OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » If I survive... - kapitola 6: Rodina



If I survive... - kapitola 6: RodinaStretnutie s rodinou.

Ospravedlňujem sa, že to pridávam až po takej dlhej dobe, ale teraz sa chcem orientovať hlavne na Solitude. : )

Ďakujem za komentíky a dúfam, že vaša podpora vydrží aj naďalej. : )

P. S.: Táto časť je o čosi nudnejšia, ale dôležitá pre pokračovanie. :D Veď to poznáte...


Kapitola 6

Dom mojich rodičov patril medzi tie staré, no stále funkčné dvojposchodové domy, z ktorých v plných dúškoch sálala americká atmosféra. Mal veľkú verandu obohnanú bielym zábradlím - dosky, ktoré ju tvorili, mali jemne žltú farbu a strecha bola v odtieňoch sivozelenej. Predzáhradka bola puntičkársky udržiavaná – v prednej časti stála dvojmiestna garáž a za domom zas väčšia kôlňa.

Ťažko som vydýchla. Milovala som toto miesto. Vždy, keď som sem prišla, sa mi pred očami vybavili spomienky na detstvo.

Ja a Stan, ako sa naháňame s vodnými balónmi, ja a moja mama, ako vykladáme nákup z kufra, ja a otec, ako na príjazdovej ceste opravujeme rozbité auto – už ako malú ma to nesmierne bavilo – ja a Loren, ako na chodníku predávame citronádu. Jednoducho všetky tie príjemné detské zážitky.

Ale aj prvý bozk so sexi Breanom Largenom, či vášnivé hádky so ségrou, keď mi opäť potiahla moje obľúbené šaty či dohováranie rodičov, keď som prišla neskoro a to ani nemali potuchy, že som len pár minút predtým potiahla auto nejakému neznámemu a spolu s kamošmi ho roztrieskala o strom – viem, bolo to zlé a nie som na to hrdá, ale to už patrí minulosti. A za spomienku stojí aj Stanov ochranársky komplex, vďaka ktorému sme si so ségrou nemohli chalanov vodiť domov. Vždy sa pokladal za akéhosi rytiera, ktorý svoje malé sestričky ochráni pred všetkým zlým – čo zahŕňalo aj opačné pohlavie (a so mnou mal extra problém, lebo väčšina mojich kamošov boli chalani).

Zaparkovala som volvo na príjazdovej ceste vedľa Stanovho BMW a vystúpila. V rukách som niesla veľkú zmrzlinu, ktorú celá moja rodina nesmierne miluje. Ako som prechádzala predzáhradkou, nostalgia na seba nenechala dlho čakať. Musím sem chodiť častejšie! Vystúpala som po schodoch k preskleným, hnedým dverám a pohľadom zbežne prebehla po dvojmiestnej hojdačke. Otvorila som a vnorila sa do domu. Ako prvé som zaregistrovala staré známe schody na poschodie. Oproti nim sa vynímala široká komoda, vedľa ktorej stála stolička – pomocníčka. Na druhej strane stál zas vešiak zaplnený ľahkými bundami. Podlahu pokrýval hnedý koberec.

„Mami, som doma!“ Aj keď tu už dávno nežijem, vždy to poviem. Je to jednoducho jeden z večných rituálov. Z chodby návštevníci cez otvorené podchody mohli vidieť do obývačky, ale aj do jedálne a práve z jedálenskej strany sa ozval mamin hlas.

„Som v kuchyni, Andy,“ zvolala a ja som automaticky išla za hlasom. Prešla som cez jedáleň s vysokými oknami. Jej centrum tvoril dlhý stôl s kyticou živých kvetov – to bola mamina úchylka, na stole vždy musel stáť aspoň jeden kvet.

Kuchyňa bola rovnako plná svetla ako zvyšok domu. Mama stála nad sporákom a niečo miešala v hrnci. Prišla som k nej a pobozkala ju na líce trochu poznačené vekom. Moja mama - Josephine Reinerová - bola, je a ešte dlho bude krásna žena. Dokonca ani pokročilé roky jej na kráse nič neubrali. Okolo očí a kútikov úst mala jemné pavučiny vrások od stáleho úsmevu. Zdedila som po nej tvar očí, pier a rovný nos, rovnako ako aj stavbu tela. Zato svetlejšiu farbu vlasov a jasne zelené oči zdedila moja sestra.

Jemne sa usmiala a prebehla ma zbežným, no kritickým pohľadom, načo prudko zvolala:

„Andy, ty si zas schudla!“ ponosovala sa. „Zas nič neješ? Alebo ješ len ten bodrel z fastfoodov?“

Vzdychla som. A je to tu zas.

„Nie, vo fastfoodoch sa nestravujem,“ odrapkala som nespočetne veľa krát vyslovenú vetu.

„Schudla si!“ trvala na svojom mama. Oproti jej plnším, no stále zvodným, krivkám, som chudá vážne bola. Pokrčila som plecami a prešla k mrazničke, kam som vložila svoj zmrzlinový poklad.

„Čo varíš?“ spýtala som sa a zaňuchala ako lovecký pes.

„Kuraciu polievku a hovädzie s dusenou zeleninou,“ oznámila mi a mne sa, už len s tej vône, zbiehali slinky.

„Kedy to bude?“ zakňučala som.

„Za chvíľu,“ usmiala sa a zbežne pozrela na hodinky. Chcela ešte niečo povedať, ale do reči jej skočil vysoký hlas mojej sestry. Loren, ako veľká voda vtrhla do kuchyne a zmorene dosadla na barovú stoličku za kuchynským ostrovčekom. Ja aj mama sme prekvapene vydýchli, keď sme zbadali jej novú farbu vlasov. Zatiaľ, čo ja som sa na tom hlasno smiala, mama zmučene zakvílila.

„Loren!“ zvolala pohoršene a ja som uznanlivo vyŕkla.

„Fakt, ségra? Ružová?“

Moja mladšia sestra si nafarbila hlavu na cukríkovo svetlú pink – ale sedela jej. Lorenina tvár vždy pôsobila ako stelesnenie anjela. Mala plné pery, rovný nosík a veľké oči farby lesnej zelene. Navyše jej (teraz) ružové, polodlhé vlasy perfektne ladili k bledej pleti a morsky zelenej blúzke, čo mala na sebe. Celý dojem dokonale uzatvárala bižutéria – dlhý, perlový náhrdelník a náušnice.

V konečnom dôsledku to bolo veľa lepšie, ako jej predchádzajúca farba v odtieňoch jedovatej zelenej, s ktorou vyzerala ako vodník.

„Loren, veď si zničíš vlasy!“ dohovárala jej mama a ja som bola rada, že sa jej pozornosť odvrátila od mojej osoby - plus som jej nepozornosť využila vo vlastný prospech a z plechu uchmatla jednu čokoládovú sušienku. Bohužiaľ si toho všimla a počastovala ma nesúhlasným pohľadom.

„Sladkosti až po obede!“ vrkla po mne a so skríženými rukami sa obrátila späť k ségre. Aj keď sa môj vek pohyboval okolo dvadsať šestky, v tomto dome som si pripadala ako malá! Mama sa pustila do Loren a ja som zatiaľ prebrala nadvládu nad hrncami. Mať kovovú končatinu má aj svoje výhody. Jednými z nich je fakt, že keď stojíte nad hrncami, nepotrebujete rukavicu. Počas mojej nadvlády som si uchmatla ešte zopár sušienok a počúvala hádku matka vs. najmladší potomok

Loren žila v L.A., kde študovala na vysokej odbor manažment. Pokiaľ ma pamäť neklame, tak práve toto bol jej posledný rok neviazaného, vysokoškolského života.

„Andy,“ oslovila ma asi po piatich minútach Loren a ja som k nej zvrtla pohľad. Hádka skončila? Hej skončila a mama si nárokovala svoje právoplatné miesto v kuchyni, pričom nezabudla skontrolovať či som niečo nepripálila.

„Hm?“ zatiahla som a máchala kovovou končatinou vo vzduchu, aby vychladla. Loren na mňa uprela zmučený pohľad a ja som v momente vedela, že sa niečo stalo s Ivann!

„Pokazilo sa mi auto...“ priznala a ja som podozrievalo zúžila oči.

„Čo si Ivann spravila!?“ zavrčala som. Milovala som to auto. Patrilo medzi prvé, čo som si vlastnoručne zmontovala - to bolo ešte v dobách, keď ste k vytvoreniu funkčného vozidla potrebovali len vedomosti, súčiastky a vlastné ruky – žiadne kompy. Pred rokmi som ju „darovala“ ségre na sedemnástku, ale tá sa k nej nikdy nesprávala s náležitou úctou!

„Ja? Nič! To ten sprostý krám nedokáže prejsť kilometer bez toho, aby neskapal!“ ponosovala sa.

„Keby si vedela šoférovať, nemala by si s Ivann problém! Je to vynikajúce auto,“ zastávala som sa môjho dieťaťa.

„Prestaň to volať Ivann!“ zavrčala.

„Neprestanem! Tak sa volá!“

„Ivan je môj priateľ. Nechcem, aby si moje auto volala menom môjho priateľa!“

„Je mi totálne jedno, ako sa volá tvoj priateľ! Ivann je jednoducho Ivann. Navyše, ako ťa poznám, aj tak to s ním dlho neutiahneš.“

Rodiacu hádku udusila mama v počiatkoch. „Andy, Loren, ak sa chcete hádať, choďte!“ vyhnala nás z kuchyne a my sme ju bez odhovárania poslúchli. Kráčali sme bok po buku. Ja som naštvane ujedala s koláčika a Loren oduto hľadela na malého chrobáka od volkswagenu, pristaveného na chodníku pred domom. Kedysi – v dobách, keď ešte patril mne – jeho povrch zdobili červené plamene na modrom podklade a na zadnom kufri stál hrubý nápis IVANN, ale teraz? Podklad bol pastelovo zelený a každý centimeter pokrývala nejaká nálepka. Našli by ste tu všetko od poníkov až po nálepky Nirvany. Chúďa úbohé, a ešte úbohejšie vyzeralo oproti jeho nevlastným súrodencom – môjmu volvu a Sanovmu BMW. Žalostný pohľad, ale aj tak malo v mojom srdci nenahraditeľné miesto.

„Tak, čo sa stalo?“ spýtala som sa a ségra ma spražila pohľadom typu „Odkiaľ to mám, preboha, vedieť?!“. Vydýchla som a vzápätí sa zhlboka nadýchla.

„Kľúče!“ rozkázala som spôsobom, akým si chirurg pýta skalpel. Otvorila som kufor a ponoril sa do zbežnej kontroly. Netrvalo mi dlho a prišla som na zdroj problému.

„Ségra, si si istá, že si použila správnu farbu?“ zavrčala som zúrivo.

„Čo? Prečo?“ nechápala a zvrtla ku mne pohľad, ktorý doteraz upierala na vypracované svaly suseda cez ulicu. Spomaľ sestrička, tento je zadaný!

„Lebo k tvojej mozgovej kapacite by sa viac hodila blond!“ oznámila som jej smrteľne vážne a pohybom ruky ju zavolala k sebe. „Kedy si naposledy menila vodu?“ pokračovala som s vražedným pohľadom a ona dokonale nechápala, o čom hovorím.

„Čo či som?“

„Menila vodu, ségra, vodu!“ zopakovala som tónom, ktorým sa normály ľudia rozprávajú s inteligenčne menej zdatnými.

„A to som mala?“ Vrrr, zabite ju niekto!

„Zavarila si si motor!“ štekla som po nej, ale bolo to, ako vysvetľovať dvojročnému decku, že tie sople z nosa sa nejedia! „Teraz sa modli, aby si ho neodpísala nadobro.“

Pobledla v tvári. Na rozdiel odo mňa a Stana ešte nemala poriadne zamestnanie. Zatiaľ pracovala v študentskej kaviarni, na ktorej meno sa ma radšej nepíjajte, lebo si ho aj tak nepamätám. Nemohla si dovoliť, kúpiť si nové auto a aj výmena motora by ju vyšla draho. A to hlavne potom, čo mi pred dvoma mesiacmi doviezla Ivann v katastrofálnom stave, do ktorého by moje zlatíčko nedostal ani pubertálny výrastok. Zaprisahala som sa, že ďalšie opravy si bude hradiť z vlastného vrecka!

„A čo teraz?“ pípla vydesene, zatiaľ čo ja som ju vytrvalo vraždila pohľadom. Po chvíli som sa nad ňou však zľutovala a povedala:

„Dady by mal mať destilovanú vodu v zásobe... spýtam sa ho a ty si zatiaľ spytuj svedomie a modli sa, aby Ivann naskočila!“ radila som jej a vzápätí sa vzdialila späť do domu.

„Mami?“ zvolala som v chodbe.

„Áno?“

„Kde je dady?“

Neodpovedala ihneď, ale nakoniec vyniesla rozsudok.

„Asi v kôlni, chcel tam niečo ukázať Stanovi. Prečo?“

„Loren si zavarila motor.“

„Aha...“ povedala iba. Ak niečo mojej mame skutočne nič nehovorilo, tak to potom boli autá. Vzdychla som a pobrala sa do zadnej záhrady, ktorá bola ako vždy puntičkársky udržiavaná. Už sa tu nepovaľovali detské hračky či plastové motorky. Teraz jej dominovala jednoduchá fontánka z kamenia a kvetinové záhony. Dvere na malej, drevenej stavbe boli pootvorené.

„Tati?!“ zvolala som pár metrov od nej a z vnútra sa ozval jeho hlas.

„Andy?“ Nízky barytón mi zarezonoval v kostiach.

„Nemáš niekde destilovanú vodu? Loren si zavarila motor,“ vyhŕkla som naňho skôr, ako som stihla vstúpiť do kôlne, ktorej steny boli zapratané záhradným a kutilským náčiním. Stan na mňa uprel vďačný pohľad. Otec sa ho zas snažil zasvätiť do „mužskej práce“, ktorá môjmu bratovi hovorila asi toľko, ako Loren autá. Nikdy ju nemusel. Neznášal zasvinené šaty a ruky od oleja či iného bordelu - to radšej vyhodil päťdesiat babiek za opravára. Pobavene som nadvihla obočie, ale vzápätí pohľad preniesla na muža po jeho ľavici. Bol len o čosi nižší ako Stan, ale zato oveľa mohutnejší. Črty tváre mal tvrdé, pery tenké, ale predsa elegantné. Obočie bolo hrubé a tmavé, pričom pod ním svietil pár o čosi svetlejších, hnedých očí. Vlasy mal funkčne zostrihnuté do krátkeho strihu a prepletené striebornými prameňmi. Tak, toto bol môj otec - Grisom Reiner – muž, po ktorom som zdedila tmavé vlasy, hnedé oči a nesmiernu záľubu v autách.

 „Mala by byť v garáži...“ premýšľal, no potom sa otočil na Stana. „Stanley, pripomeň mi, že ti mám ešte vysvetliť ako...“

„Hej, jasné, pripomeniem,“ prisľúbil Stan okamžite, ale všetci v tejto malej, záhradnej chatke sme vedeli, že téme „mužská práca“ sa bude vyhýbať ako čert krížu. Otec nadvihol obočie, ale inak to nekomentoval.

„Ak si dobre pamätám, mala by byť pod Marshalom.“ Marshal bol jeho veľký, zberateľský model závodného auta Alfa Romeo Bimotore z roku 1935, ktorý mal v garáži svoje čestné miesto na vyvýšenom podstavci – teda on to nazýval podstavec, podľa mňa to bol len obyčajný stôl z blšieho trhu, ktorý mama pred rokmi dovliekla, aby sa tie „jeho hračky“ nepovaľovali všade možne po dome. Moc jej to nevyšlo, lebo teraz celý zaberal Marshal. Kráčali sme späť do predzáhradky bok po boku a Stan nás nasledoval z bezpečnej vzdialenosti. Žeby sa bál, že ho otec zatiahne do opravy? Asi áno, lebo v momente, ako sme prechádzali popri dverách, sa zázračne vyparil.

„Čauko!“ zvolala na otca Loren.

„Lory!“ zhúkol po nej, na čo sa naježila ako stará mačka pani Havsonovej – susedy. Neznášala tú prezývku, ale vysvetlite to tvrdohlavému mezkovi, akým bol môj otec, ktorý sa rozhodol, že ju tak bude volať či sa jej to páči, alebo nie. Hehe, aj ja som občas nasledovala jeho príklad, keď ma naštvala. „Koľkokrát som ti hovoril, že si máš kontrolovať...“ A začal s dlhosiahlou prednáškou, ktorú ukončil originálnou vetou:

„Videla mama, čo si si spravila s vlasmi?“

Loren nahodila ďalší zo svojich nezabudnuteľných ksichtíkov typu „no, nie sú úžasné?“ a prikývla.

„Vyzeráš ako cukrová vata,“ vyhlásil a istotne to nemyslel ako kompliment. Ja som za dobu, čo jej dohováral, skočila pre vodu a teraz ju liala do chladiča, pričom sa modlila, aby Ivann naskočila. Šťastie som pre tentokrát mala na mojej strane a Ivann po doplnení tekutín zapriadla ako veľké mača... alebo skôr ako tigrica - nikto nie je dokonalý. Vo chvíli, keď som ju zamykala, sa vo dverách zjavia mamina postava.

„Obed! Poďte sa najesť!“ vyzvala nás a my sme ju, ako svokra hladných vlkov, poslúchli. Zasadli sme za stôl, rovnako ako vždy – teda bez akejkoľvek vopred určenej hierarchie – a pustili sa do jedla. Ja osobne polievky príliš nemusím, ale keďže ich mám len tu, nejako to pretrpím. Zato hovädzie so zeleninou milujem! Ako vždy, aj teraz sa pri stole rozoberali všetky možné témy od Loreninej vysokej až po Stanove nové auto. Ja som len ticho čakala, kedy na pretras prídem ja a tá chvíľa aj nastala.

„A ty, Andy? Ako idú obchody?“ nadhodil otec a ako vždy sme pri tejto téme zotrvali až do konca obeda.

„A čo súkromie?“ Tak to bola podpásovka od mojej malej, zákernej ségry. Vedela, že tieto témy nenávidím! Ale tento krát v tom bolo niečo viac, ako len otázka prípadného priateľa. Pohľad mi zaletel Stanovým smerom, ale ten sa tváril rovnako ako pred chvíľou. Nepráskne ma, nie je podrazák.

„Nič zaujímavé,“ zahrala som do auto, ale ona si jednoducho nedala pokoj.

„A čo Randy? Je to veľmi pekný chlap,“ zavrkala, na čo som ju spražila výhražným pohľadom.

„Ségra, od neho ruky preč! Po prvé, nepotrebujem, aby mi chodil plakať na rameno, keď ho odkopneš a po druhé, je zadaný,“ snažila som sa ju odradiť, a preto som akosi pozabudla zmieniť detail, že je jeho láska neopätovaná.

Na jej anjelskej tváričke sa rozprestrel žalostný výraz, keď vyhlásila: „Ou, to je škoda!“

Zvyšok poobedia prebehol v klasickej, rodinnej atmosfére, čo zahŕňa vtipkovanie na môj účet, menšie hádky a v konečnom dôsledku aj spokojné oddychovanie a pocit plných brúch.

Stála som na zadnej verande a uvoľnene hľadela na známy obraz. Z vnútra ku mne doliehali zvuky skla a veselý rozhovor medzi mamou, otcom a Loren. Neskoro som si uvedomila, že medzi nimi niekto chýbal a ten niekto sa z ničoho nič objavil vedľa mňa. Stan sa rovnako ako ja oprel o zábradlie. Pokojná, uvoľnená atmosféra razom zhustla a mala prečo.

„Necháš to tak?“ spýtal sa ma po chvíli a ja som presne vedela, čo tým myslí. Neodpovedala som. Mala som mu klamať?

„Necháš to tak?“ spýtal sa znova. Nedovolí mi neodpovedať. Ťažko som vzdychla a pretrela si rukou tvár a zátylok.

„Neviem,“ priznala som a jemu sa táto odpoveď očividne nepáčila.

„Nevieš?“

„Neviem. Neviem to a nechcem ti klamať... aj tak by si na to prišiel,“ dodala som porazenecky.

„Prišiel,“ potvrdil. „Ale to neznamená, že...“

„Že čo? Čo Stanley?“ zvolala som šeptom a hlas mi prekypoval únavou a podráždením. „Čo by si na mojom mieste robil ty? Nechal by si to tak? Nechcel by si zistiť pravdu?“ zúfala som, ale on mal odpoveď vopred pripravenú.

„Áno, nechal by som to tak. Preniesol by som sa cez to. Bral by som do úvahy viac, ako len vlastné túžby. Bral by som ohľad na mamu a otca! Na teba a Loren! Andy, čo si to neuvedomuješ? Ak sa ti niečo stane, tak... spôsobíš tým oveľa viac bolesti, ako keby si to nechala tak!“ dohováral mi. Mal pravdu, ale ja som nemohla. Možno som bola sebecká, ale nedokázala som to nechať tak. „Mysli na nich!“ naliehal. „Mysli na mňa!“

Na tvári sa mi usadil zmučený výraz a rovnako zmučene som mu šepla: „Ja nemôžem, Stan... Ja to už ďalej nedokážem!“ zavzlykala som. „Zobúdzať sa každé ráno a tým, že som zlyhala! Zažívať tie skurvené záchvaty! To, že sa nemôžem pozrieť sama na seba!“ zúfala som a potom ešte naliehavejšie dodala. „Ja... ja mám pocit... že... že keby... ak by som na to prišla... ak by som sa pomstila – skončilo by to!“

Pozeral na mňa s ľútosťou, ale hlavne hnevom.

„Tak choď k psychiatrovi!“ vyzval ma, akoby to malo vyriešiť všetky moje problémy...

„Vieš, že som to skúšala...“ zahrala som do autu.

„Viem a viem aj to, že si sa žiadnemu nedokázala otvoriť! Krucinál, Andy, veď ani mne si nikdy nepovedala, čo sa vtedy stalo!“

To bola podpásovka. Na jednej strane mal pravdu – nikdy som nikomu nepovedala, čo sa tam stalo, ale mala som na to sakramensky dobrý dôvod! Nech som sa snažila akokoľvek, nedokázala som to povedať bez toho, aby ma neprepadli záchvaty paniky. Stačilo mi na to dlhšie pomyslieť – presne ako teraz – a už som v hlave cítila narastajúci tlak, drnčanie v kostiach, stiahnuté pľúca, slabosť v kolenách... jednoducho som nemohla. Nešlo to! Nedokázala som to...

„Ja...“ vyhŕkla som a v tom momente sa to opäť privalilo ako storočná voda. „Stan... nech to nevidia...“ povedala som iba a on pochopil. Nechcela som, aby to naši videli. Nechcela som, aby sa trápili.

Zviezla som sa k zemi v neovládnuteľnej triaške. V mysli sa mi vybavovali ničivé obrazy. Nedokázala som... ach, nedokázal som to zastaviť a ako veľmi som chcela! Ako veľmi. Stan ma v momente zobral na ruky. Rýchlo a v tichosti prebehol predsieňou, potom po schodoch, až sme sa razom ocitli v mojej izbe. Jej steny boli v chladno modrej farbe a podlaha z tmavého dreva. V jednom rohu stála počmáraná a oblepená posteľ – pozostatky z mojich teenegerských čias – zatiaľ čo na opačnej strane rovnako vyzdobené tmavé skrine. Okná kryli žalúzie a poličky náradie od výmyslu sveta ako aj knihy o autách, či zbierky komixov počínajúc Batmanom a končiac Wonder Woman. Stan ma posadil na stoličku pri písacom stole a ja som, v tom momente, stratila pojem o čase...

 

Ak existuje šanca, ako to zastaviť – musím ju nájsť!



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek If I survive... - kapitola 6: Rodina:

5. limcyan
24.11.2014 [23:03]

Suprová kapitola Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

15.11.2014 [19:29]

ninikParáda Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Rozhodně si nemyslím, že by tahle část byla nějak nudná, jak jsi varovala... naopak to bylo krásně oddychové a řekla bych, že občas nějaká klidná kapitolka v akční šňůře vůbec nevadí Emoticon Emoticon Emoticon

3. Smile
13.11.2014 [17:54]

Wow úžasné! :D Nemôžem sa dočkať, ako sa to bude vyvíjať :)
Vďaka za kapitolu :)

2.
Smazat | Upravit | 13.11.2014 [17:45]

Rodinka jako ušitá. Emoticon Sestra je pěkné kvítko. Ivanna mi bylo líto (opravdu si nejsem jistá v jakém rodě o něm/ní mám psát) snad naskočí. Emoticon

1. WendyMoon
13.11.2014 [14:21]

Co dodat ze? Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!