OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Nepotrebujem ťa! - 24. kapitola

18.01.2015 (19:00) • PrincessCaroline • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 736×

Pozeral na mňa bez slova a nehýbal sa. Myslím, že práve teraz zažíval niečo ako pomyselný infarkt. Amelle okolo mňa prešla a hodila kabelku na sedačku.

„Ahoj, miláčik,“ zapriadla a pohladila ho po chrbte. Potom odkráčala do inej izby a pri chôdzi si rozopínala šaty. Hľadela som za ňou až kým nezavrela dvere a potom sa stretla s jeho pohľadom. Ten musel byť teplý, keď sa takého dievčaťa nedotkol. Alebo zamilovaný do Lany.

„Určite by si sa ma rád spýtal, čo tu robím, takže ti to uľahčím,“ prehovorila som, keď sa nemal k slovu a blížila sa k nemu, „prišla som sa ti poďakovať za tvoje papiere, ktoré si mi tak netaktne nechal pred dverami a taktiež.“ Urobila som dramatickú odmlku a dala mu facku. Ale takú facku, že odvrátil tvár. Dlaň ma štípala, ale cítila som neskutočnú satisfakciu.

„To bolo za Lanu,“ prehovorila som ľahostajne a sadla si na gauč. Bez slova si zobral pohár a sadol si oproti mne. Otlačok mojej dlane sa začal pekne formovať na líci.

„Čo tu robíš?“ spýtal sa ma pokojne a ignoroval celú situáciu aj facku. Chcela som otvoriť ústa, no z izby vyšla Boscotová, znovu inak oblečená a podišla k Nathanielovi.

„Nebudem vás rušiť, nemám záujem počúvať tieto výlevy. Ak by si niečo potreboval, zavolaj mi,“ povedala a zaujato sledovala jeho otlačok na líci. Nič na to nepovedala, len sa uškrnula a nechala nás samých.

„Dosť divné správanie na tvoju snúbenicu,“ podotkla som sarkasticky a uprela na neho zrak. Pokrčil plecami a napil sa z pohára. Mykol kútikom, keď zistil, koľko si tam toho nalial.

„To sa so mnou nebudeš ani rozprávať?“ spýtala som sa ho po chvíli ticha. Hlasno si vzdychol a pozrel na mňa.

„Popravde, neviem, čo ti mám povedať. Nečakal som, že by ma tu niekto našiel a neviem, ako reagovať,“ mykol bezradne plecami. Prekvapene som na neho pozerala. Čakala som, že mi bude rozprávať o tom, ako to má pod kontrolou, alebo že ma bude presviedčať, že Lanu miluje nadosmrti. Nečakala som, že nájdem pripitú kôpku nešťastia.

„Tak fajn,“ odkašľala som si v pomykove a vytrhla mu z rúk pohár. Celý som ho do seba prevrátila a zatla zuby, keď som cítila, ako ma páli vodka v krku. „Budeme sa rozprávať o tom, čo sa stalo na dovolenke a prečo nechávaš Lanu, aby sa trápila.“

„Nechcem sa o tom rozprávať,“ zavrčal podráždene a siahol znovu po fľaši. Tú som mu tiež zobrala a držala si ju u seba.

„Ty budeš rozprávať a ja ti potom možno nalejem,“ povedala som a zahrkala fľašou. Chvíľu na mňa premýšľavo pozeral a po chvíli sa oprel lakťami o kolená.

„Ako si sa sem dostala? To ťa sem Amelle priviezla len tak?“ Prevrátila som očami. Zdalo sa mi, že pochopil tomu, že ja som tu tá, ktorá sa pýta.

„Dajme tomu, že som ju presvedčila.“ Jeho nadvihnuté obočie hovorilo o tom, že takú lakocinu mi nezožerie. „Poprosila som ju.“ Než však stihol otvoriť ústa, natiahla som ruku a trocha mu doliala.

„Teraz som na rade ja,“ využila som tú chvíľu ticha. „Prečo má otec o tebe zložky, ku ktorým sa neviem dostať? Čo sa tam nachádza, že si opustil Lanu a ostal namiesto Anglicka tu? Ak dobre viem, písal si Lane, že ostaneš študovať v Anglicku.“ Zdalo sa, že spracováva moje slová.

„Informátorova dcéra,“ uškrnul sa zrazu sám pre seba a potriasol hlavou. Neviem, čo mu na tom prišlo zábavné, ale zarazila som sa nad tým pomenovaním. Chcela som sa ho spýtať, odkiaľ to vie, ale nechala som to tak. Chcela som nejaké odpovede a najlepšie bolo začať pekne od začiatku.

„Hovor,“ vyzvala som ho a zamávala mu fľašou pred očami. Pozrel cez fľašu na mňa a ja som rozmýšľala o tom, ako v prdeli musí byť, keď sa ožiera sám. Zobrala som druhý pohár a naliala si tiež. Čisto zo spolupatričnosti inak by som vodku nepila.

„Naozaj si myslíš, že som nechal Lanu len tak?“ spýtal sa horko a vypil pohár.

„Pred týždňom by som ti povedala, že ti dobre jebe z prachov,“ pokrčila som plecami a napila sa tiež, „ale po dnešku naozaj neviem, čo sa tu deje. Nemám z toho dobrý pocit.“

„Nemala by si sa špárať vo veciach, ktoré by ťa mohli stáť život,“ odfrkol si a oprel sa do sedačky. „Musel som nechať Lanu na pokoji. Musel som sa jej vzdať v prospech jej života.“

„Bla, bla,“ prerušila som ho s otráveným výrazom, „to ma vôbec nezaujíma. Chcem fakty. Chcem prísť domov a povedať Lane, aby sa na teba vysrala, pretože budem vedieť, že to tak je dobré pre vás oboch.“

„Prečo si myslíš, že som asi požiadal Amelle o ruku,“ odsekol podráždene a zobral si odo mňa fľašu. „Medzi nami je koniec a nech si o mne myslí celý život, že som najväčší hajzel pod slnkom, čo aj som.“ Pozorovala som, ako si nalieva vodku a počúvala, čo mi hovorí. Zbieral sa vo mne hnev. Nepotrebovala som počúvať, ako si sám na seba nakladá.

„To si už myslíme všetci. Ale mohol si aspoň poslať mail s upozornením: Zajtra vyjde titulka s mojim zasnúbením. Sorry, som proste kokot,“ povedala som sarkasticky. „A nie napísať Lane mail, že ju miluješ a nič viac nič menej. Nedostala žiadne vysvetlenie. Vieš si predstaviť ako sa cíti?“ Na konci som zvyšovala hlas. Postavil sa, akoby chcel ujsť pred tými slovami. Postavila som sa aj ja a zablokovala mu únikovú cestu.

„A čo viac. Čo Adam? Tvoj kamarát z detstva? Vieš, že si zahodil nielen vzťah, ale aj priateľstvá?“ hučala som sa do neho naštvane.

Možno som to robiť nemala. Na moje slová reagoval prekvapujúco. Pohár, ktorý zvieral, hodil cez obývačku a roztrieštil sa o stenu. Zavládlo ticho. Nemo som na neho pozerala a zistila, že je naštvaný. Veľmi.

„Myslíš, že mi je to všetko ukradnuté?“ zavrčal a pristúpil ku mne. „Myslíš si, že mi bolo po chuti zahodiť celý môj život a zdekovať sa do prdele?“

„U nás to tak vyzerá,“ povedala som potichu.

Moje slová na neho zabrali a vytrhli ho z hnevu. Preletel očami po izbe a potom klesol do sedačky. Vyzeral bezmocne. Nikdy v živote som nevidela Granta tak zúfalého. Z tváre mu sršalo toľko emócií, že sa asi bál, že to nezvládne a zakryl si ju rukami. Bez slova som zobrala nový pohár a obom nám naliala. Zobrala som poháre a sadla si na koberec k jeho nohám.

Chcela som sa na neho hnevať, vykričať mu, že ublížil každému okolo seba, ale keď som videla, ako to ubližuje jemu samotnému, nedokázala som to. Vždy som ho mala úprimne rada a on mal rád mňa. A práve teraz, keď som ešte stále nevedela Lane odpustiť to, čo urobila, nehanbila som sa za to, že sa neviem prinútiť, aby som ho neznášala.

„Tu máš,“ prehovorila som po chvíli a podala mu pohár. Pozrel na mňa trochu vykoľajene a vzal si pohár. Potichu sme si štrngli a obrátili do seba pohár.

„Ty si neskutočná,“ povedal po chvíli a pozrel na mňa. „Lana má neskutočné šťastie, že pri nej stojíš ty. Neviem, prečo sa ku mne správaš tak, ako sa správaš, ale prekvapuješ ma. Myslel som si, že budeš stáť na Laninej strane a budeš ma chcieť ubiť k smrti.“ Pri poslednej vete som sa zasmiala.

„Je pravda, že na Laninej strane stále stojím, ale odkedy si odišiel, všetko sa zmenilo. A bojím sa, že nie práve k lepšiemu,“ povedala som pochmúrne a hrala sa s pohárom.

„Ako sa všetci majú?“ spýtal sa ma zvedavo a dolial mi. Pri jeho otázke sa mi urobilo ťažko a pohár som do seba s nechuťou prevrátila.

„Ja neviem,“ povedala som pridusene a spomínala na poslednú chvíľu v Cosmopolise. Na to, ako sa to celé zvrtlo a na môj útek pred Adamom. Na chvíľu som pocítila aj bolesť z odlúčenia, ale rýchlo som ju zatlačila. Chcela som sem ísť, aby som sa dozvedela veci. Namiesto toho som sa úplne odpútala od reality a veľmi rada predstierala, že takto to vlastne je celý môj život. Pri Grantovi sa však ozývali staré pocity. Pripomínal mi Erica a Adama. Pretože boli niečo ako nerozlučná trojka. A potom ich Grant nechal. A nakoniec sa proti sebe otočili aj oni dvaja.

„Stalo sa niečo?“ spýtal sa potichu, čo mi skoro vyrazilo dych. Bol taký ako stále. Milý, súcitný, proste dokonalý Nathaniel, ktorého milovala moja najlepšia kamarátka. Pozrela som sa na neho a videla, ako sa na mňa ustarostene pozerá.

Všetko sa mi stavalo na hlavu. Môj spojenec mala byť Denise. A mala som nenávidieť Amelle a Nathaniela. Mala som sem prísť, všetko mu vykričať, ale čakala som, že bude arogantný a pošle ma do riti. Že môžem pokojne odletieť naspať a povedať Lane, že je to arogantný chuj a nech radšej na neho zabudne.

Nechcela som vidieť starého Natea, ktorého som mala rada a bolelo ma, keď som videla jeho kruhy pod očami a zle skrývané trápenie.

„Je to komplikované,“ povzdychla som si podráždene a potriasla prázdnym pohárom. „Prečo sa nemôžeš správať ako drbo a ja ťa budem neznášať? Ako sa takto mám pozrieť Lane do očí a tvrdiť jej, že si kokotko?“

„Myslím, že by neboli radi, keby vedeli, že si sa so mnou stretla,“ zasmial sa. Ale ten smiech nebol pobavený. Bol bolestný. Trápilo ho to, že od nich odišiel.

„Čo sa stalo?“ spýtala som sa ho a pozorovala ho. Zadíval sa do neznáma a opieral si pohár o pery.

„V minulosti som urobil veci, ktoré boli zlé. Ublížil som niektorým ľuďom a teraz za to pykám. Chcú ma mŕtveho,“ prehovoril po chvíli. Spracovávala som informácie v mojej pripitej hlave.

„Preto si nechal Lanu? Bojíš sa, že by mohla byť v nebezpečenstve?“ spýtala som sa po chvíli.

„Hrozí jej to. Bola moja priateľka. A celý môj okruh známych by bol v ohrození. Preto som tu.“

„A čo Boscotová? Tú si stiahol so sebou?“ rypla som si ironicky. Dávalo by to zmysel, prečo urobil to, čo urobil. Ale táto čiernovláska mi tam nesedela. Prečo ju požiadal o ruku?

Pri zmienke o nej sa uškrnul.

„To je príliš dlhý príbeh. Ona je jeden z dôvodov, prečo som ešte nažive. Hoci som jej zničil život,“ povedal váhavo a obrátil do seba pohár. Položila som si hlavu na gauč a pozorovala som ho. Pohľad sa mi síce trochu rozostroval, ale premýšľala som nad tým. Vedela som, že Boscotová je iná. Držala ho pri živote? A kto ho chcel zabiť?

„Prečo si to nepovedal Lane? Povieš mne, prečo ťa chcú zabiť?“ spýtala som sa ho po chvíli a vytrhla mu fľašu z ruky. Mne stačilo a nepotrebovala som, aby bol na šrot. Protivilo sa mi, vidieť ho opitého. On sa nikdy neopíjal.

„Čo som jej mal povedať? Musím sa s tebou rozísť, aj keď ťa milujem a zasnúbiť sa s iným dievčaťom?“ spýtal sa ma ironicky, ale horkosť z jeho hlasu priam odkvapkávala. Usúdila som, že to by nebola najlepšia varianta.

„Prečo jej teda nepovieš o svojej minulosti? Možno by to potom pochopila,“ namietla som a posadila sa rovno. Potrebovala som čistú hlavu a chcela sa ho toľko vecí popýtať, ale tá zasraná vodka. Vedela som, že ju nemám piť.

„To by som ju stratil tak či tak. Keby som jej povedal, čo som urobil, ublížil by som jej. A nakoniec, neviem, koľko budú trvať moje zásnuby s Amelle. Neviem, dokedy mi budú stáť za chrbtom. Možno až pokým neumriem,“ pokrčil ľahostajne plecami. Nesúhlasne som ho buchla do ramena a vyslúžila si jeho pozornosť.

„Nehovor o svojej smrti s takou ľahkosťou. Nemal by si to takto brať,“ odsekla som mu podráždene.

„Možno by som mal umrieť,“ ignoroval moje reči a natiahol sa po fľašu. Hodila som ju na zem a napriahla ruku. Dostal facku, ktorú nečakal a otvoril oči v údive.Vyskočila som na nohy a triasla sa od zlosti.

„Každý má právo bojovať za svoj život, tak sa nevzdávaj, ty tupec!“ zvrieskla som na neho. Pred očami sa mi premietol môj nepodarený život a sama som uvažovala, prečo sa ho tak držím. Zažila som si viac zlého ako dobrého. „Neviem, čo si urobil, ale videla som, čo si urobil s Lanou. Vďaka tebe zažila svoje najkrajšie obdobie v živote a dal si jej všetku lásku. Nemyslím si, že si zlý človek. Tak sa spamätaj, inak ti nabudúce vrazím.“

Po svojom prejave som sa otočila a odišla z hotelovej izby. Mala som toho plné zuby. Bola som stále znechutená sama zo seba kvôli tomu, ako sa celá situácia vyvinula. Oprela som sa o stenu výťahu a pošúchala si tvár. Potrebovala som, aby sa mi to uležalo v hlave. Priletela som do Bostonu, aby som si prečistila myšlienky a nie kvôli tomu, aby som zas mala guláš v hlave.

Ale no tak, čo si čakala?

Popravde, nevedela som, čo ma čaká. Mohla som byť skôr rada, že niečo viem. Ale nebola som. Nathanielove slová ma ťažili. Aj keď som sa ním snažila opovrhovať, nemohla som. Chápala som, prečo to urobil. Chápala som jeho bolesť. Nechcela som tomu chápať. Zrazu som si želala, aby som Amelle nikdy nepoprosila o zmenu jazdy. Bola by som oveľa radšej, keby som sa motala v nevedomosti tak, ako Eric, Adam a Lana.

Vyšla som z výťahu a uvidela Boscotovú, ako sa opiera o dvere limuzíny.

„Čakáš snáď na mňa?“ spýtala som sa naoko udivene. Vlastne, udivovalo ma, že ma všade sprevádza.

„Ideme nakupovať. Nemáš šaty na zajtrajší večierok,“ prehodila sarkasticky a otvorila mi dvere. Bez slova som nastúpila a vyrazili sme v tichosti. Kým si ťukala do telefónu, pozorovala som ju. Nathaniel spomínal, že jej zničil život. Čím? Čo mohol urobiť a k čomu dospela ona, že sa postavila za neho?

„Prestaň na mňa zízať,“ povedala, ale nezdvihla zrak ku mne. Trochu mnou trhlo, ale stále som ju pozorovala.

„Prečo si s Nathanielom? Ako môžete byť snúbenci, keď spolu nespíte?“ spýtala som sa naoko pobavene. Prestala sa hrabať v telefóne a pozrela na mňa. S takou smrteľnou vážnosťou až ma zarazila.

„Keď som ti povedala, aby si sa nezahrávala s informátormi, myslela som to vážne. Ak nechceš, aby niekto v tvojom okolí prišiel k úrazu. Vráť sa naspäť domov a užívaj si sladkého života aj naďalej,“ povedala a ľadovo sa na mňa usmiala. Neviem, kde brala tento typ úsmevu, ale bol ľahko odstrašujúci.

Po chvíli sme vystupovali a už zas vyzerala bezstarostne. Zhodnotila som, že jej sa do cesty určite pliesť nebudem. V nákupnom centre mi zazvonil telefón. David. Skoro by som na neho aj zabudla.

„Ahoj, nezvestná, som rád, že si na žive,“ ozval sa z druhej strany David a ja som sa musela usmiať. Tešilo ma, že si o mňa robí starosti.

„Neboj sa, tuto s čiernovláskou sa teraz hráme na dobré kamarátky. Dúfam, že máš doma oblek,“ povedala som pobavene a obhliadla sa na Amelle. Tej na tvári prebiehal posmešný úškrn. Ukázala rukou na obchod a ja som ju následovala.

„Kvôli čomu?“ spýtal sa udivene.

„Rozhodla som sa, že tvoje auto za to stojí a chcem si ťa zobrať,“ povedala som ironicky načo sa na druhej strane rozosmial.

„Začnem žiarliť na svoje auto.“ Zastala som pri regáli so šatami a neurčito pozerala do obchodu.

„Ty žiarliš?“ spýtala som sa zarazene.

„Nie, ale mohol by som.“

„Ale niekto je tu dnes vtipný,“ prehodila som pobavene a bezhlasne si oddýchla. Už len to by som potrebovala. Ničiť si vzťahy aj tu.

„A kamže to pôjdeme?“ spýtal sa zaujato a stíchol. „Prečo mi prišli vstupenky na charitatívny ples?“ Jeho hlas znel viac znepokojene ako prekvapene.

„Pozornosť od Denise. Chce, aby som sa cítila v meste dobre,“ zahovárala som.

„Ty si bola u nej?“ Cítila som z jeho hlasu nesúhlas. To ma dosť prekvapilo. Myslela som si, že vtom idú spolu.

„Bola som ju pozdraviť. Pozri, tá šialená ženská mi chce vnútiť tucet šiat, tak musím. Čakaj ma doma,“ rozlúčila som sa s ním narýchlo a bola rada, že sa môžem vyhovoriť na Amelle. Tiahla za sebou predavačku a šaty.

„Chceš ma zabiť?“ spýtala som sa jej znechutene a prehliadala si šaty.

„Nevyžívam sa v zabíjaní,“ mávla rukou a vtlačila ma do kabínky s troma šatami.

„Neznášam ťa a som na to hrdá,“ zaprskala som za závesom a naťahovala som na seba šaty. Z druhej strany som počula posmešné odfrknutie.

„Myslím to vážne. Ukradla si mojej kamarátke frajera. Si špina,“ povedala som pokojne a vyšla z kabínky v šatách. Opierala sa o druhú skrinku a obzerala si bezstarostne šaty na mne.

„Žily mi to netrhá. Na starosti mám oveľa dôležitejšie veci ako nenávisť dvoch malých dievčat,“ povedala ľahostajne, ale uprela na mňa svoje strašidelné oči. Svojim spôsobom mala pravdu. Chcela som jej na to niečo, ale nemala som čo. Nemohla som sa už ďalej stotožňovať s tým, čomu som doteraz verila.

„Mňa prekvapuje, že sa so mnou bezstarostne zhováraš. Prečo so mnou všade chodíš?“ spýtala som sa a šla si prezliecť šaty.

„Nathaniel chce, aby si bola v bezpečí. A kým nie si s Davidom, dávam na teba pozor ja.“ Prevrátila som očami a vyšla v druhých.

„Na čo sa hráš? Na nejakého bodyguarda?“ spýtala som sa posmešne. Pozrela na mňa so zodvihnutým obočím. „Ty si fakt Nathanielova ochranka?“ spýtala som sa udivene. Nečakala som teda, že Nathaniel u seba bude mať telesného strážcu v podobe mladého dievčaťa z bohatej rodiny.

„Ďalšie,“ vzdychla podráždene Amelle a odohnala ma do kabínky. Nemo som na seba naťahovala ďalšie šaty a v hlave mi to šrotovalo. Takže takto to bolo. Čo bolo to dievča zač?

Vyšla som von a otrávene sa pozrela na čiernovlásku. Prezrela si ma a zatlieskala rukami.

„Tieto berieme. Daj si k nim tie topánky, čo sú pri kabínke,“ povedala živšie. Teraz vyzerala ako mladé dievča, nie ako chodiaci stroj. Našupla som si lodičky a pozrela na seba do zrkadla.

Mala som na sebe tmavomodré šaty, s tvrdeným trupom a voľnou sukňou. Nebola nadýchaná, ale obopínala moju postavu. Trochu udivene som na seba pozerala. Nikdy som si nemyslela, že mi pôjdu šaty. Amelle mala dobrý vkus na módu, to bolo jasné.

Keď som konečne vystúpila z auta, bola som rada, že mám všetko za sebou. Keď mi otvoril dvere, myslela som, že sa od úľavy rozplačem. Chcela som všetky tie ťaživé veci zo seba otriasť a zabudnúť na ne.

„Musím uznať, že ste sa riadne vybláznili,“ uznanlivo kývol hlavou k taškám, ktoré som hodila na zem a zobrala ho za ruku. Mlčky som ho ťahala do spálne. Ledva zavrel dvere, bola som na ňom pritisnutá a jeho už nebolo treba ďalej pobádať.

Tak. Keby ste vedeli, že som dva dni do rána písala Leu a dnes môžem hrdo vyhlásiť, že je dopísaná. Možno trochu ľutujem prenáhlenosť celého príbehu, ale sama som nepredpokladala, akým smerom sa bude vyvíjať. Preto by som najradšej zmenila aj názov celej poviedky, ale to sa už ku koncu neoplatí. Cez to všetko viem, že Lea prejde po skončení tvrdými zmenami a novým názvom.

Na zhrnutí je nahodená aktualizácia s počtom kapitol. Preto sa budeme vídať na týždennej báze. Predpokladám, že posledná časť s epilógom vyjde prvý februárový týždeň. Som zvedavá na vaše reakcie. :)

A btw, konečne som si upravila anotáciu k Dokonalému Klamu, pardón za tú nesprávnu. :)

Autor: PrincessCaroline (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nepotrebujem ťa! - 24. kapitola: