Gambit bohov - Kapitola 69. • OurStories.cz ~ naše povídky

Vždy sa ohlási ďalšia katastrofa

30.12.2018 (16:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 967×

Kapitola 69.

Zara

„Ale niečo také nie je možné! Nemôžeš byť mŕtva!“

„Ak by bola mŕtva, nkita by si ju nikdy nevšimla!“

„Určite klame!“

„A prečo by klamala? Posiela ju samotný padlý boh!“

„Pche, to sú nezmysly. Toho nikto nevidel už celé stáročia!“

„To je rúhanie! Vieš veľmi dobre, že ho jeho dcéra uväznila!“

„To nemení nič na fakte, že ona je mŕtva a je nám na nič!“

„To to podvodníčka!“

Tá hádka jej znela neustála v hlave. Strhla sa krátko po tom, ako im odhalila svoj mŕtvy stav. Neprehrmela tak rýchlo, ako predpokladala. Ľudia sa neustále dohadovali, obviňovali sa a už len čakala, kedy sa na seba vrhnú. Nakoniec to neurobili, ale veľa k tomu nechýbalo. Domnievala sa, že v tom mali svoje chlpaté laby nkity, ktoré sa na svojich spoločníkov mračili a dokonca aj vrčali.

Zaru to netrápilo. Nie tak, ako asi malo.

Accai sa do toho tiež nemiešal.

Len chlpáč sem-tam na niekoho zavrčal, aby dotyčného upozornil, že si priveľa dovoľuje.

Zare to bolo vyslovene ukradnuté. Čo jej mohli vyčítať? Ona o ich svete nič nevedela. Uvedomovala si však, že chlpáč ju neprenasleduje len tak pre nič za nič. Snažila sa ho zbaviť hneď niekoľkokrát, ale prirástol jej k srdcu. Cítila jeho myšlienky, hoci ich nevedela prečítať. Ale vždy si bola istá tým, čo cíti. A on takisto vedel, čo sa odohráva v jej vnútri.

Reagoval na jej hnev, upokojoval jej obavy a zdieľal jej rozhorčenie. Keď bola rozrušená, jeho reakciou bol pokus o upokojenie alebo rovno útok. Vedela, že to stvorenie k nej patrí. Vybralo si ju, rovnako ako si ona neochotne vybrala jeho. Necítila to. Bola si tým absolútne istá.

Podobne ako si bola istá prítomnosťou svojich nových hadích schopností. V závejoch jej síce boli tie nadania na nič, nakoľko žiadny had nie je dostatočne šialený na to, aby chcel žiť vo večnej zime, ale vedela, že v jej tele stále jestvujú. Sachap sa o to postaral. Keď im daroval to, o čo nemali ani najmenší záujem.

Zara si pretrela tvár.

Všetko sa skomplikovalo.

Nikto nevedel, čo mali robiť.

Ich puto nebolo spečatené, nech už to znamenalo čokoľvek. Niektorí jej verili, iní boli podozrievaví. Ani im to veľmi nevyčítala. Odpoveď nemal Accai a ani Temujin. Domnievali sa, že vysvetliť by im to dokázala Batu, ktorá všetko videla. Čo bolo absurdné. Bola predsa mŕtva, bez ohľadu na to, čo sa jej snažili nahovoriť. Zabili ju. Lebo ona ju nedokázala ochrániť. Sklamala ju. A rovnakým spôsobom ju sklamávala teraz, pretože nedokázala pokračovať v úlohe, ktorú im určili.

Keď nakoniec Temujin po dlhých hodinách zbytočných hádok vyhlásil, že by sa teda mali vydať na cestu, ktorú im určila ešte dávno Batu, takmer sa mu hodila okolo krku a začala ho bozkávať. Zastavovala ju len vlastná vyčerpanosť. Ako mŕtva nespala. Keďže ostatní o jej momentálnom stave vedeli, nemusela spánok ani predstierať. Tým pádom bola vždy prvou voľnou na nočnú hliadku. Vyhovovalo jej to. Len keby vďaka tomu nemala toľko času na premýšľanie.

Snažila sa zabávať s chlpáčom, ale ten spánok potreboval a čoskoro aj tak zaspal.

Takže väčšinou len tak sedela a čakala, kým sa ostatní prebudia.

Alebo sa s nimi rozprávala, rovnako ako hneď v tú prvú noc, keď sa vybrali späť do hlavného mesta tejto skromnej tajomnej krajiny. Vtedy stihli len zbehnúť z úbočia a v nenápadnej doline si našli dostatočne bezpečný úkryt. Ako ochrana proti vetru slúžili nkity. Teda, všetky až na tú Batuinu, ktorá si ukradla mŕtve telo svojej niekdajšej panej a strážila ho. Zara bola ochotná sa upokojiť až vtedy, keď počula, ako vy trvalo to stvorenie vrčí, aby všetkých zahnalo a pripomenulo im, že Batu patrí len jemu a nikomu inému.

Sedela bokom od ostatných. Svojimi momentálne zbytočnými hadími schopnosťami prehľadávala ich okolie. Všade vládlo ticho. Preto si veľmi dobre uvedomovala, ako niekto z ich tábora vstal a vykročil k nej. Neboli to tiché kroky vraha. Len opatrné našľapovanie niekoho, kto nechcel prebudiť svojich druhov.

Vedľa nej sa usadil Temujin.

Zara nedala nijako najavo, že vníma jeho prítomnosť.

Aj naďalej sa dívala do temnej noci, hoci tam nič nevidela.

„Nemal by si spať? Veď si sám hovoril, že nás zajtra čaká dlhá cesta.“

Temujin sa potichu zasmial. „Nemôžem spať.“

Zara zodvihla obočie nad tým prekvapivým priznaním.

„Nemôžeš spať? Budí ťa snáď vlastná predstavivosť? Mala by. Veď by si mal vymyslieť spôsob, ako sa ma zbaviť. Určite som totiž zradca. Klamárka. Chcem vás všetkých zabiť. Votrela som sa sem ako vyslanec mojej šialenej bohyne. Mám zistiť vaše slabiny a všetko jej hlásiť. A keď som mŕtva, nemôžete sa ma ani zbaviť. A áno, aby ste mi verili, zmagorila som to hladom vystrašené s tvorenie, aby ma nasledovalo a ono ma teraz počúva kvôli strachu.“ Zamyslene si pošúchala bradu. „Som si istá, že som na niečo zabudla, ale momentálne si nespomeniem.“

Periférnym videním zazrela, ako Temujin sklonil hlavu.

Hanbil sa snáď za slová svojich druhov? „Takže si to všetko počula,“ skonštatoval potichu.

„Nedalo sa to prepočuť. Nešepkali ste pri tom,“ vysvetlila mu bez štipky horkosti v hlase.

Musela sa veľmi ovládať. On predsa nemohol za to, ako ju ostatní zrazu vnímali.

Báli sa jej. Netušili, kým je.

Ani ona to vlastne nevedela.

„Len sa boja. Za posledné roky sme prišli o mnoho našich bojovníkov. Náš národ pomaly vymiera. Naša kultúra žije. Náš spôsob života tiež. Ale každým rokom nám ukradnú viac a viac nkít. Bez nich nedokážeme prežiť dlho. Nie v tejto zamrznutej krajine.“

Vtedy zavetrila svoju šancu.

Môže sa viac dozvedieť o ľuďoch, z ktorých sa možno stanú jej nepriatelia.

V tento moment k priamemu útoku na ňu a Accaia aj tak nemajú ďaleko.

„Ako vlastne to vaše spolunažívanie funguje?“

Temujin sa rozhliadol, ale okrem tmy toho aj tak nemohol veľa vidieť. „Keď sme sem pred vekmi prišli, zistili sme, že táto krajina nie je taká pustá. S prvými nkitami sme bojovali, až kým sa raz nenarodilo malé dievčatko, ktoré náhodou pochopilo, že tie tvory nie sú nebezpečné. Sú osamelé a vystrašené, ale nie nebezpečné.

Vďaka tomu dieťaťu sme pochopili, že s nkitami môžeme spolunažívať. Keď nám dostatočne verili, ukázali nám, ako vytvoriť puto, ktoré nás spája a ako ho spečatiť. Naše spolunažívanie je aj napriek tomu všetkému veľmi jednoduché – my sme ich priateľmi, staráme sa o nich a robíme im spoločnosť a oni nás za to chránia a delia sa s nami o svoju magickú moc. Vďaka nej sa dožívame vysokého veku, rýchlo sa uzdravujeme a čo je najdôležitejšie, táto zima nás nemôže zabiť.“

„Takže vaša mágia nie je v skutočnosti vaša?“ dobiedzala ďalej Zara.

Temujin pokrútil hlavou. „To som nepovedal,“ oponoval jej. „Hoci je pravda, že veľká časť našich schopností pochádza práve od nkít. No my máme aj svoju vlastnú moc.“ Chvíľu mlčal. Zara ho nechcela zbytočne rozrušovať svojimi otázkami. Preto čakala, že jej to vysvetlí aj sám. A nakoniec to urobil: „Naša moc pochádza od toho, kto nás stvoril. Vieme predvídať budúcnosť a vyznáme sa v strachu. Vieme ho znásobiť a vieme ho niekomu aj odňať.“

Zare tie schopnosti niekoho pripomínali, ale nedostala priestor na to, aby sa nad tým zamyslela. „Keď sme odišli z cisárstva, venoval nám náš boh posledný dar – daroval nám mágiu, vďaka ktorej vieme rozkazovať okolitému snehu. Vieme ho tvarovať podľa svojich predstáv. Rozpúšťať ho i vytvárať. Aby sme boli v bezpečí pred útokmi ostatných. Aby sme naďalej chránili jeho pravdu.“

Zare sa až točilo v hlave z tých nových poznatkov.

Avšak z toho všetkého sa sústredila len na jediné.

„Dar od vášho boha? A kto je tým bohom?“

Temujin sa zarazil. Akoby ho tá otázka prekvapila. Čo bolo čudné. Musel predsa očakávať, že sa na niečo podobné spýta. Veď ju k tomu v podstate sám ponúkal. Alebo si to možno Zara nahovárala?

„Myslel som si, že to vieš...“ zamumlal, ale nakoniec sa otriasol a prehovoril už normálnym hlasom: „Toto poznanie sa asi stratilo spolu s tým, v koho sme verili. Pred dávnymi vekmi náš národ vytvoril sám Eze. Mali sme pomáhať chrániť svet vytvorený bohmi. Mali sme predvídať nebezpečenstvo. Keď však najvyššieho z bohov zradila jeho dcéra a nastúpila na jeho miesto, rozhodli sme sa odísť.“

V jeho hlase nebola žiadna bolesť alebo hneď. Len odhodlanie.

„Chceš mi povedať, že vy nielenže veríte v to, že jestvuje Eze, vy dokonca o ňom aj všetko viete?“

„Všetko? To by som netvrdil. Bohov tak dobre nepozná nikto. Ale áno, vieme o ňom. Vieme, že nám kedysi vládol a tiež vieme, že jeho dcéra sa všemožne snaží, aby na neho všetci zabudli.“

Zamračila sa. „Ak je to tak, ako to, že ešte stále žijete?“

„Nechválime sa tým, čo vieme. Nestrkáme nos do záležitostí bohov. V podstate sme svetu dovolili, aby na nás zabudol. Veď väčšina cisárstva ani len netuší, že Nkita je skutočná krajina obývaná živými ľuďmi. Väčšina sa domnieva, že sme len legendou. A keďže nás od vášho sveta delí púšť, cez ktorú sa nikto neodváži... aj naďalej ostávame len legendou. A nám to takto vyhovuje. Nezapájame sa.“

Jej prvou reakciou bolo nazvať ho slabochom a zbabelcom, ale ovládla sa. Nemohla mu predsa niečo také vyčítať, keď aj ľudia v cisárstve zatvárali oči pred očividnými poklesmi nielen bohov, ale aj samotnej cisárskej rodiny. Niekedy bolo skrátka jednoduchšie predstierať, že je všetko tak, ako to má byť. Veď ako by mali smrteľníci bojovať proti bohom? To bolo nemožné. Tým pádom naozaj netušila, čo ich malú skupinu posadlo, že sa rozhodli konať.

„Nezvykli ste sa zapájať. Batu na to asi mala iný názor.“

Temujin sa smutne usmial. „Batu sa nikdy nesprávala tak, ako od nej očakávali ostatní. Keď pred rokmi videla budúcnosť, nikto ju už nedokázala presvedčiť, aby bola nečinná. Aj keď vedela, že je to cesta, z ktorej sa nemusí vrátiť.“

Rozhovor, ktorý mal slúžiť ako odreagovanie od napätej situácie, ju nakoniec len viac rozrušil. Vďaka nemu si ešte viac uvedomovala Batu a jej obeť. Prepadli ju ďalšie výčitky. Ak by sa viac snažila, mohlo to všetko dopadnúť inak. Teraz by tu mohla byť Batu s nimi a určite by jej konečne vysvetlila, čo presne to robia. A čo by mali robiť ako ďalšie. Temujin a jeho ľudia im pomáhali len preto, že ich o to Batu poprosila. Ale ani oni nevedeli všetko.

A keď ani jedna časť výpravy nič nevie... len sotva sa to všetko môže skončiť úspechom.

Zara si povzdychla. „Nemohli by ste nazrieť do budúcnosti, aby sme sa dozvedeli, ako sa táto naša výprava skončí? Určite by pomohlo, ak by sme vedeli, do čoho sa práve rútime.“

Temujin sa zasmial. To sa jej veľmi nepáčilo.

„Rád by som nazrel do budúcnosti aj keby to malo byť len preto, aby som sa dozvedel, či Batu ešte niekedy objímem...“ Potriasol hlavou, akoby sa snažil zbaviť nepríjemnej nočnej mory. „Lenže naše schopnosti nie sú také mocné, ako predtým. Je ťažké predvídať budúcnosť, ktorú určite jedna bohyňa a robí všetko možné aj nemožné preto, aby sa to nikdy nezmenilo.“

Zara sa všemožne snažila nájsť odpoveď. Niekoľkokrát sa ho pýtala na to videnie, ktoré Batu priviedlo nielen do Sachapovho cechu, ale nakoniec ju aj zabilo. Temujin zakaždým odmietol odpovedať. Niekedy jej povedal niečo úplne iné. Inokedy otočil rozhovor iným smerom. Napokon ju začal ignorovať. Počas ďalších dní, ktoré strávili putovaním do hlavného mesta ich malej krajiny, sa stále o niečom rozprávali.

Temujin im vysvetľoval podstatu ich mágie. Spolu s ostatnými im ukazoval niektoré kúzla. Názorne ich presviedčal, že ak by sa postavili proti nim, ďaleko by sa nedostali. K ich malým rozhovorom sa pridal aj Accai. Ten toho o tomto národe vedel veľa.

Zara si uvedomovala, že on o nich určite čítal v niektorej svojej milovanej knihe a teraz sa len predvádzal. Čo bola nesmierne malicherná myšlienka. V živote nestretla nikoho, kto by bol viac skromný. O tom svedčalo aj to, že sa dobrovoľne vzdal sľubnej kariéry bojového mága len aby zistil pravdu o smrti svojej sestry. Aspoň tak mu to vysvetľovala kedysi Femi.

Avšak najviac odpútali ich pozornosť rozhovorom o nkitách. Tí chlpáči Zaru proti jej vôli fascinovali. Vyberali si svojich ľudí na základe nejakej premyslenej stratégie, ktorej rozumeli len oni sami. Ich mágia bola rôzna a na základe toho, akou farbou žiarili ich kožuchy, ju bolo možné aj rozoznať. Tam však narazili na problém – nikto nechcel vyzradiť svoje najväčšie tajomstvá, preto hovorili len v náznakoch.

Zara sa zamyslela. Snažila sa zistiť, čo všetko je iné v prítomnosti ich vytrvalého prenasledovateľa. Za čo sa jej Temujin nepriamo vysmial. Až keď bude ich puto spečatené, bude môcť využiť jeho mágiu vo svoj prospech. Za čo si vyslúžil jej frflanie a konštatovanie, že to jej je ten chlpáč naozaj dobrý len na to, aby jej v noci zohrieval nohy. Čo sa nkite nepáčilo. A Temujinovi tiež nie, aj keď jemu z iného dôvodu.

„Potrebuje meno,“ napomenul ju takmer dobrosrdečne.

Zara pohladila magickú pohromu po huňatom kožuchu.

„Prezývka chlpáč sa mu celkom pristane.“

Temujin sa zasmial. „Je to ona, nie on.“

Zara na to nereagovala, ale premýšľala o tom. Už od Batu vedela, že jej nkita je samica. A na nejakej úrovni si to uvedomovala aj ona sama. Ale než v samotnom fakte, že bola ženského pohlavia, mala pri pomenovaní svojho miláčika iný problém. Vedela, čo ju čaká po tomto všetkom. Ak sa im to podarí, uspejú a budú mať na chvíľu pokoj. No ona nie, pretože jej poslanie potom ešte len začne. Bude sa musieť vrátiť do snovej ríše a pokračovať vo výcviku.

Ahụhụ nežartoval, keď s ňou uzatváral ten výmenný obchod.

Nevadilo jej to. Bola pripravená prijať takúto obeť.

Nemala predsa život, ku ktorému by sa mohla vrátiť.

Pre svet zomrela. A nikdy neožije. Nie tak, ako sa to možno podarí Batu. Pretože jej telo zachránili. Len bohovia však vedia, kde skončilo to Zarino. S jej šťastím je teraz už úplne rozložené a zvyšok kostry hyzdí morské dno ďaleko od cisárstva. Zo začiatku ju možno poháňalo pátranie po jej tele, ale čoskoro z toho upustila.

Zbytočne sa namáhala.

Aj keby to telo našlo, nič by sa tým nemenilo.

Stále by bola rovnako mŕtva. A podľa všetkého zahynula dosť krvavým spôsobom. Accai o tom veľa vedel, hoci sa zdalo, že Zara si na nič z toho nevedela spomenúť. Skrátka, svoju smrť prijala ako fakt a pristupovala v k nemu pragmaticky. Ale tam, kde sa jedny dvere zatvoria... ochotne sa vráti do snovej ríše.

Bude nazerať ľuďom do snov a bude vykonávať všetku tú úslužnú činnosť, o ktorej stále veľa nevie. Svojim spôsobom ostane nažive. No pochybovala, že Ahụhụ by bol nadšený z prítomnosti chlpatej nkity. Preto Zara odmietala pomenovať chlpáča, a preto predstierala, že je to samec, aj keď to bola samica. Bolo to tak jednoduchšie. Aspoň jej to nebude ľúto. Aj keď už teraz vedela, že jej srdce niekoľkokrát pukne, kým sa konečne zmieri so svojim novým poslaním snového prízraku.

To a myšlienky podobného rázu zamestnávali jej myseľ posledné dni ich putovania. Celkom sa tešila do hlavného miesta, aj keby to malo byť pre tú zmenu scenérie. Aspoň by na chvíľu mohla premýšľať o niečom inom. Doteraz bola krajina skôr pustá a počas putovania zazreli len niekoľko chalúpok napol zaviatych snehom.

Temujin jej vysvetlil, že málokto žije vo vnútrozemí. Okrem školy, kde sa deti učili ovládať svoje schopnosti a pripravovali sa na skúšky prijatia nkitského puta, bolo v lesoch roztrúsených len niekoľko biednych dediniek. Väčšina obyvateľov žila v hlavnom meste alebo v prístavoch, kde bolo nielen teplejšie, ale takisto tam jednoduchšie zohnali obživu.

Povzdychla si.

Sedela práve na kmeni zoťatého stromu a dívala sa do diaľky.

Za nižšími kopcami dokázala rozoznať svetlá pomerne veľkého hlavného mesta. Ak sa nemýlila, dokonca tam musel prebývať aj akýsi panovník, pretože na brale sa vynímal hrad, ale viac rozoznať nevedela. ostatných zmohlo nielen putovanie, ale asi ich ovládla aj radosť, že čoskoro nájdu svoj cieľ. Sedela tam teda sama so svojimi myšlienkami. Začínalo ju to desiť. Chlpáč sa k nej tisol s dôverou dieťaťa a zohrieval jej mŕtvu podstatu.

Vtedy to zacítila. Ozvenu niečej prítomnosť. Nejakých spáčov.

Obzrela sa. Sny obyvateľov tejto krajiny chutili inak ako nočné predstavy Ambarčanov. Napriek tomu to, čo momentálne šteklilo jej zmysly, sa líšilo dokonca aj od bojovníkov a ich chlpatých spoločníkov. Toto bolo... čímsi zlovestné, tiež odhodlané a v istej miere krvilačné. Boli to sny a predstavy vojska vyslaného na pochod.

Ešte boli ďaleko.

Vedela však, že sa stačilo natiahnuť a bola by zistila viac. Nakoniec to urobila. Premohla ju zvedavosť. No s prekvapením si uvedomila, že tí ľudia boli vzdialení ešte viac, ako si myslela. Oni... plávali? Áno, hojdali sa na vlnách. Zachytila nočné mory moreplavcov. Preto jej boli také neznáme.

V Ambarskom cisárstve nežilo veľa námorníkov a ona so žiadnym z nich neprišla do kontaktu počas života v cechu a po smrti už vôbec nie. Lenže ani to ju neupokojilo. Niečo jej našepkávalo, aby sa od nich pratala čo najďalej. Čo bolo smiešne i desivé zároveň. Akoby sa... niečo na nich chystalo. Ohrozovalo ich to.

Potriasla hlavou. To bol nezmysel. Boli predsa príliš ďaleko. To si opakovala celú noc i počas dňa, keď prekonávali pomerne vychodenú cestu smerujúcu do mesta. Jej nepokoj prebudil chlpáčovu ostražitosť. Accai sa jej tiež niekoľkokrát pýtal, či je v poriadku.

Vždy ho nejako odbila. Ale niečo v jej hlase ho nútilo sledovať okolie. Zara sa nevedela zbaviť nepríjemného pocitu, ktorý jej velil utekať. Ešte pred niekoľkými mesiacmi by sa svojej paranoji vysmiala. Lenže teraz to neurobila. Príliš veľa toho zažila. Príliš veľa sa toho naučila.

Nakoniec podvedome k sebe lákala Nrọ. Lenže bohyňa sa neukázala. Nie, že by to Zara neočakávala. Veď jej sama povedala, že sa najskôr už nikdy neuvidia, pretože jej moc je príliš vyčerpaná. Jediný, kto by jej okrem nej mohol pomôcť bol Ahụhụ. Teraz však len sotva mala časť na tranz alebo spánok. Upútala by tým na seba príliš veľa pozornosti. A to nepotrebovala.

Snažila sa tváriť čo najnormálnejšie. Zvedavo si obzerala svoje okolie. Akoby bola okoloidúci, ktorý netúži nič viac, len obdivovať krajiny, do ktorej náhodne zavítal. Nedarilo sa jej. Pretože kam sa pozrela, tam videla len nervóznych a vydesených ľudí. Bolo vylúčené, by cítili to, čo ona.

Aj v bdelom stave vedela, že tam kdesi v diaľke číha niečo nebezpečné. Lenže títo ľudia... sa pripravovali na boj. Zadebňovali okná. Balili svoj skromný majetok. Niektorých dokonca stretli pri bráne. Odchádzali. Rozhodli sa skúsiť šťastie v horách. Ďaleko od prístavov, ktoré boli od hlavného mesta vzdialené necelý deň koňmo.

„Zdá sa, že miestni sa rozhodli cestovať,“ skonštatoval Accai, keď sa ich spoločníci začali mračiť.

„Niečo sa muselo stať. Teraz by rozhodne neodchádzali do hôr. Blíži sa zima,“ zamyslel sa Temujin.

Zara mala chuť sa zasmiať. Ak sa ešte len blížili zima, čím nazývali to, čo okolo nich vládlo? Jar? Nebodaj leto? Ale svoje podpichovanie si nechala len pre seba. Od uštipačnosti ju odrádzali vydesené tváre mešťanov a uplakané oči niektorých detí.

Nikto z nich si ich nevšímal. Niektorí ich dokonca upozornili, aby sa čo najskôr otočili a odišli odtiaľ. Lenže nikto im už neprezradil, prečo by niečo také mali robiť. Takže Temujin a ostatní urobili to jediné, čo mohli – zamierili do domu niekoho, kto by mohol poznať odpoveď.

Na Zarinu úľavu sa nevybrali do paláca. Miesto toho vošli do obyčajne vyzerajúceho domu. Vo vnútri bol však zariadený dostatočne honosne na to, aby Zara začala uvažovať, kým boli ich sprievodcovia. Určite sa tešili vysokému postaveniu, keď sa starali o výcvik mladých v horách.

Lenže toto sídlo hovorilo veľa aj o tom, že rozhodne netreli núdzu a nepochádzali z nižších vrstiev. Boli asi to najbližšie šľachte, čo táto napol chlpatými zvieratami tvorená spoločnosť mohla ponúknuť. Odhadovala to podľa toho, ako sa im sluhovia klaňali.

No možno to nakoniec nebol tak úplne ich dom. Pretože čoskoro slúžiaci priviedli niekoho iného – urasteného muža odetého do kožušín. Nasledovala ho nasrdene pôsobiaca nkita. Zara podišla dopredu. Nikto ju síce nepozval a nikto ju nikomu nepredstavoval, ale takisto ju nikto nezaháňal. Len tam teda ticho stála a svedomito mlčala, zatiaľ čo sa ostatní srdečne zvítali.

„Prišli ste práve včas,“ hovoril práve majiteľ domu, „rúti sa na nás nebezpečenstvo.“

„Čo sa na nás rúti?“ pýtal sa čo najpokojnejšie Temujin.

Muž zalomil rukami. „Veľká pohroma,“ zabedákal. Sčasti to bolo asi len teatrálne gesto, ale podľa všetkého mal strach. Celý sa totiž triasol. „Ȧudobský kráľ sa načisto zbláznil. Rozhodol sa, že ho naťahovanie s cisárstvom ho už omrzelo a vyslal našim smerom celú flotilu. O niekoľko dní ich máme na prahu.“

Tak toto cítila Zara v diaľke. Táto katastrofa sa na nich valila.

A oni jej vkráčali priamo do otvoreného náručia.

Kapitola 68. ¦ Kapitola 70.

Milí čitelia, prajem vám všetko dobré do nového roku!

Autorom živú fantáziu a trpezlivosť pri tvorení;

čitateľom zase šťastnú ruku pri výbere kníh.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování