OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Dokonalý Klam - 1. kapitola

02.02.2016 (15:00) • PrincessCaroline • Povídky » Na pokračování • komentováno 13× • zobrazeno 1524×

Časté cestovanie, hotelové izby, sladkosti, Aaron a rozprávky.

To všetko mi napadne, keď si spomeniem na svoje detstvo. Keď sa snažím rozpamätať na to, aké to bolo, príde mi to ako iný svet. Neviem, či som bola šťastná alebo smutná. Nahnevaná alebo osamelá. Šťastná alebo unudená.

Bola som na to zvyknutá. Dlho, predlho som si myslela, že sme len my dvaja s Aaronom v hotelovej izbe. Ja a môj starší brat. A potom naša mama, ktorá sa objavovala niekedy ráno, niekedy večer a niekedy vôbec.

Existovali len samé pestúnky, ktoré nás strážili, nevšímali si nás, buzerovali nás a objednávali nám jedlo. Bolo ich veľa. Ale bola som na to zvyknutá. Nejako som nerozoznávala dni. Všetko to splývalo s farbami záclon a zvukom televízie.

Ráno som vstala, umyla si zuby, zjedla niečo z tanierov, ktoré sme mali prichystané v salóne a ľahla si k televízii. Aaron sa ku mne po čase vždy pridal. Bol odo mňa starší o necelé dva roky, ale nikdy sme ten rozdiel medzi nami nevnímali.

Vždy mi doniesol sladkosti, keď som o ne žobrala a vždy vybral zoznam rozprávok, ktoré sme pozerali. Niekedy som zabúdala, že ležím v hotelovej izbe a že nás stráži pestúnka. Niekedy som sa prejedla sladkostí, a potom som nejedla obed. Niekedy som zaspala a zobudila sa večer. A potom som v noci sedela pri okne a pozerala na mesto. Na ktoré som nedosiahla.

Predstavovala som si, koľko detí je v tých rozsvietených oknách a pozerá sa na mesto ako ja. Koľko dospelých vyjde cez dvere a vráti sa len párkrát za dlhú dobu. A koľko detí sa zrazu jedného dňa musí zbaliť a vyraziť preč. Do lietadla, auta a ďalšej hotelovej izby.

Naša mama bola krásna. Mala dlhé čierne vlasy a hnedozelené oči. Jej pokožka bola na rozdiel od nás tmavšia. Vyzerala vždy tak nešťastne, keď sa objavila vo dverách a vždy nás s Aaronom silno objímala. Boli časy, keď som pri rozprávkach zabúdala, že mám mamu.

Ale bola som na to zvyknutá. Pretože som si myslela, že to tak funguje bežne. Dospelí majú veľa práce a musia zarábať peniaze, aby sme mali, čo jesť. Niekedy som spávala s Aaronom v jednej posteli. Hlavne vtedy, keď mama odchádzala. A po čase, ako sme rástli, niečo sa zmenilo.

Aaron začal ráno vstávať skoro a vracal sa neskoro po obede. Veľakrát som zostávala v posteli dlho a odmietala som ju opustiť. On púšťal rozprávky a on mi nosil sladkosti. Vždy to bol náš svet s Aaronom a on tu teraz nebol. Pestúnka sa nevyznala v televízoroch, a tak som z trucu vyhodila do vzduchu môj tanier s raňajkami. Nešťastnou náhodou som ju trafila rovno do tváre.

Bolo to prvýkrát, čo som ostala sama na izbe. Nemala som rozprávky, nemala som sladkosti, nemala som brata. Nemala som jedlo. Sedela som pri jedálenskom stole a plakala, pretože ma štípalo líce od facky, ktorú som od nej dostala. Aj tú som dostala prvýkrát.

Vtedy som začala rebelovať. Vstávala som s Aaronom a plakala celú dobu kým sa chystal do školy. Nechápala som, čo je škola a ani prečo tam chodí. Mal mňa. A našu izbu. A tak mi povedal tajomstvo. Do školy chodia aj iné deti. Preto som zmenila svoju reč z „nechoď do školy“ na „chcem ísť tiež!“.

Ani jedno nepomohlo. A brat ma nechával samú s novými opatrovateľkami. A že ich bolo.

A všetky končili veľmi rýchlo. Robila som im napriek všetkými možnými spôsobmi. Chcela som, aby ma mama zahlásila taktiež do školy a myslela som si, že toto je najlepšia cesta. A keď nado mnou stála mladá opatrovateľka, kričala do telefónu, že sa na to môže vysrať (čo bola prvá nadávka, ktorú som sa naučila), mama vtedy prišla domov a bola veľmi nahnevaná.

Nikdy som ju nevidela nahnevanú. A ja som bola šťastná, že ju konečne vidím, ale začala na mňa kričať. Nič z toho, čo hovorila, som nepochopila, ale doteraz si pamätám ten pocit udivenia a smútku, ktorý sa vo mne rodil. Nechápala som, prečo na mňa kričí. Neurobila som nič zlé. Na konci som sa rozplakala a už bolo znovu všetko v poriadku.

Sľúbila mi, že ak budem ešte chvíľu dobrá, zahlási ma do školy a budeme sa vídať častejšie.

„Mama je z tohto všetkého už veľmi unavená, Amelle,“ hovorila mi potichu kým som jej plakala do saka.

Potom znovu odišla a prišla Jane. Bola to mladá žena s plnými krivkami a veľkým úsmevom. Páčila sa jej moja bacuľatosť a moja živelnosť, keď ma brala z hotelovej izby. Hneď som si ju zamilovala. Pretože mi dovolila jesť sladkosti, kupovala mi rozprávky a chodievala so mnou do mesta.

Videla som veľa ľudí a ihriská plné detí. A zrazu som bola neuveriteľná nadšená a chcela som sa k nim pridať. Chcela som byť s nimi, v tom ich spoločenstve. Nikdy som nehrala hry ako schovávačka či naháňačka. Náš apartmán bol na to malý a nesmeli sme poškodiť nábytok.

A zrazu som si priala ísť do školy oveľa viac ako doteraz.

Predstavovala som si ju ako veľké ihrisko plné hier. Vlastne som si myslela, že v jednej škole práve som.

A nejak tak som začala nenávidieť školu. Pretože sme sa tam nehrali. Museli sme sedieť dlhú dobu potichu a počúvať ženu, ktorá si hovorila učiteľka. Nepáčilo sa mi to. Nepáčil sa mi jej pohľad, ktorým ma obdarila, keď som začala zívať. A najviac ma hnevalo, že sa so mnou nikto nechcel rozprávať. Volali ma Tučko a smiali sa mi. Schovávali mi veci a hádzali ich von z okna.

Nenávidela som školu.

Ale milovala som prestávky, pretože som ich mohla tráviť s bratom. Ale aj on po čase prestal chodiť za mnou na dvor. Mal svojich vlastných kamarátov. Svoj prvý ročník som pretrpela a preplakala na záchodoch. Prosila som Jane, aby ma neposielala do školy, ale bola na mňa prísna. Jane sa ma snažila vychovávať na rozdiel od mojej mamy, ktorá bola stále preč.

Nepomohol ani nový dom na predmestí, ani nový otec, ktorého sme dostali, ani pes. Nič.

Nerozprávala som sa s Aaronom, nerozprávala som sa s novým otcom a už vôbec som nerozprávala o tom, že som v škole všetkých nenávidela. V druhom ročníku k nám prišiel nový žiak. Bol to chlapec. A všetky dievčatá sa do neho zbláznili. Ale on len sedel na svojom mieste pri okne a nerozprával. Nikdy ho nezačali šikanovať pretože mal staršiu sestru, ktorá bola hlavnou roztlieskavačkou. Bol milovaný od prvého dňa.

Vždy som ho sledovala. Rozmýšľala som či ho mám začať nenávidieť alebo si ho nemám všímať, ako to robil on. Videla som, ako sa rozprával so spolužiakmi, ale nikam s nimi nechodil. Väčšinu času strávil zízaním z okna.

Aj vtedy, keď stáli pri mojom stole a brali mi veci. Nesnažila som sa protestovať. Len som nečinne sedela na stoličke a pozerala sa, ako moje zošity miznú z okien. A on to sledoval tiež. Bez jediného slova, bez výrazu.

Keď mi zobrali peračník, prišli k nemu.

„Nechcel by si ho spláchnuť na chalanských?“ spýtal sa ho jeden z idiotov.

„Nemám záujem,“ povedal a ignoroval ich.

Možno vtedy som mu bola vďačná. A stal sa mojou platonickou láskou. V tom čase bol mojím hrdinom, hoci sa ma nepokúšal zachrániť. Cítila som k nemu vďačnosť, pretože sa nepridával.

Neodvážila som sa k nemu nikdy priblížiť ani ho osloviť. Hoci sme vždy boli prví dvaja v triede. Celú hodinu sme sedeli na svojich miestach potichu, kým sa nezaplnila a nezačalo vyučovanie.

Vtedy som okrem ponižovania a nenávisti spoznala zradu.

Bola som hlúpa a kreslila som si do zošita srdiečka s jeho menom. Samozrejme, že to videla jedna z mojich spolužiačok. Len sa usmiala a spýtala sa ma, či ho mám rada. Prikývla som a dúfala, že sa s ňou porozprávam dlhšie. Bolo to po takej dlhej dobe. Mali sme asi osem. Sedeli sme spolu vonku a rozprávali sa o ňom. Bol to môj najšťastnejší deň.

A v ten istý deň som na tabuly našla obrovským písmom:

TUČKO MILUJE NATHANIELA!

Moja nová kamarátka stála pri tabuli a kričala to po celej triede. A Nathaniel stále sedel vo svojej lavici a nezaujato pozeral na tabuľu. A všetci si zo mňa robili srandu. Cítila som tak obrovskú hanbu, že ma ani netrápilo, že sa mi slzy rinuli z očí.

Deti vedia byť kruté. Nevedia o tom, aké následky spôsobia druhému do budúcna. Neoplývajú múdrosťou a všetko je to pre nich hra. Bavilo ich robiť mi zle. Kvôli tomu, že som bola detinská. Pretože som bola vždy Aaronovi za zadkom. Pretože som bola bacuľatá. Mali milión dôvodov a vždy sa smiali, kým ja som zadržiavala slzy. Dodnes si spomínam na tie úsmevy, za ktorým nebola krutosť iba nevedomosť.

Smiali sa, kým som ja plakala. A Nathaniel sa znovu pozrel do okna a neprehovoril.

Pochopila som, že on ma nikdy nezachráni. A utiekla som zo školy. Nechala som v triede všetko. Nenávisť sa vo mne miešala so zúfalstvom. Plačúc som sa dostala domov a zamkla v izbe. Nepustila som k sebe nikoho. Až kým sa v noci neozval matkin hlas.

„Volali mi zo školy. Vraj si z nej utiekla,“ ozvalo sa z druhej strany. Otočila som sa na stoličke a pozerala do tmy.

„Chcem ísť preč odtiaľto,“ povedala som potichu.

„Čo sa stalo? Ublížili ti? Nevychádzaš s učiteľmi?“ ozvala sa ustarostene. „Otvor dvere, Amelle.“

„Až keď mi sľúbiš, že hneď zajtra sa presťahujeme,“ povedala som neoblomne. Chvíľu bolo ticho a počula som jej vzdych.

„Sľubujem.“

Zalialo ma svetlo z chodby a keď ma objala, rozplakala som sa. Bola som hladná, unavená a osamelá. Pretože aj keď som mala rodinu, cítila som sa sama.

„Kam by si chcela ísť?“ spýtala sa mäkko, keď sa so mnou húpala do strany.

„Minimálne na druhú stranu Ameriky,“ vytlačila som medzi vzlykmi.

Chcela som ísť preč z tohto prázdneho domu, sprostej školy a preč od toho pocitu zrady, ktorú som cítila.

Tak nejak sme sa dostali do Bostonu.

Z rozmýšľania ma vytrhol pohľad na čierne auto, ktoré parkovalo na parkovisku. Úplne som zabudla, že som mu napísala, kde sa nachádzam.

„Ahoj, zlato,“ privítal ma a pobozkal. Sadla som si k nemu do auta a pritúlila sa k nemu. Vyhnalo mi to všetky zlé spomienky na moje detstvo a užívala som si jeho prítomnosť.

„Prepáč, úplne som zabudla, že ma tu čakáš. Je mi to ľúto, David,“ nahodila som ľútostivý výraz a vybozkávala ho na tvári. Len sa zasmial.

„Ideme?“ spýtal sa a vyrazil.

„Kam?“

„Ku mne?“ Prikývla som a pohodlne sa usadila v aute.

Milovala som toto auto. Milovala som Davida. Pretože som nemohla a bolo mi to zakázané. A kvôli tomu som ho milovala viac.

Dnes mal narodeniny. Oficiálne bol dospelý. A mali sme prvé výročie. Stále som nechápala, ako sa on naťahoval so mnou, so šestnásťročným deckom.

„Čo je, Am? Si nejaká rozladená,“ povedal starostlivo a chytil ma za ruku.

„To je v poriadku.“ Vystrúhala som úsmev a pozorovala mesto.

Nemohla som povedať, že toto bol ideálny život v ideálnom meste s ideálnou rodinou a školou. Ale po všetkých tých rokoch bolo toto moje najšťastnejšie obdobie. Prešiel rok na mojej novej škole a samozrejme, že som si stihla väčšinu znepriateliť. Nejako to súviselo s mojou náturou. Zmierila som sa s tým, že ja a škola máme ten najvlažnejší vzťah, aký snáď v histórii ľudstva existoval.

Ale cez to všetko som na jednej z Peeteho párty našla Davida.

Bola to vtipná historka o cigarete z trávy, o ktorú sa so mnou podelil a dlhom rozhovore do noci. Bol odo mňa starší, vyspelejší a vážnejší. Ja som sa akurát dostala z nemocnice, pripravená na ďalší záťah. Zobral ma na dlhú jazdu mestom a ja som si len tak lietala vo vlastnej nálade. Rozprávali sme sa o totálnych kravinách, o vážnych veciach, o tom ako pracuje a v čom pracuje. Vysmiala som ho, že je šéf bordelu.

A potom to bola večera, potom ďalšia jazda autom a neskôr ma zobral do jeho nového bytu. A tam sme začali našu vlastnú cestu.

Dlho, naozaj dlho som sa ošívala s konečným pokračovaním. Netuším dôvod a hoci som sa snažila byť veľmi uvážlivá a chcela som sama sebe dokázať, že sa nebudem stresovať a písať kapitoly na kolene, z čistého pomätenia som sa rozbehla dopredu s prvou kapitolou. Dúfam, že sa tu ešte niekde motajú zblúdilé duše, ktoré neodkopli moje slečny a ich životy, a tešia sa na túto sériu.

Autor: PrincessCaroline (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dokonalý Klam - 1. kapitola: