OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Hra Padlých - Nenávisť - 24. časť

22.03.2013 (12:00) • Trisha • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1061×

„Hej! Allia!“ počula som za sebou niečí hlas.

Roztĺklo sa mi srdce a oblial ma studený pot. Už-už som si chcela pripraviť meč. Zastala som a prudko sa obrátila, práve keď hodiny začali odbíjať pol štvrtej poobede.

Keď som zbadala, že je to Brian zdúpnela som, avšak zároveň mi aj odľahlo. Celý deň som totiž čakala, že Sam splní svoju vyhrážku a prídu si po mňa všetci Bojovníci.

Práve preto som vonku. Doma som sa strhávala pri najmenšom šuchnutí a tasila meč aj na svoj tieň. Nemohla som tam zostať. Vonku ma hľadať nebudú. Dobre vedia, že mňa by do slepej uličky nezahnali.

Teraz som sa poobzerala okolo. Na celej ulici sme boli len ja a Brian. Premkli ma obavy a bola som pripravená okamžite sa brániť. Je síce deň, ale môže zaútočiť. Alebo nie?

„Čo chceš?“ spýtala som sa podozrievavo.

„Posledné dni sa mi vyhýbaš,“ povedal a s úsmevom ma dohonil.

Mykla som plecami. „Nemám náladu na tvoje blbé reči.“

„Ale no tak. Čo ti sadlo na nos?“ Zdvihol mi bradu a premeral si môj sklesnutý výraz.

„Nič.“ Odstúpila som od neho a otočila sa na odchod.

„Allia!“ strhol ma k sebe.

„Čo chceš!“ zopakovala som agresívne.

„Poď so mnou dnes von. Vidím na tebe, že potrebuješ trocha zábavy.“

„Nie, vďaka. Od teba sa plánujem držať čo najďalej,“ odvrkla som a vytrhla som sa mu.

Obehol ma. A tvrdohlavo na mňa pozrel.

„Ale no tak! Prečo sa ku mne tak správaš?“

„Nechcem skončiť ako tvoja večera,“ odvetila som skôr, ako som sa stihla zastaviť. Stisla som pery. No pekne!

Zastal a vytreštil oči. Zdalo sa, že som mu vybila dych.

„O-o čom to hovoríš?“ spamätal sa po minúte.

Povedala som si, že nemá zmysel zapierať. Ak už sa to má totálne posrať, tak nech to stojí za to.

„Ty si ten vrah,“ stíšila som hlas aj keď nikto okolo nás nebol, „to zviera, čo tu zabíja,“

„Ako... Odkiaľ to vieš?“ vydýchol.

„Videla som ťa v parku,“ odvetila som a pri tej spomienke mi bolo znova zle.

Premeriaval si ma. Pozorne a skúmavo.

„Ty sa ma nebojíš?“

„Nie,“ zaklamala som. Alebo sa bojím? Neviem. Ja už nič necítim. Už mi je všetko jedno.

„Tak to si prvá,“ neveselo sa zasmial. To ma prebralo.

„S tým na mňa nechoď. Si netvor. A máš to rád,“ povedala som znechutene.

„Rád?“ zvolal neveriacky. „Nenávidím to!“

„No jasne. To som videla.“ Prepochodovala som okolo neho, dúfajúc, že sa ho zbavím.

„Dokážem ti to,“ zvolal a znova sa predo mňa postavil. „Poď so mnou dnes von. Na miesto plné ľudí,“ dodal.

Zaváhala som. Inštinkt mi jasne vravel nie, ale... vlastne... prečo nie? Možno sa mi podarí zistiť niečo viac. To by bola dobrá príležitosť. A budem myslieť aj na niečo iné ako na Sama.

Okrem toho...zadívala som sa mu do očí, zdá sa naozaj úprimný. Nie. Klame! Zahriakla som sa v duchu, keď som si spomenula ako zabil to dievča v parku a aj pred lesom.

„Stále budeme medzi ľuďmi. Nikdy nie sami,“ ujasnila som to po dlhom váhaní, „ale varujem ťa! Pokús sa o niečo a zabijem ťa!“

Kútikmi úst mu šklblo, no vážne prikývol.

„Tak... o siedmej v centre?“

„Fajn,“ súhlasila som ľadovo.

***

Prišla som presne. Už ma čakal. Ležérne sa opieral o výklad a tváril sa úplne pokojne. Až na oči. Tie sa napäto zúžili, len čo ma zbadali.

Nadýchla som sa a snažila sa upokojiť. Bola som nervózna. Viac ako by bolo dobré.

„Takže? Kam teraz?“ zaujímalo ma a snažila som sa, aby môj hlas znel pevne, ale nie milo. Na to som sa cítila až príliš blbo.

„Neviem... na večeru?“

Nadvihla som obočie.

„Ach... jasné, prepáč,“ uvedomil sa. Zdalo sa, že je totálne vyvedený z mieri. Ale to bol iba trik. Dobre vie, čo robí. Myslí, že tak si ma získa. Mňa neoblafneš, chlapček. Ten to trik už dávno poznám.

„A čo tak na drink?“ navrhol.

„Môže byť.“ Niečo tvrdé by mi bodlo.

Bar bol neďaleko a bol plný ľudí. Bola to v podstate veľká miestnosť s parketom, na boku z barom a vzadu z veľkými pohovkami a točitým schodiskom na druhé poschodie. Celá miestnosť bola tmavá, osvetlená len disko guľou a zopár svetlami.

Sadli sme si do kúta a objednala som si whisky.

„No? Nechcel si ma o niečom presvedčiť?“ nabádala som ho, keď som videla, že sa nemá k činu.

„Neviem, kde začať.“

„Čo napríklad, prečo to musíš robiť?“ pomohla som mu a odpila si.

„Keď nejem, slabnem,“ pokrčil plecami.

Prižmúrila som oči a nepríjemne sa usmiala. „Ako každý.“

„U mňa je to však rýchlejšie.“

„Môže ťa to zabiť?“

Zahľadel sa na mňa s nečitateľným výrazom. „Nie.“

„Škoda.“

Ticho zavrčal, na čo som sa široko usmiala.

„Ja nechcem zabíjať,“ povedal ticho, „no nemám na výber.“

„Vravel si, že ťa to len oslabí. Potom v tom nevidím problém.“ Takže ho to určite zabíja. Vydedukovala som. To je dobre. Ale ako rýchlo?

„Je to... zložité. Skúšal som to. Naozaj,“ dodal keď som si neveriaco odfrkla.

„Zabíjal som dvakrát toľko, hoc som nejedol. Bol som slabý, mal som halucinácie, bol som ako besný, šialený... skoro som nás všetkých prezradil.“

„Nás?“ vystrela som sa. „Koľko vás je?“

„Veľa,“ odvetil neurčito a tiež si odpil z whisky, „asi tak ako upírov. Možno viac... Neviem.“

Tak to mi pomohlo, pomyslela som si kyslo.

„Teba to neprekvapuje!“ zvolal a užasnuto na mňa civel. Venovala som mu znudený pohľad.

„A čo by ma malo prekvapovať? Že sú upíri? Tí sú tu už štyri tisícročia.“

Upil si ďalší glg a naklonil sa ku mne. Jeho oči priam blčali zvedavosťou.

 „Čo si zač? Neverím, že obyčajný človek.“

Veselo som sa usmiala. Páčilo sa mi ako sa trápi. Obzeral si ma celých päť minút, počas ktorých sa mi zlepšovala nálada. Vôbec som nemala chuť mu niečo povedať. Načo? Aby ma zabil? Až taká drbnutá nie som.

„To nie je fér! Ty o mne vieš!“ skoro vykríkol od jedu.

„Deprimujúce, čo?“ uškrnula som sa. Trhlo mu čeľusťou. Začínala som sa skvele baviť. Najradšej by sa na mňa vrhol, no nemohol. Usmiala som sa ešte širšie.

„Si anjel?“ tipol.

„Prečo si myslíš?“ spýtala som sa a nepohla ani brvou. Na to ma predsa cvičili.

Pohodlne sa oprel a znova si ma prezrel, miešajúc whisky.

„Upír byť nemôžeš, pretože si sa v pohode dotkla Spencerinho krížika. Na vlkolaka si príliš pokojná a moja rasa určite nie si, keďže zo mňa ťaháš všetky možné informácie.“

Opätovala som jeho pohľad až mi začali slziť oči. Kdesi vnútri som sa vrtela nervozitou, no prinútila som sa ostať pokojná a uvoľnená.

„Takže jediné, čo mi z toho vychádza je, že si anjel.“

„A čo ak som nová rasa?“ nadhodila som sa znova si odpila, „ nad tým si neuvažoval?“

„Žiadne iné nie sú.“

Naklonila som hlavu a usmiala sa. „Si si istý?“

Prižmúril oči. Samozrejme, že som ho zneistila. Stále som sedela úplne voľne, takže aj keď sa snažil nevedel zo mňa nič vyčítať.

„Si anjel,“ trval na svojom, „ tých nič nerozhádže. To na teba sedí.“

„Nie všetci sú taký,“ odporovala som a z hudby, čo práve pustili, sa mi šla rozletieť hlava. Bože, ako nenávidím techno!

„Padla si?“ opýtal sa náhle.

„Čože?“ snažila som sa zachovať ľahký tón. Nevyšlo to. Poskočil mi o dve oktávy. Pohár v ruke som nebezpečne zvierala. Radšej som ho pustila.

Víťazoslávne sa usmial.

„Neodhadol si to len podľa správania, však?“ zavrčala som.

„Nie. Spomenul som si, že som ešte nikdy nevidel babu, ktorá by ani raz nemala odhalený chrbát,“ vysvetlil samoľúbo.

Kyslo som sa usmiala a hodila do seba zvyšok pohára. Krv mi začínala vrieť. Ako som mohla urobiť takú idiotskú chybu? A ja?! Kurva!

Naklonil sa ku mne a v jeho očiach som videla úprimný záujem.

„Prečo si padla?“

Schladila som ho pohľadom. „To je moja vec.“

„Čo si niekoho zabila?“ zasmial sa.

Sklopila som oči a skúmala obsah svojho pohára. Nečakane mi zaslzili oči. Čo sa to so mnou deje? Veď to predsa neľutujem! Či?

Opäť sa zasmial. „A vraj ja som netvor.“

Trhlo mi hlavou a ruky sa ihneď zovreli. Ten zasran ma nemá čo poučovať! Vzápätí som začula rinčanie. Rozmliaždila som pohár.

„Nehovor mi, že si nikdy nezabil z pomsty,“ zavrčala som a utierala si ruku.

„To netvrdím. Lenže ja zabíjam preto, lebo musím, nie preto, že to chcem.“

„Ty mi ideš kázať o morálke?!“ Hlas sa mi nebezpečne zvyšoval a kŕčovito som sa snažila nevrhnúť sa naňho.

„Ja iba konštatujem,“ obraňoval sa.

Prudko som sa zdvihla a zobrala si svoje veci.

„Obaja vieme, že klameš!“ sykla som a predierala sa cez parket. Potrebujem vypadnúť inak za seba neručím. Ak ešte niečo povie, rozbijem mu hubu!

Dohonil ma až vonku

„Allia, stoj!“ zakričal za mnou a schytil ma za ruku. Vytrhla som sa mu a celou silou mu vrazila. Trocha ho to odsotilo dozadu.

„Daj mi pokoj!“ zvrieskla som.

„No tak...!“ Pritiahol si ma k sebe a pevne ma zovrel. Neúspešne som sa ho snažila odstrčiť. Keď mi došlo, že je to nanič prestala som.

Perami sa mi jemne dotýkal čela. Takto zblízka voňal ako avokádo. Nádherné... zavrtela som hlavou. Šibe mi?

„Ublížil ti? Ten, koho si zabila?“ spýtal sa po chvíli.

Zmeravela som.

„Nie je to jedno?“

Pozrel na mňa. Chápavo... nežne. „Nie.“

Zadívala som sa na výklad a všetko sa vo mne zmietalo. Mala som sto chutí niečo trepnúť o zem, aby som zastavila nový príval bolesti.

Všimla som si, že zovretie premenil na objatie. Cítila som ako zo mňa všetko opadá a náhle som túžila mu to povedať. Všetko, do posledného detailu. Pretože nikomu som o tom nič nepovedala. Nikdy.

Sam sa nepočíta. On... s ním sa o tom nedalo rozprávať. Vždy sme sa preto len hádali. Teda, ja som vrieskala naňho. Ale pri Brianovi som mala pocit, že mi rozumie...

Uvedomila som si, že plačem. Rýchlo som sa mu vymanila a utrela si oči. Počula som ako sa priblížil, tak som sa začala prechádzať. Nepotrebujem jeho ľútosť.

Bez slova ma nasledoval a popritom ma neustále pozoroval.

„Ak sa chceš vyrozprávať... som dobrý poslucháč,“ začal opatrne asi po piatich minútach.

Mykla som hlavou. Aj keď som chcela povedať všetko, niečo ma držalo na uzde. Nie je dobré rýchlo sa otvárať. Zvlášť nie pred takým “človekom“.

„Podviedol ma. S bytosťou, ktorú som po ňom milovala najviac. To je celé.“

„Naj kamoška?“

„Sestra.“ To slovo som ledva vyslovila.

„Tiež som tak zabil. Mal som lásku. Ale zradila ma,“ odvetil pochmúrnym hlasom.

„S najlepším kamarátom?“ dovtípila som sa.

Prikývol a pomyslela som si, že naozaj neklame. Videla som mu v očiach rovnakú bolesť a žiaľ. Niečo také sa nedá zahrať.

Možno nie je taký zlý... koniec koncov tiež som nebola vždy zlá.

„Ako zareagovala?“ spýtal sa a prerušil tak moje myšlienky.

„Keď ma uvidela nad jeho telom?“ Trpko som sa usmiala a pohladila jazvu na bruchu. „ Keby nás od seba neodtrhli, asi by som tu nestála.“

„Je stále hore?“

Pokrútila som hlavou. „Nie. Aj ona padla. Preto ma nenávidí ešte viac. Ale za to si môže sama.“

Hodnú chvíľu bolo medzi nami ticho a mala som dojem, že premýšľa. Potom sa sprudka nadýchol.

„Je... je to Arwen?“

Ohúrene som prikývla. „Ako vieš?“

„No... je jasné, že medzi sebou máte niečo viac... Preto ste sa vtedy mlátili, nie?“

„Hej, pokračovali sme tam, kde sme prestali.“

Zasmial sa.

„Nie, že to roztrúbiš!“ varovala som ho. „S ňou už nechcem mať nič spoločné!“

„Vážne si myslíš, že som taký hajzel? A vôbec, čo by som z toho mal?“

„Len pre istotu." Chcela ísť ďalej no zistila som, že už stojím pred svojím domom.

Pozrela som na Briana a chytila sa za zadné vrecká riflí. Neviem prečo, ale bola som v rozpakoch.

„Vďaka za drink,“ vysúkala som zo seba.

„Niet začo.“

Podišiel bližšie a moje srdce vynechalo jeden úder.

 „Mal by si ísť,“ povedala som a snažila sa vyzerať pokojne.

„Nechce sa mi,“ šepol a nahýnal sa ku mne.

Moje telo sa samo od seba k nemu začalo prikláňať, akoby bolo magnetickým protipólom. Nemohla som tomu zabrániť. Už sme sa dotýkali nosmi, keď som si spomenula na Sama. Spamätala som sa a rýchlo odstúpila. 

„Choď už.“

„Prečo sa toho bojíš?“ Pristúpil ku mne a prinútil ma pozrieť mu do očí. 

„Nebojím... iba milujem iného.“

Oči mu pohasli a vzápätí sa rozblčali.

„Vážne? A kde je?“ spýtal sa a poobzeral sa okolo.

Pichlo ma pri srdci. Celkom som zabudla na to, čo sa včera stalo. Sam... Ach... aj ty ma už nenávidíš! Nenávidíš ma!

Vyhŕkli mi slzy. Otočila som sa a rýchlo otvorila bránku. Už mi načisto zašibáva! Potrebujem byť sama. Na dnes toho bolo dosť.

„Ja ti môžem dať lásku, Allia,“ počula som za sebou a jeho dych ma pošteklil na krku. „Môžem a chcem.“

Uprene som sa naňho zadívala. Myslí to naozaj? Pretože ja už ničomu neverím. Neverím, že je ešte niekto kto ma má rád.

Pohladil ma po líci a popri tom prešiel palcom po spodnej pere. Pomaly a ľahučko.

V tej chvíli vo mne vytryskol gejzír spaľujúcej túžby a všetko sa vo mne zbláznilo. Od prekvapenia som na okamih prestala dýchať.

Priam bolestne som chcela ten prst pobozkať. Jeho pery sa približovali a ja som prahla potom, aby sa spojili s mojimi.

Koniec koncov, čo mi v tom bráni? Zišlo mi na um, keď sa ku mne pritisol a oprel ma o plot. Sam ma už nemiluje. Nikoho nepodvádzam a ak klame... tak čo? Môžem sa cítiť ešte horšie?

V jedinej sekunde som sa rozhodla a v druhej sa naše pery lačne spojili.

Prešla mnou triaška a vzápätí ma obliala horúčava. Takto ma ešte nikto nikdy nebozkával.

Nadvihol ma a odnášal do domu. Ani sme poriadne neprekročili prah, keď mnou trepol o stenu a všetko zo mňa strhával.

Tackali sme sa po schodoch až do mojej izby, nechávajúc po sebe len kúsky oblečenia. Hodil ma na posteľ a jediným pohybom mi rozopol podrpsenku. Priľahol ma a znova sa zmocnil mojich pier.

„Ver mi, dokážem ti dať všetko, po čom túžiš,“ šepol a ja som tomu uverila.

„Ja chcem iba jedno,“ odvetila som a bozkávala ho.

A vtedy som mala pocit, že konečne žijem. Že som konečne našla svoje miesto.

No a čo, že je netvor, pomyslela som si, keď mi krk a hruď obsypával bozkami. Nie som v podstate to isté?

Odpoveď som poznala. Kvôli Samovi som ju potláčala tritisíc rokov.

Teraz som ju však konečne prijala.

Prevalila som ho a s tým padlo aj moje rozhodnutie. 

V tej chvíli si ma konečne zobral.

Autor: Trisha (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hra Padlých - Nenávisť - 24. časť: