Gambit bohov - Kapitola 106. • OurStories.cz ~ naše povídky

V mene vyššieho záujmu

20.09.2019 (11:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 579×

Kapitola 106.

Zara

Rada si myslela, že jej plán ako-tak vychádzal, ale nerada klamala sama sebe. Z podobných pohnútok vyrástla už veľmi dávno. No napriek tomu nemohla dať najavo svoju nevôľu. Miesto toho si žmolila ruky, krčila sa, z čoho ju maximálne bolel chrbát, a chichotala sa, čo spôsobovalo pískanie v ušiach.

Pravdepodobne sa jej darilo udržiavať zdanie, že ona je miestna kráľovná. Ọnwụ jej vlastne nevenovala pozornosť. V ten prvý deň, keď sa vrátila a povedala, že je zbytočné čakať na ich hostí, bol vlastne jediný moment, keď sa na ňu skutočne pozrela.

Podišla k nej a zodvihla prameň jej vlasov. Akoby ich skúmala. Posudzovala ju. Zneisťovala. Vtedy sa jej roztriasli ruky. Bohyňa si najskôr myslela, že sa jej bojí. Zara hádala, že sa pod maskou zoširoka usmievala. V skutočnosti sa však Zara musela veľmi ovládať, aby po nej hneď v ten moment neskočila.

„Je skoro až škoda takto premrhať také dobré telo,“ skonštatovala bohyňa a Zaru od seba odstrčila. Akoby nedokázala zniesť ani len jej prítomnosť.

Podľa všetkého ju ešte stále škrelo, že sa nechala napáliť.

Zara sa na tom zabávala, ale nie príliš otvorene.

To bol prvý a aj posledný kontakt, ktorý s Ọnwụ mala. Odvtedy sa jej tá zradná suka vyhýbala. Asi ju fakt znechucovala Zarina prítomnosť. Čo mohol byť problém, nakoľko Zara sa rozhodla hrať túto prekliato trápnu a vyčerpávajúcu pretvárku len preto, aby sa niečo dozvedela. Niečo hodnotné a dôležité, čo by jej pomohlo všetko pochopiť.

Miesto toho sa len potulovala po veľkom hrade, skláňala hlavu, žmolila si sukňu, nervózne sa chichotala, aby sa v noci mohla zakrádať tými istými chodbami s cieľom pozdraviť svojich stále uväznených priateľov. A skontrolovala ich malého zajatca. Kráľovná pritom bola vskutku vhodný kandidát na zajatie – neprotestovala, len sa krčila v kúte a podchvíľou nariekala.

Accai a Batu sa na ňu dívali so zmesou pobavenia a zmätku, nakoľko sa dívali na Zarinu tvár, Temujin len zdvíhal obočie. Essien sa tváril nedotklivo. Wen s Rae si žmolili ruky, akoby im chýbali ich luky. Alebo si len predstavovali, ako tú fňukajúcu nádheru zasiahnu desiatkami šípov. Chlpáči na ňu väčšinou vrčali a ten Zarin ju dokonca uhryzol. Aspoň podľa toho, čo tvrdila Batu.

Podľa toho, ako na ňu práve teraz zazeral, by tomu Zara a uverila.

„Prestaň sa predvádzať,“ zahučala jeho smerom.

Vycítil, že to nemyslela vážne, pretože ešte pridal na intenzite.

„Ako sa má naša malá väzenkyňa v tento krásny večer?“ zapriadla Zara a sklonila sa nad svoju nie veľmi vhodne zvolenú dvojníčku. Teraz mala v očiach slzy a snažila sa cez pásku v ústach niečo povedať, ale nedarilo sa jej. Znelo to však ako tlmené zúfalé vzlyky – alebo výkriky, hoci na to asi bola príliš málo odvážna.

„Ona sa má určite výborne, ale ak nestíchne, zase sa nikto z nás nevyspí,“ zavrčal Essien.

Zara sa zasmiala. „Ale ale, že by sa naša kráľovnička bála?“

„Má z nás doslova nočné mory.“

To Zaru zaujalo. Podľa všetkého totiž kráľovná mala isté nadania, ktorými sama Zara neoplývala – dokázala nejako vycítiť budúcnosť. Možno ju dokonca aj predpovedať. Našťastie nikto od kráľovnej skutočne neočakával, že svoj dar využije v prospech ostatných.

Lenže predpokladala, že ak čoskoro nepríde s nejakým proroctvom alebo aspoň predpoveďou počasia, niekto začne byť podozrievavý. Kráľ ju už častoval podivnými pohľadmi. Nepotrebovala, aby niečo začal tušiť. A pritom skutočná kráľovná si tu sedela na zemi ako zviazaná kôpka nešťastia a ostatných budila svojim správaním, ktoré mohlo, ale tiež nemuselo, súvisieť s jej schopnosťami.

Kľakla si pred ňu. Keď sa ustráchane stiahla, Zara pretočila očami.

„Začni sa uhýbať, keď ti budem chcieť skutočne ublížiť,“ upozornila ju.

Kráľovná sa na ňu len dívala. Zara na ňu ukázala prstom.

„Ak začneš kričať, vyrežem ti jazyk a hodím ho chlpáčom namiesto zákusku.“

Čo ju vydesilo natoľko, že sa prestala hýbať. Zara v duchu odhadovalo, ako dlho bude trvať, kým jej oči skutočne vypadnú z hlavy.

„Všimnú si to,“ zachrčala, keď jej Zara uvoľnila ústa.

Zodvihla obočie. „Drahá, už je to koľko dní a nikto si nič nevšimol. Zdá sa, že ti nikto nevenuje dostatok pozornosti na to, aby si to uvedomili.“

Začala sa jej chvieť spodná pera.

Znechutene si pomyslela, ako veľmi sa bude musieť snažiť, aby to gesto napodobnila.

„Zdá sa, že ťa budia nočné mory. Nechceš mi o nich porozprávať?“

Ona však mala stále sklonenú hlavu a mrmlala si popod nos:

„Kráľ si to určite všimne. On áno. Už čoskoro.“

Zara sa zasmiala. „Nezdá sa, že by si mu nejako výrazne chýbala.“

„Musí si to všimnúť. Veď... musí... mu-musí.“

Vtedy kráľovná začala otvorene fňukať. Keby ju Zara podvedome neľutovala, pravdepodobne by jej správaním bola aj znechutená. Neustále však myslela na to, že táto žena, hoci bola ukrytá v jej tele, bola v skutočnosti len dieťaťom. Dieťaťom, ktoré používali podľa svojich predstáv a nútili ju do rozhodnutí, ktoré ju desili. Pretože sa domnievali, že má Zarine schopnosti.

Nebolo to fér, lenže ani život taký nebol.

Čo však neznamenalo, že ju automaticky prestala ľutovať.

Preto sa nahla a luskla kráľovnej rovno pred nosom.

„Sústreď sa,“ vyzvala ju. „Niečo som sa ťa pýtala.“

Kráľovná zažmurkala, taká prekvapená, že aj zabudla fňukať. „Čože?“

Zara prevrátila očami a vydýchla. „Čo si videla. Viem, že vieš predvídať budúcnosť.“

„Budúcnosť sa nedá predvídať,“ odporovala kráľovná.

„Čo si videla?“

Pokrčila plecami. „To, čo vždy. Len skazu.“

„A kto ju prinesie?“

Zadívala sa kamsi doďaleka. „Kráčajú šiesti a za nimi sa ponáhľa všetka skaza.“

„Šiesti? Akí šiesti?“ čudovala sa Zara.

Ak si dobre spomínala, okrem Sadiki odišli Kacia a Femi, tá aj so svojim druhom. Čiže štyria. Sadiki možno našla nejakú pomoc. Alebo ich sem práve teraz viedli prisluhovači božskej suky. Považovala to za dosť nepravdepodobné. Hoci, chcela by vidieť niekoho dostatočne mocného na to, aby prinútil robiť Sadiki niečo, čo sama nechce.

Čo znamenalo, že so sebou priviedli posily. Prečo však len dvoch potenciálnych spojencov?

Potrebovali by armádu. A možno aj dve. Nie dve osoby.

„Pýtaš sa mňa? Sú to tvoji priatelia,“ zahundrala kráľovná, čím na seba upútala Zarinu pozornosť.

Zara pokrútila hlavou. „Kedy prídu?“

„Určite si všimne, že tam nie som. Určite,“ mrmlala miesto toho.

Prsty skrútila do pästí. „Kedy. Prídu.“

„Večer... vždy len večer... keď zapadne slnko.“

„Ktorý večer?“

„Možno zajtra. Možno nikdy.“

„Ktorý večer?“ naliehala.

„Možno zajtra. Možno nikdy.“

V tom momente začala nezrozumiteľne mumlať a gúľať pri tom očami. Zara si odfrkla a postavila sa. Toto je nad jej sily. Môže to dievča ľutovať, no aj tak jej správaním bola znechutená. Aspoň trochu. Pretože sa práve teraz pozerala na nestabilného blázna. Len bohovia vedeli, čo to vlastne spôsobilo. Či jej schopnosti, alebo nátlak ostatných. Možno kombinácia oboch.

Otočila sa podišla k ostatným. Priestor to bol malý, takže určite všetko počuli.

Temujin krútil hlavou. „Keby mi toto strašilo v hlave, tiež by som sa z toho zbláznil.“

Zara sa obzrela na kráľovnú. Vyzerala, akoby bola v tranze.

„Je to ešte len dieťa,“ skonštatovala Zara.

Batu prikývla, pery vykrivené v znechutení. „Dieťa, ktoré však slúži ako bábka v tejto šialenej hre. Ostatní ju len využívajú a nikto ju nechráni. Ak to takto pôjde ďalej, príde aj o ten zvyšok rozumu, ktorý jej ešte ostal.“

Zaru to prekvapilo. No možno ani nemalo. Batu vždy súcitila s ostatnými, na rozdiel od Zary. A ak ona sama mala pocit, že chce kráľovnú chrániť a pomôcť jej, Batu tú potrebu pociťovala stonásobne. Lenže nechcela to otvorene priznať. Nikomu by to nemohlo.

„Nebodaj ju ľutuješ?“ zašomral niekto. Zara tipovala Essiena.

„Nie som bezcitná,“ odsekla Batu. „Áno, je to náš nepriateľ, ale to neznamená, že k nej musím byť automaticky krutá.“ Zadívala sa na Zaru a vraštila obočie ako rodič, ktorý nesúhlasí s rozhodnutím svojho potomka. Nervózne sa prikrčila. „Ani ty by si nemala. Nie je jej chyba, že ju vložili do tvojho tela.“

Venovala Batu úplne plochý pohľad. Netušila, prečo ju práve Batu z niečo podobného obvinila. Možno jej takto chcela vyčítať, že ju sem privliekla zviazanú a urobila z nej väzňa. Lenže tiež ju nemohla len tak nechať pobehovať po okolí. Skôr alebo neskôr by našla svoju cestu ku kráľovi. Rozčuľovalo ju, že na to Batu zrazu zabúdala.

Nebola k nej predsa krutá zámerne.

„Nevidím, že by protestovala,“ pretisla pomedzi zuby.

Lenže to neboli práve najlepšie zvolené slová.

„Nebodaj si si nevšimla, že bohovia si len málokedy pýtajú povolenie?“

Na to už nijako neodpovedala. Len na Batu zazrela, aby ju upozornila, že jej komentáre nie sú na mieste. Jej sestra naklonila hlavu na stranu a skúmavo ju pozorovala. V očiach sa jej rozhorel oheň poznania a mierne sklonila hlavu. Poznali sa predsa veľmi dlho. Mala by vedieť odhadnúť jej reakcie.

Keď Batu nakoniec sklonila hlavu, Zara len prikývla. Prijala jej tiché ospravedlnenie.

Vtedy sa ozval Essien: „O čom presne si s ňou hovorila? Zachytil som len nejaké útržky o niekom, kto príde?“ Zara vedela, že to nebola pravda. Bol to naozaj malý priestor. V skutočnosti si od nej pýtal vysvetlenie. Čo sa jej veľmi nepáčilo, ale s tým môže bojovať neskôr.

Jej priatelia si zaslúžili odpovede. On má len šťastie, že je s nimi v jednej miestnosti.

„Tuto kráľovnička,“ začala Zara a rukou pochodila smerom k schúlenej postave, „vie predvídať budúcnosť. Ako veľmi pravdivé sú jej predpovede naozaj neviem, ale som si istá, že čoskoro sa ma niekto spýta, čo som videla.“

„A čo presne ona videla?“ naliehal Essien.

Zazrela, ako Accai prikyvuje. Poháňal ju, aby Essienovi odpovedala.

Prižmúrila jeho smerom oči.

„Ostatní prichádzajú,“ skonštatovala s povzdychom. „Lenže tvrdí, že sú šiesti, ale mali by byť štyria. Takže to znamená, že kamkoľvek Sadiki s ostatnými vyrazila, bola úspešná. A táto malá potvora predpovedala ich príchod.“ Pôvodne chcela kráľovnú uraziť, ale tie slová vyslovila až príliš neutrálne. Takmer až nežne.

Na staré kolená sa z nej stane ufňukaná dámička.

„A skazu, ktorá putuje v ich stopách,“ dodala Batu.

Zara prikývla. „Pravdepodobne ich dostihla Sadikina kliatba.“

„Pravdepodobne.“

Chvíľu všetci mlčali. Pravdepodobne premýšľali o tom istom, ako Zara. Zaujímalo ju, čo znamenal Sadikin návrat a ako ho budú môcť využiť vo svoj prospech. Veľmi si priala, aby im skrátka mohla ísť na proti a vymyslieť plán proti kráľovi a aj Ọnwụ. Miesto toho musela čeliť oveľa ťažšiemu rozhodnutiu, ktoré sa jej vôbec nepozdávalo.

A predsa ho bude musieť urobiť.

„Lenže čo urobíme?“ pýtal sa Essien, čím preťal náhle ťaživé ticho. „My by sme mali byť zatvorení a kráľovná by mala svojmu kráľovi povedať pravdu.“

Zara pevne spojila pery. Pochopila, na čo presne sa pýtal bez toho, aby to skutočne vyslovil. Dokázala odhadnúť, čo asi Zara urobí a takto ju vyzýval, nech to prizná pred ostatnými. Jeho hry sa jej protivili. Akoby potreboval ostatným neustále dokazovať, že si nemohli dôverovať. Jeho vlastná paranoja ich spomaľovala.

„Takže čoskoro budete mať nových spolubývajúcich.“

Essien zodvihol obočie. „Vážne to chceš urobiť?“

Mala chuť udrieť ho. Hovoril to tak, akoby jej robilo radosť podobným spôsobom kaziť ich vlastné plány. Akoby ju nestálo vôbec žiadnu námahu k niečomu podobnému dospieť. Pritom celé dni sa trápila výčitkami svedomia a pripravovala sa na to, že tento moment raz bude musieť prísť. A nebol o nič jednoduchší, ako si ho predstavovala. Chutil horko a búril sa jej z toho žalúdok.

A tento prekliaty šašo si myslí, že si to ešte nebodaj užíva.

Zaškrípala zubami a ruky si založila na hrudi, aby neurobila niečo neuvážené.

„V tejto hre nikdy nejde o to, čo chcem, ale o to, čo musím urobiť,“ fľochla mu do tváre. „Vybrala som si kráľovnú z istého dôvodu a teraz nemôžem cúvnuť len preto, že tým zradím svojich priateľov.“

„Vydáš ich ostatným na milosť?“ dovtípila sa nakoniec Batu.

V jej slovách zaznievalo len prekvapenie, ale Zara mala aj tak chuť obrániť sa.

„No tak, veď poznáš Kaciu. Skôr sa obávam o tých úbohých vojakov, ktorých pošlú.“

Batu prikývla a kútiky úst sa jej mierne zachveli v predzvesti úsmevu. Tiež sklonila hlavu. Dvojčatá jej gesto nasledovali. Dávali jej najavo svoju podporu. Čo ju upokojilo. Vďaka niečomu takému malému a pre niekoho bezvýznamnému dokázala lepšie čeliť výčitkám človeka, ktorého názor ju absolútne nezaujímal.

Čo znamenalo, že sa s ňou chcel oň podeliť o to viac.

„Veľmi rýchlo si sa rozhodla zradiť ich,“ zavrčal na ňu Essien.

„Nebolo na tom nič rýchle alebo jednoduché. Všetci robíme len to, čo musíme.“

„Nie, robíme len to, čo chceme. Nikto ťa predsa nenúti.“

Podišla k nemu a napriahla ruku. Lenže po jeho boku sa objavil Accai a mračil sa pri tom. Považovala ho za priateľa, ale teraz nedokázala určiť, či len nechcel vidieť, ako sa bijú, alebo jej prejavoval nedôveru. Možno sa jej snažil povedať, že bez ohľadu na to, čo spolu prežili, je Essien ten, za koho sa chce postaviť.

Odkašlala si, aby sa zbavila tej hrče v hrdle. „A čo teda navrhuješ, aby som robila?“ Jej hlas znel stále priškrtene. „Aby som im pomohla? Zabudol si, že nemôžem? Predstieram, že som miestna kráľovná. Teda všetci odo mňa očakávajú, že budem prejavovať vďačnosť a hlavne oddanosť svojmu druhovi a tej šialenej bohyni. Nemôžem pomôcť niekomu, kto pre toto kráľovstvo predstavuje nebezpečenstvo.“

Pripadala jej smiešne, že mu to musí vysvetľovať.

Velil predsa vojakom. Poznal váhu ťažkých, ba až nemožných, rozhodnutí.

„Tak im o nich nehovor. Dovoľ im prísť.“

Pokrútila hlavou. „Keď prídu a ostatných prekvapia, začnú sa pýtať, ako je možné, že som nič nevidela.“ Začnú ju podozrievať a čoskoro ju odhalia. Ako je možné, že to nechce vidieť?

Pohodil rukou. „Vyhovoríš sa, že si nič nevidela.“

Povzdychla si. „Kráľ tomu neuverí. Už teraz ma podozrieva.“ Tie slová sa jej vyslovovali ťažko, hlavne preto, že boli také pravdivé. „Navyše to vyzerá tak, že kráľovná má tie vízie neustále. Preto je taká, aká je. Nemôžem teda tvrdiť, že zrazu sa to zmenilo.“

Dlho si ju premeriaval. Zara tam stále s hrdo zodvihnutou bradou. Odmietala sa pred ním krčiť. Pretože na to nemala dôvod. Pretože vedela, že ak by čelil rovnakej situácii, rozhodol by sa rovnako. No napriek tým uisteniam sa cítila nesmierne maličká. Akoby opäť bola dieťaťom, ktoré má po prvýkrát čeliť nesúhlasu majsteriek v Sachapovom cechu.

A pod tým tlakom má chuť sa rozplakať.

V ten moment ju Essien prepustil mávnutím ruky.

Akoby bola taká bezvýznamná, že mu ani nestojí za pohľad.

Správal sa ako nadutý kráľ.

„Tak teda choď. Veď si sa už rozhodla.“

Odmietala sa tak jednoducho poddať.

„Vôbec ma nepoznáš.“

„Nemusím ťa poznať, aby som videl, ako jednoducho si to všetko prijala.“

„Ver mi, nič na tom nebolo jednoduché,“ zasyčala a urobila krok vpred.

Zastavil ju Batuin pohľad. V jej očiach sa ukrývalo všetko, čo Zara teraz potrebovala počuť. Uistenie, že má ich podporu a súhlas. Že je v poriadku zradiť priateľov, pretože nemala žiadnu inú možnosť. Nakoniec jej pomohlo práve to – že jej niekto rozumel a uznával, aké náročné to bolo. Len to jej pomohlo nazbierať dostatok sily, aby sa otočila a skrátka odkráčala.

Začala sa bezcieľne ponevierať po hrade. Nebolo to ta, že by musela niekde byť. Ostatní spali, po chodbách sa prechádzali len ojedinelé hliadky. Aj tie boli skromné a oklieštené, nakoľko v celom meste neostalo dostatok ľudí.

Všetci odišli, keď ich o to Ọnwụ požiadala. Aj to len preto, aby ich mohla použiť ako prvú líniu útoku. Zara premýšľala, ako veľmi sa vlastne líšila od Ọnwụ. Veď aj ona bola taká pripravená všetko obetovať a všetkých zradiť len preto, aby dosiahla svoj cieľ. Jediný rozdiel bol v tom, že ona do toho nezapojila svoje vlastné deti. Keďže zatiaľ žiadne nemala.

Keď v tomto nie práve najlepšom rozpoložení do niekoho vrazila, takmer spadla na zem. Čo bolo vlastne dobre, pretože niečo podobné by skutočne urobila na jej mieste kráľovná. Určite by na svojho druha a zároveň kráľa nezačala kričať alebo nebodaj útočiť. Takto mohla začať predstierať, že sa pre ním ustrašene krčí na zemi. Keď však prijímala jeho natiahnutú ruku, netušila, prečo presne sa jej chvejú prsty.

„Hľadal som ťa,“ skonštatoval očividné. „Zase si nemohla spať?“

Zažmurkala na neho. „S-sny,“ zaševelila.

Nežne ju pohladil po líci. „Čo si videla?“

Zara sa zamyslela. Ako presne to kráľovná hovorila...

„Kráčajú... kráčajú... šiesti,“ začala pomaly, neistá, ako presne to pokračovalo. „Kráčajú... šie-šiesti... za ni-nimi... ska... skaza,“ dokončila neurčito.

„Kedy?“ pobádal ju kráľ.

Naprázdno prehltla. „Večer. Vždy iba večer.“

Kráľ niekoľkokrát prikývol, pričom zašomral niečo v zmysle, že upozorní stráže.

No potom už Zaru dvíhal do náručia a niesol ju smerom k ich komnatám. Odovzdane visela v jeho objatí a myslela na všetky tie urážky a výčitky, ktoré jej venoval Essien. A to nevedel ani o polovici z toho, čo robila. Pričom nie ku všetkému bola donútená. Kráľ bol príťažlivý muž a jeho dotyky jej pripadli príjemné. Upokojovala sa síce tým, že nemohla protestovať, lenže ostávala tu pochybnosť – možno sa jej to páčilo až príliš a v skutočnosti nechcela namietať.

Keby toto všetko Essien vedel, odsúdil by ju ešte viac. Možno by na ňu dokonca zaútočil alebo by sa na ňu snažil poštvať jej vlastných priateľov. Niekde v tom zmätku emócií, výčitiek a spomienok sa sama seba začala pýtať, kedy presne ju začal zaujímať jeho názor.

A kedy začala robiť rozhodnutia, ktoré by ostatní mohli súdiť.

Kapitola 105. ¦ Kapitola 107.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování