OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Gambit bohov - Kapitola 10.



Gambit bohov - Kapitola 10.Nie vždy, keď niečo nájdeš, to vieš aj pomenovať

 

Kapitola 10.

Zara

Nebolo to tak, že v jeden moment sa nachádzala v Ọchiri a v ten nasledujúci niekde inde. Prechádzala sa po pustine, mimo všetky mŕtve duše, a snažila sa nájsť spôsob, ako sa odtiaľ dostať. Sadiki už nejaký čas nevidela. Predpokladala však, že keď zacítila zvláštne ťahanie, mala ho na svedomí kňažka.

Mýlila sa.

Nejaká neznáma sila s ňou pohybovala. Najskôr to bolo nepríjemné, neskôr otvorene bolestivé. Hoci by ako mŕtva už nemala pociťovať podobne fyzické prejavy, najskôr sa niekto rozhodol, že si to zaslúži. Keby mohla, chytila by sa niečoho. Lenže nič nenašla.

Čoskoro sa jej podoba začala trhať. Najskôr na polovicu, neskôr na maličké kúsky. Také, aké nikto nikdy neposkladá. A tá bolesť... nútila ju škrípať zubami. Ak by nemala zaťatú sánku, kričala by. Aj napriek výcviku, ktorým prešla.

Vedomie jej unikalo pomedzi prsty. Nechýbalo veľa a ocitla by sa v temnote. Možno z nej už nebolo návratu. Keď sa ocitla v tej miestnosti, najskôr sa nazdávala, že je to len výplod jej fantázie. Nemohla byť predsa vo svete živých. Navyše v jej vnútri hučala ozvena trýzne. Bodala okraje jej vedomia. Určite predstava... Až kým nezazrela Femi. Usmievala sa na ňu. Že by sa...

Očami našla mága, o ktorom sa jej snívalo. Prezrela si jeho oblečenie. Pretože ako prvé upútalo jej pozornosť. Bolo totiž nepatričné. Dlhá tunika. Široké nohavice. Kapucňa, ktorú mal za normálnych okolností stiahnutú až do čela, nehnute visela na jeho chrbte. Hlavu mu niekto zbavil vlasov, aby tak mohlo vyniknúť tetovanie na temene hlavy. Obradné kruhy označujúceho ho za majetok knižnice.

Toto nebol bojový mág. Bol o stroskotaný adept, ktorého za trest prinútili slúžiť vo Veľkej knižnici. Telo jej zachvátil plameň hnevu. Ten malý klamársky... To, že svoju nevôľu prejavila aj nahlas, si uvedomila až potom, ako na ňu Femi zazrela.

„Zara!“ okríkla ju Femi. Lenže jej tón nebol na mieste.

Vykročila dva kroky vpred. Časť jej mysle bola prekvapená, že sa cíti rovnako ako predtým.

V čase, keď bola živá.

„Klamal si mi!“ obvinila mága... vlastne mnícha. „Myslela som si, že si bojový mág! Že si veliteľ! A ty si mi celý čas klamal!“

Muž však nevyzeral, že by sa kvôli tomu cítil previnilo.

„Ja som ti predsa neklamal. Nikdy som netvrdil, že som bojový mág. A už vonkoncom som netvrdil, že som veliteľ. Sny odrážajú skutočnosť, ale niekedy aj to, ako niekto chce niečo vidieť. Ty si chcela, aby ti pomohol niekto mocný. Zrazu som bol v tvojom sne ja a ty si chcela, aby som bol tým najmocnejším zo všetkých. Nepýtala si sa, či je to pravda.“

Jeho pokojné slová pôsobili úplne opačne, než zamýšľal.

Ešte viac ju rozčúlili.

Ruky, ktoré sa jej chveli pri bokoch, zovrela do pästí.

„Mal si mi povedať pravdu! Miesto toho si mi náročky klamal! Vyhovovalo ti, že som ťa videla ako mága veliteľa! Určite sa ti to páčilo!“

Naklonil hlavu na stranu. „Stretli sme sa v tvojom sne. Ten sa prispôsoboval tvojim túžbam.“

Naďalej sa na neho mračila. Ak by mohla, veľmi rada by mu ublížila.

Femi však vyzerala, že jej to nemieni dovoliť.

„A tebe to tak určite vyhovovalo. Veď ktorý mních by nechcel, aby ho niekto videl ako bojového mága. Sám si zlyhal a v sne si na to mohol zabudnúť. Jasné, že ti to vyhovovalo.“

„Zara!“ upozornila ju opäť Femi, ale bolo už neskoro.

Už tie slová predsa vyslovila.

No nezdalo sa, že by toho muža nejakým spôsobom urazili. „Ja som si tento život vybral dobrovoľne. Nemám dôvod predstierať opak. Som spokojný so životom, aký vediem. A tebe sa nemusím z ničoho spovedať. Nič o mne nevieš.“

Vedela, že klame. Kto by si dobrovoľne vybral pustovnícky život v zaprášenej knižnici?

„Ani jeden z vás nevie o tom druhom nič,“ skonštatovala Femi. Zamiešala sa do rozhovoru skôr, ako stihla Zara znovu vybuchnúť. Prižmúrila na ňu oči, aby jej dala najavo, čo si o jej snahe myslí. „Keďže tu teraz obaja stojíte, aspoň by ste sa mohli zoznámiť.“ Rukou ukázala na toho muža. „Zara, toto je Accai, môj dobrý priateľ. Accai, toto je Zara. Väčšinou sa správa rozumnejšie a hlavne slušnejšie.“

Zasyčala na Femi. „Nepoúčaj ma, Femi. Už nemáme dvanásť.“

„A vďaka bohom za to. Vtedy si bola ako nikde nekončiaci záchvat hnevu.“

Teraz jej určite krivdila. Minimálne keď spala bola pokojná.

Aj keď... tie modriny na Feminom chrbte sa tam neobjavili asi z ničoho nič.

Zhlboka sa nadýchla. „Predpokladám, že sme teraz vo Veľkej knižnici.“

Mních, teda Accai, sa usmial na jej okatej ignorancii slušných spôsobov.

„Predpokladáš správne. Dovoľ mi privítať ťa vo Veľkej knižnici. Prepáč, normálne tu mávam trochu väčší poriadok, ale neočakával som takého významného hosťa. Keby som to bol tušil, určite by som ti pripravil privítanie na úrovni. Možno výbuch alebo dva.“

Musela uznať, že si jeho uštipačnosť tak trochu zaslúžila.

„Ako som sa sem vôbec dostala?“

Poobzerala sa okolo seba. Miestnosť bola väčšia, než predpokladala. Do značnej miery ju však zmenšoval počet políc a knihy, ktoré zaberali všetky voľné plochy. Nikdy nerozumela ostatným, ktorých knihy a staré spisy tak veľmi fascinovali.

Ona ich využívala ako nevyhnutný prostriedok pri niektorých svojich misiách. Ale aby dobrovoľne trávila čas čítaním o časoch, ktoré sa už nikdy ne vrátia? To jej prišlo ako strata času. No tentoraz mala aspoň toľko rozumu, aby si svoj názor nechala pre seba. Vďaka mrhaniu časom nad knihami bola vlastne tu. Mohla by prejaviť aspoň kvapku vďačnosti.

Možno sa k tomu aj dostane. Hneď po tom, ako dostane celý príbeh.

Zadívala sa na Femi. No sestra jej odmietla odpovedať.

Zdá sa, že tu kraľoval Accai. „V jednom starom príbehu som našiel ukryté kúzlo. S pomocou knihovníka som ho poskladal dokopy. Ale potreboval som tu aj Femi, lebo z Ọchiri do sveta živých môže pritiahnuť niečiu podstatu len ten, kto má s dotyčným nejaké puto.“ Zara sa zadívala na Femi. Cítila, ako sa jej v hrudi rozlial príjemne hrejivý pocit. „Nebyť ale bohyne Nrọ, nebolo by sa to podarilo.“

„Opäť tá bohyňa. Si ňou posadnutý.“

Ešte stále sa nerozhodla, či verí v existenciu bohyne, o ktorej nikdy nepočula.

Tá žena, ktorá sa s ňou rozprávala v sne, sa nepredstavila.

„Skôr to vyzerá tak, že ona je posadnutá tebou. Netuším ale prečo. Nie si ničím výnimočná. A dokonca si aj mŕtva. Nrọ predsa kraľuje snom. Ak ťa nechce použiť ako novú nočnú moru, nejestvuje logický dôvod pre jej zapletenie sa do celej tejto záležitosti.“

Na krk jej zraz dýchal chlad. Musela sa veľmi ovládať, aby sa neotriasla.

„Správne, takmer som zabudla, kde je moje miesto,“ zamumlala.

Ak ju tí dvaja počuli, nedalo to nijako najavo.

„Hovorila si, že sa s tebou rozprávala. Ale nepovedala si mi, čo presne od teba chcela. Čím ťa poverila. Len si ma požiadala, aby som ti pomohol dostať sa z Ọchiri. A to som urobil.“ Pohľadom prešiel po jej tele od hlavy, až po päty. Akoby ju hodnotil. „Hoci stále neviem, prečo ti vlastne pomáham.“ Posledné slová neboli výčitkou. Na to zneli príliš unavene.

Akoby mal toho všetkého dosť, no nevedel sa zastaviť.

V tom mu Zara nevedela pomôcť.

„Pomáhaš mi preto, lebo pomáhaš aj sebe,“ prehodila akoby mimochodom, vybavujúc si slová tej ženy zo sna. „Chceš predsa nájsť pravdu o sestre.“ Pohybovala sa po nerovnej pôde. Uvedomovala si to. Ale možno opatrnosť nebola na mieste.

Accai sa na ňu zamračil. Zdalo sa jej, že to je prvá spontánna reakcia, ktorú jej venoval.

Až príliš dobre sa ovládal. Na druhej strane, Zara toho nebola schopná.

A Femi... tá slúžila ako zdroj pokoja.

„Čo ty vieš o mojej sestre?!“

Zdvihla ruky. „Nič o nej neviem. Viem len, že ju spomínala tá žena.“ Zhlboka sa nadýchla. Asi by mala prehodnotiť svoj útočný postoj. „Pozri sa, nechcela som sa ťa dotknúť. Som rada, že mi pomáhaš. Ale tiež mám toho všetkého už dosť. Som mŕtva. A ani po smrti nemám pokoj. Namiesto toho ma v snoch straší nejaká záhadná ženská, ktorá tvrdí, že ja jediná ju počujem. Takisto povedala, že teraz stojím na začiatku cesty, ktorej koniec možno nikdy neuvidím.“

Podišla k nej Femi. „Stojíme. Ja som tu s tebou a nehodlám odísť.“

Accai nevyzeral, že by chcel niečo povedať, ale zotrvával na mieste. To bolo dobré znamenie.

„Tá žena bola aj za mnou,“ priznala Femi. „Povedala niečo v tom zmysle, že ja ju už neuvidím, pretože jej nepatrím. Nech to už znamená čokoľvek. Takisto spomenula Egbọ, našu patrónku. Ak jej pomohla ona, som náchylná tú dlhovlasú ženu aspoň vypočuť.“

Dlhovláska bola naozaj odhodlaná dosiahnuť svoj cieľ.

„Čo ti povedala?“

„Povedala, že nám chce pomôcť priviesť sa späť a...“ Pohľadom preskočila na Accaia. V tvári sa jej zračila podivná dychtivosť. „Je ešte stále tu?“

Pokrútil hlavou. „Nie, odišla v momente, keď Zara prešla cez bránu z Ọchiri. Prešla cez portál tesne predtým, ako sa zatvoril. Mám taký pocit, že to nejako súvisí s tým revom. Ọnwụ asi nebola najšťastnejšia, keď jej zmizla jedna duša.“

„Nečudujem sa. Zdá sa, že je rada, keď s ňou duše ostanú čo najdlhšie,“ poznamenala.

Zaru unavovali tie tančeky a rozhovory v podstate o ničom. Unavovalo ju to všetko. Bola mŕtva, pri bohoch! Chcela mať už konečne vytúžený pokoj. Aj keď sa nezdalo, že jej niekedy bude dopriaty. Pravdepodobne ho dostane len výmenou za mocou tej žene, či už bola bohyňa alebo nie.

Uvedomovala si, že ak má uspieť, bude potrebovať spojencov. Femi poznala od útleho veku, verila jej viac ako samej sebe. A Accai... možno jej o sebe nepovedal pravdu, ale zdalo sa, že má prístup k informáciám, o ktorých existencii niektorí ani len netušia.

„Mala by som vám povedať ešte niečo,“ začala pomaly a rozvážne. Femi zbystrila. Poznala ten tón. Vedela, že to, čo bude počuj, sa jej najskôr nebude pozdávať. „Keď som bola v Ọchiri, sníval sa mi zvláštny sen. Teda, bol to skôr sen vo sne. Stretla som sa tam so záhadnou kňažkou, ktorá strážila duše neprebudených.“

Skôr, ako to stihla dohovoriť, prerušila ju Femi: „Neprebudených?“

Zara prikývla. „Očividne keď duša príde do Ọchiri, upadne do niečoho podobného spánku a prebudí sa až vtedy, keď je pripravená rozlúčiť sa so svetom a prejsť na ostrov. Ale sú duše, ktoré sa neprebudia.“ Postavila sa tesne pred Femi a pozrela sa jej do očí. „Videla som tam tvoju sestru. Tiež spala.“

Femi vyzerala, akoby ju u drela do žalúdka.

Vzduch v ich vyrazil v jedinom bolestnom zaúpení.

„To nie je možné! Ona sa predsa prišla rozlúčiť!“

Vedela, že jej ubližuje. Vedela tiež, že by jej to mala vysvetliť.

Ale ústa neotvorila.

Femi začala krútiť hlavou. Po lícach jej stekali slzy. „Nie, nie! To nemôže byť pravda! Moja sestra... ona... nie!“ Zara ju k sebe privinula. Chcela jej niečo povedať. Čokoľvek. No nemala slová, ktorými by ju utešila. Mala len pravdu.

„Ja som tej kňažke povedala to isté. Že jej Ifụra vykvitla. A prišla sa rozlúčiť.“ Hladila ju po chrbte ako dieťa, ktoré vyľakali zlé sny. „No sú mnohí, ktorí dokážu nafingovať falošné rozlúčenie, aby sa rodina príliš netrápila. A Ifụra... je síce magická, ale je to len kvet. Na svete sú takí, ktorí prírode rozkazujú.“

Do rozhovoru sa zamiešal Accai. „Chceš povedať, že to všetko je vlastne... podvod? Že niekto sa s nami zahráva, necháva kvety kvitnúť a posiela rodinám falošné rozlúčenia?“

Zadívala sa mu do očí ponad Femino plece. „Nepovedala som, že to robia dobrovoľne.“ Mala chuť nervózne sa hrať s rukami, tak intenzívne sa na ňu pozeral. „Kňažka to síce nepovedala priamo, ale ja som nadobudla pocit, že niekto ich k podvádzaniu núti. Možno samotná Ọnwụ.“

„Ale čo by tým sledovala!“ skríkla rozrušene Femi.

Bola dobrou bojovníčkou. Silnou. Odhodlanou. Dokonca pragmatickou, keď na to prišiel čas. Ale svoju sestru priveľmi milovala na to, aby jej aj po dlhých rokoch stále rovnako nechýbala. A teraz sa ešte dozvedela, že sa s ňou už nikdy znovu nestretne, pretože sa znovu nenarodí. To muselo byť nesmierne ťažké. Keby jej tak mohla poskytnúť viac útechy ako objatie...

Zarazila sa. Ako objatie? Ako je možné, že je vôbec schopná objať ju?

Nemala by byť mŕtva?

V momente, ako na to pomyslela, Femi prepadla dopredu. Zrazu sa túlila k vzduchu. A Zara, ktorá dovtedy bola úplne hmotná, zrazu nebola skutočnejšia ako odraz v zrkadle. Odstúpila dozadu. Bolo nepríjemne, keď v nej niekto stál. Cítila sa... podivne. Údy ju ťahali. Telo bolelo. No len tubou bolesťou časti tela, ktorú predtým niekto odťal.

Femi očividne Zarin momentálny stav fascinoval.

Rukou je prechádzala dnu a von z hlavy.

„Mohla by si s tým prestať? Nie som detská hračka.“

Bola prekvapená, že to dokázala povedať relatívne pokojne.

Femi okamžite stiahla ruku.

„Prečo už nie si hmotná?“ pýtala sa Femi obozretne.

Pohodila plecom. Jej priesvitnosť ju vlastne ani netrápila. S vlastnou smrťou sa už vyrovnala. Toto vnímala ako vedľajší efekt.

„Neviem. Všetko bolo v poriadku, až kým som nezačala premýšľať, ako je možné, že ťa môžem objímať, keď som vlastne len duch. Hádam, že kľúčom k úspechu je... viera? Možno presvedčenie. Alebo nejaká tajná sila, o ktorej zatiaľ nič neviem.“

„Na čo by Ọnwụ boli neprebudené duše?“ nadhodil Accai, nevšímajúc si scénu so Zariným miznúcim telom.

Zara sa na neho mračila. No on si ju nevšímal.

Femi však nad jeho otázkou naozaj premýšľala.

Zdalo sa, že ju prepadnutie Zariným telom upokojilo. Aké skvelé!

„A čo ak nejde o ich duše?“ nadhodila rovnako premýšľavo Femi.

Zara sa dívala z jedného na druhého. „To myslíte vážne?!“ okríkla ich. „Záleží na tom, na čo ich potrebuje? Nie sme tu predsa preto, aby sme všetkých zachránili. Len som si myslela, že by ste o tom mali vedieť. Aby sme sa mohli pripraviť na to, že sa nám možno niekto postaví do cesty!“

Accai po nej prešiel znudeným pohľadom. „A prečo si nám to teda povedala, ó premúdra?“

„Aby sme predsa mohli nájsť moje telo!“ zvolala pobúrene, že na to mohol zabudnúť.

„Zase sme na začiatku. Prečo si taká posadnutá svojim telom?“

Vypleštila oči. „Ja neviem, asi preto, že je moje? Je mi drahé! Chcem ho späť!“

Accai sa jej slovám zasmial. Femi sa len pousmiala.

Zara by sa na nich tiež bavila, keď sa o ňu opäť nepokúšal záchvat zúrivosti. Kým bola nažive, bola jej prchkosť niekedy problémom, ale čím staršou bola, tým miernejšie boli jej výbuchy. Dokázala sa lepšie ovládať. Vytvorila si isté zábrany. Hranice, ktoré neprekračovala. S jej smrťou boli strhnuté. Pripadala si, akoby cestovala späť v čase. Našťastie sa tým nebude musieť zaoberať príliš dlho. Ak sa im podarí nájsť jej telo, bude môcť zomrieť. So všetkým, čo k tomu patrí.

Potom ju už vlastná výbušnosť nebude trápiť.

„A vieš, kde si ho stratila?“ podpichol ju Accai.

Zvláštne, nevyzeral ako niekto so zmyslom pre humor.

Pošúchala si čelo. „Zomrela som v Mŕtvom lese. Ak by sme niekde mali začať, tak najskôr tam.“ Zadívala sa na stôl. Neležala tam náhodou nejaká mapa? „Takže by sme sa mali pripraviť na cestu. Aj keď neviem, či aj ja budem potrebovať koňa...“ zamýšľala sa.

Kútikom oka si všimla, ako Accai krúti hlavou.

„Nikto z nás koňa potrebovať nebude.“

Skôr, ako ho stihla spýtať na vysvetlenie, začal si sám pre seba čosi mumlať. Slová nerozoznávala. Hoci netušila, či by pochopila ich význam, aj keby ich na ňu kričal. O niekoľko okamihov neskôr si uvedomila, čo to robí – on zaklínal. V starom jazyku, ktorému sa učili len bojoví mágovia.

Prekvapilo ju, že aj ako mních využíval znalosti, ktorému ho naučili v Aghanskej pevnosti. Jej mierna fascinácia však nedokázala zotrieť hnev, ktorý ju zachvacoval pri pohľade na znamenia na temene. Tie jej vyfučali z hlavy, keď sa jej nad hlavou objavili podobné znaky ovenčené plamennými čiarami. Pozerala sa na ne tak dlho, až zabudla na všetko ostatné.

Preto si až neskoro všimla, ako sa prostredie okolo nich rozmazáva.

Najskôr sa rozochveli okraje jednotlivých políc. Neskôr zmizli úplne. Ako dym nad dávnou pohrebnou hranicou. Čoskoro ostala len temnota. Z nej sa však vynorilo akési svetlo. Veľmi ostré. Zažmúrila oči. Keď ich otvorila, scéna sa zmenila. Už nebola v knižnici. Žiadna zaprataná pracovňa. Len otvorené pláne ozdobené vyschnutými stromami skrútenými v doživotnej agónii smrti.

Mŕtvy les.

Mních ich nejako preniesol z knižnice až do samotného srdca Nkọchy.

„To všetci mnísi cestujú takto?“ nadhodila Zara zvedavo.

Accai potriasol hlavou. To gesto vyzeralo roztrasene. „Mnísi vôbec necestujú. Znamenie, ktoré nám tetujú na temeno, nás zároveň viaže ku knižnici. Ak by sme odtiaľ odišli, už nikdy by sme sa nemohli vrátiť. A to je rozhodnutie, ktoré urobí len máloktorý mních. V momente dohodu by sa z neho stal pustovník. Medzi bojových mágov by ho už neprijali. Ani nikde inde. Bol by odsúdený na večné blúdenie,“ vysvetlil jej ponuro. Najskôr to bolo rozhodnutie, ktoré ani on nehodlal urobiť. Ale ak to tak bolo... Akoby v reakcii na jej myšlienky dodal: „Preniesol som sem naše podstaty. Naše telá teraz najskôr ležia na zemi v mojej pracovni. Ale v skutočnosti tu nie sme. Teda, až na teba.“

Hlas mal plochý a bez emócie, keď jej to vysvetľoval.

S tým sa dokázala vyrovnať.

„Mali by sme teda začať hľadať,“ poznamenala. Femi, stojaca vedľa nej, len prikývla.

Všetci to chceli mať rýchlo za sebou. Toto miesto nebolo práve obľúbené. Desivé a pochmúrne, dokázalo z človeka vysať všetku radosť. Stačilo málo a úsmev sa zmenil na slzy. V nehmotnej podobe na ňu to prostredie nemalo až taký účinok. Napriek tomu tam však netúžila ostať príliš dlho. Na čo zbytočne riskovať.

Popravde, aj tak si nebola istá, že tam jej telo vôbec ostalo.

Nestihli sa však nikam presunúť. Pretože v tom momente si Zara uvedomila čosi iné. To, čo si hneď po nej všimli aj Accai s Femi. Totiž, už tam viac neboli sami. Otočila sa. Hoci očakávala prítomnosť Pána lesa, pohľad na neho ju, rovnako ako kedykoľvek predtým, zaskočil.

Nebola to len jeho hrozná tvár a znetvorený zjav. Desila ju sila, ktorá sa okolo neho šírili. Surová agresia, kvôli ktorej sa jej ježili vlasy na zátylku. Teraz bol ten desivý pocit ešte umocnenejší. Netušila, ako to bolo možné. Takisto ako nevedela, ako je možné určiť, kam sa pozerá bytosť, ktorej oči nevidela.

Hoci ich však v tej zmäti konárov nevedela nájsť, prisahala by, že sa na ňu upierajú.

Vlastne ani to nie. On ju nimi doslova prebodával.

„Prečo si sa sem vrátila? Povedal som ti, že sa nesmieš vrátiť! Niekto by mohol mať podozrenie. Ona na to nesmie prísť! Ak by odhalili jej tajomstvo, stalo by sa niečo hrozné! Ublíži jej! Zabije moju... zabije ju! Čo tomu nerozumieš?! Dal som ti nový život! Choď ho žiť!“ Jeho hlas bol ako pohladenie letného vánku, no zároveň sa v ňom ukrývala naliehavosť víchrice. „Odíď!“ skríkol.

Nestihla protestovať. Nikto z nich. Pretože Pánovi lesa stačilo len mávnuť rukou. Ďalšie, čo vedela, bolo, že letí vzduchom ako kameň. Dopadli na jednu hromadu. Ak by ich telá boli skutočné, najskôr by sa poriadne doudierali. Takto nastal len podivný moment, keď Accai s Femi preleteli cez Zarino telo. Ona bola priesvitná, oni hmotní. Zvláštne. Pýtať sa na to bude neskôr.

Femi si oprašovala nohy. „To nebolo veľmi milé,“ skonštatovala.

Zara sa zadívala do lesa. „Vyzeral skôr... vystrašene. Desil sa toho, že ma vidí. Ublížila som mu snáď?“ Viac ako čokoľvek iné ju frustrovalo, že nepoznala odpoveď.

Pretože si napriek všetkému stále nespomínala na to, čo sa stalo.

„Možno je zapletený do toho, čo sa ti stalo,“ ponúkol svoje vysvetlenie Accai.

Nezdalo sa, že by sa im mohlo podariť zistiť, kde presne je Zarino telo. Pochybovala, že by im Pán lesa dovolil vrátiť sa neskôr. Možno ak by sa Zara držala stranou... Mohla to byť správna úvaha. Avšak prerušil ju Accai.

„Poďte, chcem si ešte niečo overiť.“

Femi mu bezvýhradne verila. Inak si Z ara nevedela vysvetliť rýchlosť, s akou sa objavila po jeho boku. Zara samotná však váhala. Predtým ho nikdy nevidela. Nepoznala ho. Sledoval vlastné ciele. Ako každý z nich. Tie jeho by však mohli byť v rozpore s tým, čo chcela Zara.

Zodvihol na ňu obočie. „Mohlo by nám to pomôcť nájsť tvoje telo.“

Zamračila sa na neho. Nepáčilo sa jej, že presne vedel, aké slová na ňu budú účinkovať. To znamenalo, že mal veľmi dobrý odhad na ľudí. Výhodné v boji. Pre bojového mága to bola iste nenahraditeľná vlastnosť. Pre Zaru to však predstavovalo výzvu. Nielen to. Cítila sa byť potenciálne v nebezpečenstve. No napriek pochybnostiam sa za ním vybrala.

Femi jej kráčala po boku.

Nachádzali sa na vonkajšom okraji Mŕtveho lesa. Ọsis bol mocný, ale akoby jeho nadania nesiahali ďalej ako za hranicu posledných stromov. Najskôr sa Zara nazdávala, že len chce vkročiť dovnútra z inej strany. Neskôr sa ukázalo, že hľadal čosi celkom iné. Zastali pred dierou v zemi. Pravdepodobne vstup do nejakej zabudnutej jaskyne. Musel o jej existencii vedieť. Pretože Zara, akokoľvek často sa na tomto mieste ocitla, si prítomnosť kamenného vchodu nevšimla.

Steny začali obrastať divokými rastlinami. Po jej obvode sa tiahli prazvláštne liany. Kvitli na nich tmavofialové kvety. Podobné Ifụrám, no predsa rozdielne. Accai si niečo zamumlal popod nos. V dlani sa mu objavila svetelná guľa. Hlavou im naznačil, aby ho nasledovali. Zara sa poddala. Prepadla ju zvedavosť. Nech tam dole bolo čokoľvek, asi o tom veľa ľudí nevedelo.

Tunel už nebol kmenný, dláždil ho koberec tvorený všakovakými rastlinami. Napriek ich prítomnosti však vzduch pôsobil ťažko. Smrdel zatuchnutosťou. Ako v nevyvetranej miestnosti. O niekoľko minút neskôr došli až na koniec. Aspoň to si Zara myslela, až kým neobišla Accaia a nevidela to, na čo sa on pozeral už hodnú chvíľu.

Bola to... kostra. Nech však bola pozostatkom akéhokoľvek stvorenia, muselo byť ozrutné. Temnota hľadiaca z prázdnych očných jamôk v nej prebúdzala najskrytejší strach. To zviera muselo byť mŕtve. No predsa bolo v jaskyni aj čosi živé. To niečo ich pozorovalo skúmavým pohľadom. Keď tentoraz Accai naznačil, aby ho nasledovali, obe sa odmietali pohnúť. Ruky si založili na hrudi v identickom geste. Trávili spolu až príliš veľa času na to, aby sa to nikde neprejavilo. Zvykli si byť jedna druhej tieňom.

„Chceš vojsť do jaskyne, z ktorej trčí hlava niečoho mŕtveho? Ak chceš zomrieť, poznám aj príjemnejšie spôsoby,“ navrhla mu Zara. Napríklad by ho mohla prebodnúť plamenný mečom. Bola si istá, že Femi by jej svoj ochotne prepožičala, nakoľko netušila, kde sa práve teraz nachádzal tej jej.

Najskôr bol stále pri jej mŕtvom tele.

„Toto nie je jaskyňa,“ opravil ju stoicky, „je to pancier korytnačky.“ Zaru to prekvapilo, ale neprestala sa na neho mračiť. „Keď som hľadal spôsob, ako ťa dostať späť do sveta živých, narazil som na starú rozprávku. V tom príbehu kráľovi pomohla korytnačka, ktorej na chrbte rástol tento les, keď bol ešte nažive. Korytnačka však zomrela a les na jej chrbte rovnako.“

„Dobre, tak mi dovoľ poopraviť otázku – prečo chceš vstúpiť do vyschnutého tela nejakej korytnačky?“ Síce kosti jej pripomínali svojim tvarom skôr nejakého hada, ale nepoukazovala na to.

„Nazvime to zvedavosť,“ skonštatoval.

Musel vedieť, že si Zara uvedomila jeho klamstvo.

„Chceš zomrieť?“ uisťovala sa znovu.

Pokrútil hlavu. „V tomto stave umrieť ani nemôžeme. Ja a Femi sme len odrazom skutočnosti, čosi ako magické dvojčatá nás samých. Ak by sme tu zomreli, len by nás to vrátilo späť do našich tiel. Bolo by to síce bolestivé, ale prežili by sme to. Čo sa týka teba... Nuž, to asi nemusím vysvetľovať.“

Zara pokyvkala hlavou. „Samozrejme, ja nemôžem zomrieť znovu.“

Poobzerala sa okolo seba. Zrakom niekoľkokrát zavadila o spráchnivené kosti toho stvorenia. Už ju viac nedesilo. To miesto bolo hlavne zabudnuté. Už roky tam nikto nebol. Možno boli prvými návštevníkmi. Netušila, prečo sa tam Accai chce porozhliadnuť.

Vedel ešte niečo, čo jej nechcel prezradiť. No ako povedala predtým, už bola mŕtva. Tým pádom sa nemala čoho báť. A ak náhodou klamal a je možné, aby on alebo Femi zomreli... Ak sa niečo stane Femi, urobí mu zo zvyšku života peklo. Vedela si predstaviť, že by mohla byť celkom otravným duchom.

Bradou kývla k otvoru vedľa mŕtveho stvorenia.

Ak išlo o korytnačku, najskôr to bol vstup do jej panciera.

„Tak na čo teda čakáme? Poďme sa pozrieť, ako to vyzerá vo vnútri mŕtvej korytnačky.“

Nevyzeral, že by ho jej slová prekvapili. Len prikývol v čomsi, čo mohlo byť čímkoľvek od vďačnosti až po namosúrenosť, že jej rozhodovanie trvalo tak nesmierne dlho. Keďže mal ako jediný k dispozícii svetlo, kráčal ako prvý. Nejakým spôsobom pridal na intenzite, takže keď kráčali okolo mohutných vyschnutých kostí, zdalo sa, že je biely deň.

Zara sa pozerala pod nohy. Nechcela si prezerať kostru. Pretože vedela, že to uschnuté na povrchu niektorých častí najskôr nebude prach. Viac ako ten pohľad ju však znechucoval puch, ktorý sa okolo nich vznášal. Zdalo sa, že čím hlbšie sa dostávali, tým bol neznesiteľnejší. Taživý a nechutný, pripomínal jej smrť a rozklad. Navyše tu bola tá vlhkosť.

A... zvuk.

Pravidelný. Dunivý. Čím viac sa posúvali vpred, tým viac im rozochvieval nohy. Niekto v diaľke snáď udieral na obrovský bubon. A potom to konečne uvideli. Obrovskú masu čohosi živého. Zo strán viseli takmer priesvitné povrazce ľahučkých pavučín. Ten mäsitý objekt bol nepravidelného tvaru a z jeho vnútra vychádzala podivná žiara. Aj ten dunivý zvuk. Pri každom akoby sa zovrelo, aby sa následne mohlo uvoľniť.

Srdce korytnačky. Netušila, ako bolo možné, že ešte stále bije.

Veď po tom majestátnom stvorení ostala len kostra a prázdny pancier.

Tentoraz to bola Zara, kto urobil prvý krok. Vybrala sa bližšie k srdcu. Chcela zistiť, prečo tam ešte stále je. Ako to, že vyzerá živé a neporušené. Nemalo by byť mŕtve a zoschnuté? No viac ako čokoľvek iné... cítila pnutie. Ťahanie čohosi nehmotného. Zdroj sa nachádzal v tom zabudnutom orgáne. Nohy mala neisté. Prepadávala, zakopávala. Zem jej mizla pod nohami. Nakoniec však dorazila až k cieľu.

Srdce bilo v pokojnom rytme. Dokonca upokojujúcom. Zara odmietala nechať sa učičíkať. Odhodlane vykročila vpred. Ruku položila na stenu, ktorá bola rovnako teplá, ako od nej očakávala. Skutočne v nej ešte stál prúdil život. Väzivo bolo poddajné, no oveľa menej slizké, než si myslela. Medzi jednotlivými záhybmi však zívala medzera. Priechod? Netušila. No aj tak sa tam vybrala.

Nevedela, či ju tí dvaja nasledujú. V tento moment ju to ani netrápilo. Niečo na ňu volalo. Či niekto? Nepýtala sa. Len nasledovala to nástojčivé volanie. Až sa nakoniec ocitla vo vnútri toho srdca. Bolo to tam väčšie, než sa zdalo. V samotnom strede sa rozprestierala obrovská čistina. Tá ju však nezaujímala. Fascinovalo ju to, čo ju obklopovalo. Mnohofarebné pramene, ktoré vytekali akoby odnikadiaľ sa stretávali v jadre čistinky a vytvárali tam jazierko. To bolo to miesto, kam mala doraziť. Ale skôr, ako stihla vykročiť, ju niekto strhol do strany. Zrazu sa ocitla ukrytá za jednou z blán srdca. Zamračila sa na Accaia.

„Čo si myslíš, že robíš?!“ okríkla ho. No on jej automaticky pricapil ruku na ústa.

Chcel, aby bola ticho.

Potom ju opatrne zodvihol z miesta, kam ju doslova pohodil, a ukázal pred nich. Zamerala sa na časť, ktorú si predtým ani nevšimla. Na strane jazera stáli akési bytosti. Mohutné a nádherné, výškou dosahovali až k najvyššiemu cípu srdca. Vedľa nich by si aj mohutný Pán lesa pripadal ako zakrpatenec. A ten sa nad každého výšil minimálne o tri hlavy.

Zara si ich nemohla dobre prezrieť, na to by musela ísť bližšie. Vedela však, že tie kreatúry boli ženského pohlavia. Pôsobili ako ženy. Aspoň sčasti. Tá jedna mala pokožku zelenkavú až hnedú, na pohľad drsnú. Ako kôra stromov. Jej vlasy vlastne boli konármi stromu a oči jej žiarili podivným svetlom. Tá druhá mala zase šesť rúk. Zahalená bola do čierneho. Z údov i vlasov jej viseli ťažké povrazce. Vyzerala ako pavúčia kráľovná. Dokonca aj na hlave mala tmavo sa lesknúcu korunu.

Okolo nich by najskôr neprešli. Niečo strážili. Pretože takú silu nepovoláte preto, aby dávala pozor na nejakého väzňa. Takáto moc chráni tajomstvá pochované tak hlboko, že na ne postupom času aj zabudnete.

„Čo je toto za miesto?“ ozvala sa Zara, tentoraz oveľa tichšie.

Doslova primrzla na mieste. Hoci v jej vnútri besnelo nutkanie rozbehnúť sa k tomu jazeru.

Keď jej nikto neodpovedal, obzrela sa. Femi pôsobila prinajmenšom zaskočene.

Accai pôsobil akoby v hlave riešil náročnú záhadu.

Keď sa Zare zadíval do očí, mala chuť sa pod tou intenzitou prikrčiť.

„Verím, že toto je miesto, kde si skutočne zomrela.“

Kapitola 9. ¦ Kapitola 11


Pre SunShines. Pre Perlu. 

Vy viete za čo.

Lili



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Gambit bohov - Kapitola 10.:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!