OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » If I survive... - kapitola 2: Dominick Morgan

15.10.2014 (11:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 707×

Tak, ďalšia časť je tu. Sorry, že tak neskoro, ale word na kompe išiel do kytek, a tak to teraz musí zverejňovať cez inf v škole. Ale keďže mám na to ľudí, do konca týždňa by malo byť všetko OK... teda, aspoň dúfam. No nič. Dosť o mojich trápeniach.

Ďakujem vám všetkým a hlavne: TheSinne, Nath, ninik, Saskii, Smile a DarknessB za komentáre. Som rada, že sa vám moja poviedka páči a fakt dúfam, že sa bude páčiť aj naďalej. :D A opäť potešia komenty. :D

Sisa118

Kapitola 2

Ráno som sa zobudila s neskutočnou bolesťou v pravom ramene. Tak to dopadá, keď máte kibertechniku primontovanú k telu a železný rám vás po celú noc tlačí do svalu. S tichými nadávkami som sa dokymácala k bielej, kuchynskej linke a z najbočnejšej skrinky vytiahla lieky od bolesti. Zaúčinkovali okamžite.

Pamätám si doby, keď som bez nich nedokázala prežiť jedinú hodinu. Najhoršie bolo obdobie krátko po prebudení z takmer trojmesačnej kómy. Také muky by som nepriala nikomu a len kilá liekov, čo do mňa doktori napchali, ich dokázali utlmiť.

Po prekonaní ranných bolestí, nasledoval môj každodenný rituál a záchvaty strachu, ktoré po pár minútach odzneli.

Dúfam, že jedného dňa ich prekonám nadobro. Vážne veľmi, ale veľmi dúfam...

Keď som dorazila do dielne, život v nej bol v plnom prúde.

„Volal Terrence. Ponúka nám o štvrtinu viac, ak dáme jeho rabbit do konca týždňa dokopy,“ prepadol ma vo dverách Shaki.

„Je mi jedno, čo ponúka! Diely dostanem v pondelok, dovtedy musí počkať,“ uzavrela som a pre teraz nekomentovala jeho pohľad, ktorý opäť ukotvil na mojom poprsí.

V šatni som sa prezliekla do „nových“ monteriek na traky, lebo to, čo som nosila doteraz, bolo nenositeľné (a keď to poviem ja, tak to znamená skutočne nenositeľné – teda diery na vyše ako 50% povrchu, obrovské, mastné škvrny a nulové pohodlie). Potom som sa zastavila v kancelárii a upozornila Jeanny, aby prekontrolovala účty, čo som sa včera ako tak pokúšala dať do kopy.

Následné kroky ma zaviedli ku Rhone.

„Potrebujem, aby si skočila k Frenklinovi. Volal mi. Prišli mu súčiastky na Mercedes,“ prehovorila som k jej nohám, ktoré jediné trčali spod čierneho jaguára.

„Dokedy to potrebuješ?“ ozval sa tlmený hlas spod karosérie.

„Ak by sa dalo, tak hneď.“

„To si pre ne nemohla skočiť cestou?“ zavrčala, ale vyliezla spod vozidla a uprela na mňa zúrivý pohľad. Nevinne som sa usmiala.

„Vieš, že keď k nemu idem ja, vždy sa pochytíme.“ No pochytíme je slabé slovo. Ten chlap je otrasný! Vždy má iný názor ako ja! Poviem, že najbezpečnejšie autá sú Volvá, on automaticky, že Mustangy... čo je totálna sprostosť. Poviem, že americké pivá sú slabé, on, že silné. Jeho jednoducho baví hádať sa so mnou! A to je mi pritom ako rodina! S otcom sú bratmi vo všetkom - okrem krvi.

„A kedy to dorobím?!“ zavrčala frustrovane a cez plece ukázala na typickú, americkú mašinu.

„Dorobím to za teba,“ prisľúbila som a ponúkla jej ruku, aby sa mohla postaviť. Priala ju, ale aj tak si nespokojne mrmlala popod nos. V skratke mi zreferovala, čo všetko stihla a ja som naviazala na jej prácu. Vždy som milovala stiesnené priestory, a preto sa pod podvozkom cítim ako doma. No dlhodobá práca mi nebola dopriata. Asi po pól hodine ma vyrušil Randy.

„Andy, nejaký chlap chce s tebou hovoriť,“ povedal, ale ja som sa neodťažovala vyliezť. Práve som bola v záverečnej fázy jedného veľmi zdĺhavého procesu.

„Chce niečo kúpiť?“ spýtala som sa a zahryzla si do pery od prílišného sústredenia.

„Nie.“

„Chce niečo opraviť?“

„Nie.“

„Je tu kvôli reklamácii?“

„Nie.“

„Je tu vôbec kvôli ARcar?“

„Nie.“

„Poznám ho?“

„Odkiaľ to mám, k čertu, vedieť?“ vrkol.

„Ako vyzerá?“

„No, je vysoký, vlasy niečo medzi blond a hnedou a v obleku.“

„Nepoznám,“ uzavrela som.

„Ale on s tebou chce hovoriť,“ zopakoval mierne zúfalo. „Tvrdí, že je to vážne.“

„Týka sa to mojej rodiny?“

„To som sa ho spýtal tiež, ale tvrdí, že nie. Jedná sa o teba.“

„V tom prípade nemám záujem. Ak si nechce nič kúpiť, vyhoď ho.“

„Takýmto spôsobom odstrašíš všetkých zákazníkov,“ varoval ma, ale ja som ho ignorovala. Veď predsa nechce nič kupovať a ak niekto hľadá príjemnú tvár, na to tu mám Jaenny. Navyše teraz máme toľko zákazníkov, že sme v sklze s robotou. Máme sa čo obracať, aby sme všetky zakázky stihli včas.

Randy odpochodoval preč a ja som s nadmieru spokojným úsmevom dokončila najťažšiu časť práce. Zvyšok sa skladal len z váženia, kalibrácie a doťahovania maličkostí, ale to všetko ide cez počítače. Naposledy som kontrolovala svoje dielo, keď vtom som pocítila tlak na členku, ktorý ma vytiahol spod auta na jasné svetlo. Na jazyku sa mi kopili nepríjemné nadávky, ale tie sa zasekli v okamihu, keď som uvidela tvár osoby, o ktorej som pred sekundou zmýšľala ako o mŕtvom človeku!

Muž. Veľmi pekný muž. Podľa vlasov som okamžite usúdila, že sa jedná o chlápka, čo so mnou tak súrne potreboval pokecať... ale Randy, ksakru, zabudol zmieniť, že je to fakt kus! Jasné, modré oči upieral na mňa a v ich ľadových hlbinách planul plameň podráždenia.

„Myslím, že teraz by ste mi konečne mohli venovať pozornosť!“ zavrčal, ale ja som sa ho nezľakla.

„Vážne? To viete viac, ako ja,“ štekla som. Toto je moje teritórium! Tu mi po hlave nikto skákať nebude!

„Máte pravdu. Viem,“ potvrdil chladne a už v tom momente mi začal liezť poriadne na nervy. Nafúkaný idiot! „Nemyslím si, že si ma budete pamätať. Moje meno je Dominick Morgan,“ predstavil sa. Mýlil sa. Pamätala som si ho. Už len ten hlas mi bol povedomí.

„Včera ste volal,“ povedala som tónom, akoby sme sa spolu boli normálne rozprávali a ja som mu práve neskočila do reči.

„Volal,“ potvrdil. „Ale nepovedal som vám ani polovicu toho, čo som mal.“

„Ouu...“ zatiahla som naoko smutne. „To ma mrzí.“

„Preskočme toto divadlo, a poďme niekam... do súkromia,“ navrhol, ale mne to skôr pripomínalo rozkaz. Neveriacky som nadvihla obočie. Tak on mi bude rozkazovať v mojej dielni? Plynulým pohybom som sa postavila a pozrela mu do očí. Nikdy som nepatrila k malým holčinám, ktoré na ostatných hladia zospodu, ale ani k vysokým žirafám. Moja výška bola optimálna a pohybovala sa okolo sto sedemdesiatich centimetrov.

„Vážne? A čo keby som vám povedala, že tu ste v mojom revíre a že sa máte pratať?“ provokovala som.

„Na to by som vám odpovedal, že o niečom takom môžete ledva snívať, lebo mi dvaja sa porozprávame.“

Nato vopchal ruku dovnútra saka a ja som uvidela niečo, čo ma prekvapilo a mierne vystrašilo. Pod sakom ukrýval zbraň! No než som túto informáciu stihla spracoval, už mi pred očami mával odznakom.

„Poliš,“ sykla som. Averzia voči nim je vo mne zakotvená ešte z dôb detstva, kedy som pred „strážcami zákona“ utekala v kradnutých autách. He, nikdy ma nechytili... ale tie autá nie vždy skončili najlepšie. Dúfam, že ich majitelia boli poistený.

„Presnejšie agend FBI.“ Kládol dôraz na každú slabiku.

„A čo chce FBI u mňa v dielni?“ štekla som. „Sme čistý a zákon sa tu dodržuje s puntičkárskou presnosťou.“ No, tak trochu klamem. Dodržovať sa dodržuje, ale s tým puntičkárstvom to až také stopercentné nebude.

Agent sa neveselo usmial „O tom pochybujem. Viem, že tu mávate aj druh zákazníkov, ktorý, povedzme, že si nepotrpí na pravidlá a zákony.“

Teraz som sa usmiala ja, ale oveľa srdečnejšie. „Neviem, o čom hovoríte.“

„Nie? Tak, čo keby som vám trochu osviežil pamäť,“ prehodil dokonale vyrovnaným hlasom. „Joe McSalingston, Harley Barossa, Jemie Carton... a takto by som mohol pokračovať...“

„Nepopieram, že u nás nakupuje aj tento druh zákazníkov, ktorý si... hm... potrpí na vysokú kvalitu a špecifické požiadavky, ale všetko je to úplne legálne. Na všetky vylepšenia mám platné licencie,“ uistila som ho a ani v jednom som neklamala. Na polišov si dávam extra pozor. Nič nie je horšie, ako vládny poskok pred dverami. Hrozne to odrádza potenciálnych kupcov. „Ste tu kvôli licenciám? Máte ich skontrolovať? Alebo či odvádzam dane?“

„Ja nie som z daňového, slečna Reinerová,“ uzemnil ma.

„Tak v tom prípade sa nemáme o čom baviť,“ zaútočila som pre zmenu ja.

„Ale áno, máme. V opačnom prípade si vás predvediem,“ vyhrážal sa.

„A z čoho ma obviníte?“

Agent zmučene vydýchol.

„No tak, slečna. Stojí vám to za to? Venujte mi len pár minút vášho času,“ prešiel na inú taktiku, ktorá na mňa zabrala oveľa lepšie ako príkazy. Podozrievavo som si ho premerala a nakoniec nespokojne mľaskla.

„Fajn, kancelária je tam,“ povedala som a pokynula rukou, aby ma nasledoval. Vošli sme do kancľu, kde sme narazili na Jeanny.

„Jeanny, nechaj nás nachvíľu,“ poprosila som ju hlasom, ktorý nepripúšťal námietky. Prekvapene na nás oboch pozrela, ale nakoniec sa zodvihla od papierov a vyšla von. Agent sa pozrel smerom k zapratanému stolu, ale ja som obrátila jeho pozornosť na seba.

„Účty,“ poznamenala som. „Nič, čo by vás zaujímalo.“

Odtrhol pohľad od stolu a zadíval sa mi do očí.

„Pravda... asi by sme sa mali posadiť,“ navrhol a mňa mierne urazilo, že to navrhuje zrovna on v MOJEJ kancelárii.

„Ja postojím, ale vy si sadnute, ak chcete,“ ponúkla som a ukázala na široký gauč pri stene. To bude to jediné, čo mu kedy ponúknem. Žiadna káva... dokonca ani vodou naňho míňať nebudem! Neposadil sa.

„Slečna Rei...“

„Prestaňte s tým!“ štekla som po ňom.

„S čím?“ nechápal.

„Prestaňte ma oslovovať, slečna. Stačí Reinerová.“

„Dobre... tak teda, Reinerová, musím s vami prebrať zopár záležitostí ohľadne nehody, ktorú ste mali pred rokom a pol...“ začal, ale ja som ho zarazila hneď v počiatkoch. Stačilo málo – malá, okrajová spomienka – a začala ma chváliť panika.

„O tom sa baviť nebudem. Ak ste tu iba kvôli tomu - tam sú dvere!“ vyzvala som ho. Nie som si istá či by som to zvládla a pred ním sa psychicky zosypať fakt netúžim!

„Váš prípad bol znovu otvorený,“ prezradil. Ignoroval môj zákaz.

 Idiot ignorantský! Bastard necitlivý! Hajzel sadistický! Začalo sa to a ja som netušila, ako to zastaviť. Prešla som za stôl a posadila sa. Nechcela som, aby videl, ako sa mi trasú ruky... teda ruka – ľavá. Pravá bola tá, ktorej som sa pohľadom vyhýbala ako čert krížu, lebo by celú situáciu len zhoršila – tak ako vždy.

„Bola to nehoda. Nič viac, nič menej! Nebudem sa o tom baviť!“ trvala som neoblomne na svojom. Agent na mňa uprel svoj vševedúci pohľad a ja som mala dojem, akoby mi videl až do tých najhlbších a najtemnejších zákutí duše.

„Sleč... Reinerová, to, čo sa vám stalo, nebola nehoda,“ prehovoril smrteľne vážne a mne chvíľu trvalo, než som spracovala jeho slová. Nebola to nehoda... Nebola to nehoda!

„Prečo ste tu!?“ štekla som zúrivo. „To čo sa mi stalo bola nehoda! Tak tu, kurva, netrepte!“

Agent Morgan pomaly pokrútil hlavou. „Nie, hovorím vám pravdu. Technický tým dôkladne preveril vaše auto... alebo skôr to, čo z neho ostalo a dospel k záveru, že za to, čo sa vám stalo, môže sabotáž. Vaše Arxidové nádrže boli poškodené a také poškodenie bolo úmyselné,“ trval na svojom. Bol, hádam, ešte tvrdohlavejší ako ja!

Pred očami sa mi rozbehli výjavy - krvavé výjavy. Roztriasla som sa na celom tele. Dostávala som jeden zo svojich panických záchvatov. Zodvihla som kyberruku pred oči a nepúšťala z nej pohľad. Nebola som jediná. Aj agent Morgan na ňu uprel modré oči.

„Viem, prišli ste pri tom o ruku,“ prehovoril, ale ja som jeho slová nevnímala. V hlave sa mi premietali ohavné výjavy. Bolesť, strach, beznádej. Tep sa mi zrýchlil a s ním aj dych. Snažila som sa upokojiť a získať opätovnú kontrolu nad vlastným telom. Ľavou rukou som nahmatala tlačidlo, ktoré ma prepojilo na reproduktory v dielni.

„Randy.“ Môj hlas bol slabý, ale stále zreteľný.

„Slečna, ste v poriadku?“ Agent si v momente uvedomil, že sa deje niečo zlé. Neskoro. Rýchlymi krokmi prešiel tých pár úsekov, čo nás od seba delilo a zovrel mi zápästie kyber-ruky. Druhou mi zodvihol tvár, ale jediné, čo v nej uvidel, bol výraz totálneho zdesenia. V tej chvíli sa dvere kancelárie rozleteli a dnu vtrhol Randy.

„Andy?“ zvolal vydesene a keď som neodpovedala, odsotil agenta a uvidel to isté, čo on. To isté, čo už nespočetne veľakrát predtým.

„Kde máš lieky?“ štekol, ale odpovede sa nedočkal. Automaticky začal hľadať na najpravdepodobnejších miestach a vďaka bohu ich rýchlo našiel. Vzal fľašu minerálky z chladničky a neodťažoval sa s hľadaním pohára. Namiesto toho ma nasilu donútil prehltnúť lieky a ja som si našťastie zachovala dostatok sebakontroly, aby som mu pri tom aspoň trošku pomohla.

Potom sa moje vnímanie stiahlo do úzkej ulity a nevnímalo nič, čo sa dielo okolo neho. Bol to stav, ktorý by sa nedal opísať ani ako zlý, ale ani dobrý. Možno by sa do dalo prirovnať k stavu beztiaže, kedy neviete, kde je hore a kde dole. Jednoducho nemáte pojem o ničom, len o základnej otázke, ktorú si ani vy sami nedokážete položiť. Teda, aspoň takto na mňa tie lieky pôsobili.

 Keď sa opäť roztiahlo uvedomila som si, že chlapík zmizol a v miestnosti so mnou bola Jeanny.

„Jean, kam zmizol ten poliš?“ spýtala som sa jej zachrípnuto. Hlas sa mi lámal ako dlhoročnému fajčiarovi.

„Randy ho poslal preč.“

„Povedal niečo, keď odchádzal?“

„Len, že ti mám dať toto,“ priznala a podala mi klasickú vizitku.

Vzala som si ju a v rýchlosti prečítala základné údaje a telefónne číslo. Vnútrom mi otriasala jediná otázka. Čo urobím?

Nech som sa snažila akokoľvek, odpoveď som nenachádzala. Unikala mi a skrývala sa predo mnou, ale aj tak ma nahlodávala myšlienka, že to predsa len nebola nehoda – že to nebola moja chyba - že to bola sabotáž...

Po pár minútach sa mi Jaen podarilo presvedčiť, že som v poriadku a jemne ju vyhodiť z kancelárie. Potrebovala som byť sama. Musela som si utriediť novovzniknutý a bolestivý chaos, ktorý mi v hlave vyvolali polišove slová.

Postupne som sa obrnila a vybavovala si jednotlivé časti závodu. Snažila som sa izolovať od bolesti, ktorá z nich plynula. Musela som to zvládnuť, ak som chcela nájsť pravdu. Doteraz som tak nikdy nespravila. Nemala som dôvod a navyše som si sama vsugerovala, že verzia udalostí, v ktorú som donedávna neomylne verila, bola pravdivá. Ale teraz som si uvedomila, že to tak nie je. Nech som sa na to pozerala z akejkoľvek stránky... ja som žiadnu chybu nespravila. Ak by bol závod férový, nestalo by sa to, čo sa stalo.

Prudko som si zahryzla do pery a na jazyku som pocítila krv.

„Nie!“ vykríkla som zúfalo, keď na mňa doľahla celá pravda.

Ja som chybu nespravila. Bola by som vyhrala, ak by dodržiavali pravidlá... ale tí hajzli ich porušili a ja som prišla o ruku, o psychické zdravie... takmer o život!

To im len tak neprejde. To nedovolím!

Ako sa to hovorí?

Oko za oko, zub za zub? Beriem. Súhlasím s Chammurapiho filozofiou, ale ja si zaúčtujem aj dvojročné úroky.

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek If I survive... - kapitola 2: Dominick Morgan: