OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Gambit bohov - Kapitola 39.

04.06.2018 (13:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 975×

Kapitola 39.

Femi

Trvalo len niekoľko krátkych okamihov, kým si ostatní uvedomili, čo sa deje. A ešte kratšie, než zareagovali. Najskôr sa spustil krik. Do jej otupenej mysle jednotlivé hlasy prenikali len ako tlmené hučanie. Krútila sa na zemi. Ešte stále nemohla poriadne chytiť dych. Každý pohyb bolel. Menil sa na dobiela rozohriatu palicu. Tou jej niekto neustále prenikal do hrude.

Musela mať polámaných niekoľko kostí. Na perách cítila čosi horúce. Snáď krv.

Očami hľadala Kaciu. Nehýbala sa. Femi to znepokojilo. Iste, nahnevala ju. Ale v skutočnosti nechcela, aby sa jej niečo stalo. Zozbierala posledné kúsky síl. Vzoprela sa na rukách. Vzápätí dopadla späť do prachu. Rozkašlala sa. Opäť sa o to pokúsila. Dopadla rovnako. Líce si oprela o zem. Snažila sa dýchať. Aj keď ju to bolelo. Len niekoľko krátkych okamihov. Toľko bude stačiť. Potom sa dá dokopy. Schmatne Kaciu. A... najskôr ich hneď chytia.

Zadívala sa na bojujúcu skupinu. Piati proti jedinej príšere. Okraje videnia sa jej rozostrovali. Žmurkala. Silou vôle sa držala pri vedomí. Vedela, že ak teraz zaspí, možno sa už neprebudí. Možno im prišli na pomoc, ale aké boli ich úmysly? Možno dostali úlohu zabiť ich. Lenže... prečo potom na nich niekto stále kričal? To neúnavné bzučanie. Výkriky. Rev?

„Zatavte! Prestaňte!“ Ten hlas sa dvíhal nad ostatné.

Patril náčelníkovi. Prikazoval to okwụlom.

Ale nezdalo sa, že by ho chceli počúvať.

„Zabite ich! Sú to čarodejnice! Uvalili na nich kliatbu!“ vrieskala nejaká žena.

Femi predpokladala, že to bola tá istá šamanka, ktorá ich sem privliekla. Panika v jej hlase bola takmer zábavná. Očividne nepomýšľala na to, že by sa niečo podobné mohlo stať. Jej malé zamlčiavanie nebude mať dlhé trvanie. Aby odvrátila katastrofu, nechá ich rovno popraviť. V zápale boja ich však Okwụly nebudú môcť brániť. Kde mala... meč? Zazrela ho. Ležal si v prachu. Pokojne. Nikto si ho nevšímal. Pokojne však mohol byť na opačnom konci dediny.

Začala sa plaziť. Nedôstojne. Bez hanby. Ale musela. Zabijú ju. Zavraždia Kaciu. Ich telá pohodia zvery. A nikto sa o tom nikdy nedozvie. Zara však očakávala ich pomoc. Svet ich potreboval. Plnili tu predsa misiu. Nesmú sa nechať poraziť! Nepomohlo jej to v pohybe. Ak niečo, plazila sa ešte pomalšie. Musí sa pohnúť. Musí bojovať. Nemá na výber!

Do vzduchu sa vznieslo bolestivé vytie.

Bol niektorý z Okwụlov zranený?

Dúfala, že nie. nie len preto, že predstavovali jedinú ochranu. Nechcela, aby im niekto ublížil. Teraz boli ich spojencami. Ako jediní sa rozhodli im pomôcť. Nemôžu to len tak zahodiť. Do prachu neďaleko od nej s buchotom niečo dopadlo. Niečo veľké. A chlpaté. A očividne mŕtve. Podarilo sa im poraziť toho netvora? Nehýbal sa. Tak najskôr áno.

Poľavila vo svojom snažení. Bolo by také nesprávne, ak by si na chvíľu oddýchla?

„Prečo pomáhate tým votrelkyniam? Nepatria k nám! Nectia naše tradície! A ešte aj vás nútia, aby ste ich porušovali. Viete predsa, aký trest vás čaká za prerušenie súboja!“

Náčelníkov hlas k nej doliehal z veľkej diaľky.

„Tej súboj je nesprávny. Ani jedna z n ich nemá zlé úmysly. Ak by to tak bolo, mohli nás pokojne zabiť. mali na to príležitosť. Boli sme slabí a stratení. Ale ony nezaútočili. Práve naopak. Pomohli nám. A toto má byť prejav vašej vďaky? Že ich pošlete na istú smrť?“

Netušila, komu patril ten druhý hlas. Nedokázala otočiť hlavu.

Len tak-tak sa držala nad hladinou sústredenia.

Bola vôbec niekedy takáto unavená?

„Je to vnučka zradkyne!“ zvolala šamanka, ktorá ich sem priviedla.

Očividne Kaciinu starú mamu nemala rada.

„To patrí minulosti! Mali by ste zabudnúť na to, čo bolo kedysi. To už bolo dávno. Ale budúcnosť ešte len príde. A ak týmto dvom nepomôžeme, naše zajtrajšky môžu byť temné.“

„Nikto z nás nevidí do budúcnosti,“ oponovala šamanka.

Femi by rada pritakala. Aj keď len preto, aby sa nikto zbytočne nevypytoval.

Ozvalo sa nejaké šušťanie. Ako keď vietor pohládza suché lístie.

Alebo perie na tele obrovských lietajúcich príšer.

„Nemusíme vidieť budúcnosť, aby sme vedeli, že sa chystá niečo zlé. Videli sme to na vlastné oči. Zažili sme to. Kým vy ste nás hľadali, my sme sedeli v temnote, zotročený neznámou silou, ktorá nás pomaly zabíjala. Udržiavali sme pokope steny väzenia, ktoré sa rozpadajú. Keď nakoniec padnú, svet zahalí temnota. Cechovníčky sem prišli, aby sa túto budúcnosť pokúsili odvrátiť. Ale vás zaujímajú iba dávno zabudnuté spory.“

Femi napäla telo. Ešte kúsok... ešte maličký kúsok...

„Naše tradície tvoria náš národ! Bez nich nie sme ničím! Nemôžeme ich len tak opustiť!“ namietal horúčkovito náčelník.

Spiatočnícke myslenie.

„Zvyky ťa nezahrejú v noci a neprinesú tvojmu ľudu bezpečie. Prijmi pomoc teraz, pokiaľ je ešte čas. Postav sa na stranu toho, kto má na zreteli prežitie tohto sveta. Ak tak neurobíš, na konci budeš stáť v boji proti presile. A budeš tam sám.“

Melodramatické reči. Nie vždy však zaberajú.

Rovnako ako v tento moment.

„Šamanky,“ začal náčelník divne znejúcim hlasom, „zastavte tých Okwụlov. Sú pomätení alebo pod vplyvom kúzla. Kým nezistíme, ako presne ich vyliečiť, držte ich oddelených od ostatných.“

Femi prepadla panika. Vedela, že to nedopadne dobre.

Prečo len toľko oddychovala?!

Žmúrila oči. No nič nevidela. Cítila, ako ju opúšťa všetka sila. Nie, že by jej mala na rozdávanie. Nevidela nič. Len temnotu. A svetlé škvrny. Počula šuchotanie. Výkriky. Nadávanie. Protesty. Tiché šepkanie. Pohyb. Zaznamenala dotyk. Ostré pazúry ju poškrabali na ruke. Neprotestovala. Zrazu ju totiž niekto zodvihol. Bolestný výkrik jej zamrel na perách.

V okamihu ju pohltila tma.

Keď sa opäť prebudila, cítila sa ešte horšie. Všetko ju bolelo, dokonca aj samotné dýchanie. Ale ležala na niečom mäkkom a pohodlnom. Prinútila sa otvoriť oči. Aj ten nepatrný pohyb ju stál veľa námahy. Vyzeralo to ako chatrč postavená z dreva. Jednotlivé žily vytvárali nádherné obrazce. Nedokázala však na ne dlho pozerať.

Keď sa snažila zaostriť pohľad, v spánkoch jej začala tepať ostrá bolesť.

Pootočila hlavu. Okolo nej boli popadané suché konáriky. Veľa konárikov. Bolo to... zažmurkla. Áno, ležala v obrovskom hniezde. Aby bolo pohodlnejšie, niekto ho vystlal mäkkými prikrývkami. Voňalo to tam sviežosťou ešte čímsi sladkým. Snáď kvetmi? Musela si poriadne udrieť hlavu. To jediné vysvetľovalo jej domnienky.

Veď ona si vážne myslela, že je na strome. Bohovia, keby to počula Kacia, určite by... Kacia! Prudko sa strhla, následkom čoho bolestne zasyčala. Spomenula si na to, ako bezbranne ležala v prachu. Ako sa k nej chcela dostať, no nedokázala sa pohnúť. A potom ju niekto schmatol a... a čo? Odniesol ju do hniezda na strome? Šialená predstava. Keby tak mohla nájsť Kaciu!

„Tvoja priateľka je v poriadku. Už pred časom sa prebudila a dožadovala sa pozornosti. Tak sme ju odviedli medzi ostatných, aby sa najedla. Ty, na druhej strane, si nás chcela potrápiť.“

Femi sa otočila za tým láskavým hlasom.

Stretla sa s pohľadom vysokého Okwụla.

„Ty... si práve prehovoril...“ zamumlala.

Dúfala, že si to celé nepredstavuje.

Okwụl sa zasmial. „Isteže rozprávam. Matka ma to naučila.“

Úľavne si vydýchla. Naozaj si to len nepredstavovala. Čo jej potvrdilo aj nasledujúce okamih, keď sa chcela zhlboka nadýchnuť a miesto toho sa jej pred očami zjavili drobné lietajúce iskričky. Zastonala od bolesti. Prejavovala sa ako poriadna padavka. Keby o tom vedela Zara, asi by z toho nebola nadšená. Lenže ona tu teraz nebola. A zlomené rebrá dokázali potrápiť.

„Ako sa cítiš?“ ponáhľal sa jej Okwụl na pomoc. „Poriadne ťa doriadili. Tvoja priateľka na tom bola prekvapivo dobre a odkedy sa prebudila, neustále nám to pripomína. Ty si miestami vyzerala, akoby si sa ani nechcela prebudiť.“

„Čo sa stalo?“ spýtala sa miesto odpovede.

Niečo jej hovorilo, že napätie v jeho hlase nezapríčinili len obavy, ktoré o ňu mal.

„Nič, čo by sme nezvládli.“ Snažil sa to zahovoriť, ale ona sa nemienila nechať odradiť. Zamračila sa na neho. S očakávaním zodvihla obočie. Nakoniec si povzdychol. „To, čo urobili ostatní, keď vás ochránili, nie je úplne bežné. Šamanky z toho nie sú nadšené. O to viac, že nikto z Okwụlov neposlúcha ich volanie a všetci sme zalezení v stromoch, kde nás nemôžu navštíviť. Jedine, ak by sa naučili liezť.“

Znel tak pokojne a mierumilovne, akoby ho vôbec netrápilo správanie jeho druhov.

„Ty s tým, čo urobili, súhlasíš?“

Na chvíľu sa zamyslel. „Nemyslím si, že tieto časy sú vhodné na to, aby sme bojovali medzi sebou, ale... Ak sa pýtaš na to, či súhlasím s tým, čo urobili ostatní – áno, súhlasím. Oni nám povedali, čo presne sa stalo a ako ste im pomohli, hoci vám k tomu nedali zámienku. Dohodli sme sa, že vás na oplátku ochránime.“

„Ale... prečo? Veď toto... to nerobíte len z vďačnosti?“ Hlas mala neistý a kolísavý.

Okwụl naklonil hlavu na stranu vo veľmi ľudskom geste.

„To by ti vedeli najlepšie vysvetliť ostatní,“ doplnil namiesto vysvetlenia. „Ako sa cítiš? Myslíš, že už dokážeš vstať? Ak áno, zaviedol by som ťa za tvojou priateľkou. Iste je už... nepokojná.“

Femi sa zasmiala. „Takže Kacia je asi v poriadku, keď vás stíha vyvádzať z miery.“

„Je veľmi... ehm... energická.“

„A ty si zase mizerný diplomat,“ odvetila s oveľa väčším zápalom, než v skutočnosti cítila.

Pozrela dole na svoje telo. „Asi mi budeš musieť pomôcť.“

Nasledujúce okamihy naplnilo hekanie a bolestné úpenie. Dokonca sa k tomu pridala aj záplava nadávania. No nakoniec sa jej podarilo vydriapať na nohy. Vydržala však stáť len niekoľko krátkych okamihov. Potom sa jej začali podlamovať kolená.

Okwụl ju zachytil.

Jeho pazúrnaté končatiny boli prekvapivo silné, ale aj jemné a mäkké. Nebol žiadnym hrôzostrašným prízrakom. Alebo príšera. To stvorenie malo istú eleganciu i inteligenciu. Poznali česť, vďačnosť a očividne si dokázali utvoriť aj vlastné názory. Femi tie poznatky nasávala s nevídaným hladom.

Okwụl ju viedol cez vyhĺbené chodby aj po hrubých konároch. Podľa intenzity vetru, ktorý sa opieral o jej telo, museli byť skutočne vysoko. Mimovoľne si spomenula na dúhače dotýkajúce sa oblohy kdesi v Orodských horách. Zatúžila to tu viac poznať.

A potom zakopla a nebyť mocných podivne tvarovaných rúk, skončila by najskôr na zemi.

Rozpľaštená ako nejaký otravný hmyz.

„Ďakujem... ehm... ako sa vlastne voláš?“ Nakoniec svoje slová stočila to otázky.

Najskôr mlčal. „Nie všetci si uvedomujú, že sme bytosti, ktoré majú aj mená. Väčšinou predpokladajú, že sme nemysliace príšery, ktoré dokážu maximálne počúvať rozkazy.“

Femi sa zahanbila. „Najskôr som si to myslela aj ja,“ priznala, „ale asi som sa unáhlila. Podľa všetkého ste inteligentné bytosti. Rozprávaš. Očividne aj samostatne myslíš. Prečo by si teda nemal mať meno?“

Dlho mlčal. Možno premýšľal o jej slovách. Možno si nebol istý tým, ako veľmi jej môže dôverovať. Napokon sa ale rozhodol prehovoriť.

„Zeki. Volám sa Zeki.“

Usmiala sa, hoci netušila, či to uvidí. „Ja som Femi. Veľmi ma teší. A ďakujem za pomoc... Zeki.“

V jeho prítomnosti sa cítila dobre. Po prvý raz po mnohých dňoch sa dokázala upokojiť. Netrápili ju obavy o ich osud. Necítila sa stiesnene nutnosťou vymyslieť plán, ako utiecť. Neohrozovali ju obrovské príšery. Ich svet sa na niekoľko okamihov zastavil. Za to všetko vďačila Zekinu a jeho priateľom. Okwụly prejavili dobrú vôľu. Vďaka tomu boli aspoň na chvíľu v bezpečí. Hoci si uvedomovala, že to možno nebude zadarmo. Ale trápiť sa tým bude zase neskôr.

„Nemôžeš nás tu držať ako nejaké domáce zvieratká!“ doľahol k nej Kaciin rozčúlený hlas.

Musela sa zasmiať.

„Kacia je očividne v poriadku.“

Cítila, ako sa Okwụl vedľa nej na chvíľu zarazil. „Takto sa prejavuje... normálne?“

Pokrčila plecami, za čo si vyslúžila bodnutie bolesti. „Kacia má... horúcu hlavu. Ale nie je zlá. Len niekedy skôr rozpráva a až potom premýšľa. Vlastne to taká robí skoro stále. Pri nás sa snaží krotiť, lebo sa poznáme už naozaj dlho. Vyrástli sme spolu. Ale vás nepozná. Navyše sa vami cíti ohrozená. A má o mňa obavy.“

„To všetko si vyčítala z niekoľkých slov?“ začudoval sa Zeki.

„Nie, nevyčítala,“ priznala s úsmevom. „Kacia sa totiž správa rovnako, ako by sa správala ktorákoľvek sestra v jej situácii. Len je pravda, že máloktorá z nás by tak kričala.“

Vtedy konečne vošli do miestnosti, z ktorej sa ozýval Kaciin prenikavý hlas. Dutina toho stromu bola naozaj obrovská, krásne vyzdobená. Okrem Kacie sa vnútri nachádzal len jediný Okwụl. Ten istý, ktorý im priletel na pomoc.

Femi si stále pamätala na pohľad v jeho očiach, keď ho našli zatvoreného v Edete. Pološialený, no zároveň rozčúlený a odhodlaný. Ešte ho nestihli zlomiť. Bola rada, že teraz je jednoducho nahnevaný. Znamenalo to, že čokoľvek sa mu prihodilo, zotavoval sa z toho.

„Kacia, nemala by si kričať na nášho záchrancu. Prejav aj trochu vďačnosti.“

„Ale ja predsa nemám problém s...“ Zarazila sa.

Až vtedy si uvedomila, s kým sa to vlastne rozpráva.

Okamžite sa k Femi vrhla a mocne ju objala. Dokázala to zniesť niekoľko okamihov.

Potom sa začala krútiť.

„Prepáč, moje rebrá prejav tvojho nadšenia nevítajú.“

Vtedy sa Kacia odtiahla a prezrela si ju skúmavým pohľadom.

„Si v poriadku?“

O chvíľu ju začne unavovať, ako sa jej na to všetci pýtajú.

„Budem,“ prisľúbila nakoniec. Otočila sa k Okwụlovi, ktorý ich zachránil. „Ďakujem, že ste nám pomohli. Toho zvera by sme asi neboli prežili.“

„Obávam sa, že taký bol zámer ostatných. Aby ste to neprežili.“

Femi venovala Kacii pohľad so zodvihnutým obočím. No nepovedala nič.

„Takže nás neplánovali prepustiť.“

Okwụl pokrútil hlavou. „Yonda je dobrá strážkyňa hniezda. Stará sa o nás a chráni nás. Hlavne tých najmenších z nás a aj vajcia. Ale niekedy koná až prehnane. A nie vždy dokáže oddeliť osobné spory od svojho poslania.“ Zadíval sa na Kaciu. „Myslím, že to bola práve jej stará mama, ktorá odtiaľto vykázala tú tvoju. Myslím si, že tvoju prítomnosť tu vníma ako osobné zlyhanie. Preto sa vás chcela zbaviť. Ale tak, aby to nikomu neprišlo podozrivé. Preto ten súboj, a preto to monštrum.“

„No vy ste ho dokázali poraziť,“ pripomenula mu Femi.

„Pretože vieme ako,“ priznal Okwụl.

Femi krútila hlavou. „Prečo ste nám vôbec pomáhali? Veď Okwụlčania nemajú radi cudzincov. Uznávate len samých seba a svoje zvyky. Alebo nie?“

Okwụly sa jej slovám zasmiali. „To si o nás myslíte?“ Ešte chvíľu sa tou myšlienkou bavili. Napokon však opäť zvážneli. „Je pravda, že nemáme radi cudzincov. Ale z iného dôvodu, než si najskôr myslíte. Nás len unavujú tie vaše neustále šarvátky. Cisárstvo aj kráľovstvo bojujú o nadvládu nad našimi ostrovmi a tvrdia, že patríme buď k jedným, alebo druhým. Neuznávajú našu samostatnosť a odmietajú nás nechať na pokoji. Dokonca nám sem posielajú špehov. Aby sme cisárstvu ukázali, že im niečo podobné nebudeme tolerovať, ubytovali sme ich na opustenom malom ostrove. Aj tak nás ale odmietajú nechať na pokoji.“

Krútil hlavou, akoby tomu stále nedokázal porozumieť. „Takže nie je pravda, že cudzincov nenávidíme. A okrem toho, vy ste nám pomohli. Nemuseli ste, ale pomohli. Ctíme si tých, čo nám pomáhajú. Sme vašimi dlžníkmi.“

Femi musel uznať, že je to logická odpoveď. Aj ona by mohla niekomu, kto pomohol jej.

Zaujalo ju však niečo iné.

„Prečo sa vás cisárstvo a kráľovstvo neustále bijú?“

Hoci ten spor trval dlhé roky, nikto presne nerozumel tomu, ako to vzniklo.

„Pretože oba národy tvrdia, že patríme k nim. A v podstate s ani nemýlia. Lenže zabúdajú, že ide o dávnu minulosť, na ktorú by už mali zabudnúť.“ Keď sa na neho Femi aj naďalej len pozerala, povzdychol si. „Tak ja vám o tom porozprávam. Nie je to tak, že musíme robiť niečo iné.“

Na svojich posledných slovách sa zasmial.

Femi unikla tá vtipná podstata.

Cítila, ako sa tesne vedľa nej postavila Kacia. Akoby ju chcela chrániť.

„Naša minulosť je spätá s obomi národmi. Pretože kedysi dávno sme boli rozdelení.“ Svoje rozprávanie začal takmer ako rozprávku, ale Femi si uvedomovala, že to také jednoduché nebude. „Predtým, než si nás všimli bohovia, boli Okwụly samostatným národom. Bývali sme v dúhových lesoch a boli sme oveľa divokejší ako teraz. Boli sme tými monštrami, za aké nás ľudia považujú dnes.“

Pousmial sa a rukou pokynul na svoje perím pokryté telo. Femi sa nečudovala predsudkom ľudí. Ju osobne ešte stále najviac desili tie pazúry a potom zobák uprostred tváre. „To preto, lebo sme nemali svoje družky. Boli sme nesmrteľní, ale nemali sme nikoho, kto by nám robil spoločnosť. Až raz sa objavil Ọsis a prisľúbil nám pomoc.“

Kacia si odfrkla. „A vy ste prijali pomoc od boha? Nechaj ma hádať, už ste to oľutovali.“

„Vlastne neoľutovali. Vtedy totiž bohovia držali dané slovo.“

V tých slovách sa ukrývala horkosť. Femi mu to nemohla vyčítať.

„Čo vám Ọsis sľúbil, že ste súhlasili?“

Opäť sa sústredil na ňu. Ten intenzívny pohľad jeho očí ju znervózňoval. „Okwụly vtedy nemali družky. Pretože Okwụly sa rodili len mužského pohlavia. Čo platí dodnes. Kvôli tomu sme boli osamelí. Ọsis nám však sľúbil, že sa to môže zmeniť. Najskôr nám daroval vlastné vedomie, aby sme sa mohli rozhodovať. A potom nám ponúkol výmenu. Vzdáme sa nesmrteľného života a výmenou za to dostaneme družky.“

„Šamanky?“ hádala Femi.

Prikývol. „Áno, šamanky. Vtedy žili pri Roztrúsených jazerách na území dnešného Ȧudobského kráľovstva. Mali mágiu dosť silnú na to, aby z nás čiastočne urobili ľudí. Alebo aby nás na ľudí premenili úplne. Hoci aj na krátky čas. Naši predkovia však netúžili po ľudskej podobe. Chceli spoločnosť. Preto prijali.“

„A čo druhov, ktorých mali šamanky? Čo si o tom mysleli oni?“ skočila mu do reči Kacia.

Už nepredstierala nezáujem, ako na začiatku ich rozhovoru. Doslova dychtila po tom, aby sa dozvedela viac. Konečne dostala možnosť dozvedieť sa viac o svojom dedičstve. Všetko to, čo jej nedokázala povedať Femi, lebo to nenašla v knihách. Aspoň čiastočne to vynahrádzalo to dlhoročné sklamanie, ktoré Kaciu stále sprevádzalo. Ak nič iné, aspoň sa dozvedela, ako Okwụlčania vznikli.

„Šamanky vtedy vymierali. Muži vtedy bojovali s iným kmeňom a prehrali. V osade ostali len starci a malé deti. Ale ženy prevyšovali ich počty. Myslím, že ich vtedy bolo takmer desať na jedného muža. Vedeli, že čoskoro by ich čakala záhuba. Preto hľadali kmeň, s ktorým by sa mohli spojiť. Okwụlov prijali veľmi rýchlo. Aj preto, lebo mali mnoho výhod. Najmä vďaka krídlam.“

Femi si šúchala bradu. „Takže šamanky prijali. Stal sa z vás jeden kmeň. A čo potom? Rozhodli ste sa odsťahovať na ostrovy, aby vám ostatní dali pokoj?“

Prikývol. „Ľudia sa nás vtedy báli. Nechceli sme pokúšať svoje šťastie. Preto sme požiadali Ọsisa o poslednú láskavosť. O bezpečný domov. On nám daroval dovtedy opustené ostrovy a zaručil nám, že vždy budú patriť nám. A tak to ostalo až do dnešného dňa.“

Veľmi pekný príbeh. Avšak Femi si uvedomoval, že to bolo viac ako len rozprávka. To rozhodne. Bola to nezaznamenaná história, o ktorú prišli. Dokonca ani Accai o Okwụloch nevedel toľko, koľko sa práve dozvedela Femi s Kaciou. Určite mu o to raz povie. Ak sa ešte niekedy stretnú. Náhle ju prepadol smútok. Čelili najdôležitejšej misii svojich životov a ona miesto toho premýšľala o vymieňaní si historiek. Sama pred sebou sa hanbila.

Nútila sa sústrediť na slová, ktoré sa v nej premieľali.

Lenže potom si uvedomila niečo iné.

„Ako sa ale rodia vaše deti?“ uvažovala nahlas, neistá, či je to otázka alebo nie. „Hovorili ste o vajciach. Ale šamanky sú stále ľudské ženy. To sa naučili klásť vajcia?“

Okwụly sa začali smiať, akoby už dlho nepočuli nič podobne zábavné.

„Samozrejme, že nie,“ prehlásil rozjarene rozprávač, „nekladú vajcia. To by ani nedokázali, hoci ich mágia ja naozaj mocná. Miesto toho dokázali urobiť niečo iné. My Okwụly sme ľuďmi len napol. Naši potomkovia sa preto rodia v ľudskej podobe. Ak je to dievča, vyrastie z nej šamanka. Ak je to chlapec, niekoľko dní po narodení sa sám zakuklí do vajca. V tejto podobe musí ostať niekoľko nasledujúcich týždňov. Vtedy sa vyvíjajú jeho krídla a ostatné inštinkty. V tejto podobe sú však Okwụly najzraniteľnejší. Preto sa medzi šamankami volí ochrankyňa hniezda.“

„Ale v dedine sme videli aj ľudských chlapcov. Aj mužov. A čo náčelník?“ pýtala sa Kacia dychtivo.

Jej nedočkavosti sa len usmial. „Ako som povedal, šamanky vládnu mocnou mágiou a dokážu nás na krátky čas premeniť na ľudí. Ale neostávame v tej podobe príliš dlho, nepatrí k našej prirodzenosti. Pri dospievajúcich chlapcoch je to však potrebné. Musia sa naučiť bojovať bez výhod svojich krídel a pazúrov. Preto sú ľuďmi. Aby absolvovali výcvik. V ľudskej forme potom musia bojovať so šamankami a vyberú si medzi nimi tú, ktorú budú nosiť na chrbtoch. Tá sa stane aj ich družkou.“

Femi to považovala za dômyselne vymyslený jednoduchý systém, ktorý však navonok pôsobil zložito. Hlavne pre kohokoľvek, kto tam nevyrastal. Preto jej Kacia nevedela presne vysvetliť, prečo na chrbtoch Okwụloch lietajú len šamanky.

„Náčelník však musí ostať človekom. Náčelníkom sa podľa zásluh môže stať ktokoľvek. Ale v momente, keď prijme zodpovednosť vodcu kmeňa, stráca svoju okwụlskú prirodzenosť. Aby cudzinci z iných krajín nedokázali tak rýchlo pochopiť, kým sme a ako náš kmeň funguje.“

To Femi zaujalo. „A vám neprekáža, že musíte počúvať príkazy človeka?“

Okwụly krútili hlavami. „Nie, neprekáža. My máme radi svoju voľnosť a neradi rozhodujeme. Preto sa podriaďujeme náčelníkovi a jeho družke.“

Kacia sa zasmiala. „Ale asi nie vždy. Nevzopreli ste sa mu tým, že ste nás ochránili?“

„Áno, vzopreli. Ale nemali sme na výber. Nemohli sme súhlasiť s jeho rozhodnutím. Bolo založené na starej nenávisti. Navyše by nikto nič nezískal, ak by vás zabili. Skôr naopak. Tento svet by prišiel o bojovníčky, ktoré ho ochraňujú.“

Femi a pozrela na Kaciu. Ich rozhovor sa otočil veľmi zvláštnym smerom.

„Len sme vás vypustili z Edetu. Nepripisujte nám viac zásluh.“

„Robíte viac, ako len to,“ pristúpil k nim bližšie, „oveľa viac. Nemuseli ste nás pustiť, a predsa ste to urobili. To miesto z nás každú minútu vysávalo silu. Väčšina z nás to neprežila. Niektorí z toho zošaleli, iný od vyčerpania za spali a už sa nikdy nezobudili. Tým, že ste nás vypustili, ste oslabili silu toho väzenia.“

„A teraz sa bojíte, že to, čo je tam uväznené, unikne?“ hádala Femi.

Nebola si presne istá, či rozumie všetkému, čo sa im snažil povedať.

„Nie, práve naopak. Ten, ktorý je tam uväznený, je tam neprávom. Ak unikne, bude to len dobre. Hoci to určite nebude také jednoduché a určite to nebude môcť urobiť bez pomoci.“

„Tak tomu už vôbec nerozumiem. Robíte toto všetko len z vďačnosti?“

„Čiastočne,“ prisvedčil, „ale nie úplne. My sme totiž prisahali, že vám pomôžeme.“

„Komu?“ začudovala sa Kacia.

Dvaja Okwụly sa na seba pozreli. Akoby sa nevedeli rozhodnúť, či by im to mali povedať. Femi teda mlčala. Kacia sa rozhodla pre to isté. Dopriali im niekoľko okamihov, aby sa medzi sebou dohodli. Napokon sa asi rozhodli prezradiť im to, lebo opatrne spustil:

„Keď sme boli zatvorení v Edete, snívalo sa nám o jednom mužovi. Najskôr sme zistili, že to neboli sny, ale rozhovory so skutočnou dýchajúcou bytosťou. Bol to obyvateľ cely kdesi ďaleko, pričom Edet slúži ako brána do sveta, v ktorom ho uväznili.“ Femi to pripadalo známe. Navid si predsa dávno našiel spôsoby, vďaka ktorým mohol komunikovať. „Hovoril nám o mocných bojovníkoch, ktorí prichádzajú, aby nás oslobodili. Povedal, že zariadi, aby sa tak stalo. Aby sme získali slobodu. Na oplátku chcel len jedno – aby sme prisahali.“

„Aby ste prisahali?“ začudovala sa Kacia. „Ten starý blázon vždy niečo chce.“

Nikto si ju nevšímal. „Povedal, že tí, čo nás oslobodia, budú potrebovať našu pomoc. My sme bez zaváhania prijali jeho podmienky. Chceli sme voľnosť. A navyše by sme radi pomohli tým, čo nás oslobodia.“

„Takže ste prisahali, že nám pomôžete? A v čom konkrétne?“

Opäť sa na seba pozreli. „To... nevieme. Tvrdil, že nám to nemôže povedať. Ale tvrdil, že vám máme pomôcť splniť vaše poslanie. Vraj je to životne dôležité. Súhlasili sme.“

Takže Navid ich prinútil prisahať, že im pomôžu. Vedel, že sa sem skôr alebo neskôr niekto z nich dostane, aby tu našli časť kúzla potrebného pre vyslobodenie ostatných bohov. Škoda len, že namiesto zbytočných sľubov nemyslel skôr na iné nápovede. Ako napríklad, čo presne tu mali nájsť.

„Čo vám ešte povedal ten pisár?“ vyzvedala Kacia.

V jej hlase nebola obvyklá ostrosťou, s ktorou väčšinou častovala Navida.

„Pisár?“ začudoval sa Okwụl. „Aký pisár? O žiadnom pisárovi nič nevieme. Na nás prehovoril Navid. Ten, ktorý je uväznený v hore.“

Femi sa stretla s Kaciinim prekvapeným pohľadom. „A kým teda je podľa vás?“

„Predsa padlým bohom.“

Kapitola 38. ¦ Kapitola 40.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Gambit bohov - Kapitola 39.: