OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » If I survive... - kapitola 3: Návrat...



If I survive... - kapitola 3: Návrat...Návrat na závody, starý známy a história sa opakuje?

Ďakujem za komentíky. :D A mám vynikajúcu správu - word funguje!!! :D


 

Kapitola 3

Už je to doba, čo som naposledy stála na podobnom mieste - a až teraz som si uvedomila, ako hrozne mi to chýbalo! Telo nalepené na telo, krásni chlapi s vyšportovanými postavami a ešte krajšie baby v extra krátkych minisukniach. Tu to jednoducho žilo.

Preplietala som sa pomedzi dav. Nepoznali ma, teda aspoň väčšina z nich. Veď, koniec-koncov, už je to doba, čo som naposledy pretekala. Niekoľko ženských na mňa uprelo spýtavý pohľad, ale ja som ich ignorovala. Nie, nie som oblečená ako ony. Ja sa stále držím pri svojich rifliach a čiernom tričku s jedným rukávom dlhým. Väčšina z nich ma však ignorovala. Nebola som zaujímavá a popravde, úplne mi to vyhovovalo. Prišla som sem kvôli niečomu úplne inému, nie kvôli závodom. Mojím cieľom bol Jonathan Worton, taktiež známy pod menom Jonny. Ak má niekto niečo vedieť o tej „nehode“, tak to potom bude on.

S odhodlanou vytrvalosťou som pokračovala stále hlbšie a hlbšie. Jonny bude niekde v hlavnej časti... o pár minút som ju uvidela. Vyzerala ako vždy – úchvatná, divoká, zaplnená množstvom dokonalých mašín. Stačilo prejsť už len pár metrov a bola by som tam, lenže v tej chvíli ma stopol povedomý hlas.

„Wau, pozrime sa, koho to tu máme!“

Bleskurýchle som sa otočila a pohľad mi padol na tvár Chaviera Louvicha. Bol to neskutočne krásny chlap. Vysoký, tmavovlasý – človek by povedal, že má v krvi aj nejakú tu kvapku arabskej esencie a o jeho belošských predkoch zas svedčili výrazné, modré či.

„Chavier!“ zvolala som, ale môjmu hlasu chýbalo akékoľvek nadšenie.

„Stále rovnako chladná.“ Pomaly pokrútil hlavou, čím tomuto obyčajného gestu dodal zvláštnu gráciu.

„Len k tebe, len k tebe,“ zatiahla som, no jeho to nijako neurazilo, práve naopak. Široko sa usmial, čím odhalil zástup bielych zubov.

„No ták, Andy. Prežili sme toho spolu veľa...“ vrkol a pohol sa ku mne. Ja som ostala stáť na mieste. Sebavedomo som mu hľadela do očí. „Mohla by si byť milšia.“

„Vieš, že nemohla...“

„Ty mi jednoducho musíš ubližovať,“ zaskučal naoko ublížene.

„Chavier, nebuď zbytočne teatrálny,“ uzemnila som ho a na jeho peknej tvári sa usadil pobavený výraz.

„Počul som, že si mala nehodu,“ šepol. Zaťala som zuby. Ešte stále to bolo čerstvé. A navyše, on to veľmi dobre vedel!

„Aj tak sa to dá povedať.“

Nečakane pohol rukou a dotkol sa mojej pravačky skrytej pod dlhým rukávom. Nechala som ho. Jemne si ju vložil do dlaní a nadvihol. Z diaľky by to mohlo vyzerať, akoby ma chcel pobozkať – tak ako to robili v starých stories od Austinovej - ale v skutočnosti pohľadom skenoval dlhé, kovové prsty.

„Takže je to pravda,“ šepol si skôr pre seba, ale ja som to aj tak počula.

„Ako vidíš, je,“ potvrdila som, načo sa mi pozrel do očí.

„Ja som ťa varoval!“ zvolal odrazu a hlas mal nasýtený mne neznámym pocitom. „Varoval som ťa, že sa to stane!“

„No a?“

„No a! Keď som ti radil, aby si závody nechala – že to nie je nič pre teba - neposlúchla si!“ štekol.

„Áno, na to si spomínam. Bolo to v deň, keď som ťa poslala do čerta!“ pripomenula som mu. V minulosti sme spolu mali isté... no, veci intímneho charakteru, ale to bolo dávno. Tak dávno, že keby som ho dnes nestretla, ani by som si naň nespomenula. Tvárou mu preletel pochmúrny tieň.

„V ten deň si spravila tú najväčšiu chybu svojho života,“ sykol.

„O tom pochybujem. Chybou by bolo ostať s tebou,“ uzemnila som ho.

„Mohol som ti dať všetko.“

„Neviem ako ty, ale u mňa je vzťah aj o inom ako len o sexe.“ Aj keď možno... Ja som skôr ten typ človeka, ktorý verí v to, že vzťahy sa zbytočne preceňujú. Aj tak väčšina z nich nakoniec skrachuje.

„Ale nemala si sa na čo sťažovať,“ škodoradostne sa uškrnul a ja som mu to nevyvracala. V tomto jedinom mal úplnú pravdu. „Keby si ostala so mnou, tak...“

„Tak čo?“ prehodila som nedbalo. „Dopadlo by to presne takto. Ty alebo ja? Nakoniec by sme si našli niekoho iného a medzi nami by bol koniec.“ Ale ja osobne by som skôr typovala naňho. Chavier nie je schopný vydržať s jednou dlhšie ako mesiac.

„No tak, vieš, že ženské z môjho života odchádzajú a prichádzajú, ale ty...“

„Len nevrav, že ja som bola niečo viac!“ zastavila som ho. To by som mu neuverila ani keby som bola nadrogovaná, napitá a na pokraji smrti!

„Čo ak hej?“

„Tak ti vrelo odporúčam návštevu psychiatra.“

„Ty si jednoducho ty!“ zvolal opäť pobavene. „Urazíš aj toho, kto sa ti na kolenách vyznáva z hlbokých citov.“

„Nevidím, že by si kľačal.“

Zatváril sa kyslo. „Detail. Ale moje hlboké city sú pravdivé - teda boli.“

„Ty a hlboké city? Prosím ťa. To apokolypsa je pravdepodobnejšia.“

„Čo ťa na tom tak prekvapuje?“

„Všetko? Už len tá predstava je proti prírode,“ priznala som.

„Andy, Andy, Andy,“ pobavene pokrútil hlavou a potom sa spýtal. „Prečo si tu?“

„Súkromné dôvody.“

„Vraciaš sa k závodom?“ spýtal sa podozrievavo.

„Možno. Bola to vcelku dobrá živnosť,“ klama som.

„To si robíš srandu?“ štekol. „Prišla si o ruku a teraz čo? Chceš sa nechať zabiť? Neviem, kto z nás dvoch je zrelejší na psychoša!“

„Už som ti vravela - neduť prehnane teatrálny. Navyše, ja nepotrebujem tvoje povolenie a ani sa ťa nepýtam na názor!“

„Ak ti chýba adrenalín, zvoľ si napríklad bamby-jumping. Aj ten je bezpečnejší ako závody,“ radil mi - či skôr prikazoval? No v jedinom mal pravdu. Závody sú nebezpečné a ja som si ich nebezpečenstvo zažila na vlastnej koži. Vlastne, nikdy som nepochopila, prečo sem Chavier vôbec chodí. Nikdy nepretekal, iba stávkoval. Vlastne, pokiaľ viem, tak nikdy ani neporušil cestné predpisy – ale to boli asi jediné zákony, ktoré z jeho strany ostali nepoškvrnené. Inak ich porušoval ako na bežiacom páse. Vydieranie, krádeže, drogy... jednoducho synáčik bohatého bossa.

„Alebo sa budem častejšie rozprávať s tebou.“ To je rovnako adrenalínové ako hocičo iné. To ho trošku urazilo, ale ja som si to nevšímala. „Rada som ťa videla, Chavier, ale teraz musím ísť.“ Nečkala som na jeho odpoveď a jednoducho odišla.

Dnes som šťastie fakt nemala. Behala som pomedzi luxusné autá hádam do tretej rána, ale aj tak som Jonnyho nenašla. Nebol tu! Prečo? Za tie roky, čo som ho poznala, nikdy nevymeškal jediný závod! Bol to vychcaný kretén, ktorý dlžil nebezpečným ľuďom, ale aj tak sa vždy zúčastnil. A pokiaľ v tom boli také prachy ako dnes, tým duplom. Tak prečo tu nie je? Zastavila som sa na jednom z mála ľudoprázdnych miest a sledovala ruch naokolo. Niečo mi tu nesedelo. Ale nech som sa snažila akokoľvek, nedokázala som prísť na to, čo.

Bolo to ako prízrak – tieň, ktorý sa zakráda pomedzi autá a dav.

Cítila som to – ale to bolo asi tak všetko.

A možno sa mi to len zdalo.

Možno som zbytočne paranoidná... možno.

Vzduchom ku mne doľahol rev kovových predátorov. Už len pohľad na ne vo mne vyvolával vlny... rozkoše? Hladila som ich farebné karosérie pohľadom a vychutnávala si elegantné krivky. Niekde vo vnútri sa vynorila silná túžba, zasadnúť za volant a nechať sa unášať rýchlosťou nad rámec predpisov. Bola taká silná, taká neúprosná a ja som ju nemohla naplniť!

Stredovou cestičkou sa pomalým krokom niesla vysoká žena. Červené vlasy jej poskakovali v rytme krokov. V tom momente som sa vcítila do duší jazdcov. Tí si, na rozdiel od okolostojacich, nevšímali jej upravené, vyvinuté poprsie veľkosti D. Tí z nej pohľadom nestŕhali úsporné, červené šaty. Pre nich, v tomto momente, existovala len jedna vec. Túžba vyhrať. Žena predviedla svoj krátky, exotický tanec. Plynulým pohybom si rozopla podprsenku so vzorom pretekárskej vlajky. Pár sekúnd ňou provokatívne mávala vo vzduchu a potom, keď boli bytosti v predátoroch nabudené na maximum, ju vyhodila do temnoty noci. Bolo to, ako mávať červenou vlajkou býkovi pred nosom. Predátori zrevali a ich rev mi nahnal zimomriavky na tele. Gumy zaškrípali a oni sa pohli vpred rýchlosťou, ktorá popierala akékoľvek dopravné predpisy. A tak to malo byť!

Až teraz som si uvedomila, ako veľmi mi to chýba! Akoby som nedobrovoľne abstinovala. Dalo by sa to prirovnať k alkoholikovi, ktorý za celý ten čas nevypil jediné pivo – k nymfomanke, ktorá za celú dobu nepretiahla jediného chlapa. Ale ako moja vášeň stúpala bližšie a bližšie k červeným číslam, tým sa na povrch dostávalo aj niečo iné. Strach. Panika. Des! Pred očami sa mi nemilosrdne vynorili útržky, bolesť a zhrozenie. Náhlivo som opustila svoje doterajšie miestečko a stiahla sa do temného kúta, kde som sa bezvládne zviezla po stene k zemi. Objala som si kolená a položila na ne hlavu. Snažila som sa pred prízrakmi minulosti skryť, ale nešlo to. Bolo to ako utekať vzduchu. Nikdy neutečiete – je všade okolo vás! Nemala som pri sebe lieky. Jediné, čo mi ostávalo, bolo počkať, dokým to odznie a keď sa tak stalo, prisahala som si jedno. Zničím tých, ktorí mi to spôsobili! Budú trpieť tak ako ja... a možno, ak budem mať šťastie, ich zabijem... Zobrali mi to jediné, čo ma dokonale napĺňalo. Čo mi dodávalo nekonečný pocit slobody!

S ťažkým výdychom som sa postavila. Na tvári sa mi odrážali všetky pocity. Zlosť, hnev, bolesť a šialenstvo. Nastal čas odísť. V takomto citovom rozpoložení, by som prinajmenšom vyvolala bitku a to fakt nepotrebujem.

No to by sa nemohla stať jedna vec. Za dobu, čo ma trápili démoni minulosti, pretekári dosiahli cieľ. Takmer. História sa zopakovala. Červené auto sa neskutočnou rýchlosťou rútilo vpred. Použilo nitro a teraz dosiahlo cieľ... ale nemalo to tak byť. Červený vyhrať nemal! Ale vyhral...

Ruky mi inštinktívne vyleteli k ušiam, aby utlmili výbuch. Modrý protivník, ktorý doteraz viedol, havaroval. Jeho božské mitsubishi urobilo niekoľko ohnivých sált, než definitívne dopadlo na strechu. Vzduchom sa niesli vydesené výkriky a ostré nadávky. Niekoľko ľudí sa pohlo k vraku kedysi krásnej káry. Iní utekali čo najďalej od nej. A ja? Mňa to z nevysvetliteľných dôvodov ťahalo k nej. Kládla som nohu pred nohu a na tvári sa mi usadil námesačný výraz. Bolo mi jasné, že to dotyčný nemohol prežiť. Auto bolo v plameňoch. Horelo a oň v ňom. Neinvestoval peniaze do bezpečnostných opatrení, tak ako ja – to práve ony prevážili váhy, v tú noc, na moju stranu. Bez nich by som tu dnes nestála - ale on na ne nedbal a zaplatil za to životom. Nevyhnutná daň za neopatrnosť.

Stále som sa približovala. Ja... ja musela som to vidieť! Potrebovala som vidieť, ako dopadol. Prežil? Dúfala som, že áno, ale moje kruto realistické ja hovorilo – nie! Ale ja som tak chcela, aby prežil! A ani neviem, prečo. Už ma od neho delilo len pár metrov. Možno desať či menej. Niečo bolo zle. Niečo tu nesedelo! Znova ma zahltil onen nepríjemný pocit.

Ľudia okolo mňa začali ustupovať. Náhlivo sa vracali späť k davu, ale ja som pokračovala. Ťahalo ma to dopredu, ako magnet.

„Buchne to!“ zreval niekto.

„Vypadnite odtiaľto!“ kričal iný. Míňali ma, ale ja som nepočúvala. Ostala som na poli sama. Divoké plamene naberali na výške a intenzite. Rástli, akoby boli živým tvorom. Naťahovali sa za mnou. Volali ma? Zreteľne som cez dymový opar počula svoje meno. Boli to halucinácie? Z auta sa, vďaka explózii, odtrhlo niekoľko častí. Aj moje úbohé telo schytalo svoju dávku. Doškriabali mi tvár, biologickú ruku a dekolt. Oblečeniu však neublížili. Neboli natoľko silné.

„Kurva, Reinerová!“ zadunel známy hlas a vzápätí som na ramene ucítila neúprosné zovretie, ktoré ma ťahalo späť.

„Nechaj ma!“ skríkla som. „Musím to vidieť!“

„Vlastnú smrť? Existujú aj menej bolestivé spôsoby!“ zreval Chavier a bez váhania si ma prehodil cez plece a rozbehol sa preč. Urobil tak v poslednej chvíli, ale ani to nás neuchránilo pred tlakovou vlnou, keď auto opäť, tento krát naplno, vybuchlo. Dopadla som naňho. Bol to tvrdý náraz a on zavil od bolesti. Keď hluk ako tak stíchol a on sa dostal cez opar bolesti, naštvane zvolal:

„Mala by si schudnúť!“ zúril. „A navštíviť psychoša!“ No ja som ho ignorovala. Posadila som a ignorovala fakt, že v podstate sedím na jeho rozkroku. Otočila som hlavu k horiacemu vraku. Bol to neskutočný pohľad. Osoba v ňom musela byť mŕtva, lebo inak by zažívala neskutočné muky. Takto som mohla skončiť aj ja? Zrýchlil sa mi tep a dýchanie nadobudlo zbesilé tempo. Chýbalo tak málo a bola by som sa upiekla zaživa? Lola by sa stala pecou a ja zbytočným kusom mäsa!?

„Reinerová!“ zhúkol Chavier a ja som k nemu s veľkým sebazaprením obrátila oči. Keď uvidel ich sklený pohľad, zmĺkol, ale po chvíli sa znova ozval:

„Si v poriadku?“

Neodpovedala som. Sama som nevedela či som... Nič mi nedávalo zmysel. Bolo to, akoby ste si v telke zapli rozbehnutý film a vám unikala pointa.

„Ja... neviem,“ priznala som po chvíli.

„Si zranená?!“ nabádal ma k podrobnejšej odpovedi. Posadil sa a začal ma ohmatávať. Inokedy by som mu za to prerazila nos, ale teraz som jeho ruky nevnímala. V tej chvíli pre mňa jednoducho neexistovali. To, čo sa tu stalo, nemohla byť náhoda! Na tie som už neverila. Jonny zmizne, auto neznámeho jazdca vybuchne krátko pred cieľom, tak ako moje. To nemohla byť náhoda. Teraz len zistiť, či sa to stalo kvôli mne, alebo to malo inú príčinu.

Mojím telom niečo silno triaslo a ja som pomaly začínala vnímať okolie.

„Reinerová! Reinerová! Ksakru, komunikuj!“ zúril Chavier a v hlase mu zaznievala panika.

„Čo? Prečo?“ nechápala som.

„Už vnímaš?“ zvolal a viditeľne mu odľahlo. Zaostrila som zrak na jeho zvláštne modré oči, ktoré farbou pripomínali oceán.

„Áno,“ zatiahla som.

„Konečne!“

Okolo nás sa zhromaždila skupinka mužov a ja som v nich spoznala jeho ochranku. Jeden ma pevno chytil za ramená a vytiahol na nohy. Ustála som to a keď si bol istý tým, že sa opäť nezrútim na jeho šéfa, pustil ma. Chavier zatiaľ zúril. Už stál na nohách a prepaľoval ma zúrivým pohľadom.

„Ty nie si v poriadku!“ obvinil ma.

„To už dávno viem,“ odbila som ho.

Vážne som pred ním práve priznala to, čo som priznala? neverila som v duchu. No odmietala som sa tým teraz zaoberať. Namiesto toho som sa otočila k horiacemu vraku.

„Pane, mali by sme ísť. Poliši tu budú každú chvíľu,“ ozval sa jeden z jeho podriadených.

„Odchádzame!“ zavelil a natiahol sa po mňa, no ja som sa nehla.

„Chavier...“ oslovila som ho ticho a stále upierala pohľad na tú spúšť.

„Hm? Ideme!“

„Vieš...“ pokračovala som a zamračila sa, „... ja som ti vlastne nikdy nepoďakovala za to, že si ma vtedy zachránil.“ Moje priznanie ho prekvapilo. Zamrzol, ale ja som pokračovala. „Tak teda, ďakujem za druhú šancu.“ Bolo to tak. To on ma vtedy vytiahol z Lolinho vraku. Pravdepodobne si myslel, že som o tom nevedela. Že ma o tom nikto neinformoval – mýlil sa.

Vtedy ma zachránil a ja som mu nikdy nepovedala „ďakujem“. Až teraz.

„Nemáš za čo,“ ozval sa pochmúrne.

„Ale mám,“ uzavrela som a otočila sa na odchod.

Tu už nič nezmôžem.

Tej úbohej bytosti už nepomôžem... ale jedno viem:

Toto nebola nehoda. 



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek If I survive... - kapitola 3: Návrat...:

5. Smile
18.10.2014 [14:21]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

4. Nath
17.10.2014 [15:58]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

3. DarknessB
16.10.2014 [17:09]

Nic proti, ale zašínám si myslet, že za tím stojí Chavier. Varoval ji, že ten závod nemá jet a vytáhl ji, protože ji miluje. A proto ji i varoval. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

2.
Smazat | Upravit | 16.10.2014 [15:07]

Krásně se to rozjíždí. Emoticon Chavier je takový přesný typ děvkaře. Ale pořád se mi zdá, že je za tím ještě něco víc. A teď jsi mi nasadila brouka do hlavy... O co tam k sakru jde? a Co se tehdy stalo?? Emoticon

16.10.2014 [14:43]

ninikWou, ty teda Andy dáváš záhul Emoticon Emoticon Díky za tak brzke pokráčko a těšim se na další Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!