OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Enemy: Way - kapitola 2 - Mateo Mayer



Enemy: Way - kapitola 2 - Mateo MayerPrvé zoznámenie s vedúcim frakcie x a jediným starším spolužiakom.

Kapitola 2

Prekvapene som zodvihla hlavu a nebola som sama. Tlieskanie pritiahlo pozornosť nás všetkých. Osamelý ťapot sa niesol vzduchom k našim ušiam a my sme sa otáčali jeho smerom. Z opačnej strany, z miesta, kadiaľ sem vchádzali vedúci, sa k nám blížili dve vysoké postavy a to práve jedna z nich tak vytrvalo tlieskala.

„Možno to nakoniec nebude až taká katastrofa, ako som si myslel,“ ozval sa autoritatívny hlas, ktorý patril staršiemu z dvojice - vysokému mužovi v neskorších rokoch.

Jeho vek odhadujem tak na päťdesiatku, možno viac. Starec mal vlasy tmavé a mierne postriebrené, rovnako ako starostlivo zastrihnuté fúzy a bradu. Oči mu bystro preskakovali z jednej tváre na druhú. Na tej mojej spočinuli o čosi dlhšie ako na ostatných. Bol oblečený v drahom, tmavom smokingu, ale chýbala mu kravata.

Druhá postava patrila oveľa mladšiemu mužovi. Mohol byť tak maximálne o tri roky starší ako ja. Jeho vysoká postava prekypovala životnou energiu, niesol sa vzpriamene a rovnako ako jeho mentor aj on si nás obozretne, ale aj zvedavo prezeral. Jeho vlasy boli čierne ako noc a oči zvláštne sivo-modré. Ako rozbúrený oceán počas búrky a bol pekný. Fakt veľmi, veľmi pekný. Obávam sa, že keď ho uvidí moja sestra, neudrží sa a vyštartuje po ňom. Bez okolkov som si ho prezerala a on mňa tiež.

Som potížista... no čo, nič s tým nenarobím. To som jednoducho ja. A nezapieram. Keby som v srdci stále nenosila Jacka, vážne by som zvažovala, že sa o niečo pokúsim...

„Kto ste?“ spýtala priamo Tash.

„Váš vedúci. Mateo Mayer. Pôvodom Slovenská Spolková Republika.“

„Nemali ste tu byť tak... hm, čo ja viem... pred hodinou?“ oborila som sa naňho. No on si ma nevšímal.

„Thalia, to ja som tu vedúci, nie vy. Tak sa podľa toho správajte!“ zahriakol ma a to ma na moje vlastné počudovanie okamžite usadilo. Nie však nadlho. Oduto som si skrížila ruky na prsiach a nič nevravela. Jeho mladý kolega sa na tom dobre zabával.

„Pane, smiem sa spýtať, prečo ste prišli neskoro?“ začal diplomaticky Sergej. Vedúci si ho premeral so zdvihnutým obočím.

„Takže už vieme, komu čo pripadne,“ prehodil smerom ku kolegovi a vzápätí sa vrátil späť k Sergejovej otázke. „Aby som vedel, ako zareagujete. Či poslúchnete rozkazy, alebo budete jednať na vlastnú päsť.“

„Nijaké rozkazy sme nedostali!“ vyštekla som okamžite. U mňa je to s učiteľskou autoritou ťažké. Búrim sa už len z princípu!

„Thalia, s tou vašou spurnou povahou budeme musieť niečo robiť. Inak skončíte oveľa skôr, ako vôbec začnete.“

„Ani ja nechápem ako ma mohli vybrať,“ priznala som sa, akoby som jeho slová ani nepočula. „Nepatrím sem. Neviem poslúchať ani dodržiavať pravidlá.“

„Pre vaše vlastné dobro dúfam, že sa to čoskoro naučíte, inak skončíte zle. A tým nemyslím to, že by vás odtiaľto vyrazili, lebo to sa nestane. Ešte sa nestalo, že by s KVA niekoho vykopli a vy nebudete prvá.“

„V tom prípade, ako ma asi tak chcete potrestať?“ pokračovala som. Neznášam, keď mi niekto rozkazuje.

„Je veľa foriem trestu a tu sa používajú aj tie telesné,“ objasnil, ale mňa nezastrašil.

Vytrpela som si už toľko bitiek, že nejaké po prstoch ma nezastaví.

„A verte mi, že ani tie nie sú bežné.“ No jedinou odozvou mu bol odhodlaný pohľad. „Thalia, ja vás nechcem lámať, keďže potom by ste pre našu vec bola úplne nepoužiteľná. A to by bolo mrhanie vaším potenciálom.“ Už-už som mu chcela niečo odvrknúť, keď vtom na mojom ramene pristála veľká ruka. Sergejova.

Pozrela som sa mu do tváre a jeho výraz ma uzemnil. Bol taký... zvláštny. Miešalo sa v ňom odhodlanie so strachom a starosťou, ale nie o seba... jeho strach a starosť boli namierené mojím smerom! Zmĺkla som.

„Tak to by sme mali,“ ozval sa pevne vedúci. „Našli ste svoj mantinel. To je veľmi dobre. A teraz ma nasleduje,“ vyzval nás a vyrazil ku dverám, z ktorých prišiel.

Prechádzali sme nespočetnými chodbami, míňali sme stovky dverí a okien, ale ja som stále vedela, kde som a v prípade potreby by som bola schopná vrátiť sa späť. Vedúci nás zaviedol do jeho kancelárie, kde stála ďalšia osoba. Žena, tridsiatnička s hnedými vlasmi a zelenými očami. Bola pekná, ale za krásku by sa pokladať nemohla... no líčidlá ju z nej spraviť dokázali.

„Rekruti, predstavujem vám moju zástupkyňu Lidiju Kuresenko, pôvodom z Bieloruska. Keďže ja tu strávim len pár dní do mesiaca, to ona bude tá, ktorá to tu bude mať pod palcom väčšinu času. A toto je váš jediný spolužiak, Dannett Petron, pôvodom z Ukrajiny.“

„Jediného?“ chytila sa Tash.

„Jediného. Do piatej profesie – profesie infiltrátorov - vyberajú málo žiakov. Minulý rok ich vybrali presne o troch menej, ako tento rok. Predtým vybrali len Dannetta a šesť rokov pred ním nevybrali ani jedného. Istotne ste si všimli, že väčšina z rekrutov nakoniec skončí v prvej, tretej a štvrtej skupine.“ Prikývli sme.

„Pane a v čom vlastne spočíva naša profesia?“ Tash konečne vyslovila otázku, na ktorú sme odpoveď chceli poznať všetci.

„To ste si už mohli domyslieť. V špionáži, v schopnosti infiltrovať sa na územie nepriateľa.“

„Ale nestráca to všetko význam, keď našu identitu poznajú všetci študenti a celkovo celý inštitút?“ chcela som vedieť. Veliteľ si ma pozorne premeral.

„Máte správny spôsob myslenia, Thalia.“ Jeho pochvala ma zaskočila. Bola som v tom, že ma za moju zvedavosť potrestá. „Prečo vás vychovávame spolu s ostatnými? Odpoveď je jednoduchšia, než by ste si mysleli. Porozmýšľajte trocha.“

Zapla som svoje mozgové závity na plné obrátky a nakoniec mi odpoveď dopla sama. Bola som jediná, ktorej napadla.

„Aby sme sa zžili so systémom,“ prehovorila som zarazene. „Aby sme neskoršie mohli eliminovať našich bývalých spolužiakov alebo hocikoho z vnútra, lebo budeme mať jasnú predstavu o spôsobe ich myslenia. Budeme poznať ich taktiky.“ Potom som sa mu zhrozene pozrela do očí. „Lebo vy nás necvičíte na eliminovanie vonkajších nepriateľov! Vy si z nás vyrábate zbrane na ničenie našich vlastných ľudí!“ To som už pomaly skríkla. „Vy chcete, aby sme zabíjali vlastných!“ Na tvári sa mu nepohol ani sval, ale ja som vedela, že je prekvapený. Nerátal s tým, že na to prídem a teraz som si to vyložila bez akýchkoľvek pekných slov a slovných hračiek! Navyše som tak urobila pred mojimi spolužiakmi.

„Ste dobrá, Thalia. Veľmi dobrá. Viete rýchlo analyzovať a spájať. Za tie roky, čo som tu sa mi ešte nestalo, že by na to študent prišiel sám... ale v jednom sa mýlite.“ Na sekundu sa odmlčal a až potom pokračoval. „V mojej krajine máme jedno príslovie, ktoré sa traduje už od šestnásteho storočia: „Horší poturčenec od Turka“. V preklade to znamená, že oveľa nebezpečnejší sú nepriatelia z vlastných radov, ako tí z radov iných. Vašou úlohou nebude eliminovať poctivých, mierumilovných občanov, ale zradcov, ktorí by obyčajným ľudom mohli uškodiť viac, ako ktorýkoľvek zahraničný špión. Už rozumiete, čo sa od vás očakáva? Vaša práce nespočíva v tom dodávať iným odvahu, alebo sa handrkovať s obmedzenými politikmi. My pracujeme v tieni. Nikto nás nevidí, ale sme tam. Dávame pozor na vnútorný poriadok a chránime stabilitu štátov. Nie sme vrahovia, ktorí zabíjajú bez milosti hocikoho, kto im príde pod ruky.“ Jeho slová zneli pekne, ale ja som mu neverila. Nebude to až také ušľachtilé, ako sa u snaží prezentovať.

„A čo rozkazy? Čo ak nám prikážu zabiť niekoho, o kom nič nevieme? Ako budeme vedieť, že sme nezabili nevinného?“ Moja nevinná otázka vyprovokovala niečo, na čo som jednoducho nebola pripravená.

Veliteľ sa ako kobra vrhol dopredu a plnou silou ma zasiahol do brucha, až som sa prehla v páse. Zalapala som po dychu a chcela si na udreté miesto priložiť ruky, ale v tom som si uvedomila, že nemôžem. Veliteľ mi ich vykrútil za chrbát a držal. Tlačil na ne až tak, že v ramenách som cítila nepríjemnú bolesť.

„Lidija?“ oslovil svoju mladú pomocníčku a tá len nemo prikývla.

Nechápala som, čo to malo znamenať, ale v jednom som si bola istá. Tí dvaja sú si navzájom viac ako len kolegovia. Veliteľ jej veril a ona sa naňho dívala bezhranične oddaným pohľadom dcéry. Žeby boli rodina? Nemyslím. Nepodobajú sa. Z víru myšlienok ma vytrhol veliteľov hlas.

„Ak niekedy dostaneš rozkazy, tak ich bez odvrávania splníš! Rozumela si?“ Keď som neodpovedala, pritlačil mi na ruky a ja som zavrela oči od bolesti. „Rozumela si!“ zvolal tónom, ktorý nepripúšťal neposlušnosť.

„Thalia,“ oslovil ma Sergej a ja som nemala inú možnosť, ako povedať áno, ale aj tak som mlčala.

„Dievča, nechcem lámať tvoje odhodlanie. Už som to vravel, ale ty mi nedávaš inú možnosť. Pýtam sa posledný raz. Rozumela si!?“

„Thalia, povedz áno.“ Opäť ma nabádal Sergej a ja som kapitulovala. Ale len pre teraz.

„Áno,“ precedila som pomedzi zuby.

„Čo áno?“ Veliteľ chcel počuť celú odpoveď.

„Áno, rozumela som.“ Tlak povolil a vzápätí som dopadla na ruky. Snažila som sa nelapať po dychu, ale akosi sa mi to nedarilo. Na pomoc mi prišli Sergejove ruky a vytiahli ma na nohy.

„Ďakujem,“ šepla som jeho smerom.

„Aj nabudúce.“

Veliteľ náš malý rozhovor ignoroval a prešiel k ďalšiemu bodu na jeho pomyselnom zozname.

„Ako som už vravel. Často ma tu nestretnete. V mojej neprítomnosti sa budete zodpovedať jedine Lídiji. S menej závažnými problémami choďte za Danom. Každý mesiac tu ale strávim pár dní, aby som si overil ako napredujete. A tým sa dostávame k vášmu rozvrhu. Každý deň budete mať spoločné hodiny s vojakmi a diplomatmi. Pred nimi o svojej profesii hovorte len ako o päťke. Vaše farebné kódovanie je čierna...“ Zarazili ho naše nechápavé výrazy. „Nič vám nevraveli o farbách?“

„Nie, pane. Nič,“ odpovedal za nás Sergej, načo si vedúci ťažko povzdychol.

„Farebné kódovanie. Podľa farieb si budete brať veci. Každá profesia má svoju farbu. Vojaci červenú, diplomati modrú, vedci zelenú, technici oranžovú a Päťka má čiernu. Oblečenie, ktoré vám bude pridelené, zbrane, dokonca aj predpísané jedlo, bude označené farbou podľa príslušnosti. V rozvrhoch budete mať farebne vyznačené, s ktorou zo sekcií budete mať hodiny. Dúfam, že som to vysvetlil dosť jasne.“ Všetci traja sme prikývli, aj keď ja nie až tak ochotne a horlivo ako zvyšok.

„Čo sa týka oblečenia a vlasov. Každá z profesií má svoje štandardy. V Päťke ich ale nie je veľa. Vlasy si majte dlhé ako chcete, ale nesmú byť nafarbené krikľavými farbami, alebo nejako inak výstredné. Nesmiete nijako vybočovať z davu. To je prvá zásada dobrého infiltrátora. Splyňte s davom. Nikto vás nesmie upodozrievať len preto, ako vyzeráte, to tiež znamená žiadne tetovania na viditeľných miestach, alebo pírsingy. Čo sa týka oblečenia, to vám pridelí inštitút. Ak máte nejaké otázky, tak sem s nimi, inak môžete odísť. Dan vás odprevadí na izby. Tam už nájdete všetko, čo budete potrebovať.“ Ja som tých otázok mala neúrekom, ale radšej by som si odhryzla jazyk, ako by som ešte raz mala osloviť toho bastarda. 

Boli sme na odchode, keď si vedúci ešte na chvíľu zavolal Dana. Počula som len úryvky z ich rozhovoru, ale ani tie sa mi nepáčili.

„Daj na nich pozor. Nechcem, aby sa dostali do problémov. A hlavne nespúšťaj oči z Thalie. Už teraz viem, že s ňou budú problémy. To dievča je živel. Nechápem, ako mohli vybrať zrovna ju!?“

„Zvládneme ju. Dohliadnem na to,“ prisľúbil mu.

„Viem. Viem, že ma nesklameš.“

Už teraz mi toho chalana bolo ľúto. Dostal tú najnevďačnejšiu úlohu – byť mojou pestúnkou.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Enemy: Way - kapitola 2 - Mateo Mayer:

3. Leporell
01.07.2014 [11:13]

Wau. Líbí se mi to. A vzpurnost Thalie je boží. Prostě charakter. :D
Maja: Dneska už je těžké něco napsat tak, aby to bylo originální. Možná se inspirovala, nebo taky ne. (:
Každopádně možná tam je podobnost s těmi frakcemi. Jinak si myslím, že se to od Divergence vzdálí mílovými kroky. ;D I kdyby to mělo být jenom charakterem Thalie. (:

2. KaithneLell přispěvatel
30.06.2014 [21:34]

KaithneLellTvoje povídka se mi moc líbí, hlavně Thalie, jaký je "živel".Emoticon Už se těším na další díl. Emoticon

1. Maja
30.06.2014 [19:59]

Wau tak tahle povídka mě dostala jako nikdy nic předtím Emoticon Emoticon Emoticon Ale nemůžu se zbavit pocitu podobnosti s knihou Divergence od Roth Veron, ale možná je to jen náhoda a moje rejpavost Emoticon. Doufám, že budeš pokračovat...už se nemůžu dočkat dalšího dílu Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!