Enemy: Way - kapitola 4 - Tajomstvá • OurStories.cz ~ naše povídky

Danny, ráno a tajomstvá. Čo sa stane, keď zazvoní budík a Tash ukáže svoju pravú tvár?

12.07.2014 (12:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 683×

Kapitola 4

Od stien postele sa odrážal nepríjemný kvílivý zvuk, z ktorého mi behali zimomriavky po chrbte. Až po pár sekundách som si uvedomila, že to má byť náš budíček. Nadávala som ako pohan, keď som zliezala po rebríku a s prekvapením zistila, že Tash už stojí vo dverách kúpeľne a uterákom si utiera mokré vlasy. Pohľadom som zablúdila k hodinám. Prišlo mi zle.

„Ktorému idiotovi zahrabáva o piatej ráno?“ vyštekla som podráždene. Päť hodín! Päť! Aj do školy som vstávala za päť osem - kašlať na to, že začínala o ôsmej!

„Myslím, že to má byť budíček...“ odvetila placho Tash.

„Kašlem na ich budíček!“ zúrila som a otočila sa späť k posteli. „Ja nevstávam pred pól ôsmou!“ A vliezla späť. Kašlem ich! Seriem ich! Im fakt kvapká na maják! Budiť ma takto skoro...

Zaspala som v okamihu, ako hlava dopadla na mäkký biely vankúš. No ani tento krát mi poriadny spánok nebol dopriaty. O pár minút ma zobudili rovnako nepríjemným spôsobom. Nejaký idiot zo mňa strhol prikrývku a keď som sa aj napriek absencii tepelného izolantu obrátila na druhý bok a pokračovala v spánku, ten istý idiot ma zodvihol z matraca (čo mi je obrovskou záhadou, ako sa mu to podarilo, keďže som spala na poschodí) a o sekundu neskôr som sa rútila k zemi. Vykríkla som od prekvapenia a čakala na náraz. Nič neprišlo. Namiesto toho, neviditeľná sila oslabila gravitáciu a ja som neškodne dosadla na chladnú podlahu.

„Čo to?“ Skoro som dostala infarkt, keď sa mi do zorného poľa dostal pár vojenských bagandží. Pohľadom som prechádzala cez pevné lýtka, svalnaté stehná ukryté pod čiernymi nohavicami, úzky pás s opaskom a striebornou brošňou... hmm, už na pohľad ploché brucho, vypracovanú hruď, ruky až ku tvári, na ktorej práve teraz panoval chladný, prísny výraz. Vyzeral ako kráľ hnevu, no jediné načo som sa zmohla, bolo:

„Idiot!“

„Prosím?“ Naštvane nadvihol obočie.

„Si idiot! Idiot, dúfam, že vieš, čo to slovo znamená!“ štekala som. Neviem, čo som čakala, ale to, že sa ma vytiahne na nohy, surovo zovrie moje rameno a vsotí ma do kúpeľne so slovami: „Choď sa pripraviť!“ som nečakala. Ako sa opovažuje. Prudko som sa otočila a prepálila ho pohľadom.

„Ty mi rozkazovať nebudeš!“ zúrila som, no on sa len chladne usmial.

„Ale budem. Teraz som niečo ako tvoj poručník,“ vybalil na mňa, ale ja som sa nedala.

„Poručník? Akože rodič? Otec?“ vysmiala som ho. „Tak to máš smolu. Nikdy v živote som otca nepočúvala!“

„Ale ja nie som tvoj otec a ty už nie si doma! Tu sa robí to, čo sa prikáže. Mala by si sa to naučiť skôr, ako bude neskoro. Máš päť minút,“ vystríhal ma.

„To sa nestane!“ štekla som, ale to sa už kúpeľňové dvere zatvárali.

Osamela som medzi štyrmi bielymi stenami. A čo teraz? Na kúpeľ fakt nemám náladu, ale na druhú stranu, nechcem vstúpiť do prvého dňa neumytá. Preto so sa rozhodla pre prijateľnú alternatívu.

„Sprcha,“ štekla som a kúpeľňa okamžite splnila moje želanie.

Z vnútorného rohu sa vysunula presklená sprcha, ktorá siahala až po strop. Odsunula som panel. Vnútorné vybavenie bolo čisto biele a hladké. Odstúpila som o pár krokov a začala sa vyzliekať z čierno-bieleho prechodného pyžama. Prvý skončil na zemi vrch na gombíky a o chvíľu ho nasledovali aj nohavice. Stála som tam tak, ako na pán stvoril, neschopná pohybu. Chcela som si opäť zaliezť pod teplú perinu a vhupnúť do sveta snov, ale to by mi Danny stopercentne nedovolil. Nech ho čert vezme!

Prinútila som sa prekročiť prah sprchy a spustiť vodu. Postavila som sa pod prúd vody a vychutnávala si teplé kvapky na unavenej koži. Aspoň minútu som sebou nehla a až keď ma to prestalo baviť zohla sa po sprchový gél a začala si mydliť telo. Po ďalšej minúte som mydlové bublinky spláchla a zamotala sa bielym uterákom. Takto som vyšla von.

„Umývadlo!“ zvolal som.

Aj tento príkaz kúpeľňa splnila. S ním sa z pravej steny vysunulo aj biele zrkadlo s rovnako farebnými uterákmi. Ale len to.

„Pasta a kefka,“ dodala som ospalo.

Ani sprcha ma neprebrala, dokonca som sa cítila ešte viac unavená ako predtým. Umyla som si zuby. Akurát som si stihla vypláchnuť ústa, keď sa dvere otvorili a dnu napochodoval Danny. Prekvapene som si ho prezrela, neschopná slova. Nie že by som bola hanblivá, ale keď vám do kúpeľne vbehne sexy chlap a vy ste iba v uteráku... no to by nenechalo chladnú nijakú dievčenskú hlavu.

„Končíš!“ zavelil a jeho rozkaz vo mne vyburcoval novú vlnu hnevu.

O sekundu neskôr sa k jeho hlave nebezpečne rýchlo približovala kefka. Škoda. Netrafila ho. Bez väčšej námahy sa vyhol letiacemu telesu, pričom nezabudol provokatívne vytiahnuť obočie.

„Tvoja muška je vážne zlá. S tým musíš niečo spraviť!“ prehodil, akoby som naňho pred chvíľou nebola nespáchala atentát.

„Zalez!“ štekla som, ale pán Svetoborný Idiot sa ani nehol.

„Tvoj čas vypršal. Varoval som ťa. Mala si päť minút,“ zopakoval mi.

„A ja som ti povedala, že ťa počúvať nebudem!“ nedala som sa.

„Byť tebou, nie som si tým taký istý! Máš minútu,“ zavelil a otočil sa k odchodu. Vo dverách sa však zastavil a mierne natočil k mojej maličkosti. „Potom ťa odtiaľto vytiahnem a bude mi jedno v čom budeš.“

Dvere sa nehlučne zavreli a ja som ostala sama. Hodnú chvíľu som sa dívala na biele dvere, ale nijaká odpoveď alebo vysvetlenie nechodilo.

V tejto chvíli som už bola dokonale prebratá. Ja to Dannymu jedného dňa vrátim. Prisahám!

„Jax, to oblečenie,“ vyzvala som svojho elektronického pomocníka a on mi bez slov vyhovel. Obliekla som sa a vyšla von.

„Pokrok,“ ozval sa uznanlivo Danny. Prepálila som ho pohľadom a chcela pokračovať v ceste von, ale on mal iné plány. Zovrel mi zápästie a obrátil k sebe. Vysoký. Veľmi vysoký...

„Si fakt divný!“ oborila som sa naňho. Prešiel to bez komentu, ale až nebezpečne sa ku mne naklonil. Nosom sa mi takmer dotýkal lícnych kostí.

„Poslúchaj...“ šepol a ja som už-už chcela niečo povedať, ale on mi nedal príležitosť. „Hlavne nechoď proti Hajovovej. Nie je taká, ako sa na prvý pohľad zdá. Nenaštvi ju, inak na jej hodinách zažiješ peklo.“

Vysmiala som ho. Ja a poslúchať učiteľa? Nikdy!

„Už môžem ísť?“ prehodila som, akoby som to, čo povedal, ani nevnímala.

„Prosím. Poslúchni. Je to pre tvoje dobro.“

Mierne ma zarazilo, že prosí.

„Radíš to isté aj ostatným?“

„Nie, len tebe,“ priznal.

„Prečo? Oni by to tiež mali vedieť,“ šepla som.

„Oni to vedia!“

„Ako to?“

„Majú pud sebazáchovy, ktorý tebe očividne chýba. Nepôjdu proti profesorom, ale ty? Urobíš všetko preto, aby si profesorom ukázala, že nad tebou nemajú žiadnu moc, ale to... toto nie je civilná škola. Nebudú mať s tebou zľutovanie, ak im budeš vzdorovať.“

„Zľutovanie? Ja žiadne nečakávam! Potrestali ma už toľko krát...“

„Tali! Tresty na civilných školách sú iné ako tu! Civilov nesmú biť alebo inak trestať, KVA má prísny režim. Nezabúdaj na to!“ prízvukoval mi azda po tisíci raz.

„V tom prípade sa s nimi chcem zoznámiť!“ uškrnula som sa.

„Tali!“ Ani neviem ako, ale zrazu som sa ocitla pritisnutá o stenu. Stál predo mnou a rukami ma uväznil. „Prestaň! Nemôžem ťa chrániť, keď odmietaš spolupracovať!“ zúril. V očiach mu horeli nebezpečné plamene... a aj mňa zopár olizovalo, ale tie moje boli úplne iného pôvodu. Vlastne dvoch. Jeden bol vcelku prirodzený, spravodlivý hnev, ale ten druhý... ten som si s hnevom pomýliť nemohla.

„Ja nepotrebujem ochranu!“ posledné slovo som skoro vypľula. Nikdy som ju nepotrebovala a ani ju potrebovať nebudem!

Vrazila som mu do hrude, aby som si vytvorila priestor na odchod... akosi sa mi to nepodarilo... nepohol sa ani o píť.

„Uhni!“ štekla som. V poslednej dobe som akosi moc štekám a hlavne na neho.

„Nie!“

„Uhni!“

„Nie, dokým neodprisaháš, že nebudeš robiť problémy!“ trval na svojom a ja som s jeho podmienkou nemala najmenší problém... koniec koncov sú to len slová. Sľuby sa sľubujú, blázni sa radujú! Moje obľúbené príslovie.

„Prisahám,“ odvetila som okamžite.

„Neverím ti.“

„No, to je už tvoj problém,“ odbila som ho.

„Tali, ja to myslím vážne. Nechceš to!“

„Si v mojej hlave? Ak nie, asi len ťažko vieš, čo chcem!“ Mala som pravdu. Nikto, dokonca ani moji rodičia, nemali potuchy o tom, čo som v skutočnosti chcela! Mala som plán. Nie nadarmo som skoro polku života strávila vo Varšavský slumoch! Ja a Jack sme mali plán.

On nikdy nebol taký bohatý, ako moja rodina. Tá jeho sa radila do najnižšej strednej vrstvy. Vrstvy, ktorá sa takmer dala pokladať za obyvateľov slumov. Chceli sme to spoločne zmeniť. A nie len to. Chceli sme zvrhnúť tento šialený systém a nastoliť nový. Viem, že to niekomu môže pripadať ako nesplniteľný sen, ale skutočnosť je iná. Existujú skupiny, odboje, silné hnutia... prevrat je na dohľad a nie len na výhodnej strane planéty. Aj západ pomaly, ale isto, začína pohlcovať vlna nepokojov.

Západ je na tom, z tejto stránky, ešte horšie ako výhod. Tu je to šesťdesiat na štyridsať. Teda väčšinu tvorí najvyššia a stredná vrstva a menšinu slumy. Na západe je to tridsať percent - najvyššia a stredná a zvyšok sú slumy. Bolo len otázkou času, keď tento stav dosiahne bodu, keď sa ľudia začnú búriť.

Prirodzene existujú aj výnimky ako oblasť Škandinávie a Švajčiarsko, kde tie rozdiely nie sú až také veľké, lenže práve tieto krajiny sa uzavreli a s ostatnými udržujú len čisto obchodné vzťah - na mapách majú status neutrálov. A ja som sa pre KVA musela vzdať všetkých svojich plánov alebo ich aspoň odložiť na dobu neurčitú. Hneď po škole som sa chcela s Jackom pridať k odboju vo Varšave.

Ale namiesto toho som musela vstúpiť do KVA! Stále ma zaráža, ako je možné, že vybrali zrovna mňa!? Ja som sa mala stať ich nepriateľom, nie spojencom! Ale videla som v tom aj istú výhodu. Zistím o nepriateľovi všetko, čo budem môcť, aby som to nakoniec mohla využiť proti nemu. Naučím sa ich techniky. Ich spôsob myslenia, stratégie. Oni sami si vytvoria svojho najväčšieho odporcu! A ak mi to nakoniec bude dopriate, zničím ich!

„Nemáš ani poňatia o tom, čo som chcela!“ vychrlila som mu do tváre. „Ja sa nestanem ich poslušným psom! Neuviažu ma na vodítko!“ Znova som doň vrazila a pre tentoraz som zaznamenala úspech.

Ustúpil o pár krokov a ja som mohla prejsť. Vypochodovala som z izby, zatiaľ čo on tam ostal stáť. Do istej miery mi ho bolo ľúto. Dostal nezávideniahodnú úlohu. Chrániť ma, dohliadať na mňa, nedovoliť mi, aby som sa dostala do problémov. Náš veliteľ je nesmierne sprostý, ak si myslí, že to dokáže. To nedokázal ani Jack a to už je čo povedať!

Jedáleň bola ďalšou obrovskou miestnosťou v klubovni. Musela, keďže každý deň sa tu stravovalo päťsto stravníkov. Pomalým krokom som sa niesla k lavici, kde sedela Tash a Sergej. On sa tváril ustarane, zatiaľ čo ona previnilo. Okamžite mi došlo prečo.

„To si si vážne nemohla odpustiť!“ štekla som na ňu.

„Ja... ja nechcela som, aby si hneď v prvý deň mala problémy,“ zapišťala, čím ma ešte viac naštvala. Jasné, že to ona ma bonzla!

„Skonči s tým!“ vyštekla som znova. Neverila som jej ani jedno slovo. Nechápavo si ma premerala.

„S čím?“

„S tou hrou!“ objasnila som „Neverím, že by si sa dostala do výberu a nie tak do päťky, keby si skutočne bola takáto!“

„Aká?“

„Ufňukaná, pitomá nána! Viem, že to len hráš! Možno to na iných funguje, ale u mňa sa nenamáhaj...“

„Tali...“ ozval sa Sergej. „... neútoč na Tash, len preto, že ťa Danny naštval,“ napomínal ma, začo som ho prepálila zúrivým pohľadom.

„Aj ty si sa tou šarádou nechal nachytať! Len to hrá! Bože, Sergej, zobuď sa. Je to len dobrá herečka! Celý ten čas to na nás hrala!“ Čakala som, že mi na to Sergej niečo povie, ale mýlila som sa.

Slova sa chytila Tash a to nie zrovna pre ňu typickým spôsobom. Prudko vstala a päsťami udrela do bosky. Jej anjelská maska sa razom zmenila na skutočnú tvár zabijaka. Presne takto má vyzerať člen - rekrut päťky.

„Dosť!“ zasyčala na mňa. Jej hlas nadobudol úplne iný, nový rozmer. Bol sýtejší, nižší a prekypoval zlosťou. Čakala som viac, ale nedočkala som sa.

Zodvihla sa od stola a odkráčala preč, smerom do knižnice. Sergej za ňou upieral prekvapený a zároveň nechápavý pohľad. Ja som si zatiaľ sadla na Tashine miesto oproti nemu. Chvíľu mu trvalo než sa spamätal.

„Ako si...“

„Ako som to vedela? Jednoducho. Slabochov sem neberú a tá jej rola bola načisto slabošská. Pôsobila ako človek, ktorý potrebuje ochranu, teda nevhodný pre túto školu.“ Do hlasu sa mi vplietol znechutený podtón.

Nemám rada ľudí, ktorí sa pretvarujú a hrajú na niečo, čím nie sú a ešte viac opovrhujem sama sebou, lebo to isté sa budem musieť naučiť aj ja. Podráždene som odsunula Tashine raňajky a nahradila ich vlastnými. Na moju obrovskú smolu som zistila, že nič sladké nemajú a preto som skončila s klasickou zostavou. Čierny chleba, zelenina a vajce na tvrdo.

Sergej sa postavil.

„Hej... Kam ideš?“ chcela som vedieť.

„Za ňou.“

„Prečo?“ nedalo sa mi neopýtať.

„Klamala, chcem vedieť prečo.“

„Už vidím, ako sa ti priznáva.“

„Nie je zlá.“

„Klamala,“ trvala som na svojom.

„Ty neklameš? No tak, ruku na srdce a odprisahaj, že si nikdy neklamala.“

„To je niečo iné.“

„Nie je. Tali, viem, že na to mala dobrý dôvod. Len neviem aký.“

„Tak tomu sa hovorí optimistický pohľad na vec.“

„Neodsudzuj ju tak rýchlo.“

„Ja nikoho neodsudzujem!“

„Ak nie, tak poď so mnou a ospravedlň sa,“ vyzval ma, čím mi vyrazil dych.

„Ja sa mám ospravedlniť jej? To ona klamala, nie ja!“

„Ty si nás včera zatiahla do problémov,“ pripomenul mi.

„Nenútila som vás ísť so mnou.“

„Ale my sme išli, aby sme na teba dali pozor.“

„Možno ty. Ona išla len preto, aby sa...“

„Aby sa čo? Dostala do problémov? Ak by bola taká ako si myslíš, ostala by v zasadačke,“ vyvrátil aj toto obvinenie a mne sa tým minuli dôvody, prečo ostať tam, kde som.

„A čo moje raňajky?“ dodala som nakoniec, aj keď som vedela, že to nezaberie. Sergej nič nepovedal, len sa na mňa pozrel tými svojimi hnedými očami a ja som vedela, že ak nechcem skončiť ako tá zlá, musím ísť s ním.

„Bože, no dobre,“ vzdychla som ťažko a z taniera si zobrala aspoň chleba. Toto je ráno. Ak bude takýto aj zvyšok roka... no amen.

Zatiaľ čo ja som pokojne ujedala z chlebíčka, Sergej bol čím ďalej tým viac nervózy. Nechápala som prečo. Vošli sme do knižnice, ale nezastavili sme tam. Sergej nás viedol stále hlbšie a hlbšie do jej útrob, až do jedného z okrajových salónov. Tento sa dosť líšil od zvyšku klubovne.

Okná neboli veľké a jednoliate. Tu to skôr vyzeralo ako v nejakej chate na pláži. Steny boli stále biele a aj rámy okien. Bola tu tmavá, drevená knižnica a hnedá, pohodlne vyzerajúca pohovka s kreslami a tmavým stolíkom. Zo stropu viseli biele lampy a v kútoch stáli kvety - palmy. Na zemi ležal huňatý, hnedý koberec. Práve som objavila svoje najobľúbenejšie miesto a nebola som sama a ani prvá. Tash stála pri oknách a rukou sa opierala o biely rám.

„Tash,“ oslovil ju šeptom Sergej. Nereagovala, len nečinne hľadela do diaľav hologramu. „Chceme sa porozprávať.“ Stále nič. Ja som to brala tak, že týmto sa náš rozhovor končí a môžem ísť, ale Sergej nie. „Hej, ak nechceš hovoriť tak nemusíš. Fajn? Budem teda hovoriť ja.“

Žasla som, kde sa v ňom takto skoro ráno berie toľko empatie – ja som po ráne chladná ako psí čumák!

„Neviem, prečo si nás klamala. A je mi to jedno. Viem, že si nám tým nechcela ublížiť. Chápem, že si sa tým chcela chrániť, aby ťa nikto nespoznal a aby si si nikoho nemusela pripúšťať blízko k telu. Nechám to na tebe. Ak nám to budeš chcieť povedať, tak do toho. Počúvame, ale ak nie, tak nič sa nedeje. Ja len chcem, aby si nám verila. Sme tím. Viem, že to bude ťažké, ale je to tak. Sme tím. Musíme sa naučiť si navzájom veriť.“ Jeho posledné slová boli adresované mne. Nastalo ticho, ktoré nakoniec pretrhla Tash.

„Nerátajte s tým, že vám o sebe poviem všetko!“ zvolala odhodlaným hlasom a mňa opäť vcelku prekvapilo, aký je to rozdiel oproti tomu predchádzajúcemu. „Stačí vám vedieť toľko, že som vyrastala na severe. Detstvo som prežila striedavo medzi lesom a premrznutou chatrčou, kde sme žili. Mala som siedmich súrodencov, pričom prežili len štyria. Nepotrpím si na nijaké jemné zaobchádzanie. Ale zo skúsenosti viem, že práve takýto ľudia sa ľahšie stratia v dave. A čo týka Dannyho dnes ráno. Vážne som nechcela, aby si hneď v prvý deň mala problémy, ale nabudúce budem vedieť, že to mám nechať tak.“ Neverila som jej. Teda aspoň moja inteligentná časť jej nechcela veriť, ale inštinkt a intuícia tvrdili opak. Dnes jej síce neverím, ale to je z väčšej miery preto, že som ešte stále naštvaná.

„S tvojím postojom súhlasím,“ ozvala som sa s odstupom. „Ja mám rovnaký nárok. Nechajme si svoje tajomstvá pre seba.“ Tash sa ku mne otočila a navzájom sme si hľadeli do očí, akoby sme v nich hľadali stopy práve po tých tajomstvách.

„Tak to by sme na začiatok mali,“ ozval sa napokon Sergej, ale oči nespúšťal z Tash. „Čo tak vrátiť sa do jedálne a najesť sa? Nemyslím si, že nás budú šetriť len preto, že sme noví.“

Plne som s ním súhlasila a nie len ja. Mám dojem, že keby sa v tej chvíli mohol môj žalúdok zamilovať, stalo by sa tak. Jeden malý chlebík. Tak tomu ja raňajky jednoznačne nevravím!

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování