OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Hviezda a vrah VII.

19.04.2020 (18:00) • Myerel • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 536×

Lýdiu popravili dva dni po vypočúvaní. Bolo to verejné predstavenie pred samotným hradom. Na drevenom pódiu sa hýrili ľudia najvyššieho postavenia a obkolesovali zúfalé stvorenie skrútené na kolenách. Lýdia už teraz vyzerala mŕtva. Oči bez lesku upierala do neznáma, ďaleko za dav. Pripomínala výjav z olejovej maľbu starých umelcov, zachmúrenú pietu plnú rezignovaného zúfalstva.

„V mene kráľa Keona prvého,“ prerušil hluk najstarší člen Rady, „odsudzujem Lýdiu z rodu Zmyje na smrť odťatím hlavy.“ Lýdiina tvár plná modrín a opuchov sa nehla.  Len v momente, keď ju kat bezcitne schmatol za vlasy a drsne dotiahol bližšie k mase ľudí. Krátke ticho prerušil beznádejný ženský nárek. Ženské ruky sa chytili pódia a snažili vyškriabať von.

„Ona je nevinná, och, bohovia, zľutujte sa!“ kričala a naťahovala sa za Lýdiou. Ich podoba bola nepopierateľná.

„Moja dcéra s tým nemá nič spoločné, prosím, vezmite si mňa pros-.“ Umlčala ju tretia ruka a stiahla do davu.

Očami som na sekundu vybehla vyššie, kde nad celou tou zúfalou scenériou sedel on, samotný kráľ, na ozdobnom kresle. Nezaujato sledoval blížiacu sa smrť nevinného dievčaťa. Slnko sa odrážalo od dokonalej koruny na kráľovej holej hlave.

Po jeho ľavom boku stál môj otec. Jeho tvár som nevidela viac ako dva týždne. Podobal sa na Adlera, len s krátkou hrivou, hustou bradou a jantárovými očami bez náznaku vrúcnosti. Naše pohľady sa stretli. Len na nepatrnú sekundu. Hneď som svoju pozornosť vrátila na blížiacu sa popravu.

Bola to otázka pár sekúnd. Kat napriahol meč a jediným švihom odťal hlavu. Drobné ženské telo padlo k zemi a kat veľavýznamne zdvihol mŕtvu hlavu do vzduchu. Zúfalý nárek ženy sa premenil na srdcervúci krik. Chcela som utekať z davu preč, lenže som to nedokázala. Moje nohy boli prikované a sadistické svedomie ma nútilo sledovať mŕtve oči Lýdie.

Až moc to pripomínalo prvú smrť. Spomienka sa mi pomaly zlievala s realitou a ja som vnímala len chlad vánku, mŕtvolu tučného chlapa pri nohách a dievčiny na pódiu. Známy pach železa ma prinútil dáviť sa a vyvrátila som celý obsah žalúdka rovno na moje nohy.

Zomrela kvôli mne. Skántrili, umučili a popravili nevinné dievča. Na jej mieste som mala byť ja. Nezaslúžila som si žiť. Nezaslúžila som dýchať kyslík. Nezaslúžila som si vyroniť čo i len slzu. Bolo to predsa mojou zásluhou.

Kľačala som na zemi a ktosi mi bezcitne ťahal vlasy dohora. Každý nádych predstavoval ostrú bolesť v rebrách a každý pohyb svalov mučivé kŕče. Triasla som sa surovým strachom a hľadala v dave ľudí nejakú známu tvár. Niekoho, kto ma odtiaľto dostane preč, do bezpečia.

Lýdia. Stála uprostred, bledá ako múka, a pozerala priamo do mojich očí. Chcela som sa k nej natiahnuť, vykríknuť pre pomoc. Moje končatiny sa nedokázali pohnúť ani o milimeter. Kat po mojej pravici sa napriahol mečom. Vykríkla som jediné meno, ktoré ma v ten moment napadlo: „Sined!“

Dačie ruky mi pevne stisli ramená. Z mojich úst vybehol vzlyk úľavy. Určite to bol on, Čierny Lev. Stiahol ma k sebe, do trávy. Pohladil ma svieži vánok a steblá hravo pošteklia na líci. Zažmurkala som do ostrého slnka a zakryla si rukami tvár. Chytil mi zápästia a drsne pritlačil k studenej pôde.

Nemal šedé oči búrkových mračien. Boli orieškové a plné nechutností. Celou váhou si sadol na môj driek a hlavou zakryl výhľad na slnko. Na tvár mi padol tieň a ja som spustila prenikavý rev.

Zobudila som sa prepotená do poslednej nitky. Objala som sa okolo pása a skrčila do klbka. Noc čo noc som padala do pazúrov nočných môr plných smrti, majstra a hľadania Čierneho Leva. Pokojný spánok bol už pre mňa mýtom a nedokázala som sa pohnúť mimo izby. Celý môj deň pozostával len z chúlenia sa v perinách a otravovania služobníctva. Nosili mi jedlo, opraté šaty, teplé uteráky či ustarostené otázky. Bolo to bezvýznamné. Nedostali zo mňa ani slovo.

Bolo to zvláštne. Celý môj život pozostával z puzzle tragických udalostí a nikdy sa to neprejavilo viac ako apatickosťou. Krátke záchvaty vzdoru boli vždy bolestivo potrestané a urobili zo mňa dokonalú babku pre radosť iných. Pre radosť Majstra. Až pri príchode vraha, pri prvom pohľade na vraždu, pri prvom zanedbateľnom víťazstve nad Majstrom, som pocítila chuť života.

Pomaly som sa posadila a nechala zvlhnuté vlasy padnúť do tváre. Vonku jemne mrholilo. Nikam som sa nemusela ponáhľať. Strážcovia mali stále zakázané trénovať a v kráľovstve po posledných sériách vrážd nastal nenápadný rozruch. Slúžky si neustále čosi medzi sebou šeptali. Spomínali blížiace zmeny a časté odchody pána domu.

Rozhodla som sa zmyť stopy nočnej mory v teplej vani. Pomaly som vošla do kúpeľne a pustila teplú vodu. Len málokto si mohol dovoliť taký luxus ako vodovodné potrubia. Bola to výsada pánov, niečo čo nás tak výrazne delilo od sedliakov. Čistota.

Vstúpila som do vane ešte v nočnej košeli sa hodila sa do objatia teplej vody. Pozrela som do zrkadla. Namiesto mňa vo vani ležala ona, dievča s ohnivými vlasmi a prázdnymi zelenými očami. Tvár jej stále zdobili známky mučenia a na krku jej svietila dlhá a hlboká rana. Lýdia ma prenasledovala všade. Na hladine čaju, v odraze na okne či v zrkadlách. Všade, kde som mala vidieť seba, bola len ona.

Ja som mala zomrieť. Nie ona.

Pod vodu som sa ponorila úplne a snažila tak vyhnúť jej mŕtvym očiam. Musela trpieť. Možno by som sa mala priznať a sledovať zničený pohľad brata. Alebo to rovno ukončiť teraz. Bez starostí a hanby nášho rodu. Ak by som vydržala pod vodou dostatočne dlho, mohla by som prejsť na druhú stranu.

Nezaslúžila som si žiť.

Z nosa mi vyplávali bublinky. Inštinkt ma ťahal nad hladinu. Pľúca prosili o kyslík. Chytila som si krk a snažila sa dopomôcť s prstami. Až som sa nadýchla vody. Šok ma donútil vytiahnuť hlavu von. Dusivý kašeľ pokračoval vo svojej práci. Do končatín sa mi vlievala malátnosť. Buchla som si päsťou do hrude a všetka voda z pľúc vyprskla von.

Som zbabelec.

Nespavosť mi privádzala ku šialenstvu. Sny mi často splývali s realitou a ja som strácala pojem o skutočnosti. V jeden moment som utekala pred prázdnymi očami mŕtvol a ten druhý sa snažila vymotať z tuhého objatia množstva rúk. Zakaždým som kontrolovala celú izbu. Skrinky, kúty či priestor pod posteľou. Všetko, kde sa ktosi mohol schovať a stiahnuť ma do temnoty.

Ani neviem ako vyzeral môj odraz. Zakaždým som videla niekoho iného. Každý pohľad do zrkadla len privolal spomienky presiaknuté krvou, strachom a pachom zúfalstva. Ten kúsok nezničenej mysle ma nútil priznať sa. Zbaviť nevinné dievča všetkých krutých obvinení a zniesť si z ramien celú tu váhu mučivej viny. Aspoň by spravili to, čo moje zbabelé svedomie nedokázalo. Zmárniť sa.

V izbe sa nahromadil vydýchaný vzduch a zápach potu. S maličkou dušičkou som otvorila okno a obzrela okolie. Len jeden zo sluhov akurát niekam ťahal kone. Ani si ma nevšimol. Blížiaca jeseň ochladila večerný vánok a zotrela kropaje potu z môjho čela.

Túžba po čerstvom vzduchu odohnala strach zo sveta mimo štyroch stien a rýchlo som na seba natiahla jednoduché viazané šaty a prehodila teplú deku cez ramená. Cítila som sa ako nahá. Nebyť v odeve učňa bolo ako byť bez ľudskej kože. Nemala som po ruke dýky a hrudník mi nechránil kožený korzet. Neupravené vlasy som stiahla len do gumičky a vyštverala sa na strechu.

Podvedomie ma stále nútilo obzerať sa a ubezpečovať, že to nie je sen. Len krutá realita. Odtiaľto som videla nie len Dubový háj, ale aj vzdialené svetlá mesta a hustý les. V ňom s nachádzali tréningové zóny pre strážcov a fungoval zarovno ako pomyselná stena medzi sedliakmi a šľachtou.

Moja nekonečná únava sa konečne dostala do úzadia a ja som sa rozbehla rovno ku stromom. Moje nohy jednali bez uváženia. Hnala ma len potreba znovu ožiť a pripomenúť si melancholické zvuky šústania lístia. Bez jedinej prestávky som míňala jeden dub za druhým, v pľúcach ma začínalo pichať a v nohách sa mi rozlievalo pálenie.

Padla som na zadok až kúsok za cvičiskom. Zaprela som ruky do vlhkej pôdy a lapala po dychu. To zanedbateľné zrnko potešenia rozdrvil známy hlas.

„Na úteku?“ spýtal sa Majster za mojim chrbtom. Snívala som? Bola to skutočnosť? Všetky vnemy boli až príliš intenzívne na nočnú moru. Zavrtela som hlavou na nesúhlas. Moje hlasivky nevydali ani hláska.

„Utekala si, akoby ťa snáď ktosi naháňal,“ zachechtal sa. Aj naháňalo. Svedomie. Jeho kroky sa priblížili a očkom som zbadala jeho nohy po mojom boku. Vždy bol cítiť náznakom škorice. Nenávidela som škoricu.

„Čo myslíš, ako sa cítila Lýdia, keď pomáhala tomu vrahovi?“ spýtal sa s hraným záujmom, „čo som začul, tak to robila dobrovoľne. Vraj pre peniaze. Vieš, jej malá sestra je vraj vážne chorá a po vražde ich otca a matky nemali ani groš na jej liečbu. Ich teta nezdedila z ich majetku nič. Len deti a problémy.“

Ona bola ich dcéra? Žalúdok mi urobil kotrmelec. Takže dom na konci Dubového hája bol ich rodu.

„Možno chcela tým smrtiam zabrániť, ale vždy bolo neskoro,“ zašeptala som skľúčeným hlasom.

„Robila s vrahom, pre bohov. Smrť bolo jeho druhé meno,“ pobavene sa zasmial, „dokonca ho chránila. Počas celého vypočúvania len plakala a kričala, že to nebola ona. Nedostali z nej ani písmenko. Hm, možno sa do neho zamilovala.“

Samozrejme, že nič nepovedala. Nemala čo. A zamilovať? Pochybujem. Možno to bol prvý muž, ktorého som sa dobrovoľne dotkla. Za ktorým som dobrovoľne išla. Ktorý ma v jedinečných momentoch vnímal viac, ako vec pre vlastný úžitok. Možno som stále v kútiku dúfala v jeho návrat. Ale určite som k nemu necítila niečo tak naivného, ako láska. Tá vo svete dospelých neexistovala. Tak prečo mi hrudník stiahla pálčivá úzkosť?

„Ale to sa už nedozvieme,“ kľakol si a chytil mi bradu, „lebo je už mŕtva. Ale za svoju smrť si mohla sama, však?“ Donútil ma pozrieť do jeho orieškových očí. Snaha odtiahnuť sa mala presne opačný dôsledok. Majster sa pritiahol bližšie a voľnou rukou zaprel rovno pri mojej.

„Jedine, že by bola naozaj nevinná,“ riekol so skrytým varovaním a srdce mi šlo vyletieť z hrude. Tušil niečo? Alebo sa ma snažil čo najviac rozladiť? Varovať?

V hlave mi blysla prvá spomienka so Sinedom. Krčma, zápach alkoholu a Majstrove dobiedzavé ruky. Hrdlo mi stiahlo lano a bojovala s každým nádychom. On poznal Sineda. A celý ten večer si pamätal. Žiadne okno z opitosti sa nekonalo. Celý ten čas to vedel a nepovedal ani slovo. Panika prevzala nado mnou kontrolu a celú ma roztriaslo. Chcela som sa od neho odtiahnuť. Pohotovo mi chytil ruku.

„Pusti ma,“ vyhŕkla som a napla sa.

„Čo by asi tak robila, ak by ostala žiť? Rád Strážcov chce ustráchaná Rada zrušiť. Možno by si našla milujúceho manžela a porodila by mu zdravých chlapcov,“ stisol ma ešte pevnejšie.

„Prečo mi to všetko rozprávaš?“ do kútikov očí sa mi hrnuli slzy.

„A čo myslíš, čo budem robiť ja, keď prídem o svoju pozíciu?“ pozdvihol obočie, „s financiami neviem robiť, knihy ma neberú a miesto generála gardy už iný rod.“

Snažila som sa nadýchnuť pomaly a zhlboka. Nešlo to. Strach kŕmil moju paniku a ja som s tým nedokázala nič spraviť.

„Ale dopočul som sa že kráľovský radca má isté nezhody s radou a začína byť dosť nepohodlný. Možno, keby sa jeho miesto uvoľnilo, tak by sa pre mňa čosi našlo. A ty mi s tým rada pomôžeš, však?“ jeho pery sa vytiahli do falošného úsmevu.

Pomôcť mu s kráľovským radcom. Mojím otcom. Chcel, aby som ho zabila. Zavraždila. Stratila som všetku farbu v tvári. Ja som predsa nebola vrah. V odraze jeho očí som zbadala Lýdiinu tvár. Alebo možno áno.

„Niekto ako ty s tým určite nebude mať problém, však? Určite máš s tým bohaté skúsenosti,“ zavrnel a jeho prsty mi začali madžgať dlaň.

„Pusti ma, prosím,“ zopakovala som svoju žiadosť a snažila sa od neho dostať čo najďalej. Na moje prekvapene ma poslúchol a nechal ma padnúť do trávy.

„Osprchuj sa,“ nakrčil nos a pomaly sa postavil na nohy, „smrdíš horšie ako prepotená krčma.“

Možno ma práve prízrak Lýdie zachránil pred niečím odpornejším, ako bol môj strach z odrazu zrkadiel v mojej priestrannej kúpeľni. Zatvorila som oči a počúvala jeho vzďaľujúce sa kroky. Každým zadunením sa mi dýchalo lepšie a voľnejšie. Až sa moja panika vsiakla do pôdy podo mnou.

Domov som prišla za tmy a zvuku cikád. Zamierila som si to rovno do kúpeľne. Z množstva zrkadiel na mňa pozerali mŕtve zelené oči a obviňovali ma z každého zla. Z každej smrti. Z každého nezaslúženého nadýchnutia kyslíka.

S plnou silou som vrazila päsť do najväčšieho z nich. Zrkadlo zapraskalo a pokryla ho pavučina prasklín. Druhý úder ho s pekelným hlukom roztrieštil na množstvo črepov. Maličký kúsok satisfakcie ma poženie k ďalšiemu odrazu Lýdie a celý proces sa opakoval.

„Paní moja,“ vbehla do kúpeľne jedna zo slúžok. Mala už na sebe nočný odev a vydesene sledovala môj bledý zjav v obkolesení kusov skla. O pár sekúnd pribehli ďalší dvaja.

„Krvácate!“ vydesila sa druhá a zakryla si ústa.

„Tak tu neplešti oči a utekaj pre obväzy a alkohol!“ okríkol ju tretí sluha a na povel sa rozbehla preč.

„Nepribližujte sa!“ vyštekla som pri ich pokuse o jediný krok. Stuhli ako mramorové sochy v záhradách.

„Čo sa tu deje?“ vmiesil sa do toho podráždený mužský hlas. Do celej scenérie sa vkradla chladná otcova tvár a s náznakom opovrhnutia si obzrel celú moju kúpeľňu. Pozrela som mu priamo do očí. Kedy sme sa vôbec naposledy rozprávali? Pred týždňami? Mesiacmi? Nenávidela som ho. Nenávidela som ho tak moc. Ale predstava jeho smrti mi len stiahla hrudník a vytvárala guču v hrdle.

„Upracte to,“ odsekol ako jediné, na krátky moment mi oplatil pohľad a odišiel preč. Ako inak. Zaujímal ho poriadok. Nie jeho chaotická dcéra.

„Choďte preč,“ kázala som im a pozrela na svoje ruky. Pokrývalo ich pár rezných rán. Krvácali statočne a v hustých prameňoch stekali až k mojím lakťom.

„Ale vaše zranenia, treba ich ošetriť,“ strachoval sa sluha. Pokúsil sa o ďalší krok.

„Vypadnite!“ zhúkla som ešte viac a to im konečne stačilo. Poslušne ma opustili a ja som sa ocitla sama v mory polámaného skla. Apaticky som sa dotiahla k vani, napustila si horúcu vodu a vyzliekla všetok odev na zem. Vojsť do horúceho objatia vody bola nehorázna slasť. Obzvlášť, keď namiesto zrkadiel boli už len prázdne steny. Mohla som pozerať do neznáma a aspoň na krátky moment nevnímať spaľujúce výčitky.

Autor: Myerel (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hviezda a vrah VII.: