OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Môžu padajúce hviezdy plniť želania? - 8. kapitola

12.11.2012 (09:00) • JennyferRocks • Povídky » Na pokračování • komentováno 14× • zobrazeno 871×

Táto kapitola bude pre všetky romantické duše, čo ste možno nečakali vzhľadom na koniec minulej kapitoly, nuž ale prídete si určite na svoje, preto vám to všetkým venujem už teraz.

A jedna úžasná pesnička, ktorá sa, podľa mňa, k príbehu dokonalo hodí:

Lindsey Stirling - Phantom of the Opera

29. október 2012 - pondelok

Keď som z pomedzi mojej babsko-chalanskej autobusovej partie ráno pozerala na zastávku, ktorá sa hemžila ľuďmi, čakajúcimi na svoj spoj a dnes som pre zmenu medzi nimi nezbadala Robbieho, pomyslela som si o tom len toľko, že sa to dalo očakávať. Ja som už do jeho života nepatrila, už ani on do toho môjho by nemal, no patril. V jeho knihe som bola ja iba ako záložka jedenkrát a stratila som sa v taške plnej harabúrd.

Jeho trieda bola oproti tej mojej, považovala som za nemožné, že sa mi podarí celý deň sa mu úspešne vyhýbať, ale zatiaľ sa mi to darilo. Ostávali už len dve hodiny, dnes som nikam nechodila. Nebola som na "stretnutí elity" (ako by to bol nazval on) cez druhú prestávku, pri učebni biológie v poslednom školskom krídle. Nebola som ani cez veľkú prestávku na hlavnej chodbe s kamarátmi a vynechala som akékoľvek navštevovanie vedľajších tried za účelom srandy, aj na záchody som chodila radšej len cez hodinu. Jednak som ho stretnúť chcela, to som chcela vždy, bez ohľadu na to, čo sa stalo. No netušila som, čo by som mu povedala, ani to, ako by som sa mala správať, keď budem zase pri ňom, preto som to radšej vzdala a celý deň si užívala triednu pohodu.

Celé sa to pokazilo na Matike, nie však tým, že prišla matika a je to môj asi najmenej obľubovaný predmet, ale tým že niekedy v strede hodiny sa otvorili dvere našej triedy a vošiel cez ne Robbie.

„Dobrý deň, naša triedna vám posiela triednu knihu, ospravedlňuje sa, že ste ju nemohli mať na našej hodine, ale potrebovala tam niečo odpísať a chcela by vás poprosiť, aby ste ju potom poslali ešte k maturantom," položil jej ju na stôl. Pôsobil tak seriózne, kým to hovoril.

Profesorka zdvihla hlavu od učebnice. „Ďakujem," zašomrala jeho smerom.

Otočil sa a odišiel s triedy, ešte sa na chvíľku obzrel smerom na nás, no netrvalo mu dlho, kým ma zbadal v dave. Sedávam v strede, medzi všetkými, pri Blair a Alexe. Hneď, ako vyšiel, to rozbúrilo v našej trojici poriadny chaos, rozoberali sme každý detail jeho pohľadu na mňa a čo asi tak by mohol znamenať. Som jediná, ktorú z danej triedy poznal a tak mi poslal malý očný pozdrav, toľko odo mňa, no baby za tým, samozrejme, naďalej naivne hľadali niečo viac.

„Hej, vy tri, neruším vás? Poďte jedna z vás sem," kývla rukou, spýtavo sme sa na seba všetky pozreli a naznačili mi, aby som šla ja. Prešla som cez triedu k profesorkinmu stolíku a podala mi triednu knihu. „K maturantom, sú v učebni chémie a poponáhľaj sa," vyzývavo povedala.

A čo také by som akože mohla zmeškať, kebyže sa nepoponáhľam? uvažovala som. Bolo nad slnko jasné, že pôjdem čo najpomalšie, ako to len pôjde.

Vyšla som na chodbu a ihneď som pochopila prečo Blair s Alexou trvali na tom, aby som išla ja.

„Čo tu len tak postávaš pred našou triedou?" opýtala som sa Robbieho. Bol síce stále tak isto úchvatný v mojich očiach, no to, ako som sa teraz cítila ja vedľa neho, sa zmenilo. Už to nebolo siedme nebo.

„Dúfal som v to, že by si mohla ísť práve ty, keď som ťa tam uvidel." Na chvíľku sa mi zazdalo, že mal v úmysle ešte niečo dodať, no nechal to tak.

„Aha." Nevedela som, čo mu na to povedať. Prešla som okolo neho a kráčala ďalej po chodbe. Zahla som za roh, keď som začula že sa rozbehol za mnou. „Čo je?" opýtala som sa, keď ma dobehol.

„Idem s tebou," usmial sa na mňa, no ja som bola ako pri rozhovore na internete s neznámym človekom, netvárila som sa nijak. Odbila som ho iba s obyčajným „fajn". Ako som to vôbec dokázala? Ďalej sme šli potichu, po schodoch až na prízemie.

Robbie to už nevydržal. „Eli, povedz mi, čo sa stalo, prečo sa so mnou nebavíš?" Nedošlo mu to, alebo si zo mňa zas iba robí srandu? Chvíľku som uvažovala nad tým, čo konkrétne by som mu na to tak povedala, aby to bolo primerané. Nemala som chuť mu nič vyhadzovať na oči, pôsobiť zle, alebo nedajbože vyvolať nejaký ten hlúpy spor. Bolo mi jedno, čo si myslí, čo si bude myslieť, ako keby som už to naše prvé rande nemala žiadnu šancu zachrániť.

„Pre nič, bolo by ti to pravdepodobne aj tak ukradnuté, tak na čo sa tým zaoberať?" Otvorila som dvere na učebni, v ktorej boli maturanti, a čo najpomalšie išla k učiteľke, aby som jej podala knihu. Aspoň na chvíľku som sa mohla vytratiť z tej konverzácie, nesmierne mi odľahlo, že som sa vzdialila. Vedela som, že keď vyjdem von, bude ma tam zase čakať a ničomu sa nevyhnem. Čas premýšľať som však nemala, no určite mu nebudem vyčítať tú Dominiku, alebo tie jeho názory na mňa, má na to právo, predsa len. Je to jeho život a môže si v ňom robiť, čo sa mu len zažiada, nikdy sme nemali voči sebe záväzky.

No nepýtal sa, asi mu to postačilo. V škole bolo hrobové ticho, prehlušovali ho iba naše kroky, keď sme kráčali po schodoch hore späť na našu chodbu, kde sa rozdelíme, pôjdeme každý do svojej triedy a skončí tým všetko, čo sme spolu mali aj nemali. Tak to byť malo, živo som videla, ako končí náš príbeh, ibaže sa stalo niečo, čo nás zachránilo. V tej chvíli som v duchu nadávala na celý svet, keď som dopadla na zem, preklínala som všetky možné zákony schválnosti.

„Si v poriadku? Čo sa ti stalo?" Kľakol si vedľa mňa a bol vydesený, povedala by som že dokonca ešte aj viac ako ja. Chvalabohu mi do tváre padali vlasy a stihla som si utrieť slzy, ktoré mi vyhŕkli do očí, kým mi ich z tváre odhrnul Robbie. Nechcela som pred ním vyzerať ako padavka, no i tak si to už určite všimol.

„Vytkla som si členok, bolí to. Choď do triedy, zvládnem to sama," odstrčila som ho od seba.

Počkať, bože, ja som len hlúpa, čo som to práve urobila? Poslala som preč chlapca, ktorého som milovala, keď som potrebovala pomoc? Keby to v tej chvíli išlo, asi by som sa tresla krompáčom po hlave. Prepáč, ostaň tu, prosím, to som chcela povedať, no nepovedala som. Len som ticho sedela na zemi a dívala sa, ako sa postavil a kráčal odo mňa preč. Urobila by som to isté, zas som mala v očiach slzy, ale aspoň som zabudla na bolesť členku. Robbie však nebol ja, nebol aspoň tak zbabelý ako ja.

Po pár krokoch sa otočil, vrátil sa ku mne. Sadol si vedľa mňa na zem. „Naozaj chcem vedieť, čo sa to presne deje, ja ťa mám rád, záleží mi na tom."

„Ako môžeš byť tak fajn? Že po tom, ako zle a sebecky som sa k tebe teraz správala, ťa to ešte stále dokáže zaujímať? Ako ma môžeš vôbec mať rád?" A bolo to tu, ten moment, keď pred niekým dokážete rozmýšľať nahlas, ja som to pri veľa ľuďoch nedokázala, vedela by som ich dokonca spočítať na prstoch jednej ruky. Teraz bol Robbie jedným z nich. Objal ma, sedeli sme na kraji schodiska, počas hodiny, len tak. Boli v tom všetky naše emócie, bolo to citlivé aj silné zároveň. Toto nebola scéna z rozprávky, ale zo života a o to to bolo krajšie.

Keď sme sa po hodnej chvíli od seba konečne odlepili, mohla som mu to všetko povedať, cítila som to.

„Bolo to kvôli tej Dominike, s ktorou si chodil, povedal si mi, že sa mi ešte ozveš z Anglicka, ale neozval si sa. A nepýtaj sa ma, prosím, kto mi o tebe niečo povedal a bolo to to, čo si niekedy povedal ty o mne. Tie veci o tom, ako nemáš rád mňa a všetkých mojich priateľov, lebo sa pretvarujeme a úplne to všetko okolo toho. Mala som taký pocit, že si so mnou išiel von len tak, pre srandu, čo je možno pravda, to ešte stále neviem. Bola som z toho smutná, sklamaná, vieš, ja ťa mám naozaj rada, viac ako si myslíš. Ak si o mne stále myslíš to, čo si povedal, potom je mi to veľmi ľúto, no presviedčať ťa o opaku by asi bola len strata času." A bolo to vonku, bez akéhokoľvek zatĺkania, vedel celú pravdu.

„S Dominikou nám to nefungovalo," odmlčal sa, díval sa pred seba, rozmýšľal. „Preto, lebo som stále myslel na teba, potom mi až došlo, že vzťah s iným dievčaťom je poriadna hlúposť. Tie veci, čo som povedal, som povedal kým som ťa nespoznal, to pozvanie von som síce nechcel, išlo to samo od seba, ale teraz to neľutujem. To priznávam, nechcel som s tebou v živote nič mať, no potom som ťa spoznal. Zistil som, že ty si iná ako oni, ty nie si tá zlá mrcha, ako som si myslel, nemusíš sa na nič hrať, neustále sa predvádzať. A oni, asi tiež nie sú takí príšerní, keď sa s nimi bavíš a ako si mi o nich minule rozprávala, že ich máš rada a ste skvelá partia, asi na tom niečo bude. Nehovorila by si to iba tak. Si úprimná, nie falošná. No chcel som tým povedať iba toľko, že keby sa to dalo odvolať, tak by som to s radosťou urobil." Bol to asi najdlhší monológ, aký som od neho v živote počula, zároveň aj to najkrajšie čo mohol v tej chvíli povedať, aj on mi už veril.

„Práve si to odvolal," usmiala som sa naňho.

„Prepáč, určite som ti tým ublížil, nechcel som." Boli sme pri sebe tak blízko, že sme sa prakticky dotýkali jeden druhého, zbožňovala som ho, tisíckrát tak, ako predtým.

Vyzul mi topánku a dotkol sa môjho členku, ktorý medzi časom stihol poriadne opuchnúť, zabolelo to. „S týmto sa ti asi nebude dať chodiť, potrebuješ to minimálne obviazať." Fúkol mi na členok. „Lepšie?" zasmiala som sa, hovorilo to za všetko.

„No nič, bude to chcieť iné riešenie." Smiešne sa zatváril a ihneď mi aj došlo, prečo. Zdvihol ma na ruky. „Odnesiem ťa do kabinetu telesnej, tam na to majú skvelý sprej, prestane to bolieť a dostaneš krásny obväz." Znelo to tak prihlúplo, že nám s toho bolo hodnú chvíľku obom vtipne. Nebolo však nič krajšie ako to, že ma cez celú školu preniesol na rukách. Objímala so ho okolo krku, hlavu som si položila na jeho plece.

„Eli?" pošepkal.

„Áno?"

„Ľúbim ťa."

„Aj ja teba."

Ďakujem všetkým za prečítanie, venovanie bolo na začiatku, tak dúfam že som nesklamala. A jedno obzvlášť poďakovanie je adminkám, lebo mi zle ukladalo článok a pomohli mi ten problém vyriešiť.

Autor: JennyferRocks, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Môžu padajúce hviezdy plniť želania? - 8. kapitola: