OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Len porozumieť - Časť 1.

09.01.2014 (20:00) • mima33 • Povídky » Na pokračování • komentováno 14× • zobrazeno 1225×

Časť 1.

Sam sa sama pre seba uškrnula, keď zastala pred zrkadlom a prezrela si svoj odraz v ňom. Bola zmenená na nepoznanie a to ju tešilo. Už nechcela byť tou osobou, ktorou bývala a zmena zovňajšku prišla na rad prvá. Prefarbila si vlasy, začala sa líčiť decentnejšie a obliekať menej výstredne. Pôsobila ako pravá dáma.

Keď si upratala izbu - lebo vedela, že ak to neurobí, pôjde to urobiť jej brat - zbehla dolu a uškrnula sa na blondiaka, ktorý sa skláňal nad kávou a silou-mocou sa snažil udržať viečka otvorené. Pôsobil vcelku smiešne a hlava sa mu nebezpečne hompáľala smerom ku káve. Sam sa škodoradostne prichytila pri myšlienke, že by bolo vtipné, ak by strčil do toho nápoja nos, ale i tak do neho drgla, až nadskočil.

„Dobré ráno,“ zvolala natešene a tlesla rukami, keď sa usadila oproti nemu a pritiahla si k sebe pripravený, druhý pohár kávy.

„Koľký to elán,“ zabručal a ani sa neobťažoval odzdraviť.

Bol poriadne strapatý, no aspoň sa ostrihal a vlasy mu neodstávali na všetky strany ako obyčajne. Samozrejme, že s holením si starosti nerobil a preto na jeho tvári vyrástlo decentné strnisko.

„Vstával si zadkom?“ spýtala sa podpichovačne a logla si z hnedej, pariacej sa tekutiny.

Odfrkol si a pokrútil hlavou. „Nespal som takmer vôbec!“ zvolal a zaškľabil sa. „Celú noc som premýšľal,“ dodal ešte pološepky a očami hypnotizoval sklenú dosku stola.

Sam nadvihla obočie a napriamila sa na stoličke. „A nad čím, teda ak to nie je tajomstvo,“ vyzvedala odľahčeným tónom, ale na Jessieho výraze sa nič nezmenilo a stále jej pripomínal toho trpaslíka Hundroša. Presne ho vystihoval.

Jessie si povzdychol a rukou si prehrabol vlasy. „No,“ začal opatrne a zarazil sa, akoby nedokázal nájsť správne slová. „Ide o to, že...“ bľabotal, ale poriadnu vetu, ktorá by dávala aspoň aký-taký zmysel zo seba nevysúkal.

Sam sa zatvárila skepticky a poklopkala ho po ruke. „Už sa vykoktaj!“ napomenula ho ostrejšie ako zamýšľala, na čo sa škaredo zamračil.

Vždy býval usmievavý a pozitívne myslel – zvykol pôsobiť dojmom, že na svet pozerá cez ružové okuliare a ten optimizmus, čo z neho sálal sa dokázal vsať aj do osôb, ktoré bývali v jeho okolí. Ale v poslednej dobe sa zmenil a jeho povaha nabrala úplne iný charakter. Večne sa mračil, len málo vecí ho dokázalo rozosmiať a všetko si držal od tela. Sám seba ubíjal.

„Keď ja vlastne ani neviem, čo chcem povedať,“ zvolal rozhorčene a skrivil tvár do nepeknej grimasy. Chvíľku napajedene zazeral na podlahu, akoby tá mohla za všetky jeho problémy a potom svoj modrý pohľad presunul späť na sestru, sediacu naproti. „Nemôžem sa zbaviť toho hlúpeho pocitu samoty a to mi nerobí dobre.“

Sam sa už nadychovala, aby mu niečo odpovedala, ale nedostala šancu. Jessie jej skočil do reči a pokračoval ďalej, zatiaľ čo brunetka premýšľala nad tým, kde asi ten chlap vzal tak prehnane veľkú dávku tvrdohlavosti. Liezlo jej to na nervy a na očiach mu videla, že ani on sám nie je spokojný so svojimi rozhodnutiami.

„Viem, že si tu a viem, že mám Tiff a... lenže po Diane zostala prázdnota, ktorú nikdy nebudem môcť ničím zaplniť, to je fakt, ktorý som už pochopil, či sa mi to páči alebo nie,“ povzdychol si a na sekundu si zhrýzol spodnú peru, než pokračoval vo svojom monológu ďalej. „O päť mesiacov to budú tri roky, čo som ju našiel v tej nemocnici a napadlo mi, že pri tej príležitosti by som konečne mohol nazbierať odvahu a ísť za ňou,“ dodal a s nádejou, odrážajúcou sa v každom kúsku jeho postoja, pozrel na Sam, ktorá onemela v úžase.

Ani nevedela spočítať, koľko ráz ho ona za ňou posielala a dávala mu rozumy. Lenže on nikdy nepočúval a choval sa ako zaslepený idiot. Sem-tam jej napadlo, že jej brata musel niekto vymeniť za akéhosi klona, pretože ho len veľmi ťažko spoznávala. No strata milovaných osôb spraví s človekom divy a hlavne s niekým, ako je Jessie. Vždy oplýval empatiou a už ako dieťa si pripúšťal každú maličkosť k telu.

„Vážne?“ spýtala sa napokon a Jessie ani neukrýval prekvapenie z jej reakcie.

Pootvoril ústa a zavrel ich – zopakoval to niekoľkokrát. Pripadal jej ako ryba na suchu a za iných okolností by sa možno začala smiať, ale teraz to bolo príliš vážne a Jessie vyzeral, že je ochotný sa rozprávať o čiernovláske.

„Mám na mysli, že už niekoľko mesiacov sa ťa k tomu snažím prehovoriť. Vidím, ako sa topíš v beznádeji a jediné, čo ťa z nej dokáže dostať je Diana, to je viac než jasné, takže máš moje požehnanie, ešte dnes ťa zbalím!“ vyhlásila natešene a nadskočila na stoličke, ako malé dievčatko.

Jessie zadržal pretočenie očí a zavrtel zamietavo hlavou. „Teraz nemôžem, Sam. Mám dôležitý prípad, ktorý musím doriešiť,“ upozornil ju karhavým tónom. „Až keď to vybavím odídem do Španielska.“

Jasné, to bol celý on. Nájsť výhovorku, prečo to oddialiť a napokon sa z toho vyvliecť úplne. Už to raz urobil – teda, nie raz a preto sa zo Sam vyplavila všetka nádej a viera v to, že Jessieho osvietilo a dostal rozum.

„A koľko ti vyriešenie toho strašne dôležitého prípadu bude trvať?“ vyzvedala a aj sama sebe znela až príšerne sarkasticky.

Jessie si to, samozrejme, všimol a neodpustil si zazretie jej smerom. „Neviem. Možno týždeň, možno mesiac a možno rok. Dopekla, nesúr ma,“ hneval sa ako decko, ktorému ste vzali obľúbené lízatko priamo z úst.

Pripadal jej v tej chvíli až príliš komicky. „Neustále hľadáš výhovorky. Pozbieraj konečne gule a rob niečo!“ zavrčala na neho a tresla rukou po stole, až sa takmer prevrátila šálka s kávou. „Vždy som bola ja tá, ktorú si ty ťahal z malérov a poučoval. Bol si môj vzor. Keď som prechádzala odvykačkou, myslela som na teba a predstavovala som si, aký pyšný na mňa budeš, ale ty miesto toho, aby si dal dokopy svoj život, ktorý sa len tvojou vinou rozbil na márne kúsky sa zožieraš seba ľútosťou. Ak si myslíš, že ťa teraz budem čičíkať a utešovať, tak si na sakra veľkom omyle!“ pokračovala a hlas sa jej zvyšoval každým ďalším slovom.

Hneď ako na neho dovrieskala, vstala od stola a vybrala sa preč. Až keď prekračovala prah domu, uvedomila si, že bola príliš krutá. Potreboval, aby ho podporila a dodala mu odvahu ísť za ňou, no ona na neho nakričala ako na sopľavého chlapčeka. Ešte pri bránke zastala a povzdychla si. Zišlo jej na um, že by bolo na mieste, ak by sa ospravedlnila, no zamietla to skôr, ako to poriadne premyslela a vybrala sa dolu ulicou. Jessie jej síce dal k dispozícii auto, ale po tom výstupe by sa zrejme naštval a možno by ho nahnevalo, ak by na ňom šla.

A okrem toho, nebolo vôbec škaredé počasie. Na to, že bol prvý októbrový týždeň a osem hodín ráno bolo teplo. Desať stupňov nad nulou a ešte k tomu svietilo kostrbaté slniečko, ktoré ako-tak zahrievalo ulice mesta a jeho obyvateľov. Brunetka voľakedy nemala rada prítomnosť mnohých ľudí, vlastne sa vyhýbala frekventovaným miestam a čo najmenej opúšťala svoj byt. Teda, Masonov byt...

Pri myšlienke jeho mena ňou striaslo. Bol ako prízrak, neprestajne nalepený na jej chrbte a nedovolil jej slobodne dýchať a žiť. Kedykoľvek cez deň ju prepadla myšlienka na neho a to bol moment, kedy mala čo robiť, aby sa nezosypala a ustála to. Bála sa ho viac, než sa kedy bála čohokoľvek iného a už len tá predstava, že by ju našiel pôsobila desivo a hrôzostrašne. Nechcela ani pomyslieť na to, čo všetko by jej bol schopný urobiť a ako veľmi by jej mohol ublížiť. Až neskoro pochopila, že v ňom nie je štipka zľutovania a lásky. Ako je možné, že si to nevšimla skôr?

Ako obyčajne, keď niekam šla sa nonstop obzerala okolo seba a kontrolovala okolie. Nevedela, koľko jej bude pešo trvať cesta do školy, ale modlila sa, aby to nebol príliš dlhý čas. Prvá prednáška jej začínala o osem štyridsať a nechcela hneď prvý deň meškať a spraviť si tak zlé očko u profesorov. Už to, že ju vzali na tak prestížnu školu, akou je Metropolitan State University bol úspech a udržať sa tam ju bude stáť kopec námahy a úsilia. No bola na to pripravená – aspoň si to myslela.

Keď si posielala prihlášky, dlho dumala nad svojimi možnosťami, ktoré neboli ktovieaké. Na strednej študovala Komunikáciu a preto sa napokon rozhodla ísť na Marketing. Síce sa tým oborom nikdy nezaoberala a netušila, čo ich tam asi budú učiť, ale na nič iné si netrúfla. Celý život sa starala o seba a o zabezpečenie si dostatočného množstva drog, takže jej vedomosti dosahovali úroveň vedomostí domácich zvieratiek, o to zložitejšie to pre ňu bude. Ale čo mohla robiť? Sedieť a nechať sa vydržiavať Jessiem, či otcom? Už len tá predstava ju zahanbovala.

Ani sa nenazdala a zastala pred obrovskou, modernou budovou. Zahľadela sa na ňu a na perách sa jej sformoval drobný úsmev, ani nevedela, čím to bolo. Skontrolovala hodinky a mala ešte desať minút k dobru, takže cesta je trvala asi dvadsaťpäť minút, čo je relatívne dobrý čas.

A okrem toho, po tej prechádzke sa cítila prebratá a svieža, i keď sa doma kávy ani poriadne nedotkla. Možno by nebolo od veci, ak by chodila pešo častejšie, vraj to organizmu prospieva a vzhľadom k tomu, že ten jej je na tom príšerne, mala by mu dopriať čo najviac vitamínov a čerstvého vzduchu.

Keď vošla dnu, ocitla sa vo veľkej vestibule, kde sa to len tak hemžilo ľuďmi. Všetci sa len ponáhľali, predierali sa jeden cez druhého a navzájom sa prekrikovali. Panovala tam totálna hystéria a napodiv sa to Sam zapáčilo.

Vybrala sa naprieč halou, smerom k schodom, keďže podľa rozvrhu mala prvú hodinu na poschodí. Prednáškovú sieň našla bez nejakých problémov a usadila sa na jej samom konci. Zvyšok študentov urobil to isté.

„Dobrý deň,“ ozval sa zdola hrubý, sebavedomý hlas a všetky hlavy sa stočili tým smerom. „Som profesor Paul Cesare a zároveň som aj dekanom fakulty Marketingu a komunikácie,“ dodal dôležito a Sam sa pristihla pri myšlienke, že z neho ide strach.

Pôsobil povýšene a možno aj trošku arogantne. Ale tak predsa profesori pôsobia, nie? Myslia si o sebe, akí majstri sveta sú a študenti sú pre nich len nepríjemné vši, ktorých sa treba čo najskôr pozbavovať. Jessie jej vravel, že zhruba polovica prijatých uchádzačov neprejde prvým ročníkom a Sam sa bála predstavy, že ona bude v tej nešťastnej skupine.

Profesor sa pustil do rozprávania a neprestajne mlel o kreditoch a skúškach, čo bolo asi nezmyselné a zbytočné, keďže len teraz nastúpili a čakal ich celý semester. Polovicu hodiny mu zabralo rozprávanie o pravidlách, až sa napokon pustil do prvého učiva.

Sam si poctivo robila poznámky a dopodrobna si zapísala všetky jeho slová. Na konci hodiny ju poriadne bolela ruka, až jej v nej pulzovalo.

„Predtým, ako odídete, zapíšte sa!“ zvolal a ukázal na hárok, položený na stole.

Všetci sa tam nahrnuli ako supy a dobre že sa o pero nepobili. Sam nemala za potrebu sa medzi nich pchať a tak počkala, kým sa miestnosť vyprázdnila a potom prešla ku katedre.

Profesor sedel na veľkej, semišovej stoličke a čosi písal. Vyzeral, že okolie vôbec nevníma a keď Sam pristúpila k nemu a čmárala svoje meno na papier, zodvihol k nej pohľad a prekvapil ju spokojným úsmevom.

„Páčila sa vám prvá prednáška, slečna...“ nedokončil a zaujato na ňu hľadel.

Sam si popravil ramienko od tašky a uškrnula sa. „Strettonová. Sam Strettonová,“ predstavila sa zdvorilo a kývla na neho hlavou.

Profesora jej meno zaujalo a ani sa to nesnažil zakryť. „Strettonová?“ spýtal sa a Sam prikývla. „Prepáčte mi moju zvedavosť, ale Jason Stretton je nejaký váš príbuzný?“ vyzvedal a neprestajne ju prebodával tmavým pohľadom.

Sam zhlboka nasala vzduch do pľúc a pritakala. „Je to môj brat,“ spresnila a profesor Cesare sa uvoľnene oprel do stoličky a obzeral si ju, akoby bola švábom, ktorého rozmliaždil svojou extra drahou topánkou.

„Takže vy ste tá jeho nepodarená sestrička,“ zašomral si pod nos, ale Saminým ušiam to neušlo a jeho slová sa do nej nepríjemne zarezali.

„Ako prosím?“ vyhŕkla a vypúlila oči. Srdce jej urobilo v hrudi doslova kotrmelec, nehovoriac o tom, ako zle sa cítila.

Profesor Cesare sa hrane usmial. „Poznám vášho brata a je to jeden z najlepších študentov, ktorí navštevovali túto univerzitu. Žiaľ, nemal som tú česť, aby som ho učil. Veľmi dobre sa poznám s jeho spoločníkom, pánom Pharrelom a ten mi raz porozprával o chúlostivej situácii v rodine pána Strettona. Nevykreslil vás teda pekne.“ Vrtel hlavou a neodpustil si povýšenecký pohľad Saminým smerom.

Sam najskôr dostala chuť utiecť, ale napokon pozbierala zvyšky svojej dôstojnosti a vyrovnaným tónom mu odpovedala. „Neviem, čo vám pán Pharrel narozprával, ale prešla som si svojím a snažím sa dať svoj život do poriadku. Je mi ľúto, ak nespĺňam vašu predstavu dokonale vychovanej dámy, ale dokážem vám, že som lepšia ako každý, koho ste kedy mali tú česť učiť.“

Ani nepočkala na jeho reakciu, zvrtla sa na päte a vydala sa von z miestnosti. Až keď stála medzi dverami, ozval sa profesorov hlas a Sam strnula na mieste.

„To dúfam, slečna Strettonová,“ povedal a Sam vedela, že by to malo zniesť povzbudzujúco, ale nemohla sa zbaviť nedobrého pocitu.

Jeho hlas skrýval akýsi podtón, ktorý nedokázala dešifrovať a keď sa pohla z učebne, telo sa jej neprestajne chvelo. Nevzbudil v nej práve najlepší pocit a len veľmi ťažko by sa to mohlo napraviť.

Aby odpútala myšlienky iným smerom, pozrela na rozvrh a zistila, že ďalšiu prednášku má o hodinu. Nechcelo sa jej nikam odchádzať a preto sa vybrala do kaviarne, ktorú si všimla dolu vo vestibule. Akútne potrebovala doplniť kofeín a zjesť niečo, čo je presiaknuté cukrom, aby upokojila svoje rozbúrené nervy. Dokonca si uvedomila, že potláča slzy, čo ju samu zdeprimovalo ešte o čosi viac.

„Čo vám dám?“ spýtal sa milý mladík, stojaci za pultom.

„Dvojité presso a čokoládový koláč,“ objednala si a hopkala na mieste, kým jej pripravil objednávku.

Ešte si z pultu vzala dva balené cukry – aj keď nikdy kávu nesladila – a vybrala sa do rohu, kde sa usalašila v pohodlnom bielom kresle. Všetko na škole bolo príliš svetlé a iné farby, okrem bielej a béžovej ani nevidela, čo bolo zvláštne, vzhľadom k tomu, že školskými farbami boli tmavomodrá a červená.

Bez ďalšieho rozmýšľania sa pustila do koláča a zapíjala ho kávou, do ktorej nasypala oba cukry. Vôbec jej to nechutilo, no aspoň sa už netriasla ako osika a srdce sa jej nesnažilo preraziť cez rebrá.

„Prvý deň?“ prihovoril sa jej ženský hlas a Sam zdvihla pohľad k prívetivo vyzerajúcej blondínke, ktorá na ňu uprene hľadela a usmievala sa. Prikývla a dievčina sa jej hneď predstavila. „Som Dominica Bennerová a tiež tu teraz začínam.“ Napriahla k nej ruku a Sam jej ňou potriasla.

„Samantha Strettonová, ale hovor mi Sam,“ povedala a pokúsila sa o úsmev.

„Smiem?“ spýtala sa Dominica a rukou mávla na voľnú sedačku naproti brunetke.

„Jasné, žijeme v slobodnom štáte,“ zažartovala a ďalej sa rýpala v koláči.

„Ako sa to vezme,“ odpovedala Dominica a na stôl položila svoju šálku s kapučínom. „Videla som ťa aj na prednáške,“ dodala a úsmev jej z tváre neschádzal.

Sam nevedela, čo jej odpovedať a tak sa znova uškrnula ako idiot. Popravde, nemala veľmi chuť na konverzáciu, ale predstava, že by sa celý deň strácala vo svojich myšlienkach tiež nebola veľmi lákavá.

Skôr, ako si stihla premyslieť nejakú odpoveď sa jej rozozvučal mobil. „Prepáč,“ vyhŕkla a hrabala sa v taške, kým ho nevylovila.

Na displeji svietilo meno Jessie a Sam naň chvíľku len civela, kým sa rozhodla, čo urobiť. Hovor odmietla a mobil vrátila späť do tašky, no predtým ešte vypla zvonenia. Nemala náladu na Jessieho reči a pravdepodobne bol na ňu riadne nabrúsený kvôli tomu raňajšiemu výbuchu. Najlepšie bude, ak si s ním pohovorí až večer. Dovtedy možno vychladne a nezožerie ju aj s topánkami.

Otočila sa na Dominicu a pustila sa s ňou do reči. Ani nevnímala tok rozhovoru a po nejakej chvíli došla k záveru, že ju prítomnosť toho dievčaťa vôbec nevytáča.

Fotky postáv budú vždy ako obyčajne na mojom zhrnutí.

Mimi :D

Autor: mima33 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Len porozumieť - Časť 1.: