Gambit bohov - Kapitola 68. • OurStories.cz ~ naše povídky

Proti vôli vyrazila druhému na pomoc

23.12.2018 (17:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 611×

Kapitola 68.

Femi

Len tak-tak a vyhla letiacemu šípu.

Aj to len vďaka tomu, že na ňu ten neohrabanec útočil.

Zaškrípala zubami. Ovalila ho rukoväťou meča. Nešikovne ho zasiahla do spánku. Líce mu okamžite zaliala krv. Zosunul sa k zemi. Snáď ešte žil. Nepotrebovala si vyčítať ďalšiu zbytočnú smrť. Pretože toto celé bola jedna veľká výstrednosť. Mali ich odveliť na ústup. V momente, keď sa do ich podvedomia začali vkrádať prvé pochybnosti – spolu s prvými hlasmi.

Edet nebolo miesto vhodné na dlhodobý pobyt. Aj ľudia obývajúci najbližšiu dedinu cítili na vlastnej koži zlovestnú prítomnosť tej hory. A ona spolu s tými vojakmi... stáli v prvej línii. Obratne odrazila ďalší útok. A potom ďalší. Uhýbala sa. Zohýbala. Fučala a nadávala. Dokonca vrieskala. Opäť nadávala. Alebo prosila. Nič ich nemohlo zastaviť. Boli odhodlaní ich zmasakrovať.

Ich vlastní spolubojovníci.

V mysliach uvideli hrozbu. V srdciach vykvitla pochybnosť. Keď sa chopili mečov, bolo už príliš neskoro. Nie raz jej napadlo, že Navid ju vlastne prišiel varovať. Veď prečo by sa objavil? Nevolala ho predsa. Ale na odpovede bude čas aj neskôr. Teraz musí... Zacítila ostrú bolesť. Po ramene a lakti jej cícerkom stekala krv. Zodvihla hlavu. Liečiteľka pred ňou sa vyškierala. Femi sa zamračila. Mala sa brániť útokom vlastných spojencov.

S vrčaním sa zahnala. Liečiteľka nebola obratná šermiarka.

Nebola bojovníčka.

Len vďaka náhode Femi porezala. Tá ju za odmenu poslala do ríše snov. Ale nezastavovala. Pokračovala ďalej. Pretože ak nebude bojovať, ostatní ju zabijú. A ona by si rada ešte požila. Výcvik nad ňou prebral úplnú kontrolu. Snažila sa ignorovať ten hlas vo svojej hlase. Ten šepot, ktorý ju nabádal, aby útočila. Aby ničila. Aby zabíjala.

To poháňalo ostatných, aby bojovali so svojimi spojencami.

Brat sa postavil proti bratovi.

Na čo je dobrý nepriateľ, keď sa členovia tej istej armády postavia jeden proti druhému? Okolo nej presvišťalo kúzlo. Bojoví mágovia prišli o rozum. Oháňali sa čarami častejšie ako mečmi alebo dýkami. Aj k tomu sa uchýlili len vtedy, keď vyčerpali svoju moc. Unavene sa porozhliadla. Nedostala príležitosť vydýchnuť si. Nestihla uhnúť. Nejaká päsť ju zasiahla do brady. Zatackala sa. Pevnejšie zovrela rukoväť meča. Ohnala sa.

Prestala vnímať. Uhýbala. Útočila. Bránila sa. Ledva dychčala. Nič nevidela. Pohybovala sa inštinktívne. Tlačili sa k nej iné telá. V ušiach jej ryčal krik. Ohlušoval ju. Do očí sa padali vlasy. Stekal jej do nich pot. Ruky mala lepkavé. Kolená sa jej triasli. Bola unavená... vyčerpaná takmer na smrť. Strácala obratnosť. Utŕžila ďalšie škrabance. Bránila sa. Teda, skôr ustupovala. Útočili na ňu viacerí. Neprehľadný boj. Nevydrží to dlho. A oni to vedeli. Preto sa voči nej spojili.

Ďalší škrabanec skrášlil jej telo. Tentoraz plece. Hneď na to stehno.

Zasyčala. Noha sa pod ňou povážlivo podlomila.

Nestihla sa ani otočiť. Zrazu len zacítila, ako do nej narazilo niečo veľké a... horúce. Zasyčala. V tele jej vybuchla bolesť. Preletela vzduchom. Keď dopadla, vyrazilo jej dych. Nedokázala sa zodvihnúť. Za viečkami jej kvitli kruhovité obrazce. Akoby plávala.

Hore a dole, hore a... nižšie. Prepadávala sa. Cítila prítomnosť svojich sestier. Podvedome ich vyhľadala. Kričali na ňu. To bola určite Kacia. Takmer sa pousmiala. Ani na konci sa nič nezmení. Zaprisahávali ju, aby nezatvárala oči. Zvláštne. Veď ich už mala zatvorené...

Musela omdlieť. Pripadla si, akoby plávala. Doliehali k nej tlmený krik. Dokonca vreskot. Bolestný. Plný strachu. Ďalšie rinčanie zbraní. Praskanie mágie. A zrazu... ticho. Mĺkvo také ohlušujúce, že ju prinútilo započúvať sa. Všetko ju bolelo. Tak vedela, že prežila. Nejako.

Pretože v smrti by ju nepálila polovica tela a tá druhá by ju určite neprivádzala do šialenstva tou hroznou trýzňou. Ako postupne opäť nadobúdala vedomie, začínala toho viac rozoznávať. Rany mala obviazané. Pálili a chladili zároveň. V mysli sa jej ozýva krik jej sestier. Bolela ju z toho hlava. Ako posledné si všimla, že tam nebola sama. Krik utíchol. Aj zbrane. Ale niekto šepkal. Možno zaklínal? Navyše k nej doliehal pach spáleniny a... mágie?

Opatrne otvorila oči. Videla rozmazane. Všetko sa knísalo. Ale napokon rozoznala zahalenú postavu s kapucňou na hlave otočenú chrbtom, ako sa skláňa nad malým ohníkom. Podvedome začala okolo seba šmátrať. Hľadala meč. Alebo čokoľvek, čím by sa mohla obrániť. Nemôže byť takáto bezbranná v prítomnosti potenciálneho nepriateľa. Lenže jej hľadanie ostávalo bez cieľa.

Hoci sa snažila byť čo najtichšie, musela vydať aspoň nejaký zvuk.

Pretože zrazu postava, bez toho aby sa k nej otočila, prehovorila: „Ak by som ťa chcela zabiť, určite by som sa nenamáhala s tvojou záchranou.“

Nevidela jej do tváre, ale ten hlas by spoznala kdekoľvek.

Avšak jej prítomnosť ju neupokojila.

„To už nastal čas, keď si za mnou prišla?“

Snažila sa nedať najavo svoje obavy, ale asi sa aj tak prezradila.

Kňažka sa zasmiala. „Znieš tak nadšene. Ale nemusíš sa báť, ani mne sa nepáči, že som sem musela prísť. No nemala som na výber. Bez mojej pomoci by si bola zomrela a to nemôžem dopustiť. Ešte neprišiel tvoj čas. Ešte toho musíš veľa dokázať.“

Jej slová ju ani v najmenšom neupokojili.

Len v nej vyvolali viac otázok.

„Čo sa vlastne stalo?“

Vlastný hlas jej znel unavene. Akoby obehla celý svet dvakrát dookola a teraz oddychovala predtým, než sa o to pokúsi tretí raz. Čo sa možno aj rovnalo pravde. Očakávala totiž, že okolo seba zazrie pozostatky bojiska. Nič také však nenašla. Nachádzala len stromy, kríky a všadeprítomné ticho narušované len praskaním malého ohníka.

„To, na čo sa ťa snažil upozorniť Eze. Ale on a varovania nikdy nefungovali. Vždy z toho vzniklo čosi úplne iné. Ten starý pochábeľ by sa mal naučiť, že smrteľníci naozaj nevedia čítať myšlienky.“

Femi sa rýchlejšie rozbúchalo srdce. Čo ak teraz ona...

No kňažka sa opäť zasmiala. „Neboj sa. Ja myšlienky čítať neviem,“ uistila ju.

Čo fungovalo úplne opačne. Povedala jej to, čo potrebovala Femi počuť, akoby... len reagovala na ozvenu myšlienok, ktoré sama začula. Otriasla sa. Podvedome sa snažila myslieť na niečo jednoduché, čo by o nej nič neprezradilo tejto neznámej mocnej kňažke. Miesto toho sa však jej myseľ rozbehla na plné obrátky a myšlienky sa v nej striedali takou rýchlosťou, že ani samotná Femi ich od seba nedokázala rozoznať.

Naprázdno prehltla. „Tak čo sa teda stalo.“

Vtedy sa k nej kňažka otočila. Pod kapucňou sa skrývala tá istá takmer známa tvár sfarbená do odtieňov hnedej, ktorú lemovali biele kadere. Sadiki. Ọnwụina kňažka, ktorá si svoje poslanie nevybrala. Už raz im predsa pomohla. Umožnila im útek predtým, než sa vôbec dostali na ostrovy. Do určitej miery ju to upokojilo. Chcela im pomôcť. Alebo len sledovala vlastné ciele a ona sa práve stala perfektným prostriedkom.

Ale o tom by možno práve teraz nemala premýšľať.

Nie, keď je zranená, slabá a takpovediac... bezmocná.

„Ako iste vieš, Edet nie je tak úplne obyčajnou horou. Je to aj väzenie. Je zapečatené silnou mágiou a takisto tomu napomáha aj sila tvora, v ktorého ústach ten zub predtým prebýval.“ Niečo z jej zmätenia sa jej muselo odrážať na tvári, pretože Sadiki dodala: „Edet nevyrástol zo dňa na deň a vôbec to nie je hora. Je to zub. Ọnwụ ho vyrvala z úst samotnému Sachapovi a on z toho zošalel.“

Femi to vlastne ani neprekvapovalo. Ďalšia bytosť, ktorú Ọnwụ v honbe za mocou využila.

„Naozaj sa chcela uistiť, že jej otec neutečie, však?“ skonštatovala Femi.

Sadiki prikývla.

„Okrem toho to miesto zabezpečila aj mágiou. Silou takou obrovskou, že premenila najúrodnejšiu zem tejto ríše na obyčajnú pustinu.“

Femi niekoľkokrát zažmurkala. Tie slová jej boli až podozrivo známe.

Keď si uvedomila ich zmysel, zalapala po dychu.

„Chceš mi povedať, že tá púšť nie je dielom nahnevanej bohyne? To miesto nespálila svojim hnevom Efụ, ale Ọnwụ, pretože potrebovala mágiu, aby uväznila svojho otca?“

„Áno,“ prisvedčila Sadiki, „presne to Ọnwụ urobila. Božská mágia nie je zadarmo. Nemôžu len tak neičo urobiť bez toho, aby pre to niečo neobetovali. Ak chcú niekoho zachrániť, musí niekto iný zomrieť. Len tak môže byť zachovaná rovnováha.

„Preto ani Ọnwụ nemala dostatok moci na to, aby uväznila svojho otca. Aby to dokázala, vytiahla mágiu zo zeme. Obrala ju o život a neváhala ju premeniť na púšť a zabiť všetkých, ktorí tam žili. Tú mágiu potom vložila do Sachapovho zubu. Premenila ho na horu a tú uzamkla. Ale prerátala sa. Spolu s mágiou vložila do hory aj duše všetkých tých, ktorých zabila. A tí doženú k šialenstvu každého, kto ich začuje.“

Femi nebola schopná slova. Vírilo v nej niekoľko protichodných pocitov. V prvom momente ju ovládla fascinácia a istý druh obdivu. Iste, Ọnwụ napáchala veľa zlého, avšak v jej geniálnom a zároveň jednoduchom pláne sa skrývala aj istá rafinovanosť. Rozšírila medzi ľudí klebetu o tom, že púšť vytvorila iná bohyňa a o niekoľko storočí neskôr nikomu ani len nenapadlo pýtať sa, ako to bolo naozaj.

Avšak keď si Femi uvedomila, koľko ľudí zomrelo pri tom hroznom nešťastí... Premkol ju hnev. Ich duše teraz nevedeli nájsť pokoj a dlho potom, ako ich Ọnwụ v podstate popravila, sa stále ponevierali po svete smrteľníkov. Všetko kvôli ďalšej moci.

„To spôsobilo ten boj? Šialenstvo?“ opýtala sa Femi, aby sa tak mohla sústrediť na niečo iné.

Nie, že by jej to pomáhalo.

„Nie úplné šialenstvo, ale nechýbalo k nemu veľa,“ prezradila jej Sadiki. „Ọnwụ sem poslala bojových mágov, pretože sa nazdávala, že tí by dokázali ovládnuť duše tých mŕtvych. Lenže prerátala sa. Mágovia ich nevedia ovládnuť, pretože o nich nevedia. A pretože o nich nevedia, nemôže sa voči ich útokom brániť.“

„A keď v hlave počujú hlas plný strachu, zaútočia na toho, o kom si zrazu myslia, že je ich nepriateľom,“ dopovedala za ňu Femi.

Konečne jej to dávalo zmysel. Tá prudká nenávisť. Strach. Pocit zrady.

Tie pocity nepatrili jej. Aspoň nie úplne.

„Na to ma chcel Navid upozorniť?“ vyzvedala Femi.

„Nuž, som si istá, že to bolo jeho zámerom, ale nakoniec sa mu to nepodarilo.“ Sadiki si povzdychla. „Alebo sa mýlim a nikdy ti to nechcel prezradiť. Už dávno mi hovorí, že už príliš dlho sa ukrývam. Ako inam ma teda dostať z úkrytu, než tak, že pobežím na pomoc jednému z tých, kto bojujú proti Ọnwụ?“

Femi si bola viac ako len istá, že padlý boh bol dostatočne prešibaný na to, aby niečo podobné skúsil. Veď aj ich v podstate vyslal na misiu, o ktorej nikdy nepremýšľali a ešte sa postaral o to, aby po tom podvedome túžili. Takže nakoniec si mysleli, že presne to vlastne chceli urobiť – vydať sa na túto šialenú cestu, aby na jej konci našli skôr smrť, než skutočný úspech.

Povzdychla si. „Čo budeme robiť teraz?“ spýtala sa „Pochybujem, že sa Ọnwụ len tak vzdá. Zaumienila si, že definitívne zabráni svojmu otcovi vrátiť sa. Obetuje kvôli tomu pokojne aj všetkých svojich vojakov.“

„Nie, všetkých nie. Až taká hlúpa nie je. Ani taká zúfalá.“

„Takže sa vrátime?“

Sadiki prikývla. „Vrátime sa. Potrebujeme ostať s armádou, aby sme presne vedeli, čo robí Ọnwụ. Ostatným aj tak nepomôžeme. Tí pred sebou majú svoje vlastné úlohy. A keď budú potrebovať pomoc, požiadajú o ňu.“

„Tak to by sme čo najskôr mali vyraziť.“

Femi chcela byť čo najskôr z dosahu tej zlovestnej hory. Síce boli dostatočne ďaleko, aby sa šepot v jej hlave premenil na zlú spomienku, ale aj tak v nej prebúdzal nepokoj. No v momente, keď sa pohla, vzbĺklo jej telo nepredstaviteľnou bolesťou. Zaškrípala zubami. Aj tak sa však neubránila zaúpeniu.

„To máš za to, že sa chceš ponáhľať,“ vytkla jej Sadiki a zamračila sa. Femi ju videla rozmazane. „Moja moc už nie je to, čím bývala a okrem toho liečenie nikdy nepatrilo k mojim prednostiam. Podarilo sa mi síce zachrániť ti život, ale vyliečiť sa musíš tak, ako všetci ostatní – pomaly a bolestne.“

Zaškrípala zubami. „Tak mi daj aspoň nejaký odvar proti bolesti. Chcem si sadnúť.“

Zrazu kňažka zrozpačitela. „Nuž... to je vcelku dobrý nápad. A aj mi povieš, čo ti mám uvariť?“

„Žartuješ, však?“ oborila sa na ňu.

„Ako kňažka som sa starala o duše mŕtvych. Nemusela som ich ošetrovať alebo liečiť,“ snažila sa obrániť Sadiki.

Femi na ňu na chvíľu pozerala akoby ju videla po prvýkrát. Čo nebolo vlastne ďaleko od pravdy. O tejto záhadnej kňažke toho veľa nevedela. Bola si len istá tým, že jej už druhý raz zachránila život. A to muselo byť dobré znamenie. Preto sa rozhodla byť k nej zhovievavá – aspoň čiastočne.

„Mohla by si teda začať tým, že uvaríš odvar z diablovho pazúra.“

„A kde nájdem tohto diabla? A koľko pazúrov na to budeš potrebovať?“

Musela sa veľmi ovládať, aby si dlaňou neudrela o čelo.

Nakoniec sa uspokojila s pokrútením hlavy.

„Toto bude ešte zábava,“ zamumlala, predstavujúc si, že najskôr asi len počká, kým sa vylieči aj sama. Bez pomoci byliniek, odvarov alebo nebodaj mastičiek. Ak Sadiki nevie, kde by mala hľadať jednoduchú a známu bylinu... ten zvyšok jej len sotva v dohľadnom čase vysvetlí.

„To nemôžem povedať s istotou. Budúcnosť je dosť premenlivá.“

Femi napriek svojej vôli zastonala. Toto sa jej muselo len snívať.

Pretože ak je Sadiki tou, za ktorú ju Femi považovala, potom nech im pomáhajú bohovia.

Budú to potrebovať.

Kapitola 67. ¦ Kapitola 69.

Milí čitatelia, prajem Vám pokojné prežitie vianočných sviatkov.

Nech si pod stromčekom nájdete to, po čom Vaše srdcia najviac túžia.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování