadla zo mňa ťarcha viny, ale ten obraz pred očami naďalej pretrvával. James v kaluži krvi.

Boli to už dva mesiace, čo ma držali pod zámkou, ak by sa ma dievča chcelo zbaviť. Amelle aj Denise sa ma vypytovali, ako vyzerala. Horšie bolo, že mala škrabošku a vyzerala ako polovica iných dievčat. Amelle sa mi ospravedlnila za rozbité ústa a odvtedy som ju nevidela. Nevidela som nikoho. Len Davida. Celú tu dobu. Staral sa o mňa, o môj duševný stav.

Nespávala som. Dlhé noci som pozerala do stropu a snažila sa zo seba striasť ten strach, ktorý ma všade prenasledoval. Keď sa dopočul, čo sa stalo, mala som pocit, že vyskočí cez slúchadlo a všetkých nás roztrhá. Videla som a počula som ho už toľkokrát nahnevaného, ale teraz dosiahol najvyšší stupeň zúrivosti. Jeho rozhovor s Denise som nepočula, ale bolo mi jasné, že ak by mohol, urobí z nej fašírky. Nakoniec súhlasil s tým, aby ma strážili.

Zvykla som si na svoj dočasný domov a nepokúsila sa protestovať. Bola som rada, že som v bezpečí pred všetkými, čo vonku číhali. Možno som začala byť paranoidná, ale smrť jedného z Nortonovcov sa ukázala ako veľmi zlá predtucha vojny v meste. A kto s ním bol naposledy? Ja a nejaké dievča.

Striasla som sa a zovrela ho ešte pevnejšie.

„Tak mi napadlo, navaríme si dnes?“ spýtal sa po chvíli veselo a vedela som, že sa ma snaží rozptýliť.

Len som prikývla a usmiala sa na neho. V nejakom divnom súlade sme sa začali pohybovať a robiť obed. Po chvíli som prišla na iné myšlienky a veselo som sa doťahovala s Davidom.

„Moje mäso bude chutiť lepšie,“ odvrkla som mu s úsmevom a vytiahla nôž zo stojana.

Zaleskol sa vo svetle a ruka sa mi zachvela. Nezbavila som sa toho natrvalo. Nikdy sa mi toho nepodarí zbaviť. David si všimol, že som zmĺkla. Vytiahol mi nôž z ruky a položil ho na linku.

„Lea, pozri sa na mňa,“ vyzval ma pokojne a počkal, kým sa na neho pozriem „Je to normálne, že to s tebou otriaslo. Ale zlepší sa to, uvidíš,“ povedal jemne a pobozkal ma do vlasov. Nevedela som či sa tak ku mne správa zo súcitu alebo z náklonnosti.

Stúpla som si na špičky a pobozkala ho. Musela som prísť na iné myšlienky. Bola som závislá na jeho perách a rada som sa im venovala vždy, keď som mohla. Samotnú ma prekvapovalo, že som mu nevedela odolať. A že ma stále bavil. Zodvihol si ma a omotala som mu nohy okolo pásu. Spomenula som si na prvý deň, keď som šla zošalieť od toho, že toto telo môžem využívať.

Toto vytrženie sa ma držalo ešte stále a nepoľavovalo. Nechala som sa odniesť do spálne a užívala si jeho dotyky. Dnes to nebolo o dravosti a živočíšnosti. Bolo to o nehe a dokonalosti. Tak, ako som si to zamilovala.

Sedela som na kuchynskej linke a zaujato ho pozorovala, ako robí rýchle jedlo. Naťahovala som čas v posteli až kým mi žalúdok nevyhlásil vojnu. Kradla som mu jedlo z panvice a popálila si na tom prsty. Vyhrážal sa mi, že ma zavrie do kúpeľne, ak v pokoji nedovarí. Smiala som sa, keď mi klepol varechou po ruke. Pobavene sa usmieval a pozoroval ma, ako znovu nenápadne načahujem rukou ku krájacej doske. Pohrozil mi varechou.

„Ale ja som hladná,“ zafňukala som a zatvárila sa naoko dotknuto.

Zobral kúsok paradajky a priložil mi ju k ústam.

„Keby si nebola tak nenažraná v posteli, mohla si mať normálny obed,“ poštuchával ma a vyhol sa mojej ruke.

Zrazu sa rozozvučal telefón. David zašmátral vo vrecku a prijal hovor. Čokoľvek mu povedali na druhej strane, nepáčilo sa mu to. Bez slova vypol hovor a pustil sa potichu do varenia. Znepokojene som ho pozorovala a na jazyku ma svrbela otázka.

„Obed je hotový,“ oznámil s núteným úsmevom a nabral nám jedlo. Z tej vône sa mi začali zbiehať sliny. Nahádzala som do seba jedlo a potom sa zbožne natiahla na barový pult.

„A teraz spusť,“ vyzvala som ho v polospánku. Mala som plný žalúdok, chrumkáča oproti sebe a veľa voľného času. No zároveň som videla, že nemá najlepšiu náladu.

„Dnes odlietaš naspäť domov za otcom,“ ozval sa po chvíli.

Hlava mi vystrelila hore a pozrela som na neho. Zodvihol sa a zobral taniere do dresu. Nič viac mi nepovedal. Oblialo ma sklamanie a potichu som sedela na mieste. Prečo tak náhle? Zlá nálada sa mi lepila na päty, akoby ju dnes rozdávali zadarmo. Bez slova som sa zbalila a prezliekla. Čakal ma už pri dverách a kontroloval hodinky.

Cesta na letisko prebehla v tichosti, ktoré ma iritovalo. To mi nemá čo povedať? Len zbaľ sa a choď domov? Po dva a pol mesiaci, čo som u neho trčala? Zahryzla som si do jazyka, aby som nevypustila z úst niečo, čo by som mohla ľutovať. Čo čakáš? Šla si predsa na nezáväznú šukačku.

Fajn, sama si môžem za zlú náladu. Zobral mi kufor a šiel mi vybaviť letenku. Zastavil sa u mňa s letenkou.

„Letí ti to za pol hodinu,“ povedal potichu a podal mi letenku.

„Prečo tak zrazu odchádzam?“ spýtala som sa podráždene a chcela mu tie letenky vytrhnúť. Držal ich pevne. Prevrátila som očami a pozrela na neho.

„Sľúb mi, že na seba dáš pozor,“ povedal vážne a díval sa mi do očí.

„Čo sa vlastne staráš,“ zavrčala som popudene a vytrhla mu ich.

Chytil ma za ruku a pritiahol si ma k sebe. Tvrdo ma pobozkal a pod jeho bozkom som sa úplne strácala. S naširoko otvorenými očami som sa na neho zadívala. Oprel sa čelom o moje a pozeral sa mi do očí.

„Bola si zatiahnutá do vecí, pred ktorými som sa ťa snažil držať v bezpečí. Kvôli mojej tete si zažila niečo strašné. Nemala si jazdiť za mnou,“ hovoril naštvane. Prekvapene som ho počúvala. Potom sa vzpriamil a smutne sa usmial. Takže vedel o tom, že Denise nie je jeho matka.

„Budem v pohode, naozaj,“ zamrmlala som vyhýbavo a uhla sa pred jeho pohľadom. Nepáčilo sa mi, kam to všetko smerovalo. Pohladil ma po líci a obzeral si ma, akoby si ma chcel vryť do pamäti.

„Dúfam, že sa ti u mňa páčilo.“

Pohladila som ho po ruke a odstúpila od neho. Musela som preč kým sa to zvrtne. Nechcela som mu ublížiť. Jemu alebo sebe?

„Pozri, ja som jeden veľký problém,“ pokrčila som ľahostajne plecami. „Nie som žiadna výhra.“

Zasmial sa tak, ako to vedel len on.

„Si, len to o sebe nevieš,“ povedal s úsmevom a rozlúčil sa so mnou. Jedným bozkom naplneným vášňou. Potom odišiel.

Nechal ma tam stáť úplne vyvedenú z miery a s búšiacim srdcom. Zovrela som letenky a zakázala si ísť za ním. Silou vôle som sa otočila a šla ku kontrole. Odídem naspäť domov. Žiadna hrozba ani šialená Denise. Žiadny David.

Začala mi chýbať jeho prítomnosť, na ktorú som si za ten čas zvykla. Na jeho vôňu, po ktorej voňali všetky jeho tričká. Bojovala som sama so sebou. Sedela som v čakárni a čakala na svoje lietadlo. Vyložila som si hore nohy a pritiahla si k sebe kolená. Musím sa vrátiť domov. Musím nastúpiť do školy. Musím sa postarať o Lanu. Musím sa tváriť, že je všetko v poriadku. Dúfam, že Eric s Adamom sú už v pohode.

Na letisku som prekvapene pozerala na Lanu a pani A. Stáli tam a obzerali sa dookola. Keď ma Lana zbadala, ostala na mňa pozerať a po chvíli mi zakývala. Zhlboka som sa nadýchla a vykročila k nim.

„Čo tu robíte?“ spýtala som sa zarazene, keď som sa zvítala s pani A.

„Tvoj otec nemohol prísť,“ povedala trochu unavene a odstúpila stranou.

Zrak mi padol na Lanu, ktorá neisto postávala na mieste. Vyzerala chudšie a bledšie, ako som si ju pamätala. Kvôli Nathanielovi. Žalúdok sa mi stiahol a aspoň na chvíľu som pocítila spaľujúci hnev voči nim dvom.

„Som rada, že si sa vrátila,“ ozvala sa Lana a vykročila ku mne. Usmiala som sa a objala. Chýbala mi. Aj cez to všetko, čo sa stalo, mi chýbala najviac práve ona.

„Som rada, že si v poriadku,“ povedala som potichu pri objímaní a jej objatie zosilnelo.

„Je mi to tak ľúto. Prepáč mi to,“ vzlykla mi na ramene.

Chvíľu som ju upokojovala, kým sme vyrazili. Bola som zavesená na Lane a cítila som sa, akoby som sa vrátila naspäť. Nasadli sme do auta a ja som sa pozerala cez okno. Celé mesto mi chýbalo. Tu som bola predsa doma.

„Kde si taký dlhý čas bola? Nikto o tebe nič nevedel, len dnes nám tvoj otec zavolal, aby sme ťa prišli vyzdvihnúť z letiska.“

„Za rodinou,“ zaklamala som okamžite a potlačila spomienku na Davida.

Lana si ma prezrela a potom sa o mňa oprela. „Ako to, že som na stole našla papiere od neho? Barb mi hovorila, že si ich doniesla.“

Pozrela som sa cez okno a snažila sa vyzerať v pohode. „Bola som u teba, keď ich poštár doniesol, no neprišla si, tak som ti ich zaniesla do kanclu. A kam to ideme?“ spýtala som sa rýchlo, aby som zmenila tému. Prečo sme mierili do nemocnice? Vo vnútri ma zomkol neblahý pocit. Lana chvíľu spracovávala informáciu a potom mi zovrela rameno.

„Tvoja mama by ťa rada videla. Myslela som si, že ti to otec povedal,“ povedala znepokojene pani A za volantom. Vnútornosti sa mi skrútili. Znovu je v nemocnici? Čo sa stalo?

„Čo sa deje?“ spýtala som sa priškrtene.

„Je mi to ľúto, Lea,“ ozvala sa pochmúrne Lana a objala ma, „tvoj otčim je mŕtvy. Tvoja mama sa tam náhodne priplietla a bola postrelená. Ale neboj, je v poriadku.“

Svet sa mi zatočil pred očami. Roy je mŕtvy? Moja mama bola postrelená? Zaťala som päste a snažila sa zhlboka dýchať. Toto myslela Denise tým, že sa postará o problém? Cítila som, ako som zbledla a dýchalo sa mi ťažšie. Ak som doteraz nemala na triku vraždu Jamesa, tak Royovu určite áno.

„Si v poriadku?“ spýtala sa ma s obavou Lana. Len som prikývla a oprela sa o sedačku.

Myslela som, že keď sa vrátim domov, všetko čo sa stalo v Bostone tam aj ostane. Prečo sa to deje aj tu? Kto bol ten človek, čo sa zbavil Roya? Prečo zranil aj moju matku? Vybehla som z auta na parkovisku a bežala rovno do nemocnice. Vedela som, kde bude ležať. Keď som zadýchane vbehla do izby, prudko som zastala a ostala stáť na mieste. Uvidela som otca ako spí na sedačke pri posteli a ruku mal položenú na posteli. Hneď vedľa matkinej ruky.

„Lea,“ zaznel tichý vzdych a zbadala som, že matka je hore.

Mala infúzku a obviazané rameno, ale inak vyzerala zdravá. Spadol mi kameň zo srdca a nohy sa mi roztriasli. Nikdy som si nepomyslela, že budem šťastná, že moji rodičia sú v poriadku. Otec sa pomrvil a roztvoril oči. Uhla som jeho pohľadu a odvrátila sa od izby.

Nemohla som sa mu pozrieť do očí. Mal vo všetkom pravdu a ja som aj tak tvrdohlavo šla proti nemu. Varoval ma pred Denise. Kvôli sebe som sa priplietla do vraždy Jamesa Nortona a kvôli mne zabili Roya.

„Hej,“ ozval sa potichu otec a vytiahol ma jemne z izby. Bez slova si ma potiahol do objatia a ja som sa v ňom zrútila. Kolísal sa so mnou zo strany na stranu a utišoval ma.

„Je mi to ľúto. Mala som ti veriť,“ vytlačila som medzi vzlykmi a pevne ho objala. Nič mi na to nepovedal, len ma hladil po vlasoch.

„To bude dobré, princezná. Ver mi,“ zašepkal, keď som sa upokojila.

Držala som ho stále pevne a nedbala na to, že ma bolia svaly na rukách. Bola som šťastná, že som doma od všetkej tej hrôzy preč. Spomenula som si na tajomné oči muža, ktorého som niekedy milovala. Ktorý sa stal mojim nevlastným otcom a teraz je mŕtvy. Zaborila som mu hlavu do premočeného svetru a užívala si pocit bezpečia. Vedela som, že pri otcovi ho vždy nájdem. Vedela som, že už nikdy nič nebude také ako pred tým.  Vedela som, že následky svojich rozhodnutí si so sebou ponesiem navždy. Ale aj cez to všetko som dúfala, že budúcnosť bude stáť za to.

Sedela som na bare v Cosme a pozorovala ľudí. Boli opití, veselí a bezstarostní. Pohrávala som sa s pohárikom a rozmýšľala nad tým, ako veľmi ma to všetko v Bostone zmenilo. Telefón som mala vyložený na pulte a každú chvíľu som na neho pozerala. Chcela som celé dva mesiace nechať za sebou, ale Davida sa mi nepodarilo vypudiť z mysle. Nevolal a ja som sa nechcela vtierať. Kopla som do seba pohár a vypýtala si od Tessy ďalší pohár. Vtom sa pri mne pristavilo dievča s táckou a naťukala objednávku do počítača.

„Nová posila?“ spýtala som sa Tessy a obzerala si plavovlasé dievča.

„To je naša nová čašníčka Eve. Museli sme niekoho zohnať, keďže si nám vypadla,“ povedala Tessa a kývla na Eve.

Trochu som sa zahanbila nad jej slovami. Na Cosmo som v tom zmätku úplne zabudla. Callie sa už utiahla do úzadia a Lana si nič nerobila z mojej neprítomnosti. To, že som bola v Bostone, som skrývala. Môj otec vymyslel fantastickú výhovorku. Šla som k neexistujúcej tete pomáhať pretože ostala chorá. Tam to haslo.

Lana už viac nebola zvedavá. Vlastne, po práškoch málokedy prejavovala zvedavosť. Aj teraz sedela v kancelárii a ťukala niečo do počítača. Zdalo sa, že je týmto podnikom úplne posadnutá. Mala som sto chutí nechať to tu vybuchnúť do povetria, aby sa odtoho odpútala. Ale kam by som potom šla robiť.

„Ahoj, ty si moja kolegyňa, že áno?“ spýtala sa ma nadšene Evie a natiahla ku mne ruku. Zľahka som sa na ňu usmiala a ruku stisla. Prišlo mi ako docela milé a naivné dievča. Videla som v jej očiach tú radosť zo života, ktorú jej ešte nikto nestihol skaziť.

„Eve!“ zaznel neďaleko nás známy, veselý hlas a Eve sa s úsmevom otočila odo mňa. Ja som len zabodla oči do pultu a srkla som si z pohára. Nevedela som či som pripravená na toto stretnutie.

„Lea?“ ozvalo sa vedľa mňa udivene.

Pozrela som vedľa seba a zbadala Adama, ako na mňa neveriaco pozerá. Samovoľne sa mi ústa roztiahli do úsmevu a potichu som na neho pozerala. Chýbal mi. Nemohla som si klamať, že som ich všetkých vyhodila z hlavy a tým to končilo. Niekedy, pred pár mesiacmi sme boli nerozlučná partia kamarátov. Bola som naivná a sprostá, keď som sa rozhodla svoje srdce hádzať prvému, kto sa ku mne zachová dobre.

Spomenula som si na Nathaniela a jeho hotelovú izbu a pri srdci ma zabolelo. Nathaniel nemal možnosť prísť naspäť a byť vítaný ako kamarát. Ja som tú možnosť mala. Natiahol ku mne ruku a ja som natiahla svoju. Zovrel ma vo svojom hrejivom objatí a skoro mi vyhŕkli slzy dojatia.

Vrátila som sa a nezabudol na mňa. Stále to bolo to roztopašné decko ako pred tým.

„Už som si myslel, že ťa nikdy neuvidím,“ povedal potichu a vyvrátil mi celú teóriu o nedospelom decku.

„Chvíľu som si myslela, že už sa nevrátim,“ priznala som sa a pustila ho. Jeho oči sa na mňa usmievali a hriali.

„Ale som rád, že si späť. Veľa sa toho tu zmenilo,“ povedala postrapatil Eve po hlave, keď šla okolo s pohármi. Viem o tom svoje. Potom niekoho za mnou uvidel a široko sa usmial. „Hej! Pozri, kto sa vrátil!“ zvolal a obrátil mi stoličku. Otočil ma musela som sa chytiť pultu. Oči mi zaleteli k osobe pri dverách. Pri dvoch osobách pri dverách. K Eve, ktorá sa usmievala a k Erikovi, ktorý ju pozoroval.

Pozrel sa k nám a zamrzol na mieste. Chvíľu sme na seba mlčky pozerali, keď som sa usmiala a zakývala mu. Bola som neskutočne rada, že boli obaja v pohode. Myslela som, že keď sa vrátim naspäť, budem mať problém pozrieť sa im do očí. Ale teraz som sa usmievala na Erica a bola šťastná, že sú všetci v poriadku a zdraví. Pretože to bolo prvoradé. Malicherné hádky a nedorozumenia, to boli veci, ktoré ma nejako prestali trápiť. Rozlúčil sa s Eve a podišiel k nám. Ostražito si ma prezeral.

„To ani neprivítaš starú kamarátku?“ spýtala som sa uvoľnene a natiahla k nemu ruky. Potrebovala som ho objať. Potrebovala som vedieť, že je medzi nami všetko fajn. Potrebovala som pohodové okolie, ktoré ma vytrhne z pochmúrnych myšlienok. V ktorom sa budem cítiť príjemne a v bezpečí.

Usmial sa a skryl ma v medveďom objatí. Nadýchla som sa jeho známej vône a čakala, čo to so mnou urobí. Neurobilo to so mnou nič. Pripomenulo mi to príjemné spomienky a bezstarostné časy, ale nič viac. Zhlboka som sa nadýchla a pustila ho.

„Kde si toľko trčala?“ spýtal sa Adam zvedavo a objednal fľašu vodky. Pri tom som sa znechutene zatvárila a rozhodla sa ostať pri rume.

„Všade tade. Trochu som si prevetrala hlavu a zistila, že som pochybný jedinec. Zašla som do kostola, farár dostal infarkt z mojej spovede a vedela som, že tade cesta nevedie. Tak som sa vrátila,“ pokrčila som pobavene plecami.

„Tak to sa divím, že ten kostol ostal stáť,“ uškrnul sa Eric a nalial im vodku. Zasmiala som sa a štuchla ho do ramena. Obaja na mňa ostali udivene pozerať.

„Priznaj sa, že ťa unieslo UFO. Túto verziu Lei nepoznám,“ povedal Adam s úsmevom a napil sa.

„Prečo? Pretože nie som v kuse drzá?“ opáčila som sa pobavene a štrngla si s nimi.

„Čakali sme popravde, že ak sa vrátiš, budeš ako chodiaca sopka. Minimálne nás budeš ignorovať,“ povedal zaujato Eric a čakal, aby mu na to Adam prikývol. Zamyslene som sa pozrela do poháru a rozmýšľala nad tým. Zmenila som sa. To mi bolo jasné. Ale ako veľmi, to som ani sama netušila.

„Možno som si uvedomila, že by som sa mala vzdať minulosti a začať normálne žiť,“ pokrčila som plecami. Vedela som, čo ma prinútilo k tomu, aby som prehodnotila svoje princípy života a nechcela som nad tým rozmýšľať.

„Leuša nám dospela,“ podpichol ma Adam a jediné, čo sa mu dostalo bol môj smiech. A nebol radostný.

„Som rád, že si späť,“ ozval sa Eric a usmial sa. „Myslím, že môžem povedať za nás všetkých, že si nám tu chýbala.“ Smutne som sa na neho usmiala. Mohla som im povedať, že aj oni mi chýbali, ale to vedeli. Videli to na mne. Nemalo zmysel sa do seba uzatvárať. Nemala som dôvod, aby som to robila. Boli moji priatelia a ja som si ich vážila.

Usmial sa na mňa a potom preletel pohľadom cez podnik. Nasledovala som jeho pohľad a zbadala, že pozoruje moju kolegyňu.

„Nehanbi sa. Ona na rozdiel odo mňa nešteká,“ drgla som do neho pobavene a kývla na ňu. Adam sa začal smiať a Eric na mňa zazrel. Ale predstieral to. Usmiala som sa na neho a kývla na ňu znovu. My sme už boli v pohode. Nemuseli sme sa naťahovať minulosťou. Bolo to zbytočné trápenie. Ja som mu za to nestála.

Po chvíli sa zodvihol a šiel za ňou.

„Nezdáš sa,“ vydýchol vedľa mňa Adam a objal ma jednou rukou.

„Povedz mi, že ste všetci medzi sebou v pohode,“ povedala som a kývla smerom ku kancelárii.

„S Ericom sme sa po týždni začali znovu baviť. Už sme sa nemali prečo hnevať. Skôr sme začali riešiáť otázku, kde si. Mohla si nám aspoň zdvíhať telefón. Eric si nakoniec uvedomil, čo som mu celý čas hovoril. Myslím, že mu to prospelo. A vidím, že tebe tiež,“ usmial sa na mňa a chcel mi naliať vodku. Odklonila som jeho fľašu a vypýtala si od Tessy rum.

„Som rada, že ste to hodili za hlavu. Bola to hlúposť,“ vzdychla som si a hrala sa s prázdnym pohárom.

„A čo ty a Eric? Myslel som, že stále je tam šanca, že sa dáte dokopy. Som prekvapený, že si ho poslala za Eve.“

„Prečo by sme sa mali motať v minulosti? Ja nie som Ericov typ. Stále by sme si len liezli na nervy a len by som ho vytáčala však to poznáš,“ zasmiala som sa a pokrútila hlavou. „Okrem toho, bola som preč príliš dlho. To, ako sa na ňu Eric pozerá, to nedokážem ovplyvniť a ani nechcem.“  Adam ma s úsmevom pozoroval.

„My dvaja sme dúfam tiež v pohode,“ povedal po chvíli neisto. Otočila som hlavu a pobavene na neho hľadela.

„Myslím, že prežijem, ak nebudem mať v posteli o jedno číslo navyše. A tá pobláznenosť ma už prešla,“ mávla som rukou a otočila sa spať. Krátko sa zasmial a oprel sa o bar, otočený smerom ku mne.

„Musím uznať, že som zažil dosť krušné obdobie, keď si nám zdrhla. Barbara mi natárala divné veci a ja som nad tým začal príliš rozmýšľať. Možno, ak by nebola Lana a Eric, bolo by veľmi pravdepodobné, že by mi na tebe záležalo inak ako teraz,“ povedal zamyslene a pohľad zabodol do pohára. Prevrátila som očami a oprela sa o pult.

„Adam,“ oslovila som ho, aby sa na mňa pozrel, „nerieš, keby bolo keby. Nie je to tak a nikdy nebude. Vyser sa na to, život je úžasný,“ povedala som s úsmevom. 

Aspoň niekto ho môže mať bezstarostný. Chvíľu ma bez slova pozoroval a jeden kútik sa mu zdvíhal do úsmevu.

„Zmenila si sa,“ povedal s úsmevom, ktorý som na ňom vždy zbožňovala.

Dívali sme sa na seba a usmievali sa. Viac nebolo treba. Boli sme stále rovnakí, ale odlišní. Bol mojou súčasťou, ale nikdy nie ako partner. Prišlo mi to tak jasné, akoby to tak bolo odjakživa. Možno to tak bolo, len som to nevidela. Vtom sa ozval môj telefón a vytrhol nás z ticha. Okamžite som po ňom siahla a s očakávaním som ho zodvihla.

„Povedz mi, že si v poriadku a zabávaš sa, aby som sa cítil v pohode,“ ozval sa z druhej strany hlas, ktorý som mohla počúvať hodiny. Kútiky sa mi roztiahli do širokého úsmevu a oprela sa o pult.

„Keby som ti povedala, že sa doma utápam v slzách?“ spýtala som sa provokačne.

„To by som nasadol do lietadla,“ povedal vážne.

Zasmiala som sa. Nech sa už stalo čokoľvek, práve táto atmosféra a jeho telefonát ma dokonale upokojili a uistili, že môj život sa vracia do normálnych koľají. Uvedomila som si, že už len jeho prítomnosť mi chýbala k tomu, aby som sa dnes cítila ako najšťastnejší človek pod slnkom.

„Teda, len ak chceš,“ ozval sa znovu do telefónu s neistým podtónom v hlase. Možno si môj smiech vyložil zle.

„Chcem,“ vydýchla som do telefónu s úsmevom, ktorý som nevedela ovládať. Chcela som, aby mu na mne záležalo. Aj cez to všetko.

„Som na tom rovnako, nebudem ti klamať. Dúfam, že sa znovu stretneme,“ rozlúčil sa so mnou s úsmevom v hlase a zložila som telefón. Ešte chvíľu som sa pozerala na telefón a potom ho odložila na pult. Otočila som sa znovu k Adamovi a zistila som, že ma šokovane pozoruje.

„Stalo sa niečo?“ spýtala som sa znepokojene a obzrela sa za seba. Nikto tam však nestál. Otočila som sa k nemu a Adam do seba kopol vodku.

„Nikdy by som nebol povedal, že zamilovanosť ti tak svedčí.“

Autor: PrincessCaroline (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nepotrebujem ťa! - 26. kapitola: