OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » If I survive... - prológ: Krásna Lola

06.10.2014 (20:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 901×

Prológ - Krásna Lola

USA,

New York,

Opustené stavenisko neďaleko N.Y.

Čas : 23:52

„VÍTAM VÁS!“ zvučný hlas preletel pomedzi zadymený nočný vzduch. „DNES! ÁNO, DNES SA DOZVIEME MENO NAJLEPŠIEHO Z NÁS! NAJLEPŠIEHO DÉMONA CIEST – POSTRACHU POLIŠOV – PRÍZRAKU NOČNÝCH PRETEKOV.“ Muž v obtiahnutých, kožených nohaviciach sa vznášal po pódiu a užíval si pozornosť, ktorú mu venovalo rozsiahle publikum a hlavne mladé pipky v extra krátkych minisukniach.

Všetko som to sledovala s potláčanou nechuťou. Oprela som lakťom o strechu nablýskaného, modrého Bugatti a odpľula si bokom. Nebyť toho, že za prvé miesto ponúkali päťsto tisíc dolárov, nepáchla by som sem. Ale povedzme si to popravde, pol melóna je slušná sumička na to, aby som vytiahla päty z dielne a prevetrala kone jedného z mojich miláčikov. Tým dnešným bola Lola. Namakaná mašina, ktorú som vyhrala minulý rok v uliciach Švédska. 

Pohľadom som kĺzala po typickom výjave. Koncentrácia špičkových áut bola takmer toxická a ešte toxickejší bol pomer idiotov na meter štvorcový. V mojej blízkosti sa nachádzali prinajmenšom štyria a jeden z nich si to namieril mojím smerom.

„Jonny, daj si spiatočku!“ štekla som po vysokom brunetovi s krysou tvárou skôr, ako stihol niečo povedať. Krivo sa uškrnul, ale moje slová nebral na vedomie.

„Ále, no tak, baby. Prečo si hneď zlá?“ zatiahol a lačno pohľadom prechádzal cez moju tvár orámovanú hustými, červenými kaderami až k výstrihu, kde sa jeho orieškové oči zastavili.

„Vypadni!“

„No, si mi ty ale príjemné stvorenie.“

„Pravda, som dobrota sama. Vypadni.“

„A čo ak sa mi nechce?“ vrkol.

„Tak ti pomôžem, ale ver mi, to sa ti nebude páčiť.“

„No ták, Andy, prišiel som sa len porozprávať...“

Zmučene som vydýchla a pretrela si oči. Prečo nemôžu byť všetci ľudia ako ja a nevyhľadávať spoločnosť? Prečo im rovnako ako mne, nemôže stačiť spoločnosť kovových priateľov? Otázka, na ktorú odpoveď nikdy nedostanem... no, možno až po smrti?

„Čo chceš?“

Široko sa usmial a mne sa zdvihol žalúdok, keď odhalil niekoľko zlatých zubov. „Dohodnúť sa. Ak odstúpiš z pretekov, dám ti pätinu z výhry,“ navrhol, ale ja som ho vysmiala. Čo je pätina oproti pól melónu? Cs. Vie, že na mňa nemá. Nikto na mňa nemá. Som neporaziteľná. Za celých osem rokov, čo pretekám som neprehrala jediný závod - to už o niečom svedčí a on to vie.

 „No tak, Jonny. Vážne?“ pobavene som pokrútila hlavou. „Si myslíš, že som sprostá? Ja viem, aké mám šance a poviem ti, sú oveľa väčšie ako tvoje.“

Moja odpoveď ho očividne nepotešila. Zaťal zuby a hrdo sa vystrel. „Robíš chybu, Reinerová!“

„To sa uvidí až v cieľovej rovine...“ Zarazila som sa a vzápätí poopravila predchádzajúci výrok. „Nie, beriem späť. Ukáže sa to v momente, keď uvidíš Lolyne nablýskané pozadie.“ Na potvrdenie svojich slov som láskavo pohladila modrý rám dverí. Jonny niečo zavrčal, ale v tej chvíli som už nevnímala. Ignorovala som jeho zlovestné, sebavedomé a nebezpečné pohľady, jasné si svojou výhrou a namiesto toho venovala pozornosť slovám týpka z pódia. Vyzýval pretekárov, aby sa dostavili na štartovnú čiaru.

Urobila som, ako žiadal. Lola podo mnou nedočkavo vrnela. Rovnako ako ja aj ona sa nevedela dočkať, kedy jej tachometer pôjde do červených čísel. Pridala som plyn a ona zavrčala. Ten lahodný zvuk pritiahol pohľady všetkých naokolo.

Moju spokojnú masku o pár sekúnd vystriedal výraz hlbokého sústredenia, za ktorým sa odohrávali tvrdé kalkulácie. Sedem protivníkov a každý mal káru na najvyššej možnej úrovni. Koniec koncov, v USA, na čiernom trhu, zoženiete všetko a je jedno či potrebujete nezaregistrovaný glock alebo nezákonný tuning.

Zastavila som na pravej strane druhého radu a pozrela som sa na protivníka v červenom Chargery SRT8 vedľa mňa. Nabúchanec mi venoval prázdny pohľad a naďalej sa venoval dianiu naokolo. Nasledovala som jeho príklad a keď medzerou medzi autami prešla obdarená blondína, napäto som zovrela volant. Blížilo sa to. Začiatok bol na spadnutie a moju počiatočnú nervozitu vystriedala neodbytná potreba šliapnuť na plyn. Cítila som, ako sa vnútri mňa zdvíha monštrum – drak, ktorý je pripravený roztiahnuť krídla a vyletieť do temných ulíc New Yorku za prvou cenou. Šliapla som na plyn a Lola zrevala tak, že som chvíľkami skutočne mala pocit, že tým drakom je. Na jej rev odpovedali ostatné mašiny a v momente stavenisko zaplavil nárek nedočkavých strojov.

Preklínala som bloncku, ktorá sa vpredu premávala ako na výstavnom móle, čím odďaľovala ten oslobodzujúci okamih, kedy sa budem môcť odlepiť z miesta a kedy mi z hlavy vyletia všetky nepotrebné myšlienky. Pohľad som upierala pred seba a čakala.

Vtom sa to konečne stalo. Vzduch preťala bielo-čierna zástava, ktorá odštartovala škrípanie spojené s prenikavým zápachom spálených gúm.

Vyrazila som vpred. Každú jednu bunku tela mi zaplavil adrenalín. Ručička tachometra rýchlo stúpala a onedlho prekonala hranicu medzi bielym a červeným pásmom. Len okrajovo som si uvedomovala, že stačí jediná maličká chybička a môj život sa ukončí ako prestrihnutie červenej stuhy. 

Hodila som rýchly pohľad na GPS a skontrolovala dráhu. Pred sebou som mala celkovo dvadsať kilákov cesty, ktorá sa ukončí v mieste jej začiatku. Využila som tých pár kilometrov roviny a prebojovala sa na prvé tri priečky. Predo mnou sa nočnou krajinou rútilo zelené Plymouth Hemi Cuda a oranžový Aston Martin Vanquish. Vystriehla som najvhodnejšiu príležitosť a dostala sa do vedenia. Bolo to až príliš jednoduché, ale ako sa hovorí „darovanému koňovi na zuby nehľaď“. Ďalej som sa súperom nevenovala a sústredila sa len na jedinú vec a to: udržať si vedenie! Darilo sa mi to takmer tri štvrtiny závodu. Ostatní boli ďaleko za mnou a preto ma prekvapilo, keď sa pri zadnom nárazníku Loly objavilo čierne, upravené Micubishi. Nechápala som, kde sa tam vzalo, ale zároveň mi došla jedna nepríjemná vec a to, že vodičom čierneho votrelca je Jonny Worton. Zaťala som zuby a sústredila sa ešte úpornejšie. Kalkulovala som a dopredu zvažovala každý krok. No, ale aj tak sa mu podarilo dostať sa zarovno mňa. Spomedzi pier mi uniklo zopár štipľavých nadávok. Zovrela som volant a pritlačila plyn na doraz. Lola sa pohla vpred a začala naberať rýchlosť. Vtlačilo ma to do čiernych sedadiel. Predbiehala som ho, ale on sa nemienil tak ľahko vzdať. Rútili sme sa vpred a krajina za oknami sa zlievala do divokejm, černej šmuhy.

V diaľke zablikali svetlá.

Už len pár kilákov! revala som na seba v duchu. V tom momente som bola pripravená na všetko. Na prevodovke som odkryla spúšťač turba, ale ešte stále som ho nemohla použiť. Zatiaľ nie. Ešte chvíľu! Ešte...

Pár kilometrov a ja som zmačkla červené tlačídko. Auto nabralo rýchlosť a predbehlo Jonnyho o pár metrov. V tej chvíli som sa videla, ako stojím na najvyššom stupienku. Ako sa moje bankové konto obohatí o pol milióna dolárov. Ako...

... to všetko malo byť. Mala som to na dosah. Stačilo vydržať len pár desiatok sekúnd.

V jednej chvíli sa Lola držala pevne na ceste a v druhej letela vzduchom. Letela ona a ja s ňou. Nestihla som ani vykríknuť alebo nejako inak zareagovať na nastanú situáciu, keď auto dopadlo. Náraz dol tvrdý a vyhodil na dopredu, kde som hlavou narazila do čelného skla. V mieste kontaktu sa vytvorila pavučina puklín pošpinená mojou vlastnou krvou. Auto urobilo niekoľko premetov a ja som si pri nich dolámala všetky končatiny a rebrá. Z toho, čo pred chvíľou bývala nádherná, elegantná a obdivuhodná pretekárska kráska Lola, ostal len šrot. Sklá sa rozbili a ich črepiny mi bezcitne prerezávali kožu a zapichávali sa do mäsa. Auto spravilo ďalší premet a zdeformovaná strecha rozmliaždila živé tkanivo a kosti pravej ruky.

Všetko sa to udialo tak rýchlo, že som sa ledva zmohla na jedinú krátku myšlienku. „Ja zomriem!“ Nič viac, nič menej. Nenastalo žiadne spomalenie času alebo spätné prehrávanie dôležitých okamihov života. Nespomenula som si na rodičov, brata, sestru ani priateľov. Nemala som čas na rozoberanie toho, čo som mohla dosiahnuť a čo svojou smrťou spôsobím. Že pre moju nerozvážnosť a chamtivosť budú trpieť moji blízky. A už vonkoncom som sa netrápila bankovým kontom, pre ktoré som dnes zomrela.

Nenastalo nič z toho.

Nastal koniec.

Hlbina.

Smrť.

Tma.

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek If I survive... - prológ: Krásna Lola: