OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Nepomenovaná - 4. kapitola

09.04.2015 (20:00) • Ashley123 • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 860×

Vždy som sa vyhýbala ťažkým otázkam, pretože som vedela, že jediná odpoveď a všetko sa môže zničiť. Ako vravela tá žena - očividne moja mama - pravda ničí. Pravda vraždí.

A teraz mám priamu otázku, na ktorú musím odpovedať. Nejde o to, že by som musela Michaelovi odpovedať, ide o to, že sa to musím spýtať sama seba. Ani ja totižto neviem čo chcem. Som stratená.

Pozriem sa na stenu, kde sú rôzne fotky od pacientov s venovaniami a so slovom ďakujeme alebo ďakujem. Zaujímalo by ma, či to mysleli vážne alebo to tam dali z povinnosti, či len z toho, aby boli viditeľní. Ľudia totiž často robia a hovoria veci, čo vôbec nemyslia vážne.

 Cítim, ako jeho stisk silnie a tak sa mu pozriem rovno do tváre.

„Prestaň," zašepkám.

Stíska ma silnejšie a silnejšie, až mi drví ruku.

„Povedala som 'prestaň'! Bolí to..."

Okamžite ma púšťa a dáva si do rúk hlavu. Neposlušné pramienky orieškových vlasov mu trčia a vytvárajú mu okolo hlavy korunu. Viem, že to nechce dávať najavo, ale je zo mňa frustrovaný. Viem to.

„Keby si ma milovala, povedala by si to. Lenže ty ma nemiluješ. Panebože..."

Pomaly vstáva zo stoličky a odkladá ju do kúta. Chcem mu povedať, že ho milujem, ale nedokážem ho klamať. Nerada klamem. Lenže čo ak... nie.

Nechávam ho odísť.

„Ak by si čokoľvek chcela, stačí mi zavolať. Budem v ateliéry."

Jeho slová sú chladné a odmerané a po celý čas sa pozerá von oknom. S tými slovami zatvára dvere, ktoré div nevyletia z pántov.

Zatvorím oči a nechám slzy, nech mi zmáčajú nemocničnú košeľu.

Nechala som ho odísť.

+++

Lilliane ma podoprie a potom so mnou prejde až ku schodom. Vďačne sa na ňu pozriem a nechám ju, nech mi vyloží kufor. Ja zatiaľ odomykám dvere a vstupujem dnu. Zhlboka sa nadýchnem a pocítim vôňu ľalie. Vôňu domova.

V nemocnici som strávila celé dva týždne. Za tie dni ma prišla každé ráno navštíviť Lilliane a každý druhý deň Lana. Michael ani nikto iný si na mňa nespomenuli. Napriek tomu všetkému som mala starostí ešte viac než pred Výberom.

Ako jedna z Jazdcov som sa mala teleportovať priamo do haly, ale nestalo sa tak. Hovorcovia sa teda zhodli na tom, že sa muselo niečo prerušiť a tým pádom aj poškodiť. Následne nato to vyhodilo všetkých v simuláciách a tým pádom sa Výber prerušil.

Zopakovať sa mal presne o týždeň, dva dni pred oslavou Revolúcie, ktorú rozpútali pred vyše sto rokmi. Stále sa oslavovala a tento rok malo byť okrúhle výročie - stopäťdesiate.

Podľa výrazov tvárí som usúdila, že ma nikto nevidel vo vode Života s mamou. A ja som sa na to nikoho nespýtala. Nechala som to plávať. Ani matka sa mi neozvala. Každý jeden nudný deň som na ňu čakala, ale nikdy sa mi neobjavila. Začínala som mať pocit, že to bola halucinácia, keď som bojovala so smrťou, čo som sa dozvedela od Lany.

Taktiež som sa dozvedela, že Michael má zlomenú ľavú nohu a že celé dni trávi v ateliéry a nevychádza odtiaľ ani na sekundu. Niekde v kútiku mysle sa mi ozýval hlások, ktorý vravel, že čaká iba na mňa.

A to bola ďalšia vec, z ktorej som sa nevymotala. Nedokázala som si to ujasniť v citoch. Čo ak ho milujem? A čo ak ho beriem iba ako kamaráta?

Kráčala som po tenkom ľade a príliš dobre som si to uvedomovala.

+++

„Už si o tom popremýšľala?"

Sedím v kresle pri kozube a v rukách tuho zvieram horúcu šálku s čajom. Okolo tela mám hrubú deku a na stehnách rozčítanú knihu.

Nie je o čom premýšľať.

„Sľúbila som si to. Možno mi teraz nebudeš rozumieť, ale po čase budeš. Ale..." Nesmelo sa na ňu pozriem spopod mihalníc.

„Ale?" Nadvihne obočie. Jej prižmúrené oči vravia jediné – zistím, keď budeš klamať. Ona o tom nevedela, ale ja áno. Bola chodiaci detektor lží.

„Ale pred odchodom ho musím navštíviť. Proste musím. Lilliane, pochop ma. Je to jeden z mála ľudí, ktorí pri mne stáli keď tu nebol nikto. A iba s ním som sa zatiaľ nerozlúčila."

„Vieš, že nenávidím klamstvá, že?"

Prikývnem.

„Tak mi láskavo neklam, Tara. A hlavne neklam sama sebe, pretože toto klamstvo nemôže ublížiť len tebe, ale aj ostatným."

„Ale ja neklamem." Hlas sa mi trasie a nepôsobím veľmi dôverčivo. Odkašlem si a pozriem sa do krbu, odkiaľ ide upokojujúce teplo. Potom však odvrátim pohľad, pretože mi začínajú oči slziť a páliť ma.

„Neklamem."

„To si myslíš ty. Ale nechajme to tak. Mám ti zbaliť kufor?"

„Áno, ak by si bola taká dobrá. A prosím-"

Otočí sa.

„Prosím, už žiadnu narážku na Michaela Rublesa." Hlboký povzdych.

„Ako chceš. Stále si však myslím..."

„To je všetko. Ďakujem," preruším ju uprostred vety a vstanem, aby som za ňou zatvorila dvere. Ešte posledný váhavý pohľad a potom už vidím iba dvere. Ocitnem sa v izbe sama.

+++

Stojí pred oknom a kreslí na plátno štetcom, akoby bol sám Picasso. Jeho ťahy sú jemné a pomalé a veľmi, veľmi nežné. Akoby ten obraz maľoval celým svojim srdcom, čo ma len utvrdí v tom, aká som sebecká. Ublížim mu len tým, že za ním pôjdem a následne nato odídem. A ublížim chlapcovi s najnádhernejšími očami a najúprimnejším úsmevom.

Čo som to za človeka?

A aj tak to nedokážem, nedokážem od neho odtrhnúť oči a nepremýšľať nad ním. Som neschopná, sebecká, hlúpa a strašne nevýnimočná, ale on ma miluje. Ktovie prečo.

Zoberiem odvahu a vytočím jeho číslo na mobile. Chvíľu sa nič nedeje a potom trhne hlavou smerom dnu, kde - ak sa dobre pamätám - má stolík, na ktorom má štetce a teraz pravdepodobne aj mobil. No nič nerobí a iba ho hypnotizuje.

Zdvihni to, no tak zdvihni to...

Dopotáca sa z môjho dohľadu a zdvihne to.

„Tara," zašepká hlasom, ktorý tak veľmi nenávidím.

Raz sme ukradli jeho rodičom poľovnícke zbrane a dohodli sme sa, že sa stretneme v lese pri našom úkryte. Ja som tam prišla skôr a vybrala som si svoju malú pištoľ, hoci som nevedela, ako sa s ňou narába. Bola som však malá a nerobila som si z toho hlavu.

Zrazu mi do zorného poľa pribehla malá srnka. Odhodlaná skúsiť, či zbraň funguje, som na ňu namierila a stlačila som spúšť. Nevedela som, že je odistená a že sú v nej vôbec nejaké náboje. Keď som to zistila, bolo už neskoro. Malá rana na chrbte zložila srnku na zem medzi listy, kde chvíľu chrčala. Potom pribehol Michael a podišiel k srnke. Ignoroval ma.

„Vydrž, vydrž... Čo si to urobila?" Pozeral sa na mňa ako na vraha. Ustúpila som dozadu.

„Ja... Michael, prosím. Nebolo to úmyselné."

Ani sa na mňa nepozrel.

Nevydržala som to a rozutekala som sa preč, zbraň som odhodila na zem. Túlala som sa lesom až kým sa nezotmelo. Hľadali ma a keď ma našli, nechali to tak. Aj Michael akoby na srnku zabudol, ale ja nie.

A presne na ten tón jeho hlasu - keď sa prihováral zranenému zvieraťu - nikdy nezabudnem. A teraz ho použil znovu. Pri mojom mene.

„Mrzí ma to. Ani nevieš, ako veľmi. Ale..."

„Prestaň."

„Michael. Prosím. Pozri sa von. Pozri sa."

Otočí sa a zbadá ma. Chvíľu na mňa pozerá ako na zjavenie, potom sa mi však otočí chrbtom.

„Niečo som sľúbil. A ja svoje sľuby dodržím. Všimol som si tvoje meno pri dobrovoľníkoch. Ak sa chceš rozlúčiť... je neskoro. Bolo milé ťa spoznať, Tara." Zloží mi a potom zastrie žalúzie.

Zízam na ten výjav a snažím sa ho pochopiť. Prečo ja? A prečo nie ja? Odrazu mi zavibruje mobil. Skontrolujem displej - jedna prijatá správa.

Možno mi napísal sms-ku, aby sa ma zbavil. A možno mi predsa dovolí sa s ním rozlúčiť. Možno.

Keď ju však otváram, niečo mi nesedí. A to sa potvrdí, keď zistím, že je zo súkromného čísla. Správa je stručná a chvíľu neviem rozlúštiť, čo chcel odosielateľ povedať. Keď mi však dôjde význam správy, zmeraviem a mobil padá na štrkovú cestu pod mojimi nohami.

Opustil ťa toľkokrát, až je nemožné, že stále dokážeš odpúšťať. Ja som ťa opustil iba raz a doteraz si so mnou neprehovorila. Zelená chata u Ricka, 18:20. Budem tam každý deň, Ch.

Autor: Ashley123, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nepomenovaná - 4. kapitola: