OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Moja smrť! - Prológ a 1. kapitola

15.04.2010 (18:00) • MirushQka • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 616×

Prológ

Tvár mi bičoval vietor, krvácajúce ruky ma štípali čím ďalej, tým viac, srdce mi búšilo rýchlosťou rozbehnutého vlaku, no aj napriek tomu som musela ísť ďalej, ak teraz zastavím, zomriem!

Už iba kúsok, to zvládneš!

Túto nezmyselnú vetu som si opakovala stále dookola, ale vedela som, že nemám šancu to stihnúť. Zabije ma! Môj život sa skončí. Skoro, strašne skoro. Nikdy som si nemyslela, že umriem taká mladá, aj keď neraz som rozmýšľala nad romantickou predstavou byť v truhle krásna a mladá, teraz som nechcela umrieť.

Tentoraz som pred sebou mala vážne len kúsok, posledné kroky ma delili od brány, za ktorou mi nebude môcť spraviť nič. Takto som však ešte stále na území smrti. Mojej smrti.

Vedela som, že je za mnou, on si užíval túto chvíľu, chvíľu, keď som ja tá bezmocná a on je nado mnou. Môže mi spraviť hocičo.

Dlaň som položila na starú, zhrdzavenú kľuku, ktorá viedla na prízračné miesto. Na cintorín. Pre mňa momentálne to najbezpečnejšie miesto.

Išla som ju stlačiť dole, keď ma dobehol.

On. Moja smrť.

1. kapitola

„Nabudúce ma zbi, keď si nevezmem slnečné okuliare.“ Tak ako skoro každý letný piatok sme sa s Táňou  trepali na kopec. Náš kopec.

„Kiš – kiš! Ja som ti vravela, že ono ešte vykukne.“ No hej teraz si frajerka, keď ich máš na očiach!

„Pred piatimi minútami lialo.“ Nachádzala som sa pred ňou, tak som zastala, zhlboka dýchajúc som si sadla na rozhorúčený asfalt. Ešte sme len pri tretej odbočke, kým sa dostaneme hore a potom cez tie polia, ešte minimálne taká trištvrť hodina. Ideme ešte len pätnásť minút, no v kuse do kopca. Zabijak, ale ten výhľad a pokoj keď sa dostaneme hore...

„Ale už nebude, a ty oslepneš.“

„Som rada, že mi tak dopraješ!“

„Pre teba len to najlepšie. No vstávaj a nevegeť! Makáme, nezabudni si vziať nejaký kameň, tam hore už nebudú...“ chytila ma za ruku a ťahala hore.

Z prašnej cestičky som si vzala stredne veľký kameň a hodila ho do kapsy. Oprášila som si rifle a pokračovali sme vo výstupe.

Prechádzali sme okolo rozpadnutých domov, v ktorých bývali stratené existencie nášho mesta. A pritom táto štvrť bola vilová. Čím vyššie však ste, tým sú domy modernejšie a honosnejšie. Tie baráky tam hore, to je ako keby z iného sveta!

Keď sme sem šli prvýkrát, tak sme sa smial, vilová štvrť, to určite... No potom nám predsa len padla sánka, a nebolo to z toho, že sme stretli chalana, ktorého by sme tu nikdy nečakali, aj keď tu býva...

Po ďalších nekonečne teplých minútach sme sa dostali k ďalšej odbočke, stále však ešte nízko. Tak ako vždy aj teraz sa spustil veľmi intenzívny brechot štyroch psov. Ostrý a príliš piskľavý štekot malého, bieleho a veľmi živého špica, ktorý nám prvý krát pripomínal bečanie ovce, chudák mal vtedy niečo s hlasivkami. Ako reakciou na neho sa hrozivo rozbrechal veľký, čierny labrador, ktorý nevyzeral príliš priateľsky a šteňa vlčiaka, ktorého matka ho okamžite prehlušila. Na toto sme si už zvykli.

Po ďalšej chvíli sme sa dostali vyššie. Už sa to začína. Z kade na to berú? Nechápem!

„No a teraz môžeš sledovať či sa niekde v bazéne nepremáva tvoja budúca svokra.“ Vždy som do nej kvôli tomu rýpala, ale veď v tomto mi zabrániť nemôže. Aspoň v niečom...

„To sotva, na nich sme ešte nízko, kým sa dostaneme úplne hore, tak z toho bazénu aj vylezie. A nie je to moja budúca svokra ani nikdy nebude.“ To mi pripomenulo scénu z dňa keď sme sem šli prvý krát.

„Počuj, podľa mňa sme už veľmi vysoko, až tu to nie je.“ Išli sme hodinu a stále nič, na nervy...

„Tak sa pôjdeme niekoho spýtať.“

„Jasné a koho?“

„Aha, vidíš? Toto j už päťdesiatka,“ áno dom s číslom päťdesiat. Veľkosť hotela, pozemok ranča a cena... Ani si netrúfam tipnúť, „O chvíľu sme pri päťdesiat päťke, tak tam prídem, zaklopem, predstavím sa a spýtam sa nie?“ tam býva jej momentálny vyvolený, sranda...

„Jasné, už ťa vidím, prídeš tam, a začneš: Dobrý deň, som Táňa, viete poznám vášho syna.“

„Ó vážne? Tak poď ďalej a koľkože to máš rokov?“

„Takž ty si jeho mama a ja som ty, oukej. Štrnásť.“

„Tak to je ideálny vek pre nášho Radka, vieš on je ešte taký neskúsený, určite ťa bude mať rád.“ Obidve sme vybuchli od smiechu a smiali sme sa ešte dlho...

„Haló Soňa, Zem volá!“

„Hej som späť prepáč, len som si spomenula na to keď sme sem šli prvýkrát.“

„Bože to bol trapas. Som vyzerala ako keby som ho sledovala.“

„Chudák chlapec, nielenže ťa vidí na každom kroku v škole, ale ešte aj keď z domu vyjde. Tomuto sa vraví osud.“

„Hej, hej, ty a ten tvoj osud. Fuj, Bože to je teplo, neskutočné. Človek by čakal aspoň raz nejaké normálne teploty...“

„Povedz mi, čo je na Slovensku normálne, neodpovedaj. Je jasné, že nič!“

„Len nezačínajme túto tému, lebo to sa ja znova začnem rozčuľovať, ty sa budeš pochechtávať a tak či tak, dôjdeme k rovnakému záveru, tak ako vždy. Slovensko, to je jedná veľká diera.“ A že ja nemám začínať, och...

Ďalej sme pokračovali mlčky, až kým sa nám asfalt pod nohami nezmenil na hlinitú zem, ktorá bola po poslednej prehánke nasiaknutá dažďovou vodou. Vo vzduchu voňala čerstvá, pokosená tráva a všade okolo bol ten príjemný opar po daždi, keby tak ešte bolo po mrakom... No nie, ono muselo pripekať, o chvíľu bude zasa sucho.

Po troch minútach sme sa dostali na menšiu vyvýšeninu, z ktorej bolo vidieť celé mesto, no nielen to. Pozreli ste doprava, zrúcanina jedného hradu, otočili ste sa, ďalší hrad. Krása.

„Myslíš, že ma to prestane niekedy udivovať?“ spýtala som sa Táni.

„Úprimne? Pochybujem,“ povedala so smiechom a mi sme pokračovali až k cintorínu.

Jediná škoda je, že je zamknutý na kladku. Už dávno by sme šli aj ďalej, no takto sa nám tam tie naše kamene skladovali na jednej hromade.

„Pamätáš na tú tetku s tým jej chlapom, čo tu sadili, keď sme tu boli prvýkrát? Na nás čumeli jak na bláznov...“ to bolo, mátičko!

„Som sa tak blbo cítila, ako nadpriemerne divná osoba, ktorú vypustili z blázinca.“ To bolo nepríjemné vtedy.

„Teba aj vypustili. Aha! Vidíš? Už tam nie je kladka. Wow!“ fakt, kladka tam nebola, namiesto toho bola stará železná brána trocha poodchýlená, a naša kôpka kameňov, ktorú tam zbierame už rok bola fuč!

„To čo má znamenať? Kde máme tie kamene?“

„Teba trápia kamene? Niekto to tu otvoril, nikoho okrem nás som tu v živote nevidela! Chápeš? Niekto tu bol, nie sme až také na hlavu!“

„Ideme do vnútra?“ niekedy mávam šialené nápady, no teraz to šokovalo aj mňa.

„Blázniš?“

„Táňa, veď kľud, čo sa môže stať?“ v duchu som dodala prosíííím a nahodila som psí pohľad.

Zabralo.

„Tak fajn, ale ideš prvá.“ Tak som chytila tú starú kľučku a vošla.

Autor: MirushQka, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Moja smrť! - Prológ a 1. kapitola: