OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Môj anjel smrti - 12. kapitola

14.04.2011 (13:00) • MirrorGirl454 • Povídky » Na pokračování • komentováno 12× • zobrazeno 1784×

Dva dni. Dva dni sa neukázal. A ja som tušila, že chystá niečo veľké. Bol ako ticho pred búrkou. Desivé a strašidelné.

_

„Bré ráno, ty spáč,“ pozdravil ma so smiechom Ted.

Usmiala som sa na neho, vzala si hrnček a naliala si do neho čaj. Mama ráno odišla do práce, a tak sme mali dom pre seba. Z veže na plno kričala Hayley a Ted si podupkával nohou a pritom čítal dnešné noviny. Každou vetou, čo prečítal, sa mračil stále viac a viac a nakoniec znechutene hodil noviny na stôl.

„Čo sa stalo?“ spýtala som sa. Od narodenia som bola veľmi zvedavá.

Len kývol k novinám a frustrovane pokrútil hlavou. Natiahla som sa za novinami.

Hneď na titulnej stránke stálo: DVE DIEVČATÁ BRUTÁLNE USMRTENÉ.

Šokovane som potvorila pery a začala čítať článok.

Včera v noci sa našli sestry Moorové (24, 20) neďaleko priekopy. Obidve boli dva dni nezvestné. Telá mali zohavené, podriapané a polonahé. Nikto si zatiaľ nie je istý, či to urobilo zviera, alebo človek. Pri dievčatách sa našiel odkaz: Nehnevaj ma, K, inak skončíš podobne. Ch...

Nedokázala som čítať ďalej. Odhodila som noviny rovnako zhnusene ako Ted. Avšak ja som nebola len zhnusená. Ale aj nahnevaná. Vystrašená. A sklamaná. Kvôli mne zomreli tie dve dievčatá. Zabil ich kvôli mne, aby ma varoval, ale určite nerátal s tým, že by som ho odmietala počúvnuť. Mala som dosť strachu a sužovania. Odmietala som sa báť. Moja myseľ by sa mohla pokladať za chorú. Už mi nezáležalo na smrti, či živote. Len aby ostala moja rodina zdravá. Nikto okrem nej ma nezaujímal. A preto ma tie dve až tak veľmi netrápili. A to bolo na tom to najhoršie.

_

„Chýbal som ti?“ zašepkal mi do ucha náhle temný chrapľavý hlas. Chris. Komu inému mohol patriť taký zvodný hlas?

Strhla som sa a omylom zhodila svoje učebnice zo stola. Zasmial sa a zohol sa po ne. Aj napriek všetkým silným slovám, na ktoré som ráno pomyslela, som pocítila strach. Chris bol tu. Chris bol tu a sedel vedľa mňa. Chris bol tu, sedel vedľa mňa a bol nevyspytateľný. Chris bol tu a mohol si so mnou robiť, čokoľvek sa mu zachcelo. Panebože, samozrejme, že sa bojím! Bojím sa smrti! Som človek a preto sa bojím smrti.

„Samozrejme, že nie,“ zašepkala som, ale môj hlas znel priškrtene.

Nevšimla som si jeho reakciu, pretože do triedy vošiel učiteľ biológie.

„Takže, čo keby sme si prebrali domácu? Morgan, Simonová, k tabuli,“ vykríkol.

Pomaly som sa postavila a došuchtala k tabuli. Problém bol ten, že namiesto osobného spoznávania ma Chris naháňal po dome. A to som mu odmietala len tak darovať.

„Takže, pán Morgan, čo ste sa dozvedeli nové o slečne Simonovej?“ spýtal sa učiteľ s posmešným úsmevom na tvári.

„Trvám na tom, čo som povedal už minulú hodinu. Inteligentná, príťažlivá a bezbranná. Za zmienku by sa hodilo možno len to, že úžasne bozkáva,“ povedal Chris a výsmešný tón v jeho hlase sa nedal prehliadnuť.

Trieda sa začala smiať ako na povel. Po pár sekundách ich učiteľ utíšil a rovnakú otázku položil aj mne.

„O Christianovi sa veľa zistiť nedá. Len to, že je egoistický idiot, ktorý si o sebe namýšľa viac, ako by mal a nebozkáva sa tak dobre, ako si myslí,“ odpovedala som bez jediného zaváhania a netušila, kde sa vo mne berie tá odvaha.

Trieda vybuchla do ďalšieho smiechu a tentoraz som sa neubránila úsmevu.

„Vážne, Kate? Pred pár dňami to vyzeralo inak...“ povedal, keď sa trieda konečne utíšila.

„Smel by som...“ nedokončil vetu, ktorú venoval učiteľovi, ktorý len prikývol.

Chris ku mne pristúpil. Vydesene som od neho odstúpila, ale on len načiahol jednu ruku a pevne ma chytil za rameno. Drsne si ma pritiahol bližšie a druhou rukou chytil za bradu. Vystrašene som sa na neho pozrela a on sa zachichotal. Nahol sa ku mne bližšie a pritlačil svoje pery na moje. Potom vzal moju spodnú peru, nežne ju pobozkal a čakal, ako zareagujem. Stuhla som. Stála som úplne paralyzovaná, no vo vnútri som cítila, ako to vo mne vrie. Srdce mi splašene narážalo do stien hrudníka, až som si myslela, že sa mi rozpadnú rebrá. V žalúdku sa mi znovu objavili motýle. Nakoniec sa mi podlomili kolenná a ja som sa musela chytiť jeho silných ramien, inak by som spadla.

Uškrnul sa a odtiahol a takmer by som spadla, keby ma nebol chytil okolo pása.

„Tak vidíte?“ spýtal sa so smiechom.

Cítila som, ako sa červenám.

„No tak, Kate, niečo sa ti na ňom musí páčiť,“ povedal učiteľ.

„Nič sa mi na ňom nepáči,“ povedala som tvrdohlavo a snažila sa vymaniť z Chrisovho objatia, ale držal ma pevne.

„Jeho vlasy?“

„Nie.“

„Jeho oči?“

„Nie.“

„Jeho tvár?“

„Nie.“

„Jeho postava?“

„Nie.“

„Jeho správanie?“

„Nie.“

„Jeho spôsoby?“

„Vonkoncom nie.“

„ A čo moje bozkávanie?“ spýtal sa Chris.

„Nie!“ povedala som zaryto.

Samé klamstvá... Ozval sa mi v mysli Chrisov hlas a ja som sa znovu pokúsila od neho pobudene odtiahnuť. V tej chvíli zazvonilo a on ma konečne pustil. Naštvane som si šla po veci a vybehla z triedy.

„Páni, to bola bomba,“ zasmiala sa Amy, keď ma dobehla.

„Aj ja si myslím,“ ozval sa za nami Chris.

Otočila som sa k nemu a v tej chvíli som spravila niečo, čo nikto nečakal. Dokonca ani ja. Natiahla som ruku a skôr, než si to stihol uvedomiť, som mu strelila facku. Na chodbe nastalo šokujúce ticho, ktoré preťali moje rýchle naštvané kroky.

Autor: MirrorGirl454 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Môj anjel smrti - 12. kapitola :