OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Gambit bohov - Kapitola 89.

20.05.2019 (14:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 595×

Kapitola 89.

Femi

Netušila, čo presne Zara našla v Ríši snov, ale určite to nebolo dobré. Niekoľkými tichými slovami skonštatovala, že naozaj vie využiť silu nočný môr vo svoj prospech a ak by nastala tak á príležitosť, je ochotná svoje schopnosti použiť v prospech ostatných. Femi nepochybovala o tom, že hovorí pravdu, ale niečo v jej očiach ju nútilo zotrvať na mieste a dívať sa na ňu. Nakoniec si s znepokojením uvedomila, že to bola hrôza, čo premenilo Zarinu tvár na zachmúrenú masku. Ani vtedy však Femi neotvorila ústa a nespýtala sa na to.

Zara by im medzitým porozprávala o svojom dobrodružstve – a len bohovia vedia, akú cenu možno musela zaplatiť, aby sa dostala k snovým besom. Napokon sa ale nespýtala z úplne iného dôvodu. Poznala Zaru dostatočne dobre na to, aby vedela, že ak im sama niečo nechce povedať, nezáleží na tom, koľkokrát sa spýta. Čo na Femi zapôsobilo naozaj zhubne. Prehĺbilo to jej paranoju a utvrdilo ju to v presvedčení, že celé ich snaženie aj tak nakoniec vyjde navnivoč. Nedožijú sa konca svojej misie a s nimi pravdepodobne zanikne aj celý svet.

Na čo sa teda pokúšať zmeniť to?

Pochmúrne myšlienky podobného charakteru ju v poslednom čase odmietali opustiť. Zo začiatku ešte predstierala, že ich ignoruje, ale teraz s nimi jednoducho žila. Preto si nikto nič nevšimol a nezahrnul ju otázkami. Takisto pomáhal fakt, že sa všetci sústreďovali na Sadiki. Tá vehementne tvrdila, že musia odísť a čo najskôr s dostať na Okwụlské ostrovy. Čo by mohol byť problém – boli tri a mali len jediného Okwụla, ktorý navyše nevedel lietať.

Našťastie Sadiki Zekiho neprinútila otvorene sa priznať k svojmu stavu.

Miesto toho len mávla rukou a vzápätí luskla prstami.

Tam, kde dovtedy stála Sadiki, zrazu sedelo obrovské okrídlené čudo. Femi predpokladala, že kedysi muselo žiť na tomto svete, pretože niečo podobné by si asi ani Sadiki nedokázala predstaviť. Obrovské elegantné no zároveň nebezpečné telo vyzeralo akoby oblo pospájané z niekoľkých... stvorení. Podľa chvosta, zadku a kopýt by povedala, že jeden z rodičov mohol patriť ku konskému pokoleniu. Ak by ten kôň pol aspoň o polovicu vyšší ako najvyšší človek s kopytami obrovskými ako hlava priemerného smrteľníka a s krátkym, no nebezpečne švihajúcim chvostom.

Prednej polovici dominovala hrdo zodvihnutá operená hlava zakončená zahnutým zobákom. Nôžky vyzerali krehko, no s tými dlhými pazúrmi zároveň nebezpečne a podľa mohutných krídel vyrastajúcich z vrchnej časti chrbta nebolo pochýb, že druhým rodičom musel byť nejaký vták. Femi však pochybovala o tom, že ktorýkoľvek z tých rodičov mohol byť taký veľký, aby jeho potomok dokázal odniesť taký veľký náklad.

Keď sa s Kaciou a Zekim usadili do stredu chrbta, zistili, že by sa tam zmestili ešte aspoň dvaja ďalší. Výborný tvor na prenášanie spojencov – len keby Sadiki myslela aj na to, že vysoko v oblakoch a s vetrom vo vlasoch budú potrebovať aj niečo iné ako okolitý vzduch, čoho by sa mohli držať. Tej nebezpečnej skúsenosti na pokraji smrti sa však nedalo uprieť jediné – na ostrovy sa dostali až rekordne rýchlo. Dokonca ešte v ten istý deň, len večer, takže si mohli odrazu rozložiť tábor a oddýchnuť si, aby mohli hneď ráno opäť pokračovať.

Ako jej prezradil Zeki, nachádzali sa na druhom najväčšom ostrove celého súostrovia. Tento však bol opustený a okrem zvery a podivných bytostí a snáď zblúdilých duchov či démonov tam nikto nežil. Preto ho prekvapilo, že ich Sadiki priviedla práve tam. Na čo Sadiki vysvetlila, že niekedy je lepšie niečo ukryť práve na takomto mieste. Pretože nikto nebude očakávať, že by tam okrem prázdnoty mohlo niečo byť.

Femi sa nemienila ďalej vypytovať. Osobne je na tom nezáležalo. To si namýšľala, ale potom dlho do noci len civela do neba a nedokázala svoju myseľ upokojiť. Nakoniec, vedomá si toho, že do rána už určite nezaspí, sa pozviechala zo zeme a potichu sa vybrala naspäť na pláž. Snažila sa pochybovať čo najtichšie, no aj tak mala pocit, že Zeki sa na ňu pozerá. Čo bolo absurdné, nakoľko k nej bol neustále otočený chrbtom. Dokonca sa o tom niekoľkokrát uistila.

S povzdychom sa zvalila na chladný piesok. Spoločnosť jej robilo len šumenie mora. Čo by ju malo upokojiť, ale na ňu to pôsobilo skôr rušivo. Pripomínalo jej to, že jej život sa neodvratne zmenil. Iste, vďaka tomu všetkému našla Zekiho – lenže aká bude cena za to, aby s ním mohla ostať?

Najradšej by ostala sedieť na tejto pláži, kde by mohla počkať, ako to všetko skončí. Avšak niečo také by nikdy nevyslovila nahlas a ani by to nikomu nenavrhla ako možnosť. Pôjde s ostatnými. Hoci už stratila vieru v to, že niečo dokážu zmeniť. Môžu si len vybrať, kde presne zomrú a Okwụlské ostrovy boli rovnako dobrým miestom ako ktorýkoľvek iný kút ich sveta.

Tak veľmi sa ponorila do svojich myšlienok, že si ani len nevšimla osobu, ktorá sa k nej pridala. Len vďaka dlhoročnému výcviku sa nestrhla a nesiahla hneď po meči, ktorý nechala položený v tráve vedľa svojho teraz už opusteného lôžka. V duchu si vynadala za svoju neopatrnosť. Čo na tom, že si k nej sadol len Zeki.

„Nepočula som ťa prichádzať,“ poznamenala, keď len mlčky sedel.

Akoby mimochodom ju uchopil za ruku a zovrel ju v tej svojej. Jeho dotyk bol príjemný a upokojil ju. Vedela však, že v momente, keď ju pustí, ilúzia sa rozplynie.

„Zvláštne, ja som ťa zase veľmi jasne počul, ako sa v noci zakrádaš z tábora a veľmi sa snažíš, aby ťa nikto neprichytil.“ Rozptyľovalo ju, ako jej prstami začal kresliť po dlani neurčité obrazce. „Povieš mi, čo sa deje?“ Jeho hlas bol nežný, no zároveň nepripúšťal odpor.

Nechala sa nachytať jeho láskavosťou. Pritom už vedela, že sa neštíti zneužiť ju, aby sa dozvedel, čo si myslí. Urobil to predsa už aj predtým. A napriek tomu si nevšimla, že teraz robí presne to isté. Možno bola unavenejšia, než si predstavovala.

Naprázdno prehltla. „Len som nemohla spať. Tak som sa rozhodla pokochať pohľadom na hviezdy.“

„Hm,“ zaševelil Zeki, „a čo si z hviezd zistila? Prezradili ti budúcnosť?“

Zasmiala sa. „Nie, to nie. Ale je zvláštne, že všade sú v podstate rovnaké. Upokojuje ma pohľad na ne. Aj keď len mlčky pozerajú na nás, ako sa tu lopotíme.“ Na konci už vyslovene trepala, ale nevedela si pomôcť.

Zacítila, ako jej Zeki dal prsty pod bradu. Predpokladala, že ju chce prinútiť, aby sa na neho pozrela, ale on urobil niečo iné. Zaklonil jej hlavu. Zodvihla pohľad a videla to isté, čo on sledoval celý čas, ako rozprávala – mrakmi zachmúrenú oblohu, na ktorej nebolo možné rozoznať ani jedinú maličkú hviezdičku.

Povzdychla si. Nechala sa nachytať.

„Nechceš to skúsiť znovu?“ ponúkol jej.

Rozhodila rukami, čím sa vytrhla zo zovretia jeho prstov.

„Ale ja som naozaj nemohla spať!“ namietla.

Zeki prikývol. „Ja viem. Cítil som, ako sa prehadzuješ. Tak som sa tváril, že spím, pretože som dúfal, že nakoniec ťa to prestane baviť, vstaneš a ja k tebe budem musieť prísť. Sadnem si k tebe napríklad do piesku a prinútim ťa, aby si sa so mnou skutočne porozprávala. Keďže sa tomu niekoľko posledných týždňov vyhýbaš.“

Mala si uvedomiť, že nie je taký naivný, za akého ho chcela považovať.

„Ale veď spolu hovoríme neustále. Dokonca aj teraz,“ pripomenula mu chabo.

„Femi,“ napomenul ju ostro, „prestaň s tým. Je možno pravda, že spolu hovoríme, ale len o nepodstatných hlúpostiach. Kedykoľvek sa ťa spýtam na niečo dôležité, predstieraš, že si nepochopila, alebo mi povieš, že ešte niečo musíš urobiť a skrátka utečieš.“

Predpokladala, že za jej nasledujúcu odpoveď bola zodpovedná zmes únavy a rezignácie.

„Skrátka nemôžem,“ priznala, no Zeki to pochopil inak, než zamýšľala, preto rýchlo dodala: „Už nedokážem predstierať, že je všetko v poriadku. Prečo by sme mali pokračovať v plnení misie, ktorá nám neprinesie nič iné, len smrť?“

„To si myslíš? Že zomrieme?“ uisťoval sa.

Prikývla. „A čo iné si mám myslieť, Zeki? Veď sa na to pozri! Kacia prišla o ruku, zomreli desiatky, možno aj stovky bojovníkov a ešte viac ich zomrie. A prečo? Pretože bohovia sa nevedie dohodnúť a my na to doplácame. Prečo sa teda snažiť? Prečo by sme mali bojovať vojny niekoho iného a ešte sa kvôli nim nechať zabíjať?“

Keď to konečne vyslovila nahlas, uľavilo sa jej.

Hoci len na chvíľku, ale bol to nesmierne oslobodzujúci pocit.

„Tak prečo si potom súhlasila a prijala túto misiu?“

„Pretože na začiatku to všetko vyzeralo tak heroicky. Pretože to dávalo zmysel. Pozbierajte prísady, dajte dokopy kúzlo a všetko sa vyrieši. Lenže potom na nás zaútočili a toľkí zomreli a Kacia... a ja...“ Pomaly krútila hlavou. „Začínala som si uvedomovať, že je toho veľa, čo nám nepovedali. A viem, že nevedomosť dokáže zabíjať. Rovnako ako misie rozdávané bohmi.“

Cítila, ako sa na ňu pozerá.

„Tak prečo si potom ešte stále tu? Prečo si sa už dávno nevrátila domov?“

To bola veľmi dobrá otázka. No odpoveď na ňu nemala. Aspoň nie dostatočne dobrú na to, aby uspokojivo nasýtila jeho túžbu po pravde, no zároveň dostatočne vzdialenú skutočnosti. Preto na chvíľu mlčala. Nakoniec sa ale rozhodla, že bude lepšie neváhať a povedala prvé, čo jej napadlo.

„Pretože ty a Kacia ste ostali a ja som vás nechcela opustiť.“

Čo nebolo vyslovene klamstvo. Ale nebola to ani pravda.

Navyše tie slová vyslovila možno až príliš rýchlo.

Predstavovala si, že si ju Zeki premeriava pohľadom.

„Len preto si ešte tu? Kvôli lojalite voči nám?“

Pohodila plecom, akoby predstierala, že to nie je nič dôležité. „Tiež som dúfala, že vás možno časom presvedčím, aby ste tiež odišli.“

Očakávala, že sa jej okamžite vysmeje. Ale miesto toho mlčal. Premýšľal o tom, čo povedala. Vedela, že ju poznal príliš dobre. Lenže keď neprichádzali žiadne obvinenia, trochu sa uvoľnila.

„Nemyslím si, že si ostala len preto.“

Zaskočil ju.

„A prečo ešte som ostala?“ vyhabkala.

Opäť ju chytil za ruku a jeho dotyk bol horúci a upokojujúci. „Áno, je pravda, že sa bojíš a máš pocit, že to nemôže dopadnúť dobre. Nečudujem sa ti, po tom, čo si zažila na ostrovoch a po tom, čo všetko sa stalo, by niektorí menej odvážni už dávno utiekli.“ Bola skutočne zbabelcom? „Ale ty si ostala. Nie preto, že som tu ja a Kacia a nie preto, že nás chceš presvedčiť.“ Zacítila, ako ju pohladil po líci. „Ty stále dúfaš, že to, čo robíme, je správne.“

Ak by ju oblial studenou vodou, nemohol by ju viac prekvapiť. To, čo hovoril, sa neodvážila priznať ani sama pred sebou. Pretože takýto druh masochizmu bol znepokojivý dokonca aj pre ňu. Bola pravda, že sa bála, ako to všetko dopadne. Bola skoro presvedčená, že to nikto z nich neprežije a len tá predstava ju trhala na kúsky. Napriek tomu tieto obavy nedokázali otriasť jej presvedčením dostatočne na to, aby utiekla.

To o nej vypovedalo veľa a nepôsobilo to práve lichotivo.

A Zeki, napriek tomu, ako veľmi sa snažila, to aj tak uhádol.

„Ako by to mohlo byť správne, keď toľko ľudí zomiera?“ zaševelila.

Povzbudzujúco jej stlačil ruku.

„Ostala si, pretože ak by si odišla, nikdy by si si to neodpustila.“

„Ostávam, pretože som slaboch,“ pokrútila hlavou.

Nebola slabochom preto, že by sa snáď bála smrti. skôr sa desila toho, že o všetkých príde. No oveľa veľkým slabochom bola preto, lebo nedokázala odísť. Nevedela dupnúť nohou a povedať stačilo. To ju trápilo v posledných dňoch viac ako prijatie vlastného konca.

„Nie, to vôbec nie. Nie si slaboch,“ protirečil jej zanietene Zeki. „Práve naopak. Si nesmierne silná. Lojálna. Odvážna.“ Keď ju teraz pohladil po líci, neodtiahol ruku. Čo muselo byť nesmierne nepohodlné, ale napriek tomu sa nepohol. „Ale aj tí najodvážnejší a najodhodlanejší niekedy zakolísanú. Aj tí niekedy pochybujú. A ty práve teraz pochybuješ. Pretože nevieš, či to, čo ste už museli obetovať za to všetko skutočne bude stáť.“

Nezaslúžila si jeho pochopenie.

Ešte hlbšie sklonila hlavu. „Čo ak zomreli zbytočne?“

„To sa možno nikdy nedozvieš.“

Neznel blahosklonne. No napriek tomu ju tie slová rozzúrili.

Akoby boli len zvieratami, ktoré boli obetované v mene vyššieho dobra.

Vyskočila na nohy a rozhodila rukami.

„Mala by som mať odpovede. Videla som ich zomierať. Mala by som vedieť dôvod, mala by som byť schopná im to vysvetliť!“ Prstami si zovrela biele vlasy. Mala chuť si ich vytrhať. „Ale ja to neviem. Neviem, prečo zomreli a neviem ani, prečo možno zomrieme my.“ Zrazu ju opustila všetka sila. Zvesila hlavu. „Je to z rozmaru bohov? Pre našu vlastnú hlúposť? Alebo sa len ocitneme v nesprávny čas na nesprávnom mieste?“

Cítila, že Zeki tiež vstal. Jeho pohyby boli oveľa viac kontrolované.

„Ty nie si zodpovedná za ich smrť.“

Tie slová nepripúšťali námietku.

„Ak by sme sa na túto misiu nevydali, Ọnwụ by nikdy neprišla na ostrovy,“ namietla tvrdohlavo.

„Vzhľadom na to, čo sa práve teraz deje v tomto svete si nie som istí, či by prežili.“

Zaškrípala zubami. Nepáčilo sa jej, čo naznačoval. „Takže čo hovoríš? Že by mali byť Ọnwụ vďační, pretože ich zabila skôr, ako ich za zničí to, čo sa na nich valí?“

„Tá pohroma sa na nás valí kvôli Ọnwụ. Takže ona je zodpovedná za smrť tých ľudí.

Vedela, že má pravdu. Bohovia, veď aj sama si to uvedomovala.

Netušila, prečo tak veľmi trvala na opaku.

„Tým si nie som celkom istá,“ zasyčala.

Zrazu stál Zeki pred ňou a díval sa jej do očí. V tých jeho sa ukrývala odhodlanosť. Akoby odmietal odísť z tejto pláže skôr, kým ju nepresvedčí o tom, ako veľmi sa mýli. Možno to tak bolo dobre. Potrebovala niekoho so silnou vôľou, kto by ju previedol týmto zradným poľom vlastnej viny.

„Ọnwụ bažila po moci a zobrala si ju. No nedokáže si ju udržať a za tie stáročia si znepriatelila veľa stvorení. Bolo len otázkou času, kedy sa niektoré z nich vráti, aby jej to vytmavilo,“ pripomenul jej, čím len opakoval to, čo mu sama povedala a čo sa neskôr dozvedeli od ostatných. „Zdá sa, že ten čas práve nastal. Takže možno nás nezabije Ọnwụ, ale zomrieme v dôsledku jej konania.“

Jeho hlas postupne tíchol, až prešiel v šepot. Na chvíľu sa dokonca odmlčal. Ten čas využil na to, aby jej tvár schytil medzi dlane a jemne, no zároveň neoblomne, ju nútil pozerať sa naňho. Aby nemohla ani len na chvíľu pochybovať o pravom význame toho, čo jej hovorí.

„Nevyčítaj si niečo, čo nie je tvoja chyba.“

Z nehy v jeho slovách sa jej chcelo plakať. Čo sa jej najskôr ozývalo aj v hlase.

„Ja nechcem, aby ste boli ďalšími obeťami.“

Pokrútil hlavou. „To ti nemôžem sľúbiť.“ Bez varovania si ju pritiahol do náručia a mocne ju objal. Kvôli tomu sa jej ťažšie dýchalo, ale neplánovala mu to vyčítať. Potrebovala jeho blízkosť. „Ale môžem odprisahať, že s tebou budem až do samého konca.“

Tie slová zázračne nevyliečili jej obavy a neumlčali jej myseľ. Ale prvýkrát po naozaj dlhom čase sa zase dokázala cítiť bezpečne. Stačila na to len jeho prítomnosť. Netušila, ako dlho tam stáli a oddávali sa prítomnosti toho druhého. Len vedela, že zrazu niečo začula a to niečo bolo natoľko podivné, že to nedokázala prehliadať. Odtiahla sa od Zekiho a zadívala sa na obzor.

Okolo nich vládlo šero, vďaka ktorému dokázala vidieť skôr obrysy, než skutočné podobizne čohokoľvek, čo bolo v ich blízkosti. Avšak to také svetlo bolo postačujúce. Vďaka nemu videla, ako sa morská hladila začala čeriť. Z jej útrob sa niečo dvíhalo, ale o chvíľu si uvedomila, že to nebola vlna, ako predpokladala na začiatku. Vyzeralo to ako obrovské postavy.

„Kto to je?“ spýtala sa šeptom Zekiho, pretože ako miestny musel vedieť viac o obyvateľoch ostrova.

Nebol to však jeho hlas, ktorý jej odpovedal: „Nepriateľ.“

Femi sa strhla, pretože Sadiki nepočula prichádzať.

Pričom sa ani v najmenšom nepohybovala potichu.

„Je to predvoj toho, čo príde. Prisluhovači monštier nadaných živlami. Predpokladám, že títo majú niečo spoločné s vodou. Len sa neviem rozhodnúť, či nás už stihli nájsť, alebo sme len mali šťastie a náhodou na nich narazili.“

Femi sa snažila zazrieť to, o čom hovorila, ale nemala na to dostatok svetla.

„Ako to vieš? Je príliš veľká tma,“ namietla Femi, ale pripadala si pri tom úboho.

Sadiki jej neodpovedala. Miesto toho niečo urobila. Musela. Pretože prítmie sa postupne menilo na ľahké šero, až napokon na pláži zavládol takmer biely deň, hoci všade navôkol ešte vládla noc. Aj keď si tým nemohla byť istá. Zo svetla sa ťažko pozeralo do tmy. Sústredila sa na postavy vo vode.

Tentoraz už rozoznávala ich obrysy.

Bolo ich asi tridsať.

Podľa ich rozmerov usudzovala, že ak by sa postavili k niekomu naozaj mohutnému, o kúsok by ho prevyšovali. Telá mali podivne tvarované, no zároveň elegantné a smrtiace. Malá hlava s tupo okresanou tvárou bola zakončená nejakým druhom rias, ktoré dotyčným splývali po chrbte ako plášte. Dve mocné paže boli pravdepodobne z koralu alebo niečoho podmorského a zakončené tenkými ostrými pazúrmi.

Torzo a aj spodná čas tela však boli tvorené zurčiacou vodou. Akoby sa dívala na vodopád, ktorý sa jedného dňa rozhodol, že už príliš dlho času strávil na jednom mieste a chce vidieť svet. Potom tu boli už len chápadlá miesto nôh, ktoré ich posúvali vpred. Šírila sa okolo nich istá aura, takže Femi bolo jasné, prečo sem prišli. Napriek tomu sa musela spýtať:

„Si si istá, že nás sem prišli zabiť?“

Sadiki sa na ňu ani len nepozrela. „Neprišli sem stráviť pár pokojných dní.“

Prikývla. „Dokážeš ich zabiť?“

Ak boli výtvorom živlového monštra, ktorému dala život bohyňa, len ťažko ho mohol zabiť niekto takí obyčajní, ako boli oni dvaja – vlastne traja, ak počítala aj Kaciu. Sadiki navyše predstavovala práve tú mocnosť, ktorá ich oživila, tým pádom je jej morálnou povinnosťou napraviť svoje chyby.

„Toto je len predvoj. Týchto dokáže zabiť každý,“ vysvetlila jej. „Ich telo je tvorené mágiou, ktorá spútava vodu a dáva im tvar. No robí oveľa viac. Ich telá sú skutočné. Ak ich bodneš, budú krvácať. Ak ich bodneš dostatočne šikovne, môžu aj zomrieť.“

Čo ich situáciu zjednodušovalo. Veď stačilo, ak vytasí meč a... Vtedy si spomenula. Nemala so sebou svoj meč. Nechala ho predsa v tábore a Zeki ho so sebou nepriniesol. Bude sa musieť vrátiť. Práve premýšľala o tom, že by mala čo najskôr vyraziť, keď vtip sa pred ňou zjavila ruka podávajúca jej rukoväť. Zodvihla pohľad. Bola to Kacia. Netvárila sa práve nadšene.

„Raz si niekde zabudneš hlavu.“

Femi sa len uškrnula a kývnutím hlavy jej poďakovala.

S mečom v ruke sa cítila o čosi lepšie. Nie bezpečnejšie alebo ako víťaz, len si bola istá tým, že majú vyrovnané šance. Hoci oni boli len štyria a proti nim sa postavilo aspoň tridsať neznámych príšer. A tie nevyzerali, že by váhali. Videli ich. Bolo to zjavné na základe toho, ako sa medzi sebou postrkovali a ako ukazovali pred seba. Ale nemali priateľské úmysly. Pretože len zrýchlili svoj krok, až čoskoro stáli takmer na dosah ruky. Nesnažili sa s nimi vyjednávať. Čo ich stavalo do pozície ešte nebezpečnejšieho nepriateľa. Takého, ktorý útočí bez provokácie a len preto, že skrátka môže.

Nakoniec to však bola Sadiki, kto zaútočil ako prvý. Po jednom vodnom stvorení, ktoré sa vrhlo jej smerom akoby pochopilo, že to ona dovolila jeho vznik, hodila čosi podobné ohnivej gule. V jednej chvíli sa k nej blížil nepriateľ, v tej druhej do vzduchu unikala v sprievode hlasného syčania para. Femi uznanlivo pokývala hlavou. Lenže podobné obdivné úvahy ju opustili, keď sa na ňu vrhlo hneď niekoľko potvor.

Znepokojivé bolo, že pri tom nevydali žiadne zvuk. Len tiché šušťanie morského príboja. Nemali v rukách zbrane, celkom im postačili pazúry. Zaháňali sa nimi a útočili. No boli vo svojej snahe trochu nemotorní. Ich ruky boli naozaj obrovské a bolo jednoduché sledovať, čo robia. Preto útočili v skupinkách. Oháňala sa mečom a vyhýbala sa ďalším rukám. Uvedomovala si rinčanie ďalšieho meča a syčanie naznačujúce vyparovanie.

Zatínala zuby. Telo mala stuhnuté. Ruky jej čoskoro nariekali. Už dávno nepozdvihla meč. Necvičila. Netrénovala. Ruky sa jej za to pomstili. Hrozili, že ju nebudú poslúchať. So zavrčaním sa vrhla na jedno zo stvorení. Sekla po ňom a za stiahla ho do brucha. Na zem sa vyvalil malý vodopádik. Nedostatočné.

Keď sa zahnala druhýkrát, zasiahla jeho krk. Na to, aby ho zbavila hlavy, nemala dosť sily. Ale aj toto stačilo. Dopadol na zem a premenil sa na mláku. So zákerným úsmevom sa otočila. S väčšou vervou sa zaháňala. Nebola v tom krása. Elegancia. Len nutnosť. Brutálne seknutia. Tesné uhýbanie. Pot stekajúci do očí. Krv variaca sa v žilách. Vyostrenie zmyslov. Jej telo sa prebudilo. Napriek únave. Napriek vypätiu. Čím viac bojovala, tým viac chcela. Hlad po krvi jej spieval v ušiach.

Čepeľ práve až po rukoväť zabodla jednému do brucha. Príliš si to vychutnávala. Nedávala pozor. Jeden ju chytil za ruku. Zasyčala. Do kože jej prenikli ostré hroty ich prstov. Lenže zrazu bol preč. Rovnako rýchlo, ako sa objavil. Zažmurkala. Akoby tým mohla vzdorovať bolesti, ktorá jej putovala dole pažou spolu s krvou. Naklonila hlavu. Pláž bola prázdna. Vyhrali. Pripadalo jej to však akési rýchle. Až podozrivo jednoduché.

Podišiel k nej Zeki. „Si v poriadku?“

Ak správne hádala, bol to práve on, kto od nej odtrhol toho posledného nepriateľa.

Femi kývla, ale dívala sa na Sadiki. „To bolo všetko?“

Zvláštne potriasla hlavou. Akoby sa nevedela rozhodnúť, ako by mala reagovať.

„To bol len začiatok. Bude horšie.“

Niečo podobné očakávala, ale predsa ju tá odpoveď nepotešila.

„Čo budeme robiť? Budeme čakať na ďalších, ktorých sem pošlú?“

Keď tentoraz kývala hlavou, bolo jasné, že išlo o nesúhlas.

„Nie. Budeme pokračovať ďalej,“ prehlásila tak sebaisto, že o tom nikto ani na chvíľu nepochyboval. „Budeme pokračovať v ceste a budeme dúfať, že svoju úlohu splníme skôr, ako nás nájdu a zabijú.“

Femi mlčala. Nezdalo sa jej to ako práve svetlá vyhliadka, ale nezdalo sa, že by na tom mohli niečo zmeniť. Len dúfala, že ostatným sa darí aspoň trochu lepšie ako im.

Kapitola 88. ¦ Kapitola 90.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Gambit bohov - Kapitola 89.: