If I survive... - kapitola 1: Andy Reinerová • OurStories.cz ~ naše povídky

Zoznámte sa s Andy Reinerovou a jej bežným dňom!

08.10.2014 (10:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 760×

Kapitola 1

... o rok a pol neskôr... pobrežie LA

Klbko zauzlených perín sa pohlo v okamihu, keď vzduch spálne zaplnil zvuk nedočkavého budíka. Zakňučala som a preklínala tú otravnú vec. To mi nemôže dopriať aspoň trochu pokoja? Každé, každučké ráno s ním vediem imaginárny boj a zatiaľ som vždy prehrala.

Keď sa mi nejakým zázrakom podarilo vyhrabať z perín a posadiť sa na jednoduchej posteli, namáhavo som zívla. Ľavou rukou som si pretrela rozospaté oči a s veľkým sebazaprením sa postavila. Jasné, okamžite som schytala nepríjemný závrat, ale ako každé ráno aj dnes som ho rozchodila. Studená podlaha mi chladila chodidlá. S opatrným vystieraním som prechádzala minimalistickou spálňou k jedinej kúpeľni v dome. Môj dom nebol veľký. V skutočnosti to bol malý jednopodlažný domček na okraji pláže v pokojnej štvrti, plnej mladých rodín a starých párov užívajúcich si jeseň života. Cestou do kúpeľne som míňala dokonalý výjav, ktorý môžete zažiť len pri oceáne – nekonečný modrý obzor s drobnými, vzdialenými bodkami, ktoré predstavovali ďaleké jachty bohatých. Kedysi som aj ja takú mala... kedysi... ale teraz žijem inak. Ale nesťažujem sa. Môj život už nie je nebezpečný a ani dobrodružný, ale pokojný a bezpečný. Peňazí mám dosť, aby som si po zvyšok života žila v pohodlí... a podstatné je slovíčko „žila“.

Odtisnem posuvné dvere a vojdem dnu. Kúpeľňa je na pomery domu vcelku veľká, teda aspoň dosť veľká na to, aby sa sem zmestila rohová vaňa, sprcha, toaleta a dvojité umývadlo s obrovským zrkadlom, do ktorého sa nerada pozerám. No, aj tak svoj odraz vidím každý deň. Kedysi peknú tvár hyzdia odporné jazvy. Aj keď mi mnohý hovoria, že ich vôbec nevidno, že sa ich vyhladenie podarilo, že nekresťansky drahí chirurgovia odviedli skvelú prácu, ja ich tam stále vidím. Možno, že si to len namýšľam... možno, že tam nie sú. Ale ja viem, že to, čo vidím, je pravda! Sú tam! Rovnako výrazné ako jazvy na mojej duši. Jedna sa tiahne cez obočie, druhá cez pery a mnohé ďalšie sú tam tiež, aj keď nie až také zreteľné.

Pustím vodu a opláchnem si ňou tvár. Voda je príjemne teplá, ale aj tak na koži cítim studený dotyk. Pozriem do zrkadla, z ktorého na mňa hladia dve orieškovo hnedé oči. Sú vyrovnané, ale aj tak niekde v ich hĺbke je zreteľný smútok. Kvapky stekajú po rovnom nose a plných perách... pekných, súmerných – rovnakých ako boli tie pred nehodou. Aj za tento zázrak vďačím odborníkom z plastickej chirurgie v LA. Tvrdohlavú sánku lemuje závoj prírodných, hnedých vlasov, na ktorých nie je ani známka po červenej farbe, ktorú som v minulosti tak milovala.

Odtiahnem sa od umývadla a prejdem ku sprche. Spustím vlažnú vodu a cez hlavu pretiahnem jednoduchú, modrú nočnú košeľu. Ešte predtým, ako vojdem do skleneného raja, opäť upriem pohľad do zrkadla. Aj s telom dokázali urobiť zázrak. Väčšina jaziev zmizla, aj keď ja ich stále cítim. Najjasnejšie sa tiahnu cez chrbát, brucho, stehná a boky. Ale ani tí najlepší doktori na zemeguli by nedokázali napraviť nenapraviteľné škody na mojom tele. Nie je ich mnoho, ale tá najjasnejšia je na pravej ruke... alebo lepšie povedané tam, kde v minulosti pravá ruka bola. Prišla som o ňu. Áno, skutočne nemám pravú ruku, ale aj za tú - pre zmenu iný druh doktora - dokázal nájsť náhradu a tou je protéza. No, jasné, že nie obyčajný kus plastu, alebo dreva. Neurochirurgovia si dali záležať, aby to, čo mi na telo doživotne pripevnia, bolo prinajmenšom tak funkčné ako ruka z mäsa a kostí. Bolo, ale ja ju aj tak nedokážem priať. Každé ráno sa zobúdzať pocitom, že namiesto vlastného tela máte kus švédskej ocele nie je ani pekné a ani príjemné. Zodvihnem ju do výšky očí a ako každé ráno skontrolujem jej funkčnosť. Hýbem prstami, krútim ňou v kĺboch. Všetko funguje správne a stopercentne.

Všetko... ale aj tak je to len necitlivý kus kovu, ktorý príma a odosiela signáli cez nervy do mozgu. Niektorí to nazúvajú zázrakom, budúcnosťou, vylepšením krehkých, ľudských tiel. Pre mňa však... je to len stroj, vec, ktorá vám donekonečna pripomína okamihy, na ktoré by ste radi zabudli. Nechali ich ďaleko za sebou a utiekli od nich ako vydesené dieťa.

Neznášam tieto ranné okamihy dňa. Chvíle, keď si vybavím „nehodu“. Chvíle, keď sa dusím strachom a beznádejou. Momenty, keď ma zviera úzkosť a neschopnosť pokračovať. Jediným šťastím je, že už netrvajú tak dlho, ako kedysi.

Po pár minútach, keď záchvat odznie, vleziem do sprchy. Nechám na seba prúdiť vlažnú vodu a predstavujem si, ako odplavuje všetky starosti a problémy. Umývam sa mojím obľúbeným mydlom s jemnou vôňou magnólie a premýšľam o nasledujúcom dni. Bude rovnaký ako všetky ostatné od doby, čo som znovu otvorila svoju autodielňu ARcar Dealer. V skratke iba ARcars. Vybavovanie, opravovanie a zas vybavovanie. Ak mi dnes vyjde čas, tak aj papierovačky. Ak... dnes by som sa do toho vážne mala pustiť. Odkladám to už týždeň.

Vypla som vodu a zabalila sa do osušky. Pohľadu do zrkadla som sa starostlivo vyhýbala. Prešla som do spálne a vytiahla prvé, na čo som siahla. Pre dnešok to bolo čierne tričko s nápisom I'm hero! a rifle doplnené čiernymi, už poriadne ošúchanými mokasínami. V kuchyni som si z ľadničky uchmatla jogurt a už som stála vonku a zamykala dvere. Zhlboka som sa nadýchla a pľúca mi zaplnil čerstvý vzduch. Namierila som si to cez trávnik ku garáži, kde sa skríkalo moje bezpečné Volvo S60 v zlatej farbe medeného slnka. Pohladila som čierne, spätné zrkadlo a nastúpila dnu. Naskočilo s krásnym pradením a vyšla som na cestu. Automatické dvere garáže sa zavreli a ja som v medziach dopravných predpisov trielila po uliciach – smer autodielňa.

Moje živobytie sa nachádzalo v jednej z lepších štvrtí a preto ho navštevovali aj bohatší zákazníci, čomu odpovedali aj ceny. Neboli zbytočne vysoké, ale ani nízke.

Zaparkovala som vo vnútornom parkovisku a zmučene pozrela na starú káru, ktorú nám sem doviezli včera. Podľa môjho názoru, bola vhodná skôr do šrotu, ako ku nám, ale vysvetlite to majiteľovi, ktorý ju zbožňuje viac, ako vlastný život. Z vlastnej skúsenosti viem, že niečo také je nemožné.

Prešla som do šatne a tam sa znova prezliekla, tento krát, ale do pracovných monteriek z tmavej rifľoviny a čierneho tielka s nápisom „I hate...“, ktoré som už pred časom vylúčila zo skrine.

V dielni bol hluk. Ako zvyčajne aj dnes som dorazila ako posledná. No čo, som majiteľka, neskoré príchody si môžem dovoliť.

„Bré ráno!“ snažila som sa prehlušiť hluk, ale akosi to nešlo. Jediný, kto ma zaregistroval, bola Jeanny Oliver Casner, ktorá sa práve skláňala nad nejakými papiermi. Jeanny bola ako slnko našej dielne. Krásna blondína s čokoládovými očami a dokonalou postavou. Ak ste potrebovali poradiť v osobných otázkach, tak potom ste išli za ňou. Dokonca aj zákazníci radšej jednali s ňou ako so mnou, ale ja sa im nečudujem. Jeanny má zvláštny talent na prácu s ľuďmi a ešte väčší na čísla. Bez nej by som dane a podobné záležitosti nikdy nemala hotové včas.

Druhým ženským členom našej malej rodinky bola Rhonah Holden. Nižšia čiernovláska s pírsingom pod spodnou perou a množstvom tetoo. Tvrdá holka, ktorá by dokázala prepiť aj Rusa a udržať sa pritom v triezvom stave. No jej alkoholické vlohy a extravagantný prejav sa ani z diaľky nevyrovnali jej neskutočným schopnostiam, ktoré preukazovala v práci s autami. No na druhej strane, ku zákazníkom ju radšej nepúšťam... teda ak chcem, nejakých mať.

Ďalším členom je Randy Cole. Chlap so zlatým srdcom a obrovskou slabosťou pre dve veci – autá a Jeanny. Ten chlap je do nej totálne zbláznený, len škoda, že to ona nevidí. Aj keď ja nechápem prečo. Je vcelku fešný a tie jeho dlhé, hnedé kučery podčiarknuté jasnými modrými očami...? Nebyť toho, že ho beriem ako kamaráta, aj ja by som uvažovala nad istými benefitmi, ktoré by mi ani zďaleka neboli nepríjemné.

A štvrtým článkom je... jedno strapaté indivíduum, ktoré si to práve miery mojím smerom a ako vždy mi čumí na prsia. Popravde, tak na ne som mimoriadne hrdá. Sú veľké už od prírody – niečo ako genetická výbava z matkinej strany.

„Ehm!“ okašlem si, keď podíde bližšie a stále upiera svoj sivý pohľad na Himaláje. „Oči mám vyššie!“ upozorním ho. Porazenecky si odfúkol, čím mu odletela čierna ofina z očí a konečne sa pozrel tam, kam mal. Shaquille Playton, je najmladším členom našej jednotky. Má len niečo cez dvadsať jedna a tým sa definitívne dostáva out z môjho zoznamu potenciálnych milencov – teda, nie, že by ich bolo obzvlášť veľa, ale snažím sa dodržiavať každomesačnú dávku.

„Andy, pán Terrence chce vedieť, kedy bude hotový Rabbit.“

„Volal?“

„Za posledných dvadsať minút asi... no odhadom... tak dvadsaťkrát.“

„Shaki, preháňaš.“

„Moc nie. Ten chlap je otravnejší ako „madam“ Gillesová s tým jej ružovým chrobákom,“ posťažoval si.

„Keď zavolá najbližšie povedz mu, že až vtedy, keď dostanem náhradné diely, čo bude tak nahudúci týždeň v pondelok, plus aspoň dva dni na opravy. A to máme dokopy presne o týždeň,“ zrekapitulovala som.

„Nemohla by si mu to povedať sama? Odo mňa to neberie,“ škemral.

„Len sa pekne snaž,“ schladila som ho a on sa zatváril ako spráskané šteňa.

„Fajn, ale keď si nespravím to, čo mám, nenadávaj mi! Nebude to moja vina.“

„Ak si nespravíš to, čo máš, ostaneš tu cez nadčas,“ uzemnila som ho. Všetkých ich mám rada ako najbližších priateľov, ale v dielni som hlavne ich šéfka. To na mne leží bremeno obstarať im výplaty a preto si všetci, vrátane mňa, musíme odviesť svoju časť práce. A tou mojou, pre dnešok, bolo spojazdniť nablýskaný mercedes jedného zazobaného obchodníka. Zabila som s ním toľko času, že dnes som ho konečne chcela mať z krku. V jeho kovových vnútornostiach som sa hrabala niečo cez hodinu, keď ma od práce vyrušil známy chrapľavý hlas Rhony.

„Andy, máš telefón,“ oznámila mi a ukazovala k miestu, kde sa za vysokými pultami skrývala naša kancelária.

„Kto volá?“ chcela som vedieť.

„Neviem. Nejaký chlap. Asi chce niečo opraviť.“

„To si nemôžu dať chvíľu pokoj?“ šomrala som, ale aj tak sa postavila a vydala tým smerom. V kancelárii som zodvihla telefón zabalený do špinavej handry, ktorá slúžia ako jeho jediná ochrana pred olejom a podobným sajrajtom z dielne a priložila si ho k uchu.

„Prosím, pri telefóne vedúca ARcar Dealer, Andrey Reinerová,“ predstavila som sa a na druhej strane sa ozvalo nepekné šušťanie, akoby tam niekto zhodil pekne vysoký stoh papierov.

„Dobrý deň. Moje meno Dominick Morgan,“ nasledoval môj príklad. Nepoznala som ho a to môžem povedať s úplnou istotou, lebo na taký hlas sa len tak zabudnúť nedá. „Slečna Reinerová, potreboval by som sa s vami stretnúť.“ Tak toto ma prinajmenšom prekvapilo. Stretnúť? „Najlepšie osamote. Je to veľmi naliehavé.“

„No, stačí povedať, kde to auto máte a ja poň niekoho pošlem, aby ho...“ snažila som sa prísť na to, kde je pes zakopaný, no on mi skočil do reči.

„Tu nejde o auto. Teda nie o také, aké máte na mysli vy. Nemôžem to preberať po telefóne... prosím, mohli by sme sa stretnúť, napríklad dnes o piatej v GustaCaffé?“ chcel vedieť a ja som sa automaticky otočila smerom, kde sa rýchlo občerstvenie nachádza. Bolo len pár krokov cez ulicu.

„Pane, myslím si, že všetko, čo chcete, môžete povedať aj cez telefón,“ prehovorila som vyrovnaným, bezvýrazným hlasom.

„Obávam sa, že to nepôjde,“ povedal rovnakým tónom.

„Potrebujete vôbec služby ARcar?“ spýtala som sa o niečo prudšie a na opačnej strane nastalo pár sekundové ticho.

„Nie,“ priznal sa nakoniec. „Nepotrebujem služby ARcar, ale vaše služby,“ povedal nakoniec a mne sa na tvári usadil naštvaných výraz. Neznášam tento typ ľudí. Sem tam sa nám stáva, že si nejaký ftipálek nájde naše číslo na nete a vyvoláva nám sprostosti.

„Nech tým myslíte čokoľvek, nemám záujem. ARcar Dealer opravuje autá, prípadne ich vylepšuje. O nijaké iné zákazky nemáme záujem. Dúfam, že som to povedala dosť jasne?!“ Snažila som sa pôsobiť pokojne a akýmsi veľkým zázrakom sa mi to aj podarilo.

„Ale toto...“ nedopovedal, lebo som mu s veľkým potešením zložila.

„Kto to bol?“ ozval za mnou ďalší mužský hlas, ale tento bol o poznanie príjemnejší.

„Nejaký pošuk,“ štekla som a Randy prekvapene nadvihol obočie. „Nemal záujem o služby Arcar, ale o moje. Ako vravím, pošuk.“

„Nechápem, čo na tom tých ľudí baví,“ pokrútil hlavou. „Zbytočne niekomu vyvolávať a odvádzať ho od práce."

„Tak to sme dvaja, Randy. To sme dvaja.“

Pán pošuk volal ešte niekoľko krát, ale na môj príkaz mu nikto nezdvíhal. Mala som z neho zlý pocit... už len ten hlas. Bol sebavedomí a do istej miery namyslený, akoby každý, s kým sa rozpráva, mal padnúť na zadok – teda človek, s ktorým si ja zaručene rozumieť nebudem.

Deň v dielni bol nakoniec oveľa náročnejší, ako som si pôvodne myslela. Nakoniec som bola rada, keď som z nej vypadla o šiestej, aj keď otváracia doba je od pol deviatej do piatej. Cestou domov som sa zastavila v miestnych, malých potravinách a nakúpila suroviny na príjemný večer, počínajúc červeným vínom a končiac veľkou čokoládou. Práve som sa s plným nákupom vracala k autu, keď sa mi rozzvonil mobil a ja som na ňom spoznala známe číslo patriace mojej mame. Náš vzájomný rozhovor bol dlhý a náročný, hlavne pre mňa. Opäť si o mňa robila starosti. Od tej nehody si ich robí stále... a stále mi neodpustila to, že som takmer umrela. „Deti nesmú umierať skôr, ako rodičia“ - presne toto mi hovorila častejšie ako čokoľvek iné. Trpela a mňa to aj po takom dlhom čase stále mrzí. Ale moja ľútosť nenapraví to, čo sa stalo.

Keď som sa nakoniec dostala domov, vyčerpane som sa zrútila na gauč. Do jednej ruky som uchopila víno naliate v obyčajnom limonádovom pohári, do druhej tabličku čokolády. Takto - oblečená len do spodnej bielizne - som si užívala single večer až do chvíle, než som nakoniec zaspala.

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování