Enemy: Way - kapitola 3 - Som tu • OurStories.cz ~ naše povídky

Klubovňa, Jax a hromada oblečenia.

02.07.2014 (17:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 655×

Veľmi pekne ďakujem za všetky komentáre!!! :D A ďakujem aj za to, že to beriete tak, že je to predsa len poviedka staršieho dáta. :D :D :D

Sisa118

Kapitola 3

Budova v ktorej sme sa nachádzali bola obrovská. Prechádzali sme ďalšími bielymi chodbami a rovnako ako v chodbách predtým, aj tu tiekla voda. Stále som nechápala, načo je to dobré. Po istom čase mi tá biela začala páliť oči. Chcelo sa mi z nej vracať.

„To je tá biela všade?“ spýtala som sa znechutene Dannyho. No ten sa len pousmial, trikrát zatlieskal rukami a neznesiteľné, biele svetlo sa stlmilo. Vďačne som vydýchla. Neznášam ostré svetlo!

„Vďaka,“ šepla som. Neodpovedal a stále sa len spokojne usmieval.

Postupovali sme ďalej a ja som pomaly začínala mať problémy s orientáciou - keď v tom sme zastavili. Jediné, čo prezrádzalo, že pred nami sú dvere bola jednoduchá, strieborná tabuľka na inak dokonale vyhladenej, bielej stene.

„Toto je klubovňa,“ oznámil. „Tu budete tráviť väčšinu času.“

„V jednej miestnosti?“ neverila som mu. Môj osobný rekord je štyridsať päť minút medzi štyrmi stenami a to len vďaka tomu, že z vyučka som tak často zdrhať nemohla.

„Kto povedal, že je to len jedna miestnosť?“ spýtal sa pobavene a skôr, ako som stihla niečo povedať, priložil ruku k dverám. Tie sa otvorila a mne sa naskytol pohľad na niečo neuveriteľné.

Obrovská, skutočne gigantická miestnosť plná ľudí, svetla a bielo - modrých farieb. V jej strede trónil obrovský televízor. Strop bol podopieraný mnohými priečkami ako aj stĺpmi. V nej, ako aj po jej obvode, stáli pohodlne vyzerajúce, biele pohovky, súpravy kresiel, či stoličiek s čiernym poťahom. Stoly a stolíky pôsobili, akoby vyrastali priamo z podlahy. Pri kamenných pultoch stáli barové stoličky, zo stien a stropu padali svetlá. Pripadala som si ako v nejakom super hoteli.

„Toto je hlavná miestnosť,“ ozval sa Danny. „Keď zídete po schodoch dole...“ Rukou hodil smerom k točitým schodom, ktoré viedli ako hore, tak aj dole. „... dostanete sa do telocvične. Je tam bazén, zopár víriviek, kurty a strelnica. Varujem vás, zbrane sa prísne prepočítavajú každú hodinu. Po schodoch hore sa dostanete do izieb.“ Ako hovoril, presúval sa ďalej do centra, až nakoniec zastavil pred sústavou presklených, posuvných dverí s rozpätím šesť metrov. „Cez ne budete každý deň prechádzať do jedálne a tiež je tam aj knižnica. Knihy sa požičiavajú na mesiac. Potom vám ich zabavia, preto odporúčam vracať ich pred termínom. V knižnici je ešte zopár samostatných obývacích izieb a počítačová miestnosť, ale je len na lokálnu sieť.“

„Takže budeme odrezaní od vonkajšieho sveta!“ nepýtala som sa, len som pobúrene konštatovala.

„Aj tak sa to dá nazvať, ale nesúď vedenie príliš tvrdo. Nemajú inú možnosť. Ak by deckám sprístupnili satelitnú sieť, mohli by sa do systému dostať víry alebo by nás niekto hackol a asi si vieš predstaviť následky - miestne informácie majú obrovskú hodnotu.“

„Ale vcelku sa im to hodí. Odrežú nás od informácii,“ nevzdávala som sa.

„Keď to berieš takto, tak hej. Odrežú, ale je len na tebe, či budeš veriť tým, ktoré sprístupnia na L-nete.“

„Nie som naivná,“ štekla som.

„Ale skús si to zobrať z opačnej strany. Prečo by pred nami zatajovali informácie? Nakoniec by sme sa ich aj tak dozvedeli a to by narušilo našu dôveru v nich. Vybrali si nás preto, aby sme chránili štáty a robili to, čo vieme najlepšie podľa vlastného uváženia a nie preto, aby z nás vytvorili nesvojprávne bábky.“

Hm, keď to povedal takto... možno má pravdu. Ale len možno!

„Si vždy taká nedôverčivá?“

„Väčšinou,“ priznala som sa. Čakala som, že ma za to zvozí, ale on nič.

„Poďte, ukážem vám vaše izby.“

Zaviedol nás po schodoch hore a ja som mala čo robiť, aby som niekoho cestou nezrazila. Bolo tu hrozne veľa ľudí. Koniec koncov by nás tu spolu malo byť päťsto.

„Wau,“ vydýchla som, keď som ju uvidela. „Wau!“ zopakovala som a užasnuto vstúpila dnu.

Moja nová izba bola... hm, zaujímavá. Nebola veľká, to nie. Mohla mať tak štyri krát tri metre, ale aj tak bola neskutočná. Jednu zadnú stenu zaberala dvojposchodová posteľ, ktorá bola oveľa širšia ako obyčajné a to preto, lebo v nej bola zabudovaná vysúvacia televízia, skrinky, malá knižnica a posuvné dvierka, ktoré dávali majiteľovi trochu súkromia. Protiľahlá stena vlastne ani nebola stenou ako oknom - čo ma dosť prekvapilo, keďže sme boli v srdci budovy. Povedľa okna sa tiahli čierne závesy a na vedľajšej stene manuálny ovládač prostredia. Prešla som k nemu a veselú dedinskú krajinku som zmenila na panorámu Varšavy. Aspoň niečo, čo mi pripomenie domov a Jacka.

„Toto je váš jediný domov na najbližších päť rokov,“ prihovoril sa nám Danny a ja som sa k nemu bleskovo otočila.

„Ako to myslí, že jediný? My nepôjdeme na Vianoce domov?“

Jeho tvár prebrázdil chápavý výraz.

„To sa ešte uvidí,“ odpovedal vyhýbavo.

„Ako uvidí?“

„Thalia, nechaj to tak. Ak sa budeš správať podľa pravidiel, domov sa dostaneš. Ak nie... no, odpoveď poznáš.“

„Nevolaj ma Thalia!“ štekla som. Neznášam, keď ma tak volajú. „Som Tali. Iba Tali. A ja domov pôjdem!“

„Tak sa snaž a poslúchaj. Dodržuj pravidlá a domov pôjdeš,“ nabádal ma, pričom si skrížil svalnaté ruky na hrudi. Urobila som to isté a bojovne vystrčila hlavu.

Keď pochopil, že hádať sa so mnou nemá zmysel, vrátil sa k prednáške. Podišiel k stene naproti dverám a dotkol sa jej. Nič sa nestalo.

„Ak sa jej dotknete vy, otvorí sa a vy sa dostanete k svojim veciam,“ povedal a nechal nás, nech si to vyskúšame. Tash sa postavila k oknu, ja asi tak meter od postele tam, kde pred chvíľou stál Dan. Stalo sa presne to, čo tvrdil. Biely kov sa odsunul a odhalil vysoké skrine plné oblečenia, veľké asi meter na šírku a dva a pól metra na výšku.

„Dostanete sa len do vlastných. Vedľa postele je vchod do kúpeľne.“

Okamžite som to vyskúšala a aj to sa potvrdilo. Kúpeľňa bola menšia ako spálňa, ale stále pomerne veľká a hlave prázdna!

„Vaňa,“ ozval sa z izby Dannyho hlas a z podlahy sa odsunulo pár tehličiek, pričom odhalilo vaňu zabudovanú v zemi. „Keď zadáte požiadavku, kúpeľňa ju splní.“

Vrátili sme sa späť do spálne.

„Otázky?“

Vážne nechápem, prečo na mňa tak pozerá! Ja nepotrebujem mať vždy posledné slovo a preto sa odpovede zhostila Nataša.

„Čo máme dnes na pláne?“ chcela vedieť a ja musím uznať, že to isté veľmi zaujímalo aj mňa.

„Dnes nič. Ubytujte sa, prezrite si klubovňu a jednoducho relaxujte,“ objasnil a pritom priateľsky rozhodil rukami. Bolo to obyčajné gesto, ale z neznámeho dôvodu vo mne vyvolalo hneď niekoľko pocitov. Tak po prvé, nedalo sa nevšimnúť si jeho širokých pliec. Po druhé, jeho vypracovanej hrude a po tretie, ach, ten úsmev. Danny mal plné, pekne tvarované pery...

Zahryzla som si do vnútornej strany líc, aby som tú myšlienku zahnala.

„Tak, ja pôjdem. Musím Sergejovi ukázať ešte našu izbu...“ Stál už vo dverách, keď sa naposledy obrátil k nám. „Skoro by som zabudol.“ Siahol do jedného z vreciek na vojenských nohaviciach a niečo odtiaľ vytiahol. Vzápätí to niečo skončilo v našich dlaniach. „VI – virtuálna inteligencia. Bude vás sprevádzať po celý čas, čo budete na škole a možno aj po nej.“

Vytiahol svoju. O pár sekúnd sa vzduchom vznášal hologram priesvitnej gule, ktorá žiarila tlmenou, sivou farbou.

„Ako vám môžem pomôcť, rekrut Petron?“ Z hologramu sa šíril príjemný, ženský hlas.

„Verity, chcem novým rekrutom vysvetliť ako sa pracuje s VI,“ zadal príkaz.

Guľa sa otočila k nám alebo od nás? Neviem, veď tá vec vyzerá všade rovnako! Prebehla nás sivým skenom a nakoniec prehovorila priamo k nám.

„Rekruti, Nataša Nabokov a Thalia Allanco, vaše VI odpovedia na všetky vaše príkazy, ktoré nie sú v rozpore s pravidlami KVA. Stačí ich zavolať alebo im dať jednoduchý pokyn dotykom. Vyskúšajte si to.“

Poslúchla som, jemne pohladila kovový kryt malej pól guľôčky a čakala. O stotinu sekundy neskôr z nej vyletela malá napodobenina Dannyho VI a postupne sa zväčšovala, až dosiahla veľkosť obrovskej, futbalovej lopty. Jediným rozdielom, oproti Dannyho, bola farba. Moja VI bola modrá - jasno modrá. VI sa vzniesla do vzduchu a zastala pár desiatok centimetrov od mojej tváre.

„Rekrutka Allenco. Moje označenie je Jax a budem vaším spoločníkom počas vášho pobytu v inštitúte.“ Jeho hlas bol jednoznačne chlapčenský. Znel ako malý chlapec!

„Tak po prvé,“ začala som prísne. „nevykaj mi! Neznášam to. Nie som až taká stará! Po druhé, volaj ma Tali.“

„To nie je múdre Thalia,“ zamiešal sa do toho opäť Danny. Prebodla som ho pohľadom.

„Prečo? Prečo by ma nemohol oslovovať Tali?“

„Zvykneš si naňho,“ odvetil jednoducho. „Je to len stroj. Je stvorený nato, aby nám slúžil. Ak ťa bude volať Tali, mohla by si ho začať brať ako skutočnú bytosť,“ vystíhal ma, ale ja som nad tým len mávla rukou.

„Nech, aspoň niekoho.“ Moja odpoveď sa mu nepáčila ale mal smolu.

„Rekrutka Nabokov, moje označenie je Zuri. Budem vás sprevádzať nasledujúcich päť rokov vášho pobytu na Kyjevskej vojenskej akadémii,“ ozvalo sa vedľa mňa a tým okamihom som zabudla na počiatky hádky s Dannym.

Tashina VI nebola sivá a ani modrá. Mala zvláštnu oranžovú farbu a rovnako ako Dannyho, tak aj Tashina VI rozprávala ženským hlasom, aj keď o čosi vyšším. Tash sa na ňu dívala hodnú chvíľu, neschopná slova. Vlastne taká bola úplne od začiatku. Až priveľmi ju prekvapovali úplne obyčajné veci, ktoré som ja považovala za bežné. Počula som o tom, že niektoré časti SNS (Spoločnosť Národov Slovanských) sú zaostalé, ale žeby v takej časti vyrastala aj Nash? Patrí Sibír medzi ne?

„Ty jej nepovieš, aby ťa volala normálne?“ chytila som sa slova.

„Nerob to. Nie sú to ľudia, dokonca ani zvieratá,“ oponoval mi Danny. „Sú tu len preto, aby nám pomáhali s administratívou.“ Opäť som ho vraždila pohľadom.

Tash medzi nami tikala pohľadom. Nevedela, ako odpovedať. No odpovedala tak, ako som čakala. Danny pravdepodobne budil väčší rešpekt ako ja.

„Zuri, vykaj mi,“ prikázala oranžovej guli a nesmelo sa pozrela Dannyho smerom. Ona má byť špiónom? Čo? Vybrali mňa... ju... tí, ktorí mali na starosti výber pre tento rok nemohli byť normálne zmýšľajúci ľudia! Jediný Sergej sa sem skutočne hodil.

„Správny výber,“ pochválil ju Danny a tento krát sa Tash nesmelo usmiala. „Tak, to by už malo byť všetko. Thalia, rozmýšľaj nad tým, čo som ti povedal. Je to len stroj, nie živá bytosť.“ A s týmito slovami vyšiel z miestnosti.

Osameli sme a ja som sa cítila mierne trápne.

„Prepáč...“ začala sa ospravedlňovať Tash. Nechápavo som k nej obrátila hlavu.

„Za čo sa ospravedlňuješ?“ Tento krát to bola ona, kto sa tváril naprosto vykoľajene.

„Predsa za to, že som poslúchla Dannyho a nie teba,“ priznala sa. Obočie mi vyletelo až do vlasov.

„No a? Je to tvoje rozhodnutie a ja s ním nič nemám. Prečo by si sa mi mala ospravedlňovať?“

„Ja... ja... no u nás...“

„Tu nie si na Sibíri...“ skočila som jej do reči. „... ale v Kyjeve! Stoj si za svojimi rozhodnutiami a hlavne sa za ne neospravedlňuj!“ radila som jej jemne a pritom sa usmievala.

„Aha.“ To bolo jediné, čo mi na to povedala a ja som z nej nemala v pláne ťahať viac. Namiesto toho som sa obrátila na Jaxa.

„Jax, koľko rekrutov si mal predo mnou?“ chcela som vedieť.

„Neviem. Nijakej VI nenechávajú informácie na svojich predchádzajúcich zverencov a tiež je dosť pravdepodobné, že ty si môj prvý,“ priznal a v jeho hlase bolo jasne počuť jemné, elektrické vibrácie.

„Heh, tak to by sme mali využiť... Čo odporúčaš? Kam by som sa mala ísť pozrieť?“

„Hlavne ti odporúčam prezliecť sa,“ radil a ja som bez námietok pristúpila ku skriniam.

Priložila som ruku a v momente sa predo mnou odhalila hromada oblečenia. Toľko som ho nepoužívala ani doma! Kus po kuse som ho vyťahovala zo skrine a hádzala na zem. Mysleli na všetko. V skrini boli štyri jednoduché, čierne podprsenky a štyri čisto biele. V rovnakých farbách boli aj spodné diely a ponožky. Bolo tam päť bielych a päť čiernych tyliek. Rovnaký počet tričiek s krátkym rukávom - biele mali po okrajoch čierne pásy, čierne zas biele. Tričiek s dlhým bolo viac. Niektoré vyzerali ako tie s krátkym, iné mali len jednu farbu.

Boli tam aj mikiny, jedna čisto biela, druhá čierna a tretia zas miešaná. Jedna čierna, prechodná bunda a jasno biela, zimná. Nohavíc tam tiež bolo viacero. Biele a čierne legíny, čierne maskáče, troje kraťasy a biele oteplováky. Našla som tam aj zopár sukní a šiat. No to čo ma dostalo na kolená boli topánky. Vedľa vojenských bagandží, balerínok, či obyčajných tenisiek som v skrini objavila aj štokláče s extra vysokým opätkom.

Fajn, už viem, ako ma budú mučiť. Priznávam, nikdy som na ničom podobnom nestála. Nikdy! Ďalej tri páry pyžám. Jedno na leto, druhé prechodné a to posledné zimné. (V tej chvíli som nechápala, načo mi všetko to oblečenie bude, ale neskôr som prišla na to, že na konci týždňa bolo všetko - s výnimkou sukní a šiat - nepoužiteľné, spotené a nevhodné do akejkoľvek spoločnosti.)

„Jax, čo si mám vybrať?“

No čo, keď už mám mať pomocníka, tak ho využijem naplno.

„Teplota v priestoroch budovy sa udržuje na príjemných dvadsaťštyri stupňoch. Preto odporúčam...“ Namiesto toho, aby mi to povedal, veci jednoducho zodvihol z kopy šiat a tie teraz levitovali vo vzduchu. Jeho výber sa skladal z čierneho tielka, legín, dvojfarebnej mikiny, vysokých tmavých topánok a malej, čiernej gumičky do vlasov.

Tak to by sme mali. Aspoň na niečo mi je táto škola dobrá. Nemusím sa zaťažovať tým, čo si oblečiem. Jednoducho o to požiadam Jaxa.

„Jax...“ oslovila som ho.

„Prosím, Tali?“

„Odteraz mi veci chystáš ty!“ rozkázala som.

„Ako myslíš,“ zobrala som oblečenie do rúk a na chvíľu sa obrátila k Tash. Tá práve robila to isté, čo ja pred chvíľou, ibaže na rozdiel odo mňa jej oblečenie ostávalo na svojom mieste. Usmiala som sa. Toto som sa ja nikdy nedokázala naučiť. Teda prehrabávať sa v skrini bez toho, aby to všetko aj tak neskončilo na zemi. Vykročila som k posteliam, keď ma zastavil Jaxov hlas.

„Mám tie veci uložiť na miesto?“ chcel vedieť. Prvé, čo ma napadlo bolo, že „Ako to chce urobiť, keď nemá ruky?“, ale vzápätí som si spomenula, ako mi veci levitovali pred nosom.

„Hm, to budem rada.“

Urobila som pár krokov k posteli, keď v tom som sa zarazila.

„Tash?“

„Áno?“ reagovala ihneď a vstrčila hlavu.

„Kde chceš spať?“

„Ak by sa dalo tak dole, ale ak ti to...“

„Nie, nie, to je fajn. Ja rada spím hore,“ priznala som a vyliezla po rebríku hore, zatiaľ čo Tash sa vrátila k pôvodnému prieskumu. Veci som zložila na posteľ a zliahla za sebou posuvné panely.

Na chvíľu som sa oprela o chladnú stenu a zavrela oči. Tak a je to tu, prebehlo mi hlavou.

Som tu!

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování