OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Gambit bohov - Kapitola 91.

03.06.2019 (15:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 626×

Kapitola 91.

Femi

„Si si istá, že sme na správnom mieste? Nevyzerá to tu ako väzenie,“ namietla Femi.

Sadiki však skalopevne trvala na svojom. „Lebo to nie je väzenie.“

Femi sa v tom trochu strácala. Keď sa zadívala okolo seba, videl ale pokojné a zároveň prenádherné miesto, do ktorého by sa chcela opakovane vracať. Keď bola ešte dieťaťom, často si predstavovala, že Ọchiri je miestnom takéhoto pokoja. Plné zelene, stromov a spevu plachých vtákov. Svet, v ktorom nejestvoval smútok a kde s duša prekvitala pokojom. Rovnako ako to bolo v tomto lese.

Stáli ukrytí za vysokým balvanom, no stačilo sa len nahnúť a opäť sa mohla kochať pohľadom na všetky tie prírodné divy. Rovnako ako to urobila aj teraz. Vysoké i nízke stromy tu žili pospolu, dopĺňali sa a jeden druhému ustopovali z cesty, ale niekedy sa ich konáre aj preplietli. Takže miesto oblohy na niektorých miestach bolo možné vidieť len zelený baldachýn.

Ľahký vetrík k nim občas doniesol tichú ozvenu zurčania vody, takže niekde za nižšími kriakmi musela pretekať riečka. Femi sa osobne najviac páčili kvety rôznych veľkostí, tvarov a farieb, ktoré ju lákali svojou omamnou vôňou. Dokonalé miesto, ktoré muselo byť odmenou, nie trestom.

To, že v ňom istú úlohu hrala aj mágia, napovedali len väčšie a menšie záblesky svetla presvitajúce pomedzi konáre stromov. Človek by neveril, že podobne úžasné miesto sa môže nachádzať na vrchole takej obyčajnej hory. Kým sem neprišli, nezazrela ani tieň toho, čo na nich čaká. Hoci teraz, keď to všetko videla na vlastné oči, nedokázala pochopiť, ako je možné, že o existencii tohto miesta nikto ani len netušil. Aj Zeki sa tváril, akoby v duchu uvažoval o tom istom.

„Čo je to potom za miesto a ako si sa o ňom dozvedela?“ zamiešala sa do ich predchádzajúceho rozhovoru Kacia, čím vrátila Femi späť do prítomnosti.

„Je to miesto vytvorené mágiou, aby v ňom mohla bývať jedna určitá osoba. S ňou sa ostatne čoskoro aj stretnete a na túto príležitosť by ste sa mali pripraviť,“ vyzvala ich Sadiki. „Ja som ňou totiž bola úplne zaskočená. A to by som nemala byť. Veď som to všetko videla v Ọnwụinej hlave.“

„V Ọnwụinej hlave?!“ zaskočene zvolala Kacia.

Na čo Sadiki reagovala ostrým pohľadom. Upozornila ich, aby boli ticho.

„Áno, presne tam,“ pokračovala napokon šeptom bývalá kňažka. „Keď ma Ọnwụ oklamala a neskôr aj obrala o moc, dúfala, že ma tým zabije. A na jej obranu musím povedať, že tomu skutočne verila. Preto jej ani nenapadlo zabrániť mi v tom, keď som vo svojich posledných okamihoch prenikla až do jej mysle a niečo tam... zahliadla. Trvalo mi roky, kým som to všetko pochopila a ešte dlhšie, kým som niektoré z tých miest a osôb aj našla.“

„To mi chceš povedať, že taká prešibaná bohyňa ako Ọnwụ neprišla na to, že ešte stále žiješ?“

Sadiki pohodila plecom. „Možno to vedela a možno nie. Ale skôr by som povedala, že o tom nevedela. Ani ja sama som mnohokrát netušila, kým vlastne som. Nie v každom živote som si pamätala, kým som sa narodila. Alebo prečo som zomrela.“

„Presne koľkokrát si sa narodila?“

„Viackrát, než by mi bolo milé.“

Femi si Sadiki premerala. Ale v jej tvári nevidela jedinú pochybnosť. Bol to len úprimný výraz niekoho, komu sa uľavilo, že môže svoje tajomstvá s niekým zdieľať. Prekvapilo ju to. Vedela totiž, že Sadiki bola nesmrteľná bytosť, avšak nie nezraniteľná a okrem toho ju bohyňa okradla o moc. Možno práve preto musela prežiť niekoľko životov ako smrteľníčka. Kým sa k nej mágia vrátila dostatočne na to, aby si začínala uvedomovať svoju minulosť. A možno ešte dlhšie trvalo, kým tomu začala veriť.

„Prečo si nás zaviedla práve na toto miesto? Ak si toho videla viac?“ pokračovala vo vyzvedaní Kacia. Femi si nemyslela, že by v tom bola malichernosť. Skrátka len chcela všetko zvážiť, aby sa mohla rozhodnúť, či je to pre nich dobré alebo nie.

Hlavne či je to dobré pre prežitie národu, ktorý jej otvoril náruč.

Ktorý vlastne privítal aj Femi, no ona bola opatrnejšia v otvorených prejavoch lojality.

Sadiki vtedy zodvihla bradu a zvláštne naklonila hlavu na jednu stranu. Akoby načúvala nejakým vzdialených zvukom, no Femi sama nepočula viac ako hravé dobiedzanie letného vánku. Lenže ona bola iba vyhostenou cechovníčkou a nie potomkom dvoch prapôvodných mocností. Pre ňu ten veterný šum mohol znamenať niečo celkom iné.

„O chvíľu sa to dozviete,“ skonštatovala len.

Nakoniec čakali omnoho dlhšie. Stáli tam, zamrznutí v pohybe, a očakávali príchod kohokoľvek, koho Sadiki považovala za dostatočne mocného, že by ho na svojej ceste mohli nejako použiť. Femi podvedome očakávala niečo obrovské a strašidelné, pretože len také stvorenie by skutočne dokázalo misky váh blížiacej sa božskej vojny nakloniť v prospech smrteľníkov. Lenže čokoľvek si predstavovala, kohokoľvek očakávala... nezhodovalo sa to so skutočnosťou. A pritom tom mala očakávať – stačilo sa zadívať na ten pokojný zelený raj.

Bola to vysoká žena. Elegantná. V jej stopách kráčalo nemenej majestátne biele stvorenie s rozvetvenými konármi stromov miesto parožia. Ale bola to práve tá žena, ktorá si získala jej plnú pozornosť. Čím viac sa približovala, tým viac ňou bola fascinovaná. Až napokon zastala v záplave kvetov a obdivovala ich krásu a vôňu – a pritom sa nepriamo vystavila ich zvedavým pohľadom.

Jej pokožka bola v rôznych odtieňoch hnedej. Až pri bližšom skúmaní si Femi prekvapene uvedomila, že to bola kôra stromu. Akoby niektorý zo stromov ožil vďaka kúzlu šikovného mága, ktorý mu zároveň vštepil lahodné ženské tvary. Po rukách zakončených ostrými a možno aj jedovatými ostňami sa takmer lenivo plazili a ovíjali popínavé rastlinky s drobučkými lístkami. Na jej krku boli jednotlivé výhonky zakončené drobnými bielymi kvietkami. Tie vytvárali nenápadný náhrdelník.

Na prsiach boli listy omnoho hustejšie, viac ako pavučinku pripomínali skutočnú hustnú tkaninu. Malé lístky sa prepletali s väčšími a väčšími, porástli celý živôtik, ktorý v páse pretínala opäť kvietkovaná retiazka. Oveľa obyčajnejšie liany rástli od pása nadol a vytvárali sukňu až po zem, ktorá rafinovane zakrývala jednu nohu a tú druhú odvážne odhaľovala.

Najzaujímavejšie na nej však boli vlasy.

Vytvorené z najjemnejších vlákien jej padali až niekde ku kolenám a boli poprerastané tými istými kvetmi, ktorá práve žena obdivovala. Femi ihneď napadlo, na koho sa asi pozerá, no pripadalo jej to nanajvýš nepravdepodobné. Veď ak by bola stále voľná, pomohla by im. Ona údajne najviac milovala smrteľníkov. Preto ju tak zarmútilo, keď pohŕdali jej darmi. Rovnako vášnivo, ako ich milovala, dokázala ich aj trestať. Veľká púšť je toho dôkazom.

Lenže... na koho iného by sa asi tak pozerala. Nikto jej podobný nikdy nežil.

Femi niekoľkokrát pokrútila hlavou, ale nakoniec aj tak vyhŕkla: „To je Efụ?“

„Ako by to mohla byť Efụ? Veď všetci bohovia sú prekliati a uväznení,“ odpovedala jej Kacia.

Femi sa však sústreďovala na Sadiki.

„Nikdy ste sa nečudovali, ako je možné, že Ọsis na jednej strane pomáha Ọnwụ, ale na tej druhej sa všemožne snaží jej vzdorovať a pomáhať vám? Hoci by nemal?“

„Ọsis?“ začudovala sa Kacia.

„Pán lesa,“ vysvetlila jej Femi. „Monštrum žijúce v Nkọche, ktorému sme nosili správy.“

„Ale ja predsa viem, kto je Pán lesa,“ ohradila sa pohotovo Kacia hlasom niekoho, kto očividne nebol pochopený. Femi ju len spražila pohľadom, ale inak jej neúspešnú pretvárku nekomentovala.

Otočila sa k Sadiki. „Prečo je Efụ tu? Prečo nie je so svojim druhom?“

„Presne preto, prečo Ọsis nevie, kde presne je jeho družka – aby si tak Ọnwụ zabezpečila ich poslušnosť. Hoci pri Efụ to trochu prehnala.“

„Prehnala? A ako? Ubytovala ju v raji?“ odtušila nechápavo Kacia.

„Áno, vyzerá to tu ako raj, však?“ zasmiala sa Sadiki. „A to je ten problém. Ọnwụ dokázala vytvoriť dokonalé väzenie a vsadiť doň dokonalého väzňa. Väzňa, ktorá si neuvedomuje, že je väzňom, a preto mu nikdy nenapadlo, že by mohol utiecť. Že by mal utiecť.“

„A kým je Efụ tu, Ọsis bude plniť Ọnwụine príkazy,“ pošepla Femi.

Sadiki prikývla. „Nielen to. On jej pomáha. Prepožičiava jej svoju moc. Pretože zatiaľ čo Ọnwụ ukradla doménu svojho otca a patria jej mŕtvi, nad životom moc nemá. Aby to zmenila, zabezpečila si Ọsisovu poslušnosť.“

Femi nepredpokladala, že v sebe má dostatok zdravého rozumu na to, by bola zdesená konaním bohov. A predsa jej teraz pripadalo, že ju to vydesilo. Ale nemalo. Niečo podobné predsa mala očakávať. Napriek tomu, keď sa dívala okolo seba, bola tou zvláštnou nežnou krutosťou zaskočená. Bol to dôkaz, že stoja proti niekomu, kto sa pred ničím a nikým nezastaví.

Akoby potrebovala viac dôkazov, že je šialená.

Ak by to mala v hlave v poriadku, určite by nepokračovala ďalej.

Potriasla hlavou, aby si ju vyčistila.

„A Efụ je zatiaľ tu a čo... o ničom z toho nemá ani len potuchy?“

Sadiki sa chvíľu tvárila neisto. „To sa mi nikdy nepodarilo zistil. Myslím si však, že Ọnwụ to tu nejakým spôsobom začarovala. Možno tak, aby si Efụ myslela, že sem patrí. Že toto je jej domov a toto má robiť. Aby nikdy nepochybovala o správnosti toho, čo robí. Teda, skôr toho, čo nerobí.“

Femi prikývla a Kacia v tom istom momente nadhodila: „A my sme jej to sem prišli vysvetliť?“

„Skôr by sme sa mali pokúsiť zlomiť moc, ktorú nad ňou Ọnwụ má,“ navrhla Femi.

Kacia prikývla. „Tak to by malo byť jednoduché. Aké ťažké je presvedčiť o niečom bohyňu?“

Femi mala chuť zasmiať sa. Obe už vedeli, že také jednoduché to nebude.

Sadiki to len potvrdila svojimi nasledujúcimi slovami: „Až také jednoduché to nebude. Vidíte jej bieleho spoločníka. Zadívajte sa naňho pozornejšie. Vidíte, čo jeleňovi odkvapkáva z parožia?“

Vtedy sa prvýkrát skutočne pozrela na božského spoločníka. Všimla si ho už aj predtým, ale vo svetle Efụinej krásy skrátka jeho prítomnosť akosi pobledla. Ale teraz sa sústredila len naňho a na nič iné. Krásne biele telo a tie parohy. Najskôr si myslela, že sú obyčajné, ale hneď si uvedomila, že sa vlastne pozerá na bohatú korunu majestátneho stromu. Dokonca na ňom viseli aj drobné lístočky a z nich niečo kvapkalo. Predpokladala, že je to rosa, kým si nevšimla, že to nie je priesvitná tekutina. Skôr akoby... to snáď...

Prehltla. Nakoniec vyjachtala: „To je... to je... krv?“

„Viac ako len krv. Je to čerstvá krv,“ prisvedčila Sadiki, vďaka čomu sa Femi preľakla.

„Ale veď... nepočuli sme zápas. Ani nič podobné. Niečo by sme museli... začuť.“ Dívala sa na Sadiki a pohľadom ju prosila, aby jej to nejako vysvetlila. „Alebo nie?“

Sadiki však pohľadom hypnotizovala toho jeleňa.

Vyzerala pri tom ako lovec premeriavajúci si svoju ďalšiu korisť.

„Krv smrteľníkov, ktorá z neho odkvapkáva, patrí tým, ktorí zomreli už pred stáročiami.“ Ak zomreli tak dávno, kde sa berie tá krv? „Kedysi bývali na tomto ostrove a zo zvedavosti sa zatúlali až sem. Jeleň ich všetkých zabil, pretože je rovnako spoločníkom, ako je ochrancom a dozorcom. Dáva pozor, aby Efụ nikdy nepochopila, že je tu vlastne proti svojej vôli. Preto tu inak plynie čas. Zatiaľ čo vonku ubehli stovky rokov a na národ žijúci na ostrove sa zabudlo, tu hore akoby prešiel len jeden krátky deň a ten sa ešte len chýli ku koncu.“

Rozhostilo sa medzi nimi šokované ticho. Femi sa zadívala na Kaciu, ale tá pôsobila vyslovene znechutene. Zeki, ktorý bol stále ticho, akoby o niečom uvažoval. Možno počul o nejakom kmeni, ktorý tento ostrov kedysi obýval. Dúfala, že dostane príležitosť spýtať sa ho na to. Hoci netušila, či ešte niekedy budú mať čas na niečo také obyčajné, ako je rozprávanie starých príbehov. Nie preto, aby rozlúskli nejakú záhadu, ale len tak, na pobavenie.

Nakoniec sa zadívala na Sadiki. Jej výraz bol veľavravný.

Naklonila hlavu na stranu. „Ako to všetko vieš? O tom jeleňovi a o...“ Pohľadom tekala medzi Sadiki a tým zverom. No častejšie sa pristavovala na Sadiki. Očividne v nej narastal hnev. Zlosť niekoho, kto bol porazený... Prekvapene sa vystrela. „Ty si tu tiež zomrela?“

Nakoniec síce svoje prehlásenie premenila na otázku, no o pravdivosti tých slov nepochybovala.

Sadiki začala prikyvovať. „Dvakrát som zomrela tu,“ ukázala na čistinu, na ktorej dvojica ešte stále nehybne postávala. „Tretí raz sa mi podarilo dostať až na pláž.“ Hlas jej ešte viac stvrdol. „Tam ma roztrhala zver, pretože som sa nemohla brániť. Odvtedy som sa sem nikdy nevrátila.“

„A prečo veríš, že teraz uspeješ?“ zamyslela sa nahlas Kacia. „Alebo si nás sem priviedla len preto, aby si nás zabila?“ Jej hlas bol síce nadnesený, ale jej slová švihali rovnako mocne ako ktorákoľvek výčitka.

„Prišla som sem preto, lebo teraz už mám späť svoju moc.“ Femi jej verila, avšak doteraz to nevyzeralo tak, že by svoje schopnosti aj používala. Akoby sa ich... bála. „A aj preto, lebo má plán,“ dokončila Sadiki, neuvedomujúc si Femine domnienky.

„Nezdá sa, že by sa ten krvilačný jeleň triasol od strachu, lebo ty si vymyslela plán,“ oponovala jej s úsmevom Kacia. Femi svoju sestru spražila pohľadom. Mohla by sa aj viac kontrolovať.

„Čo chceš urobiť?“

Sadiki sa na Femi usmiala. Akoby ju jej snaha o krotenie Kacie úprimne pobavila.

„Chcem prinútiť bohyňu, aby sa prebrala. Aby si uvedomila, že toto nie je jej domov.“

Tentoraz prišiel rad na Femi, aby sa rozohnila. „Ale ako? Veď sa na toto miesto pozri.“ Rukou pochodila k tej nádhere vôkol nich. Poukazovala na ten očividný pokoj a mier, ktoré tu vládli. Prečo sa by sa niekto prebúdzal? „Je to raj! Prečo by odtiaľto chcel niekedy odísť?“

Sadiki však nereagovala na jej nevieru. Miesto toho sa postavila tesne pred ňu, ale nedívala sa na Femi. Miesto toho pohľad bývalej kňažky smeroval ponad Femino plece na jednu konkrétnu osobu. Vo Femi sa začal prebúdzať ochraniteľský inštinkt. Mala chuť pohnúť sa, aby Sadiki zablokovala pohľad.

„Tak sa ťa spýtam, Femi,“ oslovila ju Sadiki s pohľadom stále upretým na tú osobu za nimi, „ak by si mohla žiť na tomto mieste, ale znamenalo by to, že by si už nikdy nevidela Zekiho, čo by si si vybrala?“

A Femi sa tej možnosti okamžite zdesila. Zeki bolo to jediné, čo vďaka ich misii získala. Puto s ním ju udržiavalo relatívne v pokoji. Áno, síce o všeličom pochybovala, ale stačil jediný pohľad do jeho tváre a upokojila sa. Len predstava, že by ho nemala po boku, v nej prebúdzala divoký strach. Zaryl do nej svoje pazúry a začal jej odvahu párať na maličké zdrapy. Až z nej napokon nič neostalo.

Tá predstava ju fyzicky bolela. A to bola len zblúdilá myšlienka.

Roztrasene sa nadýchla. „Radšej by som naveky žila v púšti, ak by to znamenalo, že budem so Zekim.“ Čo bola pravdepodobne odpoveď, ktorú Sadiki očakávala. A takisto slová, ktoré Femi dali dostatočnú odpoveď. Aj tá najhoršia nočná mora bola lepšia ako milosrdná predstava, ak to znamenalo, že môže mať po boku svojho druha. Efụ n a tom bola rovnako. „Ty jej chceš pripomenúť, že tu nie je Ọsis? Ale ako?“

„Tak, že ju prinútim ho hľadať.“

Jej slová boli plné presvedčivej sebaistoty.

„Ale ako?“ dožadovala sa Femi odpovede.

Miesto toho sa Sadiki spýtala: „Vieš, aké má Ọsis vlastne schopnosti?“

„Ovláda prírodu?“ hádala.

Vedela, že jeho mágia je zložitejšia, ale keďže chcela, aby Sadiki všetko vysvetlila, uhrala to na nevedomosť. Čo si Sadiki, súdiac podľa prižmúrených očí, rozhodne uvedomovala. Ale napriek tomu sa rozhovorila:

„Ovláda viac ako len prírodu. Stará sa o všetko živé. Vie to posilniť, ale vie tomu aj život odobrať. Je tiež strážcom duší. A len on jediný má moc na to, aby dokázal z niečieho tela bezbolestne odobrať dušu a vložiť ju do iného.“ Femi nevedela nič o dušiach a o tom, že by ich Ọsis strážil. A pritom vedela, že je to kľúčová informácia. Ale teraz si ju len uložila do mysle. Príde čas, keď o nej bude môcť premýšľať. „To jediné by Efụ prinútilo začať ho hľadať. Aby vrátil dušu niekomu, kto je pre ňu nesmierne drahý.“

Femi pokrútila hlavou. Okrem nich tu ale nikto nebol.

„Ten jeleň?“ nadhodila nepresvedčivo Femi.

„Nie, nie ten jeleň,“ pokrútila hlavou Sadiki, „ale jej dcéra. Ich dcéra.“

Niekoľkokrát zažmurkala. „Ọnwụ uväznila aj ich dcéru?“

„Ona jediná je tu skutočným väzňom,“ vysvetlila Sadiki, „pretože v čase, keď Ọnwụ zajala Efụ, bola ešte len dieťaťom. A deti je oveľa náročnejšie klamať. Dokážu vidieť pravdu tam, kde sa ju dospelí ani len nepokúšajú zazrieť.“

„Počuli by sme o tom, keby mala Efụ nejakú dcéru,“ oponovala jej Femi.

„Myslíš si, že sa vás snažím oklamať.“

Aj tak by sa to dalo...

„A čo iné by sme si mali myslieť?“ vybafla Kacia. „Veď nám rozprávaš šialené rozprávky!“

Sadiki si pošúchala bradu. „Hovoríš, že len rozprávam rozprávky. A pritom vy ste Efụinu dcéru stretli a hovorili ste s ňou, hoci ste ani len netušili, že je to ona.“ S Kaciou sa na seba prekvapene pozreli. Keby stretli dcéru nejakej bohyne, vedeli by o tom. Alebo nie? Lenže potom si spomenula na Zaru a na to, že absolútne netušili o jej pôvode. Takže možné bolo asi všetko. „Ale pomôžem vám – veľmi sa na svoju matku podobná. Pripomína strom. A na hlave má konáre miesto vlasov, čo zdedila po otcovi.“

Femi sa už-už nadychovala, aby jej povedala, že nikoho takého určite nikdy nestretli, keď ju zrazu doslova udrela spomienka. Akoby z iného života. Z časov predtým, než sa rozdelili a vybrali do iných kútov sveta. Nepamätala si všetky detaily, akoby boli vybledli pôsobením času – alebo nejakého kúzla. Ale aj tak si vybavovala vysokú postavu stojacu pri jazere a nad hlavou... na hlavou... mala obrovské srdce mŕtvej korytnačky.

„Tá strážkyňa... ona stráži väzenie bohov. Ale ako by...“

Ako sa ale dostala k svojej úlohe? Len bohovia vedia, či to vlastne robí dobrovoľne. Okrem toho im vlastne vtedy pomohla, hoci to bola len maličkosť, ale predsa niečo v ich prospech. To znamená, že nie je na strane Ọnwụ, čo bolo vždy upokojujúce. Lenže to z nej tiež automaticky nerobilo ich spojenca. A tiež to neodpovedalo na otázku, prečo vôbec bohov strážila. Aj keď... možno ju k tomu prinútia práve Ọnwụ. Možno svojou úlohou chráni nielen matku, ale aj otca.

Jej myšlienky prerušila až Kacia. Ako vždy, aj teraz sa sústreďovala len na detaily misie a zvyšok ju bude zaujímať až potom. Pragmatik až do konca vekov.

„Ale ak je ona tam a my tu, ako ju prinútime prísť a ako ju využijeme, aby nám pomohla prebudiť jej matku?“ pýtala sa Sadiki.

„Jednoducho,“ odvetila, akoby to snáď bolo úplne zjavné. „Toto miesto je jej domov. A Efụ je na jej prítomnosť zvyknutá. Takže v prípade, že sem niekto prenikne, Ọnwụ ju sem pošle.“ Vytušia, že sa jej chcel spýtať na vysvetlenie, len dodala: „To som si všimla, keď som tu bola predtým. Síce ma vždy napadol ten jeleň, ale po čase sa objavila ešte jedna osoba. Väčšinou sa len prizerala a nezasahovala, ale nejako som tušila, že ak by to nezvládlo to zviera, s radosťou by ma zabila. Tak som pátrala a nakoniec sa dozvedela, že by to mohla byť Efụina dcéra. O jej osude sa toho veľa nevie, ale dávalo by zmysel, že by ju Ọnwụ tiež využila.“

To všetko dávalo zmysel. To musela uznať.

Tak sa teda zamerala na niečo, čo ju zaujímalo snáď ešte viac.

„Ty chceš napadnúť tento svet?“

Sadiki sa tvárila, akoby ju tými slovami urazila.

„Prečo by som to robila?“ ohradila sa. „Stačí to dovoliť tým, čo nás sem sledovali.“

Chcela sa spýtať, koho presne má na mysli, ale nakoniec ani nemusela. Pretože vtedy sa spoza nich na čistinu vyrútili bytosti, ktorých prítomnosť pravdepodobne Efụ od začiatku vyzerala. Takže tam nestála len preto, aby na tvári cítila príjemný vánok. Femi nedočkavo čakala, kto sa objaví. Boli to tie isté vodné príšery, s ktorými predtým bojovali. Hoci akurátnejšie by bolo povedať, že to boli pravdepodobne ďalšie. Tie predchádzajúce zabili.

Femi sa zamyslela nad tým, ako dlho ich asi sledovali. Ale pravdepodobne celý ten čas. Čo by vysvetľovalo, prečo ich Sadiki tak poháňala a prečo im nedovolila nikde si oddýchnuť dlhšie ako niekoľko krátkych minút. Neustále sa obzerala a keď sa jej na to spýtala, povedala len, že sa uisťuje, ktorým smerom by mali ísť. Čo jej prišlo zvláštne, pretože neustále nasledovali pomerne dobre viditeľný lesný chodníček.

Sadiki teda dávala pozor, aby ich nestihli dobehnúť a aby na nich nezaútočili.

Pretože potom by sa jej plán rozpadol.

Hoci Femi by rada vedela, čo Sadiki plánovala, ak by sa tu tie bytosti neukázali.

„Pripomeň mi, aby som ťa nikdy nenahnevala,“ pípla rozochvene Femi.

Vtedy už neboli potrebné slová. Preto sa len prikrčili naspäť za skalu a pozerali sa na to, čo sa bude diať. Efụ však na votrelcov nezaútočila ihneď, ako zastavili pred ňou. Najskôr sa navzájom premeriavali pohľadmi. Hoci bolo ťažké určiť, či tie vodné kreatúry vôbec majú oči, cez ktoré by sa pozerali na svet. Rozhodne však nemali ústa, pretože na otázku, prečo prišli, neodpovedali. Možno preto, lebo nemohli. Alebo sa len nazdávali, že je to azda očividné. Femi doslova cítila napätie vo vzduchu, ale všetci dlho váhali, kým sa pustili do sľubovanej bitky.

A aj to len preto, že vodné bytosti zaútočili ako prvé.

Takže Efụ sa musela brániť. Čo o nej veľa vypovedalo. Bohovia neboli známi svojou zdržanlivosťou. Ak niekto vstúpil na ich výsostné územie, považovali to za útok. Čiže najskôr zabíjali a otázky sa väčšinou ani nepýtali. To, že Efụ čakala, jasne hovorilo o jej miernej povahe. Nevyvolávala konflikty, ale neprekážalo jej ukončiť ich. Predstavovalo by pre nich veľkú výhodu, ak by ju mali na svojej strane. Aj keby to bolo len preto, aby vyvážila Ọnwụinu výbušnosť.

Boj však neprebiehal tak, ako si Femi predstavovala. Bytosti, ktoré oni predtým poľahky porazili, zrazu boli akési príliš odolné. Čo bolo nepredstaviteľné. Bohyňa predsa disponovala oveľa väčšou mocou, ako mali oni všetci dokopy. Navyše sa predtým oháňali len mečmi a nie mágiou, ako to robila Efụ. Napriek tomu sa jej nedarilo nepriateľa zasiahnuť. Jej výboje cez nich prechádzali, akoby boli len nepolapiteľnou ilúziou. Ani jeleň nemal väčšie šťastie. Parožie hladko prechádzalo skrz nepriateľa ako cez vodopád a jediným následkom bolo to, že krv z lístkov na konároch jeho parohov sa pomaly vymývala.

„Nemali by sme im pomôcť? Zdá sa, že tie bytosti zmocneli,“ spýtala sa naliehavo Femi.

Sadiki však krútila hlavou. „Ak by to bude príliš jednoduché, Ọnwụ sem nikoho nepošle.“

Femi zažmurkala, keď si uvedomila význam jej slov.

„To robíš ty?!“

Očarujúco sa usmiala, akoby bola dieťaťom, ktoré rodičia pristihli pri nepleche.

„Máme len jednu šancu na úspech.“

„Nemôžeš len tak útočiť na tých, ktorí by mali byť našimi spojencami!“ zrúkla na ňu Femi a bolo jej jedno, ako veľmi sa jej hlas rozlieha.

„A čo chceš robiť?“ vyzvala ju Sadiki zúrivo. „Chceš snáď vsadiť na diplomaciu? Na to nemáme čas! Všetko okolo nás sa rúca a čo chceš robiť ty? Riadiť sa podľa nejakých hlúpych zásad?“

„Ak nebudeme konať čestne, nie sme o nič lepší ako Ọnwụ!“

Sadiki až smrteľne zvážnela.

Naklonila sa k Femi, až sa jej takmer dotýkala nosom.

„Už nikdy ma neprirovnávaj k tej vrahyni.“

Femi zodvihla ruky v zmierlivom geste.

„Nebudem. Ak sa prestaneš správať ako ona.“

Už nikdy sa nedozvie, ako by tento ich rozhovor skončil. Pretože vtedy ich hádku prerušil niekto iný. Femi si uvedomovala, že niečo podobné mala očakávať. Ich hlasy sa dosť rozliehali a ich úkryt nebol práve najlepší. Skôr alebo neskôr by si ich všimli. Hoci určite by bolo lepšie, ak by to bolo o čosi neskôr. V hlave sa snažila pracovať s možnosťami, ktoré sa im ponúkali. Neoblo ich veľa. No v prípade núdze budú lepšie ako dúfať v niečiu zhovievavosť.

To všetko jej preletelo mysľou v tom istom čase, ako sa nad nimi ozval ženský hlas:

„Toto je teda váš plán, prekliati zbabelci? Najskôr na nás poštvete svoje monštrá a keď budeme slabí, zaútočíte a dorazíte nás?“

Otázkou však bolo, komu presne ten hlas patril. 

Kapitola 90. ¦ Kapitola 92.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Gambit bohov - Kapitola 91.: