OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Gambit bohov - Kapitola 47.

30.07.2018 (16:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 950×

Kapitola 47.

Femi

Nikdy by si nebola pomyslela, že odpoveďou na najdôležitejšiu otázku bude červenkastá žiara. Zeki ju priviedol na svoje najobľúbenejšie miesto. Vtedy asi ešte netušil, že jej zároveň k nohám kladie spôsob, ako sa jej zbaviť. Samozrejme nie doslovne. Spolu s Kaciou hľadali tú stratenú prísadu do mocného kúzla, ktoré by im pomohlo ochrániť svet pre katastrofou. Aj keď Kacia každým dňom vyzerala, že sa snaží o čosi menej.

Femi ju nemohla viniť.

Medzi Okwụlmi konečne našla svoje miesto.

Uvedomila si to hneď v momente, keď ich Yonda priviedla na ostrovy. Podľa toho, ako sa Kacia uvoľnila. Ako doslova rozkvitla. Ale ignorovala tie náznaky. Až kým nebolo neskoro. Teraz hrozilo, že ostrovy opustí bez svojej sestry. Tú samotu prijme. Už si na ňu pomaly zvykala. Dlhé hodiny tvárila sedením na samotnom vrchole stromu. Zeki jej často robil spoločnosť, ale nie vždy. Veľakrát tam bola sama. Vlastne takmer neustále. Usmiala sa, keď si spomenula na ich spoločne strávený čas.

Nepredpokladala, že sa niekedy začne červenať v niečej prítomnosti, ale opak sa stával pravdou. O to horkejšie bolo jej víťazstvo. Našla, čo hľadali. Čo znamenalo, že jej čas medzi mocnými operenými stvoreniami sa chýlil ku koncu. V hrudi sa jej rozprestrela obrovská ťažoba. Mocná neviditeľná ruka jej zvierala srdce i hrdlo. Snažila sa ju pripraviť o silu pokračovať. Nemienila sa nechať odradiť. Nikým a ničím. Aj keby ju to malo zničiť, musí to dokončiť.

Cítila, ako jej čas uniká pomedzi prsty.

Šamanky boli takisto nepokojné.

Ďalšia vyhrážka od cisárovnej neprišla. Lenže posledná hliadka sa ešte stále nevrátia do tábora. Yonda ich upokojovala. Nebolo to nič výnimočné. Možno len narazili na nejaké nebezpečenstvo a rozhodli sa počkať. Prečo však mala v očiach obavy, keď sa jej pery usmievali? Femi nestrávila medzi Okwụlmi veľa času, ale jedno vedela – s istotou dokázala určiť, keď jej niekto klamal. A Yonda im všeličo nehovorila.

Tie šamanky neboli v poriadku. Čo mohlo znamenať jediné.

Cisárovná sa blížila.

Nech za nimi poslala kohokoľvek, čochvíľa bude tu. Mali by sa pripravovať na možný útok. Zosilňovať obranu. Dávať dokopy stratégiu. Miesto toho sa šamanky tvárili, akoby bolo všetko v najlepšom poriadku. Lenže kto bola Femi, aby im protirečila? Očividne toho veľa nevedela. Vlastne nič. Pretože bez ohľadu, ako veľmi sa snažila, neodkázala nájsť odpoveď na tú najzákladnejšiu otázku.

Ako sa zmocní toho kameňa?

Vedela, že ho nedostane len preto, lebo po ňom túži. Zeki tvrdil, že ostatní nebudú namietať, ak ho bude chcieť odniesť. Ako jej neustále opakoval, bol súčasťou stromu tak dlho, ako si pamätal. No nikto sa neriadil podľa jeho svetla. Femi však tušila, že si ho musí nejako zaslúžiť. Ak však jestvovala nejaká tajná úloha, ktorú musí najskôr splniť... nenachádzala ju.

S povzdychom sa postavila.

Netušila, či tentoraz dokázala urobiť to potrebné rozhodnutie. Natiahla sa. Ruka sa jej zachvela. Ale vlastnú slabosť nakoniec potlačila. Možno tentoraz... Prekonala vzdialenosť. Prstom sa dotkla svojej odmeny. Len preto, aby sa vzápäť zrútila na zem pod náporom trestu.

Telo jej zomkla nepredstaviteľná agónia. Tentoraz nevykríkla. Pretože nedokázala ovládať vlastné telo. Akoby ju niekto spaľoval. Vzápätí ju mrazili. Trhali na kúsky. Znovu zlepovali. A stále dookola. Nekonečný kruh... Trhane dýchala. Dusila sa vlastným dychom. Prevaľovala sa. Ryba na suchu. Vták so zlomenými krídlami. Bezmocné dieťa. Mučená obeť.

Netušila, ako dlho to trvalo tentoraz. No tak, ako predtým, aj teraz to skončilo v tom istom momente. Keď jej myseľ dokázala ukázať jedinú tvár. Zeki. Spoznala by ho kdekoľvek. A rovnako ako predtým, ani teraz nevedela, čo presne by mala robiť. Keď to urobila prvýkrát, bol s ňou. Snažil sa ju upokojiť. Pomôcť jej. Vzdal to skôr, ako ona.

Najskôr si nahovárala, že on má odpoveď na tú otázku. Ona ju nepoznala. On možno áno. Ale nič nepomáhalo. Dedukovala. Aby si zaslúžila odmenu, musí pre ňu niečo obetovať. Tá vysoká cena... Musí sa vzdať Zekiho, aby dostala to, čo potrebuje. Tentoraz si už naozaj myslela, že to dokázala. Rozlúčiť sa s ním. Vzdať sa ho.

V mysli to videla jasne. Srdce sa jej zovrelo. No napriek odhodlaniu... niektorá jej časť protestovala. Prečo by aj nemala? Konečna našla niekoho, kto jej rozumel aj bez slov. Accai ju chápal, lenže Accai bol jej priateľ. Spoločne hľadali odpovede. Lenže jej duše sa doteraz dotkol len Zeki. Jediný muž, ktorého sa nedokázala vzdať.

Nakoniec sa jej podarilo doplaziť až k vzdialenému konáru. Oprela sa oň. Cez prižmúrené viečka sledovala tú jasnú žiaru. Sledovala ju a dúfala. Premýšľala. Vyhrážala sa. Zúfala si. Netušila, ako dlho tam sedela. Telo jej stuhlo. Ochablo. Vyhladlo. Ale aj tak tam zotrvávala. Zaslepená odhodlaním. Stále opretú o to prastaré drevo ju nakoniec našiel Zeki.

Snažil sa zakryť svoje obavy. Ale už ho poznala dostatočne dobre.

Šalel od strachu.

„Predpokladám, že sa ti nedarí,“ skonštatoval, keď sa posadil vedľa nej.

Chcela sa natiahnuť a zaboriť prsty do jeho pierok.

Lenže na to bola príliš slabá.

Zadívala sa do diaľky. Napriek tomu, že bol biely deň, nič nevidela.

„Začínam si myslieť, že túto misiu som nikdy nemala dokončiť,“ začala opatrne a potichu. „Bez ohľadu na to, ako veľmi sa snažím, stále zlyhávam. Vedeli sme síce, že to bude nebezpečné a pravdepodobne aj náročné, ale toto... prekonalo moje očakávania. Obávam sa, že tento kus skladačky nezískame.“

„Len preto, že ťa ten kryštál zasiahol nejakou podivnou silou?“

V duchu priznala, že aj to by stačilo.

„Nie,“ povzdychla si, „to by ma neodradilo. Ide o samotnú nevedomosť. Keď sme túto misiu prijali, urobil sme to s vedomím, že toho veľa nevieme, ale napriek tomu ide o veľmi dôležitú úlohu. Potom sme sa však rozdelili a každý z nás plní svoju vlastnú časť. Neviem, ako sú na tom ostatní, ale asi by neboli nadšení tým, že nedokážem nájsť odpoveď.“

„Kacia by ti mala pomôcť,“ namietol Zeki.

Pokrútila hlavou.

„Kacia má... vlastné starosti. Okrem toho by mi nemohla povedať niečo, čo sama neviem.“ Netušila, prečo ju ešte stále obraňovala. Možno kvôli tomu, s koľkými šamankami musela bojovať, aby im ukázala, že si zaslúži ich pomoc. Nie je to jej vina, že niekde na polceste sa jej tie výzvy zapáčili a zistila, že toto je spôsob života, ktorý chce viesť. Bez ohľadu na nejaké misie. „Ten kameň mi povedal, čo odo mňa chce. Ale j amu to neviem dať. Je to teda moja chyba. Nie Kaciina. Nie tvoja. Nie Yondina. Moja.“

Možno bola príliš unavená na to, aby vstala. Aby sa rozčuľovala.

Ale očividne nie dosť na to, aby sa začala ľutovať.

Patetické.

„Nie je tvoja vina, že ťa postavili pred nesplniteľnú úlohu.“

Uvedomovala si, že sa ju snažil len upokojiť. V posledných dňoch vlastne nerobil nič iné. Podporoval ju. Zdvíhal ju, keď spadla. Takže si zvykla na to, čo hovoril a ako. Ihneď si uvedomila tú náhlu zmenu. Tú, ktorú by si ostatní nevšimli. Prezradil ho jeho blahosklonný tón. Nie, nemyslel si, že toto bolo nad jej sily. Ale nesúhlasil s tým, ako veľmi sa snažila a ešte si potom vyčítala vlastný neúspech. Akoby on urobil čokoľvek iné, ak by bol v podobnej situácii.

Sklonila hlavu. „Zeki, ja som vojak,“ začala opatrne. „Mojou úlohou nie je hodnotiť rozhodnutia mojich nadriadených. Ak dostanem príkaz, očakávajú odo mňa, že ho splním. Iné to nie je ani s touto úlohou. Tak som bola vychovaná.“

„Si aj učenec,“ pripomenul jej.

Netušila, prečo jej to musí pripomínať práve v tento moment.

„Kedysi som bola učenec, ale už ním nie som. Bola som predurčená pre niečo iné. Mojim osudom je slúžiť. Preto som prešla výcvikom. Aby som mohla počúvať rozkazy ostatných. Plniť ich vôľu.“

„To znie, akoby si ani nepremýšľala nad tým, čo robíš,“ vytkol jej.

Zasmiala sa jeho opatrnosti. „Dlhý čas so to naozaj robila. Len som plnila úlohy. Bez otázok. Bez protestov.“

„A potom sa to zmenilo?“ Cítila, ako si ju k sebe pritiahol bližšie. „Bolo to vtedy, keď si sa rozhodla prijať túto úlohu?“

Zadívala sa na neho. Mala si uvedomiť, čo robí. Ale predsa jej to uniklo. Postupne ju vmanévroval presne tam, kde ju potreboval mať. Rozprávali sa často a dlho, ale podvedome sa vždy vyhýbala téme svojej úlohy a ako sa k nej dostala. Určite mal podozrenia. A ona na chvíľu nedávala pozor.

Mohla odmietnuť. Vedela, že by jej to nevyčítal, ak by tak urobila.

Lenže na druhej strane... nemala čo skrývať.

Zhlboka sa nadýchla. „Kedysi som mala staršiu sestru,“ začala opatrne a ak bol Zeki prekvapený, z ktorého konca sa rozhodla mu to vysvetliť, nič nepovedal. „Nebola to sestra z cechu, ale pokrvná sestra. Mali sme síce len spoločnú matku, ale to nám stačilo. Niekoľko rokov predo mnou bola počas obrazu vybraná do cechu. Ja som vedela, že sa naše cesty rozišli. Pretože som vždy verila, že sa zo mňa stane učenec. Mýlila som sa.“ Nechcela spomínať. No na druhej strane tomu nevedela zabrániť. „Nakoniec sme obe skončili v cechu, obe s inými sestrami a obe sme plnili svoje vlastné úlohy. Nikdy som nepochybovala o správnosti toho, čo robíme. Až kým za mnou neprišla jedna z veliteliek s informáciou, že moja sestra zomrela pri plnení úlohy.“

Mlčal. Cítila, že chce niečo povedať, ale napriek tomu mlčal.

Možno len z úcty k jej žiaľu. Možno zo strachu, že zmĺkne.

„Neviem, čo všetko vieš o našom spôsobe živote. O našich bohoch.“ Nemienila to ako otázku, preto ju neprekvapilo, keď neodpovedal. „Keď sa niekto narodí, začne v blízkosti jeho domova rásť Ifụra, magický kvet. Trvá roky, kým vykvitne. Vlastne sa tak stane v deň niekoho smrti.“ Prekvapovalo ju, ako vecne o tom všetko dokázala rozprávať. „Ten kvet je magický. Keď vykvitne, prepožičia mŕtvej duši dostatok sily. Na to, aby vstúpila do sveta živých a rozlúčila sa so svojimi milovanými. A dostatok aj na to, aby sa z Ọchiri, miesta čakania, táto duša dostala na Agwetiti. Ostrov mŕtvych duší. Tam duše čakajú na to, aby sa mohli opätovne narodiť.“

Pootočila k nemu hlavu. Čakala, čo na to všetko povie.

„Ak to patrí k tvojej viere, prečo znieš tak pochybovačne?“

Ale toto rozhodne neočakávala.

„Bola som presvedčená o tom, že moja sestra príde za mnou,“ pokračovala unavene. „Rodičia nám zomreli krátko po tom, ako som nastúpila na výcvik. Bola som si istá tým, že sa mi o nej bude snívať. Ale nestalo sa tak. Miesto toho sa prišla rozlúčiť s milencom, ktorého poznala len niekoľko krátkych nocí.“

Zeki sa zamračil. „Uznávam, že je to podivné, ale len sotva je to dôvod, prečo by si začala pochybovať o oprávnenosti svojich rozkazov.“

„To máš pravdu,“ súhlasila, „ale ako som povedala predtým, všetko to začalo jej smrťou. Hoci som si to najskôr neuvedomovala.“

„Prečo práve jej smrťou?“

Prekvapovalo ju, aké správne otázky niekedy vedel pokladať. „Rozprávala som ti o Ifụrách,“ mierne prikývol, „a o tom, prečo a ako kvitnú. No napriek tomu, že moja sestra zomrela, jej Ifụra nikdy nevykvitla.“

„Čo si urobila potom?“ súril ju v ďalšom rozprávaní.

Povzdychla si. „Čo som mohla robiť? Je zakázané pochybovať o všemocnosti bohov. Hoci v cisárstve žijú mnohí s pochybnosťami, nechávajúci si ich pre seba. Preto som nemohla otvorene priznať, že na smrti mojej sestry bolo niečo podivné. Bola som síce zúfalá, ale nie hlúpa.“ Na čom sa musela takmer zasmiať, pretože napriek tomu bola stále nesmierne naivná. „Začala som pátrať v starých knihách. Niektoré boli spálené alebo sa stratili. No stále ostalo dosť príbehov o podivných udalostiach.“ Mierne sa pousmiala. „Tak som stretla Accaia. Bojového mága, ktorý sa dobrovoľne vzdal svojej veľkolepej budúcnosti, aby mohol nájsť odpovede na otázku, prečo musela zomrieť jeho sestra. Bez toho, aby jej Ifụra vykvitla a dokonca bez toho, aby sa prišla rozlúčiť.“

„Je tento muž súčasťou tvojej misie?“

„Áno,“ odpovedal jednoducho.

Odmlčala sa. V duchu premýšľala o tom všetkom, čo spoločne s Accaiom prežili. Akú dlhú cestu spolu prešli. Vtedy ju ešte ovplyvňovali zákonitosti a pravidlá, ktoré do nej vštepovali. Roky. Bola si taká istá svojou pravdou, že pochybnosti v sebe prebúdzala len pomaly a opatrne. Keď sa na to pozerala s odstupom času, mala chuť sa smiať.

Jej spomínanie však nakoniec prerušil Zeki:

„Prečo si nakoniec prijala túto misiu?“

Neustále sa vracal k jedinej otázke, na ktorú nebola pripravená odpovedať.

Povzdychla si.

„Pri svojom pátraní sme na všeličo natrafili. Na podivné udalosti, zabudnuté príbehy a pisárov, ktorí mali byť dávno mŕtvi, a predsa sú stále medzi živými.“ Zarazila sa. Netušila prečo, ale stále odpovedala neurčito. Akoby podvedome nechcela prezradiť príliš veľa. „Prešli sme dlhú cestu a na jej konci sme sa stretli s Navidom. Ty si povedal, že pre vás je padlým bohom. V skutočnosti asi nikto z nás nevie, kým presne je, ale dokázal nám dať veľa odpovedí. A takisto prebudiť veľa otázok.“

Zhlboka sa nadýchla. „Hovoril o minulosti a o tom, ako sa zrazu objavila bohyňa, ktorá túžila po väčšej moci. Neštítila sa kvôli tomu obrátiť naruby fungovanie sveta. Uväznila starých bohov, aby si privlastnila ich moc. Iných zabila. A mnohých zradila. Medzi nimi aj mocnú bytosť, ktorá prisahala, že keď sa jej vráti moc, zničí tento svet. Avšak teraz nejestvuje nikto dostatočne mocný na to, aby nás ochránil.“ Zadívala sa na Zekiho. Mračil sa. Akoby v duchu riešil veľmi závažný problém. „Preto nás vyslal na túto misiu. Máme pozbierať prísady na prastaré kúzlo, ktoré by dokázalo vypustiť bohov z ich väzenia. Tí by nám potom mali pomôcť ochrániť tento svet. A možno by sa vďaka tomu moc vrátila do tých istých rúk, z ktorých ju predtým niekto ukradol.“

Zeki mlčal. Akoby premýšľal o tom všetkom, čo mu povedala.

Ani ona nehovorila. V duchu premietala nad vlastnými slovami. Bola prekvapená, že mu to všetko prezradila. Už síce hovorili o jednotlivých častiach, ale až teraz všetko pospájala do uzatvoreného príbehu. Cítila, že mu môže veriť. Ale skrývalo sa za tým oveľa viac. Ako učenec sa naučila, že informácie sú tou najsilnejšou zbraňou.

 Avšak nie veľmi účinnou ak niekto nevie, akým spôsobom ich použiť.

A presne tak si teraz pripadala ona. Hlavu mala plnú všakovakých odkazov, príbehov, malieb a proroctiev. Niektoré neboli viac ako rozprávkami pre deti. Iné videla na vlastné oči. Jej misia mnohé z toho zmenila. Vedela, kde začala a ako. Vedela, kde má skončiť. No medzitým bolo hrozivé prázdno, v ktorom poletovali tisícky rôznych možností.

Uvedomoval si, že ak jej s nimi niekto nepomôže, bude medzi nimi vyberať naveky.

A pritom sa nikdy nepriblíži vysnívanému cieľu.

„Takže si sa rozhodla prijať tú misiu kvôli ideálom niekoho iného?“

Chvíľu jej trvalo, kým si uvedomila, že tú otázku vyslovil Zeki.

Nebola len výplodom jej unavenej mysle.

Zadívala sa za obzor. Zdalo sa jej, akoby tam niečo zazrela. Ale vzápätí sa to stratilo.

„Môže to tak vyzerať,“ prisvedčila potichu, „ale v skutočnosti je to trochu inak.“ Zhlboka sa nadýchla. „Keď sme konečne dorazili k Navidovi, nevedeli sme, čo na nás čaká. Ale všetci sme mali svoje vlastné dôvody, pre ktoré sme pokračovali. Navid je naozaj prefíkaný a či už je padlý boh alebo nie, jeho prepracované schémy vždy nejako fungujú. Preto sa uistili, že každý z nás bude mať dôvod, pre ktorý bude chcieť pokračovať. Dávno predtým, než sme sa vôbec dozvedeli, že na nás čaká nejaká úloha.“

„A aký je tvoj dôvod?“

Usmiala sa. „Predsa moja sestra.“ Priznať to nahlas bolo oveľa menej náročné, než pôvodne predpokladala. „Na túto šialenú cestu som sa vydala kvôli nej. Neskôr aj kvôli Zare a aj to len preto, aby som neskôr zistila, že ich niečo spája. To, ako zomreli a prečo. Niekto ich zabil, aby ich smrťou čosi získal. Keď som prijala túto misiu, vedela som, že na konci nájdem spôsob, ako im obom pomôcť.“

„Dúfaš, že ich oživíš?“

Zodvihla obočie. Neočakávala, že povie niečo podobne absurdné.

A potom si uvedomila, že to myslel vážne.

„Neviem, či budeme môcť pomôcť Zare. Ale čo sa týka mojej sestry... ona je naozaj mŕtva. Možno dúfam, že ak splním túto úlohu, porozumiem, prečo sa to všetko stalo. Prečo zomrelo toľko sestier z cechu a prečo vždy za podivných okolností.“

„A to je všetko? Zdá sa, že je to málo na to, aby ťa to tu stále držalo.“

Začínala mať pocit, akoby očakával, že od nej bude počuť niečo konkrétne.

Zatiaľ však nevedela, čo presne.

Povzdychla si. „Niekedy neviem, prečo to vlastne všetko robím. Neustále na nás útočia, hrozí nám smrť, nevieme ako ďalej. To všetko by ma malo odradiť a niekedy k tomu nemám ďaleko. Ale keď sa pozerám na vás a váš život... na ostatných ľudí...“ Pokrútila hlavou. „Na tento svet sa rúti niečo naozaj hrozivé. A nikto o tom ani nevie. Ľudia sa nemôžu pripraviť. Nemôžu bojovať o prežitie. Preto mám pocit...“ Naprázdno prehltla, aby sa zbavila hrče v hrdle. „Preto mám pocit, že... že... by som to mala urobiť za nich.“ Sklonila hlavu. „Čo je najskôr premrštené. Akoby som ja mohla všetkých zachrániť?“

Lenže on sa nezačal smiať. Čo v nej prebudilo nádej.

„Preto tu teraz sedíš a napriek všetkému sa snažíš získať ten kryštál?“

„Lenže ešte stále som ho nezískala,“ namietla nasrdene.

Opäť ju to vhodilo do náručia vlastného sklamania.

„Predtým si povedala, že vieš, čo od teba chce, ale nevieš mu to dať?“

Na niekoľko krátkych okamihov zaváhala.

Potom sa však rozhodla, že na tom už naozaj nezáleží.

„Keď sa ho dotknem, vždy vidím jednu tvár. Tú tvoju.“ Odkašlala si, no nezabránila tomu, aby jej hlas neznel priškrtene. „Predpokladám, že si ten kameň musím zaslúžiť. Nič predsa nie je len tak zadarmo. A keďže vidím tvoju tvár... myslela som si... Možno sa ťa mám vzdať?“ Ruky, zložené v lone, si začala žmoliť. „Ale nedarí sa mi to. Vždy sa pre to rozhodnem, no zatiaľ bez úspechu.“

„A dokázala by si to urobiť?“ spýtal sa jej vyrovnaným hlasom. „Vzdať sa ma?“

Zadívala sa na neho. „Našla som v tebe spriaznenú dušu. Niekoho, kto mi rozumie,“ priznala potichu, „ale ak by som sa ťa musela vzdať...“ Zhlboka sa nadýchla. „Ak úspech tejto misie závisí na tom, či ťa znovu uvidím alebo nie, vybrala by som si tú druhú možnosť. Radšej by som prišla o teba, než by som ostala a celý život premýšľala o tom, že som mala riešenie na dosah ruky, a predsa som ho nedokázala prijať.“

„Vzdala by si sa vlastného druha?“

Femi nenávidela do slovo. Zeki sa o tom s ňou snažil niekoľkokrát hovoriť. Trval na tom, že ona je jeho družka. Cítil to. Možno niečo z toho cítila aj ona sama. Ale nedokázala to pomenovať. Nechcela. Pretože to znelo tak veľmi konečne. A tak veľmi nádherne. Príliš krásne na to, aby to mohla všetko dostať a ešte k tomu aj splnenie vlastnej misie. Také šťastie ona jednoducho nemala.

„Vzdala by som sa vlastného života, ak by to znamenalo, že dáme dokopy to kúzlo a ochránime tento svet pred zničením.“

„Aj keby ti to malo roztrhať srdce?“

„Aj keby ma to malo zabiť.“

Odpovedala bez jediného zaváhania. Pretože si svojimi slovami bola istá. Dokonca aj v momente, keď Zeki striasol dotyk jej ruky a postavil sa. Práve o neho prichádzala. Myslela si, že vie, čo je bolesť. No mýlila sa. Takáto paralyzovaná nebola ani v okamihu, keď sa dotkla toho prekliateho kameňa. A pritom by stačilo, aby na neho len zavolala. Ukončila by to tým. Vedela to. Nejakým spôsobom. Ale neurobila to. Zahryzla si radšej do jazyka. Zacítila, ako jej z rany vytryskla krv. Netrápilo ju to.

Ale neodišiel. Nie úplne. Namiesto toho, aby zamieril opäť dolu, vykročil nahor. Smerom k tomu kameňu. Nestihla ho varovať. Zrazu ho len uchopil do ruky. Očakávala, že skončí na zemi. Miesto toho priestor medzi nimi vyplnilo oslnivé svetlo. keď pohaslo, stále pred ňou. Ruku mal napriahnutú. Na dlani mu ležal úlomok z toho kameňa. Jeho väčšia časť stále žiarila medzi konármi.

„Vedeli sme, prečo ste sem prišli v momente, keď vás Yonda priviedla. Vedeli sme, čo hľadáte. Aj kde to môžete nájsť. Ale ako so všetkým, aj toto ste si museli zaslúžiť.“

Neveriacky na neho hľadela.

Doslova vypleštila oči, keď jej kus toho kameňa len tak podal.

„Ja... nerozumiem...“ nedostávalo sa jej slov.

Usmial sa na ňu. „Ale rozumieš,“ oponoval jej láskavo. „Toto všetko bola súčasť tvoje skúšky.“

„Musela aj Kacia...?“

Nenechal ju ani poriadne dohovoriť, keď začal krútiť hlavou.

„Nie, pretože napriek všetkému to nebola jej lojalita, ktorá kolísala.“

Nemohla tomu uveriť. Po toľkých dňoch a nociach, keď len bezcieľne blúdila a nenachádzala odpoveď... po tej bolesti, hneve a všetkom ostatnom... Po tom všetkom dúfala, že sa bude cítiť inak. Víťazne. Radostne. Hocijako inak, len nie takto. Pretože v miestach, kde mala byť len eufória, sa rozrastala prázdnota. Nepríjemný pocit zneužitia sa jej šíril telom. Ak takto chutilo víťazstvo, najskôr si ho nezaslúžila.

„Takže toto všetko,“ rukou pokynula okolo seba, akoby tým gestom mohla obsiahnuť všetko, čo zažila, „bola iba súčasť nejakého hlúpeho testu?“

Ak zaznamenal jej rozladenie, nedal to najavo.

Pomaly prikývol. „Ak by som ťa mohol zbaviť toho bremena, urobil by som to. Ale musel som si byť istý, že tvoje úmysly sú čisté.“

Nevnímala význam jednotlivých slov. Miesto toho len tupo hľadela niekam do neznáma a spomínala na všetky spoločne strávené chvíle. Hľadala nejaký náznak, ktorý jej unikol. Pocit neistoty. Čokoľvek. Nič nenašla. Neprezradil sa. Po celý čas dokonale hral svoju úlohu. Len preto, aby ju čo najlepšie preveril.

Rozumela tomu. Naozaj. No na druhej strane sa cítila, akoby ju zradil. Zo všetkého najviac teraz túžila zobrať ten hlúpy kameň a hodiť mu ho do chrbta. Ruku zovrela do päste. Podobné správanie sa jej nepodobalo. Bolo vlastné skôr Kacii alebo Zare. Lenže... ona nikdy nezažila to, čo teraz.

„Povedz mi,“ začala opatrne zovretým hlasom, „ako veľmi ste sa zabávali na mojej naivite?“

Zažmurkal. Akoby nemohol uveriť tomu, čo hovorí.

„Ako veľmi sme sa...“ začal neveriacky a krútil pri tom hlavou. „Nikdy by sme sa na tebe nezabávali! Skôr naopak. Dúfali sme, že vytrváš až do konca. Niektorí si dokonca mysleli, že to preháňame.“

Možno mali pravdu, pomyslela.

„A toto...“ nedokázala to pomenovať, „medzi nami. To im tiež prišlo prehnané?“ Nemohla mu pozrieť do očí. Hoci veľmi chcela. „Čo všetko ešte bola súčasť testu a čo krutý žart?“

Hlas sa jej nakoniec premenil na šepot, no on ju aj tak počul.

Musel, pretože zrazu stál pred ňou. Akoby čakal, že sa na neho predsa len pozrie. Lenže ona nechcela. Čo po chvíli tiež pochopil. Tak pred ňou pokľakol. Natiahol pazúrnatú končatinu. Ten dotyk bol rovnako príjemný ako kedykoľvek predtým. No napriek tomu mala chuť otriasť sa.

Možno ešte tento poslednýkrát môže predstierať, že patrí len jej...

„Nebudem klamať, Femi,“ jej meno pošepol ako chválospev, „naše puto som neplánoval. Pôvodne som si ťa chcel získať, no vymklo sa mi to z rúk. Neočakával som, že v tebe nájdem svoju družku. O to viac ma bolelo, ako veľmi som ťa trápil. No musel som. Nemohol som cúvnuť. Pretože to bola moja úloha. Skúšať ťa.“

Krútila hlavou. „Naozaj krutý spôsob!“ skríkla. „Najskôr ma prinútiš, aby som ťa... aby sme...“ Trhane dýchala. „A potom chceš, aby som sa ťa vzdala?!“ Teraz už na neho otvorene vrieskala. „Povedz, môžem si ten kameň nechať, alebo sa ťa musím naozaj vzdať?! Aké sú vlastne pravidlá tohto všetkého?!“ Tvár si skryl do dlaní. „Čo všetko musím obetovať, aby ti to stačilo?“ zašepkala nakoniec, unavená zo svojho výlevu.

Vyčerpaná zo všetkého.

Lenže on jej nemienil dopriať ani len moment oddychu.

Ani si nevydýchla a už ju nútil, aby sa mu dívala do očí.

Láskavosť v jeho tvári ju zraňovala. „Kameň si získala. Splnila si svoju misiu. Môžeš si ho nechať, nech sa už rozhodneš akokoľvek. Môžeš si nechať aj mňa. Alebo ma môžeš nechať ísť. Je to tvoje rozhodnutie.“

Hlas mal tichý a plný prísľubov. No netlačil na ňu. Ak by sa teraz rozhodla, že ho už viac nechce vidieť, dovolil by jej to. A jedna jej časť to naozaj chcela urobiť. Tá ublížená. Tá sklamaná. Ale tá druhá... tá šťastná a spokojná. Tá, o ktorej existencii netušila. Tá by si ho chcela nechať. Objať ho, radovať sa z jeho prítomnosti. No napriek tomu váhala. Na jazyku stále cítila pachuť jeho zrady. Hoci to všetko robil s najlepšími úmyslami. O to horšie to vlastne bolo.

Pootočila hlavu a zadívala sa na obzor. Chcela si trochu prečistiť myseľ.

Keď sa na neho nebude pozerať, možno to bude jednoduchšie.

No nenašla tam želaný pokoj. Miesto toho uvidela niečo iné. Podvedome vstala a podišla o niekoľko krokov pred. Vyzeralo to ako... niečo tmavé. Čosi pohybujúce sa po hladine mora. Všimla si to už predtým, no nevenovala tomu pozornosť. Teraz už nemala na výber. Nemohla to ignorovať.

„Čo je to?“ vydýchla polohlasom, hoci odpoveď už dávno poznala.

Žmúril pred seba. Jeho zrak bol oveľa lepší ako ten jej. Videl viac, než ona keby bude schopná. No aj keby bola slepá, toto by videla. Lenže dúfala... dúfala, že jej povie opak. Zahriakne ju. Zasmeje sa. Neurobil nič z toho.

Stál vedľa nej. Vystretý a stuhnutý. Vyhľadal jej ruku. Akoby potreboval upokojiť.

Dych sa mu zadrhol v hrdle.

„To,“ zaváhal, no nakoniec dokončil, „je cisárska invázia.“

Kapitola 46. ¦ Kapitola 48.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Gambit bohov - Kapitola 47.: