OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Gambit bohov - Kapitola 6.

20.10.2017 (10:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 993×

Kapitola 6.

Femi

Na palácovom nádvorí stálo zoradených najmenej päťdesiat bojových mágov. Všetci boli v plnej zbroji, na bokoch sa im hompáľali dýky a meče. Svoje najsmrtonosnejšie nástroje nechávali voľne spustené vedľa tela. Tváre si z väčšej časti zakryli šatkami. Anonymita bola dôležitá. Bojoví mágovia mali za úlohu chrániť celé cisárstvo. Ak by ich však ktokoľvek dokázal spoznať len tak na ulici, prišli by o výhodu.

Mágovia však tvorili len hlavnú líniu. Tú viditeľnú. Na vrcholoch hradieb a v tmavých oknách sa ukrývali sestry z cechu. Femi vedela minimálne o desiatich, ale ako poznala cisárovnú, bolo ich tam viac. Tie potichu sledovali dianie pripravené zasiahnuť, ak by dohadovanie podmienok mieru nedopadlo tak, ako si mysleli.

Zhodnotila situáciu pod sebou.

Všetky tieto prehnané obranné manévre sa odohrávali z jedného dôvodu – kvôli šiestim vojakom ȧudobskej armády. Tí priniesli posolstvo od svojho kráľa s ponukou mieru za istých podivných podmienok. Vojna medzi Ȧudobským kráľovstvom a Ambarským cisárstvom trvala niekoľko dlhých rokov. Nikto si nepamätal, kde presne mala začiatok. Tí, ktorí v nej bojovali a umierali o tom nič nevedeli. Robili len to, čo im prikázali ich vládcovia.

V úzkom páse lesa, ktorý na severovýchode spájal dve krajiny, zahynulo veľa mágov i vojakov. Dokonca aj niekoľko desiatok sestier, hoci tie cisárovná do vojen posielala len zriedkakedy. Igbȧ, prastarý háj, v ktorom sa k sebe stromy tisli akoby sa snažili navzájom ochrániť, mala ȧudobská armáda výhodu domácej pôdy.

Ale ani ich jediná bohyňa matka, v ktorú všetci verili, ich nemohla chrániť večne.

Podľa starého príbehu, ktorý si raz vypočula od znepriatelených vojakov, zatiaľ čo bola na výzvedoch, sa v Igbe zrodila Nȧȧmu, ich bohyňa. Ak vojna prebiehala na ich posvätnom území, nečudovala sa, že pre nich tie boje boli také osobné. Aj keď, vlastne každý konflikt je osobný. Keby to tak nebolo, žiadne nezhody by predsa nevznikali.

Femi si pozorne prezerala vojakov. Obklopovali ch bojoví mágovia a sestry ich strážili, no ak by naozaj chceli, mohli by zaútočiť. A oni by im v tom nedokázali zabrániť. Ȧudobská mágia nebola taká silná ako tá, ktorú do bojových mágov alebo sestier vkladajú ich bohovia a patróni. Lenže niekedy je treba mať viac ako len kúzla a čary. Dobrý výcvik pomáha. A smrtiace zbrane takisto.

Vojaci ȧudobskej armády sa preslávili svojimi trojčepeľami. Dva sesterské meče mali po troch ostrých hrotoch, ktoré pripomínali tancujúce plamene. Boli smrtiace a keď nimi skúsený vojak točil, bolo takmer nemožné ho zasiahnuť akýmkoľvek kúzlom.

Keď sa konečne objavil cisársky vládnuci pár, niektorí si vydýchli. Hostili svojich nepriateľov na domácej pôde. Hrad Alụrin poskytoval obrovskú výhodu. Stál na vrchole pohoria a jeho presnú rozlohu poznali iba cisár a jeho družka.

K hlavnej bráne viedla len úzka cesta vytesaná do skaly, po ktorej dokázal prejsť jediný voz. A aj ten by nesmel byť príliš široký. Hrad bol plný tajných zákutí a jednotlivé časti spájali skalné a drevené lávky. V niekoľkých desiatkach veží prebývali príslušníci cisárskeho rodu, ich sluhovia, osobné stráže a úradníci potrební na chod cisárstva.

Ale niekedy nestačili ani tie najväčšie výhody.

Šesť vojakov ȧudobskej armády stálo k sebe chrbtami. V ich strede stála akási žena. Femi z nej zo svojej pozície v jednej z vežičiek videla len ohnivé vlasy. Tá farba nebola ničím neobvyklá. U Ȧudobčanov dokonca pomerne obyčajná. Femi skôr prekvapilo, že si prísne patriarchálna krajina vybrala za svojho posla ženu.

Keď sa na opačnej strane nádvoria objavili panovníci ich cisárstva, v sprievode osobnej gardy a niekoľkých bojových mágov najvyššieho stupňa, vojaci sa rozostúpili. Žena vykročila vpred, akoby išlo o súčasť niečoho, čo si pod prísnym dohľadom nacvičila.

Femi stála vo veži, z ktorej videla len chrbát svojich panovníkov. Ale videla do tváre poslovi ich susedov. Očakávala, že uvidí mladicu. V skutočnosti tá žena bola staršia, tvár mala zvraštenú a na sluchách jej vlasy prechádzali z ohnivej do bielej. Femi zostúpila o niekoľko desiatok schodov nižšie, aby si ju mohla lepšie prezrieť.

Pretože mala pocit, akoby tú ženu poznala.

Hoci to bolo nemožné.

Videla ju predsa po prvý raz v živote. Tie vlasy by si pamätala. No nebola to tá netradičná farba, ktorá jej prišla známa. V skutočnosti zišla nižšie, aby si mohla prezrieť jazvu na ženinej tvári. Tiahla sa od cípu brady skrz líce až po ľavé obočie, ktoré pretínala. Dôverne poznala každú líniu tej starého poranenia. Každé zákutie, každú vyvýšeninu.

Vedela to, pretože kedysi dávno sama podobnú ranu niekomu uštedrila.

***

Vystrašená Femi sledovala svoje spolubojovníčky. Ak úspešne prejde výcvikom a prežije záverečnú skúšku, o ktorej im nikto nechcel viac povedať, stanú sa z nich jej sestry. Ona však neverila tomu, že by to dokázala. Bola presvedčená, že ak jej niekto z bohov daroval svoju priazeň, bola to Agụ, patrónka učencov. Nikdy netúžila po krvi a nemala vysoké ciele. Milovala učenie, hltala staré spisy a hľadala to, čo bolo už dávno stratené.

No napriek všetkému sa mýlila.

Bez ohľadu na to, ako veľmi sa chcela dostať do Veľkej knižnice, aby mohla skúmať taje nielen ich sveta, ale aj ich susedov, nebude jej to dopriate. Pretože obrad Určenia ukázal, že ju v skutočnosti pobozkala úplne iná bohyňa.

Egbọ.

Tá, ku ktorej sa utiekali vrahovia.

Nechcela sa živiť zabíjaním. Nechcela prelievať krv. Hoci osud jej to tak určil. No niekde sa stala chyba. Musela sa stať! Veď nedokázala ani len trafiť vypchatú figurínu. Pretože jej niekto z čiernych kamienkov vyrobil aj oči. Pozerali na ňu. Prebodávali ju. Akoby jej chceli vyčítať to, čo sa chystala urobiť. Cvičný meč ani len nezodvihla. Len tam stála a snažila sa splynúť s ostatnými, ktorí s vervou, a dokonca aj krikom, útočili na tú nebohú neživú bábku.

„Pohľadom nepriateľa nezabiješ,“ prehovorila za ňou jedna z majsteriek.

Femi sa strhla. Otočila sa, no pohľad nezodvihla od zeme.

Drevený meč držala pred sebou ako štít.

„Oči mám vyššie. Nie sú v prachu.“

Hlas mala pokojný. Dokonca vľúdny. Čo bolo ešte horšie než keby na ňu začala kričať.

Femi pomaly pohliadla na jej tvár. Bola obyčajná. Vyzerala ako každá druhá žena. Od ostatných ju odlišovali len biele vlasy a svetlomodré oči. Tie jej akoby boli ešte belšie než tie ostatných sestier. Učnice, ktoré po nedávnom obrade prijali do cechu, si už medzi sebou šepkali. Podľa jednej, ktorá sa tvárila ako tá najmúdrejšia v celom cisárstve, to bolo preto, že majsterka je v skutočnosti slepá.

To sa Femi nezdalo pravdepodobné.

Veď ako môže bojovať, keď nevidí?

„Za neposlúchnutie priameho rozkazu môžeš prísť o hlavu.“

Femi sa sprudka nadýchla. „Ja... ja...“ koktala, hľadajúc slová ospravedlnenia.

Majsterka sa však na ňu usmiala. „Tentoraz to prehliadnem. Ale povedz mi, prečo necvičíš s ostatnými? Toto ti určil obrad. Toto je odteraz tvoja budúcnosť. Ak chceš nejakú mať, mala by si ten drevený meč začať používať.“

Podvedome nadvihla ruku, v ktorej zvierala ošúchanú rukoväť. „Ja...“ Prehltla. „Nezdá sa mi to... správne. Prečo by sme sa mali učiť, ako niekoho... no... zabiť? Veď podľa... bohov... sme... si... rovní?“ Hlas sa jej chvel. Len ťažko hľadala slová. A dokonca šepkala.

No majsterka ju aj tak nevysmiala. Miesto toho si pošúchala bradu, akoby naozaj zvažovala jej slová. „Máš dušu učenca. Vieš toho priveľa. To, čo si sa dozvedela, ťa naučilo vážiť si život. V akejkoľvek jeho forme. To je chvályhodné. Ale nesmieš zabúdať, že teba si nevybrala patrónka učencov. Ty v sebe nosíš mágiu bohyne Egbọ.“ Majsterka si kľakla na jeho koleno, akoby si drobnú Femi chcela lepšie prezrieť. „Ona si ťa vybrala, pretože v tebe čosi videla. Hoci život je dôležitý, niekedy je na jeho ochranu nutné niečo obetovať. Niekedy je to aj niekto. Rada by som ti povedala, že toto všetko,“ pokynula rukou na plné cvičisko, „je len na ochranu. Ale to by som klamala. Pretože príde čas, keď budeš v mene tohto cisárstva zabíjať.“

Femi vystrčila bradu. „Ale to nie je správne!“ zvolala oduševnene.

„Och, maličká,“ zašvitorila takmer nežne majsterka, „o tom, čo je správne a čo je nesprávne nerozhodujeme my. Náš osud určujú iní. Na nás je len to, aby sme sa rozhodli, čo s tým urobíme. Môžeme sa vzdať a nechať sa tým poraziť. Alebo môžeme použiť tú silu, ktorú v sebe máme, a prijať všetko, čo na nás život hodí.“

„Neviem, či budem schopná niekoho zabiť.“

Zvláštne, že až pri týchto slovách sa jej prestal chvieť hlas.

Majsterka prikývla, akoby vtedy niečo pochopila. „Ty sa nebojíš krvi,“ konštatovala tichým hlasom, „ty nechceš nikomu spôsobiť bolesť. Pretože vieš, ako veľmi to môže bolieť. Precítila si tie muky na vlastnej koži a nechceš ich nikomu spôsobiť.“

Femi mlčala. Pretože nevedela, ako majsterka odhalila jej tajomstvá.

Rovnako ich mohla zakričať do sveta.

„Ja sa nebojím,“ bránila sa chabo.

„Nie je to strach, čo ti bráni pozdvihnúť meč. Je to úcta k životu. A to je obdivuhodné. Si plná súcitu, pretože vieš, aké to je, keď ti niekto ubližuje. No ani tá úcta ti nepomôže. Nebude z teba učenec. Ale svoje vedomosti môžeš použiť pre dobro sesterstva.“ Rukou ukázala na hradby, ktoré ich obklopovali. „Lenže my tu nemáme archívy a knižnice, do ktorých by si sa mohla zatvoriť. My máme len meče, dýky a luky. Učíme sa útočiť, to áno, ale aj brániť. Nie však seba. V očiach niektorých nie sme viac ako vrahyne. Nevyhneš sa tomu, aby ťa kvôli tomu ľudia nenávideli. Ale to, že ťa niekto považuje za monštrum, z teba jedno nerobí.“ Ruku jej položila na plece a silno jej ho stlačila. „My chránime. Zabíjame, keď je to potrebné. Nie pre radosť, ale na ochranu iných. Aby sa tí, ktorí nemajú toľko sily ako my, mohli cítiť v bezpečí.“

Potom sa majsterka natiahla a otočila Femi smerom k figuríne. Zodvihla jej ruku tak, ako ju to učili. Aby mala dostatok sily pre úder.

„Chrániť ale môžeš len tak, že sa sama naučíš útočiť.“

Chcela do tej figuríny udrieť. Aj keby to bolo len kvôli tomu, aby bola na chvíľu sama. Aby tak prinútila majsterku odísť. Lenže nedokázala to. Prikazovala svojej ruke, aby sa pohla. No nič sa nestalo. Miesto toho videla všetky tie dni, mesiace a roky, keď dúfala, že sa takto zastaví ruku niekoho iného. Ak niekoho sama zasiahne mečom, o čo lepšia bude ako tí, ktorí bezdôvodne spôsobujú bolesť?

„Ja... nemôžem...“ zašepkala Femi a ruku spustila.

Majsterka jej však nedovolila skloniť ruku. „Ale môžeš. Musíš. Toto je teraz tvoj svet. Ty si teraz tá silná. Už viac nemusíš byť bezmocná. Už sa môžeš brániť. A nielen seba. Stačí sa to len naučiť.“

Tá žena rozhodne vedela, čo robí. Femi si to uvedomovala dokonca aj vo svojom mladom veku. Mala pravdu. Nenávidela to, aká bezmocná sa cítila. Ako sa krčila. Myslela na svoju rodinu. Na súrodencov, ktorí sa nikdy necítili v bezpečí. Na matku. Na otca. Na strýka. Na všetkých, ktorých stratila a už nikdy ich neuvidí.

Len preto, lebo bola bezmocná.

Pretože tam stála so zodvihnutou rukou a nedokázala zasadiť tú kľúčovú ranu. Nemohla sa brániť. Niekto by povedal, že bola ešte dieťa. Ale to z nej nerobí menejcenného protivníka. Možno slabšieho. Menej skúseného. Svojou neschopnosťou konať však napomohla tomu, čo sa stalo.

Hromadil sa v nej hnev. Na to, čo sa stalo. Na samu seba. Cítila zlosť. Začala sa triasť. Túžbou niečo urobiť. Napraviť to, čo sa stalo. Uctiť si pamiatku tých, ktorí vtedy zomreli. A so spomienkou na lán rozkvitnutých Ifụr, skríkla. Neuvedomila si, že by podvedome chcela vydať nejaký zvuk. Len to urobila. V tej istej chvíli sa vytrhla majsterke zo zovretia. Len preto, aby mohla sama zasiahnuť figurínu pred sebou.

Úder bol však taký silný, že ním rozštiepila drevenú čepeľ.

Jej kusy sa rozprskli do všetkých smerov.

Dovtedy sa v aréne ozývali tupé údery, keď ostatné učnice nasledovali príkazy ostatných majsteriek. Teraz všetci ustali v pohybe. Sledovali len Femi, ktorá s vytreštenými očami sledovala svoje ruky, ktoré pokrývali drobné ranky od triesok.

Majsterka ju poťapkala po pleci. „Bohyňa v tebe videla silu, o ktorej si ani len ty sama netušila. Môže byť nesmierna. Len sa ju musíš naučiť používať. Ale to príde časom. Začneš svoju silu používať ako súčasť samej seba. A nikto už viac žiadnu slabosť nezahliadne.“

Femi sa otočila na majsterku. Chcela sa na ňu usmiať.

No miesto toho jej kútiky ovädli. Pretože vtedy si uvedomila, že ostatní sa nepozerali na ňu.

Pozorne totiž sledovali majsterku. Po ľavej strane tváre jej stekala krv. Jeden z kusov dreva ju musel zasiahnuť. Ona však nedala najavo bolesť. Dokonale sa ovládala. Nikto nevidel jej slabosť. Aj keď to ostatní možno očakávali. Takisto čakali na to, čo urobí.

Femi by si predsa zaslúžila trest.

Majsterka sa však na ňu len usmievala. „Súcit je mocný. Ale len v rukách toho, kto ho správne využíva. Nedovoľ ostatným, aby tvoj súcit použili proti tebe. Neplytvaj ním. Nauč sa, kto je hodný tvojej ľútosti a kto nie. A tých, ktorí si ho zaslúžia, ochraňuj.“ Potom sa jej veselosť vytratila. S istou strohosťou po nej hodila ďalší drevený meč. Femi ho nemotorne zachytila, no bez toho, aby jej vypadol. Podľa všetkého to tak bolo dobre.

„A teraz sa nauč, ako ich všetkých ochrániš.“

***

Femi zažmurkala. Opäť sa sústredila sa na nádvorie. Nemohla tomu uveriť. No predsa vedela, že to, čo vidí, je pravda. Bola tam. Majsterka, ktorá ju kedysi presvedčila, že cvičiť s ostatnými sestrami nie je zlé. Ukázala jej, že meč z nej nerobí vraha. Tá žena ju naučila mnohému za tých niekoľko dní, čo spolu strávili.

Potom bez stopy zmizla. Pamätala si, ako sledovala vykvitnúť je Ifụru. Napriek všetkému však osoba s jej tvárou stála na nádvorí a mierila k cisárovnej. Pretože hoci bolo susedné kráľovstvo prísne patriarchálne, v ich cisárstve mala posledné slovo práve vládkyňa. Aj keď cisár rozkazoval armáde bojových mágov.

V myšlienkach sa však podvedome stále vracala k jazve tej ryšavej ženy.

Rozum jej našepkával, že ide o náhodu.

Na druhej strane nemohla poprieť pravdu. Oči jej slúžili dobre. Mohla si teda obzrieť kráľovskú vyslankyňu naozaj pozorne. Farba vlasov nesúhlasila. Jazva však ostala na svojom mieste. Nerozoznala všetky jej detaily, na to nestála tak blízko, avšak poznala ju príliš dôverne. Zvyšok si dokázala domyslieť. Alebo si to len predstavovala?

Nevylučovala to. Ostávala ostražitá.

„Musím povedať, že som prekvapená výberom posla. Zdá sa, že kráľ Ȧme ma nikdy neprestane udivovať,“ začala cisárovná. V honosnom rúchu a kvetinovou korunou na hlave pôsobila majestátne. V pohľadoch nepriateľských vojakov však svietila len ostražitosť. „Aké správy mi prinášaš, posol?“

Adresovala ženu ako seberovnú. Aspoň navonok to tak pôsobilo.

Femi v cisárovninom hlase rozpoznala napätosť. Panovníčka očakávala to najhoršie.

Cisár však nevyzeral znepokojene. Stál tam vedľa svojej družky úplne pokojne a bez pohnutia. Dokonca uvoľnene. To bolo očividné aj pre Femi, ktorá videla len jeho chrbát. Oblečenú mal uniformu bojového mága. Hrdo sa na nej vynímal titul najvyššieho veliteľa. Avšak sestry z cechu aj samotní mágovia vedeli, že si ho nikdy nezaslúžil. Získal ho len vďaka zväzku s cisárovnou. Jeho moc bola v porovnaní s ostatnými skôr zanedbateľná.

Ale o tom ich nepriateľ netušil.

Femi sa viac nahla k oknu, pred ktorým stála. Snažila sa prízvukovať si hroziace nebezpečenstvo. Nesmú ju predsa vidieť. Má slúžiť ako posledná záchrana pri prípadnom útoku. No keď tá žena prehovorila, musela sa veľmi ovládať, aby sa k obloku doslova nevrhla. Hoci impulzívnosť nebola jej doménou, tá prináležala Zare, v tomto prípade bola jedinou správnou reakciou.

Akoby sa vrátila v čase. Opäť k nej prehovárala majsterka.

Takmer až láskavý tón jej sladko hladil uši.

„Môj pán vás pozdravuje. Vyslal mňa, aby tak dal najavo, že si ctí tradície vašej krajiny. Rešpektuje vás ako panovníčku.“ Sladké slovká, ktoré by mali zmierniť napätie, akoby ho skôr len prehĺbili. Po komplimentoch vždy prichádza kritika. „Nepraje si, aby vojna medzi našimi krajinami naďalej pretrvávala. Ponúka vám mier. Za istých podmienok. Naše kráľovstvo bude voľne prístupné, avšak za vstup požadujeme mýto. Takisto očakávame, že sa vzdáte nároku na akúkoľvek časť nášho územia. Predovšetkým nám musí byť neodkladne vrátené územie Okwụlských ostrovov. Ostrovy vždy patrili nám a nikdy neboli vašou kolóniou. Žiadame tiež, aby ste si na toto územie prestali robiť náboženský nárok. Vaše nedôstojné náboženstvo tolerujeme, ale na našom výhradnom území bude zakázané.“

Femi neočakávala, že sa bojoví mágovia tak prudko ohradia voči urážkam ambarského náboženstva. No predsa nahlas zasyčali, akoby sa chceli sami zmeniť na hadov. Cisár ich umlčal jediným pohľadom. „Predtým, ako medzi nami môže zavládnuť mier, požadujeme ešte jedno – písomné i slovné ospravedlnenie cisárovnej, v ktorom oľutuje to, ako barbarsky zavliekla svoju vieru až k dverám nášho kráľovstva. Vaši bohovia v našom kráľovstve nie sú vítaní a nikdy nebudú. Akékoľvek snahy o zmenu tohto stavu budeme považovať za nové vyhlásenie vojny.“

Vyčerpávajúce vyhlásenie tej ženy rezonovalo priestranstvom ešte niekoľko okamihov potom, ako zmĺkla. Jej melodický hlas bol v priamom rozpore s ostrosťou tých slov. Femi cítila, ako doslova hustne vzduch v ich blízkosti. Predstavovala si, ako mágom od prstov odskakujú malé iskričky v predzvesti brutálneho útoku. Sestry v pozore čakali na cisárovninu reakciu. Stačilo by jediné kývnutie hlavy a vyslankyňa by padla. A hneď po nej vojaci, ktorí ju sprevádzajú.

Ich cisárstvo by však dlho neprežilo, ak by sa cisárovná nechala ovládať citmi.

Neskúsený panovník by za otvorenú urážku zabil všetkých zo znepriatelenej krajiny.

Avšak je zbytočné zabiť posla, keď správa má iného pôvodcu.

Cisárovná zatlieskala, čím si získala pozornosť všetkých na nádvorí. „Myslím, že váš kráľ sa má ešte čomu učiť, kým sa vyrovná veľkosti svojho otca,“ začala zhovievavo, akoby hovorila o neposlušnom dieťati. „Jeho urážku strpím, ale nezabudnem na ňu.“

Žena prikývla, akoby nič iné neočakávala. „A vaša odpoveď?“

Priame oslovovanie cisárovnej nebolo niečo, čo by si dovolil každý. Veľa to vypovedalo aj o žene, ktorú k nim ȧudobský kráľ poslal. Niesla sa hrdo. Nekrčila sa pri pohľade na cisársky pár. Bola príliš sebaistá na to, aby išlo o ženu z ľudu.

Femi sa nad tým zamyslela.

Povrávalo sa, že nedávno sa v susednom kráľovstve slávil obrad spojenia. Krajina získala kráľovnú. Nikto o nej veľa nevedel, len to, že to bola šamanka z Okwụlských ostrovov. Tie sa nachádzali na hranici medzi obomi krajinami. Dlhé roky sa správcovstvo posúvalo z Ambarského cisárstva do Ȧudobského kráľovstva a naopak, pričom nikto nezískal výhodu na dlho.

Šamanky z ostrova sa považovali za samostatný národ bez potreby niečej ochrany. Aj keď okolité ríše mali iný názor. Na územie ostrovov však nikdy žiadny vojaci nevtrhli. Pokiaľ si Femi spomínala, bolo to zo strachu. Nikto nechcel útočiť na niekoho, kto má nad nimi takú veľkú výhodu.

Sledovať svet z oblakov mohli len šamanky z ostrovov. Mali vlastnú moc a svoje životy zväzovali s okwụlmi, obrovskými vtákmi. Femi si vedela predstaviť, prečo by kráľ chcel získať jednu zo šamaniek za svoju družku. Možno, že vyslankyňa, ponášajúca sa na jej niekdajšiu majsterku, bola jednou zo šamaniek. To by vysvetľovalo jej postoj, odvahu a istú úctu zo strany vojakov.

Aj keď šamanky, ktoré Femi stretla, mali vlasy skôr v odtieňoch modrej.

Takisto jej to nedávalo odpoveď na pálčivejšiu otázku – prečo sa tak veľmi ponášala na mŕtvu majsterku. Podoba by sa dala vysvetliť. Črty tváre boli niekedy podobnejšie, než by ktokoľvek predpokladal. Avšak tá jazva...

Pokrútila hlavou.

Možno Accai bude mať nejakú odpoveď.

„Moju odpoveď sa dozvieš neskôr,“ odpovedala cisárovná, čím Femi pripomenula, prečo tam vlastne boli zoradení. „Tento rozhovor má však priveľa svedkov. Navrhujem, aby sme prešli dovnútra sídla. Po ceste ste iste unavení. Dovoľte mi ponúknuť vám občerstvenie.“

Nečakala na súhlas. Jednoducho očakávala, že ju všetci poslúchnu.

Niekoľkí bojoví mágovia sa vybrali za cisárskym párom. Rovnako urobili aj ȧudobskí vojaci. Sestry z cechu sa dohodli inak. Pomocou spojenia myslí boli vybrané tri, ktoré ostali. Ostatné sa mali vrátiť späť do mesta pod palácom. Tam počkajú na ďalšie rozkazy.

Femi bola jednou z tých, ktoré dostali dovolenie odísť. Nateraz. Osobne sa tomu veľmi potešila. Vedela, že predtým, ako sa vybrali na nádvorie, do mesta dorazili aj Wen s Rae. Femi netrpezlivo očakávala ich príchod už odo dňa, keď sa vrátila do sídla cechu. Ak niekto vedel, čo sa stalo Zare a kde, boli to ony dve.

Takže keď Femi konečne dorazila do hostinca, kde prespávali, doslova nadskakovala nedočkavosťou. Wen s Rae našla ihneď. Nielen preto, že ich tváre boli také impozantné. Pleť mali bielu a jemnú, rovnako aj lícne kosti a ostatné črty tváre. Keď bola Femi malá, takto nejako si predstavovala bohyne. Biele vlasy mali ostrihané po plecia. Pramene, ktoré by im inak padali do očí, mali zviazané na temene.

Nenašla ich však vďaka ich zjavu. Wen a Rae rady spôsobovali rozruch. Kamkoľvek vkročili, čoskoro sa všetci pozerali na ne. Rovnako aj teraz. Obe sedeli vedľa seba za stolom. Oproti nim boli dvaja muži, ktorým však nevidela do tváre. Podľa všetkého ale boli silní, usudzovala tak vďaka rozložitým pleciam.

A s nimi sa momentálne dvojčatá pretláčali.

Tvárili sa pritom nanajvýš znudene.

Bohyňa Egbọ sestry z cechu obdarila, okrem iného, aj obrovskou silou. Vďaka tomu boli schopné čeliť hrozným podmienkam a nebolo jednoduché ich zlomiť. Po tvrdom tréningu dokázali dvíhať aj ťažšie bremená ako najsilnejší muži v prístavoch. Avšak ich sila nebola bežne známa. Wen a Rae ju práve používali na to, aby tých nafúkaných tĺkov ošklbali o niekoľko drobných.

Naozaj úžasná zábava.

Podišla k nim bližšie. „Keď sa dohráte, rada by som s vami hovorila.“

Niekoľko ľudí, ktorí k nej stáli najbližšie, sa mykli. Neuvedomili si jej prítomnosť, kým nebolo neskoro. Snažila sa necítiť kvôli tomu uspokojenie. Pretláčanie uzurpovalo celú ich pozornosť. O jej tiché kroky sa nikto nestaral.

Wen a Rae mali aspoň toľko slušnosti, že potom všetko urýchlili.

O niekoľko okamihov neskôr už zo stola zbierali svoje odmeny.

Pokorení muži si šúchali obité hánky.

Femi s dvojčatami ich nechali za sebou. Zamierili na poschodie do jednej z nemnohých izieb. Len ony tri ostali v tomto hostinci. Zvyšné sestry boli po celom meste, kde-tu jedna alebo dve. Bolo tak jednoduchšie dávať pozor na prípadných podozrivých návštevníkov mesta. Takisto išlo o ich bezpečnosť – ak by ich niekto napadol, mali po ruke posily, o ktorých by prípadný útočník nemusel vedieť.

„Si hrozne vážna, Femi. Keby som ťa lepšie nepoznala, povedala by som, že na teba má Zara zlý vplyv,“ podpichla ju Wen, ktorá z dvojice bola vždy tá zhovorčivejšia.

„Obe vieme, že Zara je všetko len nie prehnane vážna,“ oponovala jej Femi. Hoci bola pravda, že Zara sa správala zodpovedne, bola príliš výbušná na to, aby ju niekto mohol označiť za vážnu. Nevyspytateľná? Možno. No nikdy nie odmeraná. „Keď už hovoríme o Zare – čo o nej viete?“

Dvojčatá vtedy opustili aj posledné známky veselia.

Opäť boli sestrami z cechu. Pripravené na čokoľvek.

„Vieme len toľko, čo všetci – že zmizla. Nevieme, či je mŕtva, ale keďže jej Ifụra stále odmieta vykvitnúť, dáva nám to nádej.“

Femi sa na Wen zamračila. „Ale veď ste s ňou boli, keď... zmizla.“ Nechcela im prezrádzať to, čo sama vedela. Videla Zaru umrieť. Vďaka tomu mala istú výhodu. Aj keď veľmi smutnú. S jej smrťou sa stále ešte vyrovnávala. Vlastne jej celkom neverila. „Zaru cisárovná vyslala do Mŕtveho lesa. Som si istá, že vás dve,“ hlavou kývla na Wen a Rae, „si so sebou zobrala. Rovnako ako vždy. Chcem vedieť, čo sa stalo.“

Pozerali na ňu, akoby sa práve menila na nejaké nechutné stvorenie z močiara.

„Neviem, čo si počula, ale rozhodne sme neboli v Mŕtvom lese. To by sme si museli pamätať,“ začala opatrne Wen a Rae prikyvovala. „Zaru sme vlastne niekoľko dní nevideli. Naposledy predtým, ako sme odišli z cechu, čo bolo dva dni potom, ako si sa vybrala do Agụinho kláštora. My sme boli vyslané na svoju misiu, ona zase na svoju. Kam mierila vedia len v cechu. My vieme to, čo ty. Našli jej mŕtveho koňa a krv. Boja sa, že ju niekto zabil, no jej Ifụra nekvitne.“

Femi z toho bola prekvapená. Neobvinila ich však z klamstva.

Za dlhé roky, ktoré spolu trénovali, sa naozaj dobre spoznali. Poznali svoje slabé i silné stránky. Naozaj boli sestry. Čo znamenalo, že vedeli, keď niektorá z nich klamala. Wen a Rae však teraz hovorili pravdu. Alebo aspoň to, čo za pravdu považovali.

Ruky zovrela do pästí. Telom jej víril nepokoj.

„Dúfala som, že budete niečo vedieť,“ priznala sa sklamane. „Viem o tom, že Zara išla do Mŕtveho lesa.“ V jej hlase zaznievala absolútna istota.

Wen a Rae sa na seba začudovane pozerali. „Ale ak by tam išla, prečo by nás nezobrala so sebou?“

Tentoraz Wen odpovedala Rae: „Pretože sme mali vlastnú misiu. Nechcela nás od nej zdržovať.“

„Akú misiu?“ chytila sa jej slov Femi.

Sestry na ňu nepozreli. No aspoň jej otázku neprehliadali. „Poslali nás do Aghanskej pevnosti. Mali sme doručiť správu jednému z veliteľov. Keď sme tam však prišli, prekvapene sa spýtal, prečo majsterka posiela ďalšiu správu, keď jeho odpoveď ešte nečítala. Podľa všetkého tam v to isté ráno bola iná sestra.“

Aj keby mali čerstvých koňov, prívetivé počasie a cestovali by bez dlhších prestávok, aj tak by im cesta zo Sachapovho cechu do Aghanskej pevnosti trvala prinajmenšom štyri dni.

Tým pádom ich tam niekto poslal s tou istou správou.

Femi sa zamračila. „To nedáva zmysel.“

Wen pohodila plecom. „Ani nám, ale tak sa to stalo. Boli sme na ceste do Aghanskej pevnosti, keď Zara zmizla. Neviem, kto ti čo nahovoril, ale do Mŕtveho lesa nešla. Určite nie sama. Kacia a Batu s ňou tiež asi neboli. Práve teraz ju pomáhajú hľadať. Čo by asi nerobili, keby vedeli, kde bola.“

Kacia a Batu boli ďalšie dve sestry z cechu, ktoré patrili k ich uzatvorenej jednotke.

Femi verila každému slovu, ktoré jej dvojčatá povedali. To v nej vyvolávalo ešte viac otázok. Videla, čo sa Zare stalo. Prežila to takmer na vlastnej koži. Videl to aj Accai. Podobnú hrôzu nemohli stvoriť žiadne kúzla. Navyše, ak by išlo podvrh, Accai by to odhalil. Bol naozaj nadaný a mocný. Keby prešiel záverečnou skúškou, dnes by bol veliteľom. Jedným z najlepších.

Takže to ju zanechávalo s jedinou myšlienkou.

Zara skutočne bola v Mŕtvom lese. Wen a Rae tam museli byť s ňou, pretože nikoho iného by so sebou nezobrala. Navyše tu bola tá záležitosť so správou, ktorú pred nimi doručil už niekto iný. Išlo o trik. Nejaké kúzlo. Možno kliatbu. Každopádne o niečo mocné. Pretože len niečo mocné mohlo zabiť Zaru a spôsobiť, aby si na to Wen s Rae nespomínali.

To ju desilo. V ich cisárstve podobnou mocou vládli len bohovia.

A potom ešte niekoľko málo stvorení, ktoré boli ešte desivejšie ako samotná smrť.

Medzi nimi bol aj Ọsis. Pán lesa.

Kapitola 5. ¦ Kapitola 7.

Ako sa vám príbeh zatiaľ páči?

Ja viem, je dosť náročný na pozornosť, ale snáď vás to veľmi neodrádza.

(A naozaj dúfam, že to čoskoro začne dávať väčší zmysel.)

Lili :)

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Gambit bohov - Kapitola 6.: