Everything for blood - 2. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Neznámy.
Je mi to ľúto, ale kapitola je veľmi krátka, trochu mi dochádza fantázia.

09.05.2011 (14:00) • MirrorGirl454 • Povídky » Na pokračování • komentováno 12× • zobrazeno 1646×

II.

„Ešte som nedojedla,“ povedala som najpokojnejším hlasom, akým som dokázala.

Podarilo sa mi zastaviť vrčanie a vystrieť sa, ale stále som bola napálená. Ako si to predstavuje.

„Nemôžeš ho len tak zabiť,“ povedal vyrovnane, ale v očiach mal chlad a narastajúcu zlosť.

„Prečo nie?“

„A prečo áno?“ spýtala som sa a drzo sa usmiala. Nemohla som si pomôcť.

„Nemôžeš ho len tak zabiť. Veď ho vôbec nepoznáš.“

„A ty snáď áno? Je to tvoja rodina, príbuzný, známy, kamarát, či priateľ? Manžel alebo dokonca milenec?“

„Ani jedno z toho. Pravdou je, že toho muža nepoznám,“ priznal sa po chvíľke.

„Tak potom, prečo ti na ňom tak záleží?“

„Pretože je to človek. Má právo prežiť.“

„Ale ja a ty sme lovci. Máme právo zabíjať. Ako chceš prežiť? Bez zabíjania? Je to náš život! Údel! Osud! A tomu sa nevzoprieš!“

Každým slovom som sa k nemu približovala a pri poslednom slove som od neho stála len niekoľko nepatrných centimetrov. Bez slova sme tam stáli, keď sa spoza môjho chrbta ozvalo tiché zastonanie. Otočila som hlavu a zistila, že Thomas sa preberá.

„Myslíš si, že ho nezabijem? Tak sa pozeraj,“ povedala som.

Priskočila som k nemu, hlavu mu chytila do dlaní a zavrátila dozadu, aby sa odhalil krk. Stihla som postrehnúť jeho vystrašený výraz, keď zbadal moje zuby. Zahryzla som sa na to isté miesto, kde predtým a Thomas vykríkol. Cítila som jeho teplú krv, ako mi steká hrdlom a zmenšuje spaľujúci dotieravý oheň, ktorý tam vždy bol. A nenávidím ho. Nenávidím ten pocit hladu, ktorý musím za každých okolností ukojiť. Nenávidím ten pocit nutnosti zabíjania. Ak nezabiješ, neprežiješ. To je na smrti najhoršie. Lov. Nenávidím to, čím som sa stala. A nenávidím toho, kto to zapríčinil...

Thomas znovu vykríkol a ruky neznámeho ma od neho začali odťahovať. Nesúhlasne som zavrčala a zrazu ma odhodil preč, narazila som do steny a tvrdo pristála na zemi. Neznámy pristúpil k Thomasovi a jeho naliehavý šepot sa ozýval tichou ulicou.

„Okamžite odtiaľto vypadni! Utekaj domov, nikde sa nezastavuj, s nikým sa nerozprávaj. Domov musíš prísť za každú cenu. Keď sa ráno zobudíš, bude ťa strašne bolieť hlava a na nič si nebudeš pamätať. Rany si musíš zakrývať, kým nezmiznú. Mňa ani to dievča si nikdy v živote nevidel! Je ti to jasné?“ Thomas prikývol. „Dobre, tak bež! Zmizni!“

Postavil Thomasa na nohy a postrčil ho. Thomas sa bezhlavo rozbehol. Chvíľu bolo ešte počuť tichý zvuk jeho bežiacich nôh a potom nastalo ticho, ktoré preťalo moje vrčanie. Neznámy sa ku mne otočil a v tej chvíli som na neho skočila. Zvalila som ho na zem a prirazila k zemi.

„Ako si si mohol dovoliť nechať ujsť moju korisť?!“ vrčala som.

„Šlo to ľahko,“ odpovedal s úsmevom.

„Urob to ešte raz a...“ začala som, ale prerušil ma tým, že sa so mnou bez ťažkostí pretočil.

Šokovane som na neho hľadela. Môjmu vystrašenému pohľadu sa len zasmial a sklonil k môjmu uchu.

„Zlatíčko, zapamätaj si, že ďalšie zabíjanie už nebude,“ povedal. Jeho chladný dych ma pošteklil na krku a celé telo sa mi roztriaslo.

„To sa ešte uvidí,“ povedala som naštvane a chcela ho zo seba zhodiť, ale nešlo to.

„Pusti ma!“ zavrčala som.

Musel byť oveľa starší než ja, pretože bol veľmi silný. Zápästia mi držal v železnom zovretí a drsne ich pritláčal k zemi. Zavrtela som sa a on konečne pustil. So zmäteným výrazom som ho zo seba zhodila. Rýchlo som sa postavila a utiekla.

Kate

Neznámy