OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Môj anjel smrti - 11. kapitola

27.03.2011 (19:00) • MirrorGirl454 • Povídky » Na pokračování • komentováno 10× • zobrazeno 1369×

 Stála som pred zrkadlom a pozorovala svoj odraz. Natiahla som ruku a ukazovákom pomaličky obkresľovala kontúry tváre, očí, nosa, pier. Prešla som po línii tepny k pleciam a späť.

Obraz pred sebou som si začala v mysli meniť. Pomaly sa menil na Christiana. Teraz som obkresľovala čierne vlasy, belaso modré oči a dokonalé pery.

Prečo? Prečo ja? Prečo to robí práve mne? Prečo musí kaziť život mne?  Nikdy som si neželala nič iné, než žiť normálny život. Mať svoje kamošky, mať šialeného brata, ktorý by mi nahrádzal otca, mamu, s ktorou by som striedavo klebetila a striedavo sa s ňou hádala, chcela som len dokončiť školu a ísť na výšku, nájsť si chalana a vydať sa za neho, mať dokonalú svadbu a šikovné deti, prežiť plnohodnotný život, zostarnúť a potom umrieť prirodzenou smrťou.

Každé ráno sa budím a prajem si, aby toto všetko bola len nočná mora. Nočná mora, ktorá keď sa prebudím, zmizne, ako mávnutím čarovného prútika.

Nenávidela som ho. Tak veľmi, ako to vôbec bolo pre človeka možné. Nenávidela som ho za to, že mi takto zničil život, že ublížil môjmu bratovi, že ubližuje ľuďom naokolo, za to, že vôbec existuje, ale hlavne... za to, že ma núti... že ma núti istým spôsobom milovať ho. Nedokázala som si predstaviť, že by zrazu odišiel. Nedokázala a nechcela. Nechápala som, ako to, že k nemu cítim niečo také. Boli dve možnosti. Zamilovala som sa do neho, už keď prišiel na našu školu, už keď sa tváril, že je normálny a dobrý... A druhá a oveľa pravdepodobnejšia možnosť je, že ma k tomu sám núti. Upíri sú predsa schopní niečoho takého, no nie?  Druhá možnosť sa mi páčila oveľa viac, ako prvá. Hanbila som sa za svoju slabosť, za to, že sa mi dostal až tak hlboko pod kožu...

Zatriasla som hlavou a vyhnala jeho odraz z mysle. Pred sebou v zrkadle som videla znovu seba.

Mal pravdu... skutočne som vyzerala nevinná... a bezbranná...

Vzala som taštičku s kozmetikou a vytiahla z nej čiernu a červenú ceruzku na oči. Čiernou som si obtiahla oči a červenou dotvorila efekt štetky. Mierne som si roztrapatila vlasy a znovu sa na seba pozrela. Rozhodne to bolo lepšie.

Už nechcem byť tvoja obeť!

Pred očami sa mi znova vybavil Chrisov obraz a ja som do zrkadla nahnevane hodila červenú ceruzku, ktorá zlomená dopadla na zem. Ešte chvíľu som len tak stála, keď sa zrazu z reprákov za mnou začala púšťať hudba. Okamžite som rozoznala soundtrack k filmu Requiem for a dream. Opatrne som sa otočila a zbadala ho, ako stojí len pár krokov odo mňa.

Perfektne upravený ako vždy, s arogantným úsmevom na perách a sebaistým postojom tam stál a pozoroval ma. Vrhla som krátky pohľad na digitálny budík na nočnom stolíku. Bolo presne päť hodín poobede. Tak, ako sme sa dohodli.

„Presný ako vždy,“ povedal a úsmev sa mu rozšíril.

Len som ho bez slova pozorovala ďalej, na čom sa očividne veľmi dobre bavil.

„Môžeme začať?“ spýtal sa a elegantným krokom sa ku mne priblížil.

Začala som pred ním cúvať. Vedela som, že čítal moje myšlienky a určite sa na tom úžasne zabával. To bolo isté. Pevnejšie som zobrala čiernu ceruzku, ktorú som ešte stále držala v pravej ruke.

„Vieš, Kate, síce s tým make upom vyzeráš ako štetka, nehorázne sexy štetka, s ktorou by som si rozhodne nechal povedať, ani tak ti neuverím, že nie si bezbranná a nevinná...“ zasmial sa tichým smiechom, z ktorého temnota priam sršala a pri ktorom pri prebehli po chrbte zimomriavky.

Nestihla som sa ani nadýchnuť a on zrazu stál pri mne. Vlastne, len pár milimetrov odo mňa. Vystrašene som sebou cukla a zaspätkovala dozadu. Tvrdo som narazila na stenu a skôr, než som si čokoľvek mohla uvedomiť, držal ma za bradu a tvár mi pridŕžal tesne pri svojej. Druhou rukou si ma pridržiaval pri tele.

„Čo – čo to robíš?“ spýtala som sa, ale prerušil ma.

Priložil svoje pery k mojim a začal sa o ne jemne otierať.

„Nie... Chris...“ zašepkala som zúfalo a hlavne chabo.

Usmial sa nad mojím pokusom odstrčiť ho od seba a nežne ma pobozkal. V bruchu som cítila, ako mi do stien žalúdka bubnujú splašené motýle a teplo jeho pier sa mi rozširuje po celom tele. Cítila som sa ako malá pubertiačka, ktorú prvý krát pobozkajú. A pravdou je, že pri Christianovom bozku som sa skutočne cítila, že je to môj prvý ozajstný bozk. Veľmi dobre si uvedomoval, čo so mnou robí, robil to naschvál.

Začal ma bozkávať prudšie, vášnivejšie a mne sa zatočila hlava a  podlomili kolená. Medzi bozkami sa znovu zasmial a svoje pery presunul na môj krk. Začal bozkami zasypávať moju tepnu a mne okamžite došlo, na čo sa chystá. Vystrašene som precitla, otvorila oči a začal premýšľať, ako ho zastaviť. Aj keď ma objímal len jednou rukou, jeho objatie bolo železné a nechcelo povoliť. Bála som sa. Tak veľmi som sa bála. Nevedela som, akú veľkú bolesť mi spôsobí, nevedela som, čo so mnou potom bude robiť, ak mu podľahnem. Videla som, ako bolestivo si bral Tedovu krv. Bála som sa bolesti. Začala som hysterčiť a panikáriť. Nevedela som, ako ho od seba odstrčiť a vtedy ma napadla geniálna myšlienka.

Zhlboka som sa nadýchla a... zaryla mu do tela čiernu ceruzku, ktorú som celý čas zvierala. Bolestivo vykríkol a odtiahol sa odo mňa. Zdesene sa díval na ceruzku zapichnutú v jeho bruchu. Zdvihol hlavu a po tom, čo som zbadala jeho tvár, som ostala úplne šokovaná. Zmietal ním hnev a túžba. Oči mal úplne čierne a cez spodnú peru mu vytŕčali dva ostré tesáky. Vystrašene som vykríkla a na nič nečakala. Rozbehla som sa preč. Jedinou mojou záchranou boli vchodové dvere. Ak by som vybehla von, nič by mi neurobil. Von, kde by bolo priveľa ľudí na to, aby kvôli mne riskoval nebezpečenstvo odhalenia a ja by som aspoň na chvíľu ostala v bezpečí. Prebehla som schodmi a bola len pár metrov od dverí, keď sa pred nimi zjavil Chris a zatarasil mi tak cestu. Zastavila som a rozbehla sa iným smerom. Von viedli ešte jedny dvere. Zadné dvere ku ktorým sa dalo dostať len cez kuchyňu. Dorazila som do kuchyne, stačilo prebehnúť okolo kuchynskej linky a bola by som voľná. Jediný problém spočíval v tom, že cestu mi opäť zatarasil Chris. Znovu sa usmieval a mne po chrbte prebehli zimomriavky. Kuchyňou sa rozľahol jeho temný smiech a ja som sa chladom striasla. Vykríkla som a rozbehla s a preč. Po schodoch, cez izbu, do kúpeľne.  Roztrasene som zabuchla dvere a začala nešikovne zamykať. Unáhleným krokom som prikročila k oknu a zabuchla ho.

„Aj tak ti to nepomôže...“ povedal za mnou a ja som sa strhane otočila.

Stál tam, usmieval sa, ako lovec nad svojou korisťou. Premeriaval si ma a potom úplne pokojným hlasom vyhlásil:

„Neušla si mi a nikdy neujdeš, na to nezabudni.“

Začal ku mne kráčať a ja som si priala, aby toto všetko bolo len obyčajná nočná mora a nie posratá realita.

„Zlatko, som doma!“ zakričala zrazu zdola mama.

Chris tam len chvíľu bez slova stál a pozoroval ma a potom náhle zmizol. Úľava, ktorá sa okamžite dostavila bola neuveriteľná. Zosunula som sa po stene na chladnú zem a nechala slzy, nech mi zmáčajú tvár...