OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Hra Padlých - Nenávisť - 12. časť

22.01.2013 (15:00) • Perla • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 878×

5. kapitola

Pozvanie

Miestnosťou sa rozoznel budík. Náhle som sa posadila na posteli a vypla ho. Do riti! Ešte je len päť hodín!

Postavila som sa a pozrela sa na Toma, ktorý ešte stále nerušene spal. Rýchlo som si pozbierala veci a obliekla sa. Ak chcem stihnúť školu na čas, musím už vyraziť. Za predpokladu, že mám v kufri nejaké náhradné oblečenie.

Potichu som zbehla dole schodmi, aby sa nezobudil. Všade bolo zhasnuté a samé ticho.

Naraz sa ale rozsvietilo svetlo v celej hale.

„Už odchádzaš?“

Obliala ma horúčava a celá som sčervenala. Otočila som sa k nemu, no hlavu som mala sklonenú a vlasy mi padali do tváre.

„Musím už ísť. Chcem stihnúť školu,“ zamrmlala som na svoju obranu. „Myslela som, že ešte spíš.“

Tom prešiel pomaly bližšie. „Si si istá, že to stihneš? Kde vlastne bývaš?“

Chytil ma za bradu a donútil ma pozrieť sa naňho. Jeho pohľad mi jasne dával najavo, že je smutný. Ranila som ho snáď tým, že po tom všetkom, čo sa medzi nami stalo, som sa vrátila? Bola som s ním a teraz znova odchádzam?

Vykrútila som sa mu.

„Bývam blízko. V Rocky Mountain. Je to menšie mestečko s veľkou školou,“ zachripela som.

„Aha. Tak to poznám. Ale... nie je veľmi bezpečné ostávať tam, Arwen. Dochádza tam k vraždám. Niečo zabíja mladé, pekné dievčatá. A tie potom ostávajú bez srdca.“

Nad tým som sa proste musela zasmiať. „Tomu sa hovorí srdce na tanieri.“

Tom pretočil očami a vzdychol si. „Nesmej sa. Čo ak sa ti tam niečo stane?“

Pokrútila som hlavou. „Neboj sa. Dám si pozor. Zbrane predsa mám. Aspoň to mi nechali, keď ma zhodili.“

Tom ma chytil za líce a pritiahol si moju tvár k svojej. Spojil naše pery v jemnom a krátkom bozku.

Bolo to milé a pripomenulo mi to všetko, čo sme spolu zažili pred rokmi.

„Dávaj si pozor.“

Prikývla som a vytratila sa do skorého rána.

Keď som došla k autu a otvorila kufor, jediné, čo som tam našla, boli oranžové minišaty a hnedé lodičky.

Nie zlé. Rýchlo som si to zobrala do auta a prezliekla sa. Hneď na to som už fujazdila cestami smerom rovno do školy. Ak si švihnem a nikde ma policajti nechytia, dôjdem včas.

***

Prudko som zabrzdila, aby som nenarazila do auta predo mnou. Vydýchla som si a zívla.

Hodinky ukazovali tri štvrte na osem a mne sa chcelo spať. Ale predo mnou je ďalší deň a s ním aj ďalšie problémy.

Včera sa všetko pokazilo. Tak čo sa môže stať dneska? rozmýšľala som a pomaly kráčala do budovy.

Okolo mňa sa to len hemžilo všetkými a nikto si s ničím nelámal hlavu. Len ja. Ako inak.

Šla som nenápadne ku skrinke a vybrala si z nej učebnice na prvú hodinu. Matematika.

Pretočila som očami. Matematika je psychické týranie. A keď to už hovorím ja... tak to je pravda.

Pomalým krokom som kráčala na hodinu. A potom na ďalšiu. Bola som ospalá a predo mnou bol ešte dlhý deň, ktorý budem musieť nejako prežiť.

Keď zazvonilo na veľkú prestávku, s radosťou som sa vybrala von z triedy do jedálne. Napijem sa a na chvíľu zavriem oči. Možno si aspoň trochu odpočiniem.

Zišla som na prízemie a mierila si to do jedálne. Neponáhľala som sa. Veď času mám predsa dosť. Hľadela som do zeme snažila sa prinútiť svoje nohy k ďalšiemu kroku. A potom znova a znova. Už dávno som nebola taká unavená. Ale ten deň s Tomom za to stál.

Tom bol prvý, ktorý ma donútil zabudnúť na Daria. S ním som si porozumela a zažila krásne roky môjho nekonečného života. Bol jeden z tých, ktorým som sa zverila s mojim tajomstvom o mojom veku a pôvode.

Niekto do mňa narazil a mne spadli všetky učebnice. Pozrela som a zbadala blondínu, ktorá sa na mňa len arogantne usmievala.

„Ups, prepáč. Nechcela som,“ ospravedlnila sa, ale v hlase bolo jasne počuť, že presne o to jej išlo.

Rýchlo som si pozdvíhala veci a pozrela na ňu. Barbie ako z rozprávky.

„O čo ti ide?“ spýtala som sa rovno.

Zatvárila sa ako čisté neviniatko, avšak hneď nato prižmúrila oči.

„Neviem, ako ti vysvetliť, že toto je moja škola!“ zasipela. „Nikto mi tu nebude skákať po hlave a zvlášť nie ty! Takto to proste nefunguje!“

Prišlo mi z nej veselo. Naozaj si myslí, že sa jej bojím? Asi jej budem musieť ukázať, že toto už nie je len jej škola.

„Ó, vážne? A prečo? Lebo si myslíš, že si lepšia?“ Nadvihla som obočie a premerala si ju.

Stuhla a prebodávala ma pohľadom. Prekrížila si ruky na prsiach.

„Chceš si to so mnou rozdať?“ navrhla odrazu.

„Prečo nie?“ vyhŕkla som odrazu. Keď som sa nad tým ale zamyslela, došlo mi, že to nebol práve najlepší nápad.

Anette na mňa pohŕdavo hľadela.

„O tri minúty na trávniku.“

Rýchlo som šla ku skrinky po oblečenie na telesnú a potom na záchod prezliecť sa. Hádam nebudem robiť figúry v minišatách na opätkoch?

Zopla som si vlasy hore do copu, zaviazala červené tenisky a vybehla som do zadu.

Keď som tam došla, čakalo ma veľmi nemilé prekvapenie. Okolo Anette stála skoro celá škola.

Vysoká blondína v minisukni na mňa vyzývavo hľadela. Snažila sa mi vyčítať z tváre či chcem zutekať.

Pozrela som na ňu a naznačila jej, že ničoho než sebavedomia sa odo mňa nedočká.

„Si pripravená na potupu?“ zaujímalo ju a ostatné roztlieskavačky sa smiali ako prijebané.

Usmiala som sa. „A ty?“

Tým, že vyhrám som si bola istá ako nikdy predtým. V tomto ma toto dievča nemá šancu poraziť. Roztlieskavanie som kedysi skúsila na profesionálnej úrovni na rôznych súťažiach. A preto sa jej nemusím báť.

„Tak sa ukáž,“ vyzvala som ju. Nech začne ako prvá a nasadí laťku. Aj tak ju prebijem.

Anette kývla hlavou a niekto vzadu zapol hudbu. Tá začala okamžite hrať a bola taká hlasná, že sa to nedalo prepočuť. Všetci aby podporili ich kráľovnú začali tlieskať.

Anette sa rozbehla a urobila salto. Dvojité. Dopadla na zem a všetkým venovala víťazný úsmev. Bola si sebou až príliš istá.

„Si na rade,“ zasyčala.

Na toto som čakala. Rozbehla som sa a začala dvojitým saltom. Potom som ale urobila vo vzduchu vývrtku. Na zem som dopadla bez problémov a všetci začali tlieskať.

Samoľúbo som sa usmiala. Vzadu som ale zazrela Alexa. Rýchlo som odvrátila pohľad a čakala, čo urobí Anette. Vyzerala, že je vytočená. Očividne nečakala, že niekto ako ja môže vedieť takú dokonalú vývrtku. Ťažko sa to trénuje. Na to musí byť človek gymnasta.

Anette začala krátko tancovať a hneď na to znova urobila pár premetov a výskokov. Ako bonus pridala salto.

Celý dvor bol z toho unesený. Ja som len nechápavo krútila hlavou. Ako môže byť toto nejaké umenie? V hlave mi skrsol nápad, nad ktorým som sa musela pousmiať.

„Potrebujem nejakého chlapca.“ Keď som si všimla, že viacerí začali kráčať ku mne, dodala som: „Silného, ktorý ma udrží.“

Jediný, ktorý vyšiel ku mne teraz, bol Alex. Zaťala som zuby a pokrčila obočie, ktoré vytvorilo úzku priamku.

„Čo potrebuješ?“ spýtal sa vysmiato ako lečo.

Vzdychla som si a podišla k nemu. Niečo som mu pošepkala, tak, aby sme to počuli len my dvaja a nikto iný.

Anette nás celý ten čas prepaľovala pohľadom. Dosť ma prekvapilo, že mi Alex chce pomôcť. Nemal by byť na jej strane? Alebo mu to je jedno? Ide mu o zábavu?

Pesnička ďalej hrala. Stála som oproti Alexovi a ten ma chytil za pás.

„Tri... dva... jedna...“ A vyhodil ma do vzduchu. Zatočila som sa a on zdvihol ruky tak, aby udržal moje nohy.

Stála som hore a rýchlo rozmýšľala, čo urobím. Poznám veľa kúskov, ktorá by ich mohli ohúriť. Ale ktorý je ten najlepší?

Zdvihla som jednu nohu do vzduchu a chytila ju vzadu rukou. Vytvorila som ňou takú stojacu šnúru.

Všetci mi tlieskali a chlapci pískali. Užívala som si to ako sa len dalo. Dala som nohu dole a silno sa odrazila od jeho rúk. Vo vzduchu som urobila dvojité salto a mierila som na zem.

Nečakala som ale, kým ma Alex chytí. Namierila som si to pred neho.

Dopadla som na všetky štyri a hlavu som mala sklonenú. Pesnička skončila a ja som dvihla hlavu, na ktorej žiaril jasný úsmev.

Spustil sa veľký potlesk a ja som sa len tešila, ako sa s týmto vysporiada Anette.

Prehrala. Ako som hovorila.

Do voľného priestoru k nám na trávnik zrazu prišla nejaká žena. Trošku postaršia, ťahalo jej už na päťdesiat. Vlasy čierne, miestami sa ukazovali šediny a tvár vážna bez náznaku toho, žeby ju to zabávalo.

„Slečna Brownová...“ oslovila ma formálne. Asi to bude riaditeľka.

„Prosím?“

„Keďže vidím, ako sa angažujete k roztlieskavačkám, chcem vás oznámiť, že odo dneska k ním patríte.“

„Čože?“ zvreskla som jednohlasne s Anette.

„Ako ste počuli. Budete sa venovať roztlieskavaniu. U nás na škole má skoro každý študent nepovinný krúžok a vy nebudete výnimka. Síce... tento bude povinný.“

Naštvane som rozhodila rukami. „Ale... prečo?“

Riaditeľka pristúpila ku mne bližšie. „Berte to ako šancu odčiniť to, čo sa stalo medzi vami a slečnou Wandorfovou. Počula som, že to vy ste začali.“ Odtiahla sa. „To bolo moje posledné slovo. Vitajte v tíme.“

Naštvane som si vzdychla. Ako som mohla byť taká naivná a myslieť si, že sa táto správa nerozšíri?

Alex na mňa pozrel a rukou si zakrýval ústa. Aby sa nerozrehotal, musel si až odkašľať. Pretočila som očami a pozrela sa na Anette.

Riaditeľka prešla k nejakému dievčaťu. Vlastne... keď prižmúrila oči aby som lepšie videla... zbadala som moju sestru.

„Vítaj teda v tíme,“ precedila blondína cez zaťaté zuby.

„Vďaka. Ale ver mi, že nemám o nič väčšiu radosť ako ty,“ vyhŕkla som hneď, aby som dala veci na pravú mieru.

„Dnes o štvrtej je tréning. V telocvični. Buď tam,“ oznámila a spolu s ostatnými odišla.

Ja som šla pomaly naspäť do školy. Na záchodoch som sa prezliekla, rozpustila si vlasy, aby nikto nemal šancu vidieť to, čo mi ostalo z krídel.

Vyšla som von a narazila do niekoho.

„Ako prvý deň?“ Usmial sa Alex.

Odvrátila som od neho pohľad a zamierila k dverám. Mám pred sebou voľné dve hodiny. Stihnem ísť na chvíľu domov.

„Nemám záujem rozprávať sa s tebou,“ odbila som ho a kráčala ďalej.

„Ale no tak, nebuď taká. To sa vážne hneváš? Veď to ty si sa správala ako decko!“ obvinil ma.

Nadvihla som obočie. To myslí vážne? Ešte ma chce urážať ďalej? Zastala som a pozrela mu do očí.

„Blondiačik... choď sa radšej venovať tvojej polovičke. A mne daj pokoj, dobre?“ Kyslo som sa usmiala a vyšla vonku zo školy.

Ale čakalo ma veľké prekvapenie. Stálo predo mnou krásne, nablýskané auto a oň sa opieral Tom.

Keď ma zbadal, usmial sa.

Rozbehla som sa k nemu a skočila mu do náručia. Zatočil sa so mnou a usmial sa.

„Čo tu robíš?“ Neverila som vlastným očiam.

Držal si ma pri tele a hľadel mi do očí. „Vieš, niečo mi dnes ráno došlo. Keď si odo mňa odchádzala, uvedomil som si, že som ťa už raz nechal ísť. A prišiel som na to, že tú istú chybu už nemôžem spraviť.“ Sklonil sa na úroveň mojich pier.

„Milujem ťa, Arwen.“

Dych sa mi zasekol v krku. Nevedela som, čo na to povedať. Jeho pery sa pritisli na moje a splynuli v jednom krásnom, nežnom bozku. Oblapila som ho, rukou si ho pritiahla k sebe a opätovala mu to.

Po chvíli som sa ale odtiahla.

„Ale Tom... ja chodím do školy, ty pracuješ... ako...“ Odvrátila som pohľad, neschopná sa naňho znova pozrieť.

Chytil ma za bradu a nadvihol mi ju. „Arwen... to, čo robím, je druhoradá vec. Pre teba urobím všetko. No trvalo mi dlho, než som si to uvedomil.“ Pustil ma a niečo vytiahol z auta. Bol to môj svetrík.

„Zabudla si si to na posteli,“ zasmial sa. „Asi si mala veľmi naponáhlo.“

Zasmiala som sa tiež a objala ho. „Ďakujem ti. Ďakujem ti za všetko, čo pre mňa robíš.“

Potom som sa ale odtiahla a so šibalským úsmevom naňho pozrela.

„Budeme mať párty, pôjdeš na ňu so mnou?“ A nevinne som naňho zažmurkala.

Tak čo? Prekvapila vás táto kapitola? Ste radi, alebo by ste Arwen radšej videli s niekým iným? A kým?

No a ďalšia kapitola znova bude z pohľadu Allie a konečne sa posunieme vpred? Dozvieme sa, kto je to monštrum. Niekto známy, alebo ani nie?

Za každý koment vám budeme povďačné.

Autor: Perla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hra Padlých - Nenávisť - 12. časť: