OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Len porozumieť - Časť 10.

04.02.2014 (14:00) • mima33 • Povídky » Na pokračování • komentováno 10× • zobrazeno 770×

Časť 10.

Dupotavé kroky sa ozývali po chodbe a zabodávali sa do uší mladého muža. Kráčal rýchlo, hľadel vpred a ani sa neobzrel. Pokúšal sa pôsobiť pokojne, aj keď pravdou bolo, že už dávno sa necítil tak rozrušene a nesvoj.

Bol odhodlaný ju zabiť, vykonať svoju pomstu a jednoducho sa pohnúť ďalej. Vybudovať si novú identitu a odísť niekam, kde ho nik nepozná, niekam, kde by ho nenašli. Ale keď jej pozrel do očí, do tých očí, ktoré ho dokázali milovať, niečo mu bránilo v tom, aby stlačil spúšť. Miesto toho si ju chcel vziať a chcel, aby ho milovala znova. Nie, on k nej lásku necítil, jeho dôvody boli čisto sebecké a možno mierne pokrytecké. Chcel len žiť s pocitom, že na svete je niekto, kto by za neho položil aj život.

No čím viac nad tým premýšľal, tým viac si bol istý, že ju zabiť musí. Priviedla ho do veľkých problémov a teraz bol kvôli nej jedným z najhľadanejších zločincov. A tak si vzal do hlavy, že sa s ňou len pohrá a potom sa jej zbaví. Aj to chvíľkové potešenie by mohlo zahriať jeho dušu, ktorá bola zničená a potrhaná na milióny kúskov.

Odrazu zastal a spozornel. Z bytu, do ktorého mieril, sa k nemu doniesol naštvaný mužský hlas. Tak sa oprel o stenu a čakal, čo sa bude diať. Mohol ísť dnu a zastaviť tú hádku, ale to by nebol jeho štýl. On radšej z tieňa všetko sledoval a bavil sa na tom.

„Mám toho plné zuby!“ vykrikoval dotyčný a hlas sa približoval.

Mason sa pripravil na to, že čochvíľa sa rozletia dvere a naštvaný chlap z nich vyletí von, prenasledovaný ženskou troskou, o ktorú by si normálny muž neoprel ani kolobežku.

„Chováš sa ako magor,“ obvinila ho Lacey a Mason si celkom dobre dokázal vybaviť, ako sa asi pritom tvárila.

Bývala náladová a hlavne neúnosne otravná. Vždy obdivoval mužov, ktorí s ňou dokázali vydržať čo i len tri dni. Zato Sam taká nebola. V nej sa vždy nachádzalo sebazaprenie a hrdosť, aj keď to často skrývala a hrala sa na stratené mača.

Presne ako predpokladal, dvere sa rozleteli a vybehol z nich vysoký, nie starší chalan ako on. Mason si spomínal, že už ho videl, ale ani za nič si nevedel pripomenúť jeho meno. Keď si všimol Masona, zastal a zamračil sa. V jeho tvári sa mihol akýsi tieň, vtedy spoza jeho pleca vykukla Lacey.

„Nebudem rušiť,“ prehodil arogantne mladík a pohol sa preč, ale Lacey ho zdrapila za plece a mykla späť k sebe.

Otočil sa na ňu – očividne poriadne neochotne a Mason na ňom jasne videl, že sa veľmi drží, aby sa po nej nezahnal.

„Daj mi konečne pokoj! Ešte raz ťa uvidím, ako sa potuluješ okolo MSU a budeš mať problém. Zapamätaj si to,“ zavrčal a surovo strhol jej z ruku zo svojho pleca. Hneď na to sa otočil, venoval ešte jeden nevraživý pohľad Masonovi a zmizol preč.

Lacey čosi zanadávala a vošla späť do bytu. Keďže nechala otvorené dvere, Mason to vzal ako pozvanie a bez okolkov ju nasledoval. A vlastne na čo sa hral? Aj keby ho dnu nepustila dobrovoľne, šiel by. Vždy si robil, čo sa mu zachcelo a kvôli tej spodine nebude meniť svoje návyky.

„Čo tu chceš?“ spýtala sa, nie veľmi zaujato a Mason očami prebehol po miestnosti, v ktorej sa ocitol.

Špina a smrad boli normálne. Roztrhaný gauč, z ktorého vytŕčali aj pružiny, bol nakrivo cez miestnosť a pred ním stál malý stolík, ktorý bol doslova zaprataný pod fľašami od alkoholu, plechovkami, špakmi a ktovieakým sajrajtom. On bol síce díler, drogy ho živili, ale nebral ich. Keď videl svojich „klientov“ a pozoroval, aké trosky sa z nich stávajú, bol na istom, že nechce skončiť rovnako.

„Šiel som okolo a tak som sa zastavil,“ zašomral a znechutene ďalej skenoval okolie. Nakrčil nos, lebo od smradu, ktorý tam panoval, sa mu dvíhal žalúdok. „Kedy si naposledy vetrala?“ spýtal sa naoko ledabolo, čím si vyslúžil Laceyin zamračený pohľad.

Posadila sa na sedačku a nohy si vyložila krížom cez ňu. „To si sem prišiel, aby si skontroloval, v akých podmienkach žijem?“ vyzvedala neveriaco a pochybovačne nadvihla obočie.

Mason si odpustil nadávku, čo sa mu vynorila na jazyku a len zavrtel hlavou. „Dopočul som sa, že si mala tú česť, stretnúť Sam. Chcem teda vedieť všetko, čo o nej vieš!“ prikázal rázne a ruky si založil vo vreckách.

„A to načo? Pokiaľ viem, máš svoje zdroje,“ posmievala sa a Mason začínal strácať nervy.

Jasné, mal svojich ľudí, ktorí mu boli schopní zistiť takmer všetko, ale potreboval aj Laceyinu verziu, aby si to všetko mohol spojiť. Nemal v pláne sa vzdať a nechať Sam len tak. Na to sa až príliš sústredil na minulosť a pokiaľ sa má pohnúť dopredu, musí tie mosty za sebou spáliť. V opačnom prípade ho budú vábiť a on sa bude neprestajne vracať.

Keď utekal z domu toho idiota, chcel vziať Sam so sebou, ale vzpierala by sa a to by ho spomalilo. Preto ju tam nechal a uspokojil sa  stým, že zranil toho bastarda, ktorý sa pre svoje vlastné dobro nemal nikdy narodiť. Jediné, čo mu zostávalo, bolo dúfať, že ho zabil. Tým by sa jedny dvere zavreli.

„Nestaraj sa, do čoho netreba a spusti!“ skríkol na ňu, až ňou myklo.

Aj keď sa jej to ktovieako nepáčilo, Masonovi sa bála odporovať. Bol jedným z tých ľudí, ktorí keď si niečo zaumienia, dosiahnu to za každú cenu.

◊♦◊

„Čo? Nechápem,“ zdesila sa Sam, ktorá sedela na plastovej sedačke a pozorne hľadela do Tiffaniných hnedých očí.

Ani nevedela, či ju prekvapilo, keď sa Steve vrátil so slovami, že Masonovi sa podarilo ujsť. V kútiku duše dúfala, že ho chytí a strčí za mreže, kam patrí, ale prvoradé bolo, postarať sa o Jessieho. Tiff, ktorá ho v rýchlosti prehliadla, nepôsobila práve optimisticky a to v Sam zanechalo veľmi zlý dojem, ktorý sa postupom času zhoršoval.

„Sam,“ oslovila ju Tiff opatrne. Aj keď sa pokúšala vyzerať pokojne, vo vnútri horela a celé telo sa jej triaslo. „Guľka zostala v Jessieho tele,“ povedala a dávala si pozor, ako volí slová, no nebola si istá, či sú v tej situácii aj nejaké také, ktoré by mohli byť nevhodné. „Keďže sa nachádza blízko dôležitých orgánov, musíme ho ihneď operovať. Bude to náročná operácia a môže trvať aj niekoľko hodín. Mala by si ísť domov. Ja sa o Jessieho postarám,“ dohovorila a pozorne sledovala emócie, ktoré sa striedali v brunetkinej tvári.

„Preskočilo ti,“ vydýchla napokon Sam, čím čiernovlásku prekvapila. „Mám ísť domov, keď môj brat bojuje mojou vinou o život? A okrem toho, unikla ti pointa?“ spýtala sa a okrajovo si uvedomovala, že sa jej chytá hystéria. „Bol tam Mason a môže sa kedykoľvek vrátiť. Nejdem tam!“ zvolala a založila si ruky na prsiach.

Tiff čosi zašomrala a postavila sa. Ešte chvíľku hľadela na Sam ľútostivým pohľadom, ktorý bol to posledné, čo v tom momente potrebovala a potom odišla so slovami, že sa musí pripraviť na operáciu. Sam ju v tom smere obdivovala. Ona by blízkeho človeka operovať nemohla. Nie, ak je tam riziko, že sa operácia nepodarí.

Sam zostala sedieť a takmer sa ani nehýbala. Len mŕtvolne hľadela niekam pred seba a v hlave sa jej neprestajne dookola prehrávali chvíle, ktoré sa odohrali za posledné asi tri hodiny. Neuveriteľné, že prešlo toľko času. Z nejakého dôvodu mala pocit, ako keby neprešlo ani desať minút, odkedy Mason ušiel a nechal tam zraneného Jessieho.

Keď prišla záchranka, Steve obliekol Sam akýsi sveter, ktorý našiel hodený na pohovke a spolu sa vybrali do nemocnice. Sam museli ranu na hlave zašiť, vyžiadali si tri stehy, no jej to bolo jedno. Ani na stotinu sekundy nedostala z hlavy obraz krvácajúceho Jessieho. Do tela sa jej zavŕtala nová dávka viny a snažila sa ju zlomiť.

Po dvoch hodinách, keď sa ako-tak spamätala, zavolala otcovi a všetko mu povedala. Pán Stretton reagoval, ako každý rodič. Vydesil sa a o päť minút jej volal späť, že už má kúpenú letenku. Vraj priletí niekedy v noci. Upokojilo ju to. Potrebovala mať pri sebe osobu, ktorá ju objíme a povie jej, že všetko bude v poriadku, aj keď tomu bolo veľmi ťažké veriť.

„Och, Sam,“ ozvalo sa a brunetka zdvihla pohľad na svoju blonďavú priateľku.

Dominica bola druhá osoba, ktorej volala a vlastne ani netušila prečo. Spravila to automaticky, aj keď... keby mala byť úprimná, musela by uznať, že úplne prvý jej zišiel na um Tony, ale zamietla to. Necítila sa oprávnená na to, aby mu volala.

„Ahoj,“ pozdravila trasľavým hlasom a nechala sa zabaliť do Dominicinho objatia. Zložila si hlavu na jej plece a pokúšala sa zhlboka dýchať.

„Čo sa stalo?“ opýtala sa opatrne a silno Sam objímala.

Chcela jej odpovedať a všetko jej vysvetliť, ale nenašla tie správne slová. Dominica nepozná podrobnosti jej minulosti. Nechala si teda chvíľku uležať jej otázku v hlave a pokúšala sa prísť na správnu odpoveď, ale vyrušil ju Steve, ktorý sa objavil akoby odnikiaľ.

„Mala by si ísť domov,“ povedal bez toho, aby dal najavo, že vníma Dominicu, ktorá nechápavo kmitala pohľadom z jedného na druhého.

Sam sa napriamila a potriasla hlavou, že nie. „Ja sa tam nevrátim,“ vyhlásila odhodlane a zvnútra si zahryzla do líca.

Steve si ju obzeral kritickým pohľadom a Sam sa nemohla zbaviť pocitu, že sa chová mierne hlúpo, ale aj keby poslúchla, do toho domu sa vrátiť nemohla. Určite nie, keď ju prepadá vedomie, že sa tam Mason môže kedykoľvek zjaviť.

Steve po chvíľke podišiel bližšie a sadol si na sedačku, z druhej Saminej strany. „Musíš si odpočinúť. Tým, že tu budeš sedieť, Jessiemu nepomôžeš. Je pri ňom Tiffany a tá urobí aj nemožné, aby ho zachránila. Maj rozum, keď sa preberie, bude ťa potrebovať,“ dohováral jej a Sam musela uznať, že má v niečom pravdu.

Ak tu zostane počas celej operácie a nevyspí sa, bude maximálne nepoužiteľná. Už aj tak jej hučalo v hlave a viečka sa jej neprestajne zatvárali. Určite kvôli tým „oblbovákom“ čo do nej napichali, keď jej ošetrovali zranenie na hlave. Ešte teraz zreteľne cítila tú nepríjemnú bolesť, ktorá jej vyletela do celého tela, keď ju Mason udrel tou zbraňou.

„Dobre, máš pravdu,“ priznala nakoniec viac než neochotne, ale i tak si vzala do hlavy, že sa z nemocnice nepohne. „Ale do toho domu ma nedostaneš. Nie, keď tam mám byť sama a keď sa tam môže znova objaviť Mason. Nie som samovrah,“ upozornila na zrejmý fakt a všimla si, ako sa zablyslo v Stevových očiach.

Jedna vec bola viac, ako istá. Steve chcel, priam túžil, chytiť Masona a zbaviť tak ju a Jessieho tohto problému. Väčšina policajtov sa po roku prestala zaujímať a tak sa nikto ani nemohol čudovať, že sa mu darilo utekať tak dlho.

„Môžeš ísť teda ku mne,“ navrhol a automaticky siahol do vrecka, aby Sam podal kľúče.

„Nie. Je tam tvoja snúbenica a nemuselo by sa jej to páčiť.“ Ak bol niekto tvrdohlavejší, ako mulica, bola to práve brunetka.

Stevovu partnerku nikdy nevidela – teda, ak nerátame fotky – a predstava, že by sa k nej len tak dovalila a otravovala tam až do rána sa jej teda nepáčila.

„Poď teda ku mne. Bývam sama, takže nikomu nebudeš zavadzať,“ vložila sa do toho nečakane Dominica a Steve sa unavene usmial.

Čosi si zašomral a oprel sa o opierku. „Keď to skončí, zavolám ti,“ prehodil a ponoril sa do vlastných myšlienok.

Sam sa tá predstava dvakrát nepozdávala, ale na žiadnu výhovorku už nedokázala prísť. Jej myseľ bola z toho všetkého otupená a potrebovala si odpočinúť. Je sebecké, ak si ukradne trochu spánku? Ani vlastne nevedela, koľko je hodín a keď vyšla s Dominicou von a všimla si, že je tma, prekvapilo ju to.

Okrem výčitiek nedokázala myslieť na nič iné. Kvôli nej sa všetkým ľuďom, ktorých milovala, stávali hrozné veci. Dali by sa nazvať katastrofami. Občas sa pristihla pri myšlienke, že by bolo najlepšie, ak by sa nikdy nenarodila. Jej mama by žila, Jessie by bol šťastný s Dianou a Mason... ten si pokojne môže zhniť v pekle.

Celou cestou k Dominice neprehovorili ani jedno slovo. Blondínka sa zrejme rozhodla, že dopraje Sam čas na premýšľanie a odpočinok a za to jej bola veľmi vďačná. Potrebovala porozmýšľať nad tým, ako jej porozpráva o svojej minulosti. Už keď ju do toho všetkého v podstate zatiahla, nemala by ju nechávať bez informácií. Mason ide aj cez mŕtvoly a nič mu nezabráni, aby sa Dominice pokúsil ublížiť, ak mu to náhodou napadne.

„A sme tu,“ zvolala Dominica, keď vošli do jej bytu a Sam sa rozhliadla dookola.

Nebolo to veľký byt, ale zato pôsobil útulne a mierumilovne. Nad improvizovaným kozubom mala vystavené fotografie a na oknách kvety. Jeden by povedal, že je to typický dievčenský brloh, ale Sam sa tam naozaj páčilo. Strnulo sa posadila na sedačku a Dominica sa usadila naproti nej. Na tvári jej vyčítala, že doslova umiera aspoň po nejakých informáciách, no bolo toho tak veľa...

„Môjho brata postrelili,“ začala tým menej komplikovaným, no zároveň najbolestivejším.

Nič z toho, čo jej Mason v ten deň urobil, alebo čo sa chystal urobiť, tomu nemohlo konkurovať. Po smrti by ju už nič netrápilo, znásilnenie by prežila, ale Jessie, ktorý bol všetkým, čo jej zostalo, čo ju držalo pri živote a nútilo bojovať... nie, o neho prísť nemohla. To by si rovno mohla uviazať slučku okolo krku.

Ani si to neuvedomovala a odrazu sa rozhovorila. Dostala zo seba všetko, každú drobnosť, ktorá jej pripadala dôležitá, alebo ktorá bola absolútne nepodstatná a keď skončila, uvedomila si, že sa jej uľavilo. Je pravda, že keď sa človek vyrozpráva, pomôže mu to.

„Nie je to tvoja vina. Nevieš, ako by to všetko dopadlo, ak by si si zvolila inú cestu,“ povedala Dominica a na tvári sa jej zjavil drobný úsmev.

Keď si neskôr Sam ľahla do postele, únava sa úplne vyparila a tak len pozerala do stropu. Očami každou sekundou behala na hodinky a keď ukazovali pol piatej ráno, pípla jej správa od Tiffany.

A máme gulatiny! Je to neuveriteľné, keďže mám dojem, že som len teraz začala písať. Pri tejto príležitosti by som chcela poďakovať všetkým, ktorí poviedku čítajú. Ani neviete, aké to je pre mňa dôležité a ako veľmi si cením, že voľný čas trávite čítaním môjho príbehu. ĎAKUJEM.

Menovite by som chcela vyjadriť vďaku osôbkam, ktoré mi aj zanechajú nejaký ten komentár, ktorý ma vždy dokáže popohnať ďalej: Blacky, Perla, Deny, Tethys, Izzie22, Kiki1 a MaggieLove. 

Moje veľké ďakujem patrí Vám všetkým!

Mimi :)

Autor: mima33 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Len porozumieť - Časť 10.: