OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ďaleko od domova 17.

06.04.2017 (10:00) • MillieFarglot • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 730×

Alex s Christinou ich len odviezli domov. Celú cestu pozerala von oknom, nepovedala ani slovo. Bola zmätená a nemohla uveriť tomu, čo videla. Jedna jej časť ju presviedčala o tom, že si muža s niekým pomýlila. Lenže ako by mohla, keď s ním vyrastala, bol jedna z osôb, ktoré jej boli najbližšie.

Trápil sa s chorobou, umieral jej pred očami. Trpel v nemocnici, v otrasných podmienkach, hoci zdravotný personál robiť všetko, čo bolo v ich silách. Zomrel! Pochovali ho a začalo sa jej osobné peklo, kedy sa musela naučiť žiť bez otca.

Musel to byť niekto iný, kto sa naňho podobal. Na svete žilo predsa toľko ľudí, niekto len vyzeral ako on.

No druhá časť verila v to, že otec žije. Lenže pri tom sa jej v mysli vytváralo asi milión otázok, na ktoré potrebovala poznať odpovede skôr, než zošalie.

Všetko to podčiarkovalo vedomie, že jej otec spolupracoval so Zibilom a týmto presunom.

Fingoval svoju smrť, aby sa mohol presunúť na opačný kontinent a dokončiť to, čo začal, nech to už bolo bohviečo? Myslel pri tom na svoju rodinu a na to, ako budú reagovať, keď sa to dozvedia?

On žil, cítila to v kostiach.

Chcela toho povedať toľko, no čakala, kým bude s Danielom sama. Nemala to riešiť pred niekým iným. Dan o tom musel vedieť, alebo minimálne tušiť. Niečo jej hovorilo, že práve to mohlo za to, prečo ju odtiaľ vzal preč. Nebolo žiadne prekvapenie, len odpratanie jej zadku z miesta diania.

Chcela vedieť všetko hneď teraz, bez akýchkoľvek prikrášľovaní, zamlčaní faktov.

Chcela pravdu.

Topánky, ktoré odkedy nastúpila do auta nemala obuté, hodila do kúta a bolo jej úprimne jedno, čo sa s nimi stane, nikdy v živote si nič podobné neobuje. Ovládla nutkanie hodiť ich Danielovi do hlavy.

„El, si si istá...“ Zdvihla ruku, aby ho umlčala, pripravená ju použiť v prípade, že by tú vetu dokončil.

„Idem sa prezliecť, lebo v tom už nemôžem dýchať. Potom, môj milý, potom mi povieš všetko, čo vieš a na čo sa spýtam!“ Nebola si istá, či sa chveje od zlosti, alebo od adrenalínu, ktorý chcela premeniť na ublíženie hocikomu, kto sa k nej dostane na dosah.

Prezlečená bola v priebehu minúty, oveľa príjemnejšie sa cítila v pyžame.

Videla ho ako sedel na pohovke, pred televíziou, ktorá bola zapnutá. Už z diaľky videla biely nápis na červenom odklade v ľavom rohu.

Aktuálne dianie.

Prisadla si k nemu a pozerala na obrazovku, kde videla svojho otca na mieste, kde sa pred pár minútami nachádzala. Periférnym videním registrovala Danielov vydesený výraz. Momentálne sa v ňom nevyznala.

Mala pravdu, jej tušenie sa potvrdilo. Nebol mŕtvy, práve naopak, až príliš živý.

„Oprav ma, ak sa mýlim, ale tvoj otec má byť po smrti už niekoľko mesiacov...“ začal opatrne a ona sa k nemu otočila. „Viem, ako to vyzerá, Ellie, ale skutočne som o tomto ani netušil.“

„Prečo sme potom odišli práve v momente, keď tam prišiel?“ opýtala sa takmer priškrteným hlasom. Bola kúsok od psychického zrútenia, snažila sa si nepripúšťať žiadne emócie. Raz ju to doženie a potom ju to úplne položí. Rovnako ako vtedy, keď umrel.

Prečo sa musel miešať do týchto vecí? Do politiky a Zibilu?

„Videl som, že si tam trpela a nechcela byť. Pre mňa to tiež nebolo práve najpríjemnejšie. Chris bola príliš unavená, tak sme sa zhodli na odchode. Myslel som, že budeš rada. O tomto,“ ukázal na telku, „som nemal ani tucha. Keby som to vedel, neodišiel by som, prisahám ti.“

„Neprišlo mi to tak.“ Potiahla nosom a odvrátila sa od neho. Načiahla sa po ovládači a vypla obrazovku. Nechcela počuť nič z médií, ale od niekoho spoľahlivého. Danielovi verila, no aj to sa momentálne otriasalo v základoch.

Presadol si k nej bližšie a chrbtom dlane ju pohladil po líci. „Môžeš si byť istá, že by som ťa nepripravil o možnosť stretnúť sa s ním.“

„Čo tam vlastne robí? Ako sa mu podarilo odísť z Ligawe bez toho, aby si to niekto všimol? Prečo sa oňho tak zaujímajú? Bol predsa len senátor mesta na našom kontinente,“ povzdychla si, no zároveň si uvedomila to, čo jej povedal Danielov otec. „Už vlastne neviem, do čoho sa stihol zapliesť za ten čas, čo spolupracoval so Zibilom.“

Chcel ju objať a prisunúť k sebe, no to nemohla dopustiť. Odsunula jeho ruky, no bol silnejší a objal ju. Z hrdla sa jej predral vzlyk a oči zaliali slzy. Vedela, že ak to spraví, nebude mať dôvod sa viac ovládať a dusiť v sebe pocity.

„Nechcem, aby to bola pravda. Radšej by som bola, keby... keby bol stále mŕtvy. Pre mňa je, Daniel. Som strašný... hrozný človek,“ vzlykala mu do hrude a celá sa chvela.

Nevedela si predstaviť, čo by mu povedala, keby sa s ním stretla naozaj. Bol zapletený v presune mladých na Zibil. Nechcela si predstaviť, čoho bol ešte schopný. Poznala ho, milovala, verila mu, tak netušila, ako si mohla nevšimnúť toľko podstatných detailov. Nechal rodinu, nech sa ďalej trápi. Bol v bezpečí, zatiaľ čo sa jej mama trápila a umrela na tú príšernú chorobu. Mal byť pri nej, robiť jej podporu. Musel o tom vedieť, tak prečo sa ukázal na verejnosti až teraz?

Bolo toho na ňu dnes veľa. Bolelo ju celé telo a od plaču ju štípali oči, hrdlo a mala kŕče v bruchu. Bola nevyspatá a najradšej by zaľahla do postele.

„Chvíľu tu vydrž.“

Pomaly sa od nej vzdialil no ona ignorovala to, čo povedal. Vybrala sa do kúpeľne. Potrebovala si zmyť z tváre make-up a byť na chvíľu sama. Avšak ani horúca voda ju nedokázala upokojiť a priviesť na iné myšlienky.

Bude trvať niekoľko dní, kým si uvedomí, čo sa vlastne deje a potom nejaký čas na to, aby sa s tým naučila žiť.

Keď sa vrátila späť pred televíziu, Daniel už sedel na pohovke a hľadel do telefónu. Nervózne doňho klepal a mračil sa. Nepristalo mu takto sa trápiť, jeho tvár vyzerala minimálne o päť rokov staršie. Rukou si prešiel po vlasoch a zdvihol pohľad.

„Sestru nechcú pustiť z plesu, vraj ich tam držia nasilu až dokonca. Nemôžem kontaktovať otca, nedvíha mi, ale to je pochopiteľné. Pred naším vchodom je niekoľko novinárov, ktorí si zistili, kto si. Takže zrejme bude cieľom aj tvoj brat.“

Hlava jej šla z toho všetkého vybuchnúť, no keď počula o svojom bratovi, snažila sa sústrediť len na to. Myšlienky jej v hlave behali ako splašené stádo koní a mala pocit, že jej myseľ skutočne exploduje.

 „Zavolám mu,“ odvetila a okamžite šla do izby po mobilný telefón. Použila ho len niekoľkokrát, radšej sa so všetkými rozprávala osobne. Naučila sa ho používať raz-dva, no do ruky ho chytila len vo výnimočných prípadoch.

Bola neskutočne rada, že aj Eddie vlastnil svoj mobil. No keď sa jednalo o dôležité veci, vždy ho mal vypnutý alebo bol nedostupný.

Práve ten istý scenár sa opakoval aj teraz, chcela ten telefón hodiť o zem. Jej brat bol síce zodpovedný, no neskutočne ju vytáčal tento prístup. Prečo ho nemá zapnutý? Prečo jej už dávno nezavolal? Prisahala, že keby ho do piatich minút stretla, vytriasla by z neho dušu. Mala oňho strach. Toto nebola obyčajná situácia, kedy len chcela vedieť, ako sa má.

„Tak čo?“ spýtal sa Daniel, keď vyšla z izby. Nechápala, ako si nemohol všimnúť jej vytočený výraz.

„Ten truľo má vypnutý mobil. Naozaj sa oňho bojím. Aj o Eliasa. Čo ak zistili, kde sa nachádza? Nebude v nebezpečenstve?“

Ukázal na miesto vedľa seba. „Sadni si a upokoj sa. Mám číslo na Jeremyho otca, zavolám mu. Môžem ti s istotou povedať, že Elias je v bezpečí. Detské domovy neposkytujú verejne mená detí, preto nemá nikto odkiaľ vedieť, koľko detí má tvoj otec.“

Prikývla na súhlas a poslúchla ho. Posadila sa a pozerala pred seba. Nevedela už, na čo má myslieť, aby sa všetko netočilo len okolo otca. Pomyslela si, že by bolo oveľa lepšie, keby zostal mŕtvy. Zmierila sa s tým, naučila sa žiť bez neho a mamy.

Vŕtalo jej v hlave, ako mohli náhodne odísť v tú istú chvíľu ako prišiel on. Daniel o tom určite nemohol vedieť, povedal by jej to. Alebo sa mýlila?

„Zajtra máme na starosti Matta, skoro som na to zabudol,“ zasmial sa. „Cestou môžem vyzdvihnúť Eliasa. Môže tu zostať celý víkend, bude tu v bezpečí. Vymyslím to tak, aby sa o tom nik nedozvedel.“

Znova kývla hlavou na súhlas. Momentálne by mu odsúhlasila asi čokoľvek. Pohľadom hypnotizovala stolík pred sebou a myslela na to, aká je hrozná osoba, keď si praje, aby jej rodič bol radšej mŕtvy, než mal niečo spoločné s tým, prečo sa ocitli na Zibile.

Na jednej strane chcela vedieť všetko, no tá horšia časť by radšej žila v sladkej nevedomosti.

Takmer podskočila od ľaku, keď Daniel pred ňu na stolík postavil nejakú fľašu s čírou tekutinou, džús a dva poháre. Spýtavo sa naňho pozrela, nevyzeralo to ako čaj alebo čistá voda.

„Vidím, aké boje zvádzaš sama so sebou, nechcem aby ťa to zabilo. Na cigaretu by som ťa asi neprehovoril, keďže viem, aké nervy na mňa za to máš. Toto neublíži tvojím pľúcam a pomôže zabudnúť... aspoň na chvíľu,“ zazubil sa a otvoril fľašu.

„Vodka? Fakt, Dan? Kedy alkohol vyriešil nejaké problémy?“ Pretočila očami a odmietala sa napiť z pohára, ktorý jej vtisol do ruky. Nebola práve osoba, ktorá by potrebovala riešiť svoje problémy upíjaním sa do nemoty.

„Myslím, že začne. Štatisticky je to zdravšie ako fajčenie cigariet. Keby bolo legálne pracovať a šoférovať pod vplyvom alkoholu, vymenil by som nikotín za percentá.“

Nakoniec sa nechala ukecať. Vypila celý pohár, zapíjala vodku sladkým džúsom a rozprávala sa s ním o všetkom inom len nie o tom, čo ju práve trápilo.

Prvé, čo jej ráno zišlo na um bolo, že chcela umrieť. Nikdy nevypila toľko alkoholu, aby si nepamätala, ako sa dostala do postele a aby jej k tomu bolo tak príšerne. V hlave jej hučalo a bola si istá jej explóziou. Pootvorila oči, aby zistila, kde sa nachádza.

„Do čerta,“ zanadávala a rukou si zakryla tvár. Svetlo sa jej zabodlo do očí a spôsobilo ešte väčšiu bolesť. Aspoň zistila, že sa nachádza vo svojej posteli, čo ju celkom prekvapilo. Pokojne by sa stavila, že ju Daniel zaviedol k sebe.

Odvážila sa posadiť a oči mať otvorené len tak, aby vedela, kam stúpa. To bola chyba číslo dva, ešte stále sa jej hlava točila a žalúdok opakoval jej pohyby. Včera jedla len na obed, a potom mala tak stiahnutý žalúdok, že nedokázala do seba dostať nič. Aj tak mala pocit, že celý obsah žalúdku skončí každú chvíľu von. Divná pachuť v ústach tomu nepomáhala.

Kým sa dostala k dverám, započula detské hlasy a smiech Margo, čo bola v porovnaní s jej náladou a stavom vražedná kombinácia.

Vyšla von a zbadala deti hrajúce sa na koberci pred televíziou, v ktorej šla rozprávka. Okamžite zamierila do kuchyne, pretože myslela, že o malú chvíľu umrie od smädu.

„Ale, ale, pozrime, kto to konečne vstal,“ zasmiala sa Margo a ukázala na pohár vody a nejakú tabletku nachystanú na stole. Jej hlas vytvoril v jej mysli ešte ďalšie štyri ozveny, hlava jej skoro vybuchla. Neodpovedala jej, lebo na to jednoducho nemala silu a znamenalo by to, že by s ňou musela viesť konverzáciu.

Vložila si tabletku do úst a zapila ju celým obsahom pohára, čo bolo takmer pol litra. Potrebovala uhasiť smäd a dúfala v zázračnú moc vody na jej hlavu. Vďačne sa usmiala na Margo.

„Ak ti nebude o chvíľu lepšie, spravím ti vývar, ale tá zázračná tabletka mi zvykne pomôcť. Včera si bola teda na to, čo sa stalo, celkom veselá. Ale varovala som Dannyho, nech ti toho toľko nenalieva, takže ja som v tom celkom nevinne a nemusíš byť na mňa nahnevaná. To s ním by si sa nemala rozprávať,“ objasnila jej a zdvihla obe ruky na to, aby potvrdila svoju nevinnosť. Jej hlas bol vždy hlasý a veselý, práve to jej teraz spôsobovalo väčšiu škodu než osoh. Nechcela byť k nej nepríjemná.

„Prepáč, ide mi roztrhnúť hlavu,“ šepla. Vzala pohár a chcela ho zaniesť do umývadla. Žalúdok jej však nepríjemne skrútilo, tak ho položila späť na rozbehla sa do kúpeľne s rukou pri ústach.

Margo sa neobťažovala tým, aby klopala, len otvorila dvere a podišla k nej. Ešte stále zvierala záchodovú misu a myslela, že tam s ňou dnes pobudne celý deň.

„Neviem, či som sa niekedy cítila horšie,“ priznala a pozrela na veselú kopu vedľa seba.

„Doniesla som ti čisté veci, daj si sprchu, ja ti spravím lepší liek, keďže tá tabletka určite nestihla splniť svoj účel,“ zachichotala sa, položila veci na stolík a uterák zavesila vedľa sprchy. „S deťmi si nemusíš robiť starosť, Daniel si šiel niečo vybaviť a mal by sa vrátiť hneď. Ak si chceš ešte pospať, tak pokojne.“ Usmiala sa a vyšla von.

Ignorovala všetky myšlienky na včerajšok, hoci by najradšej poznala pravdu a stretla sa s otcom. Potrebovala si ale utriediť myšlienky a nechať to uležať v hlave. To pre ňu momentálne predstavovalo značný problém. Bola si však istá, že bude mať ešte kopec času premýšľať o tom.

Teraz sa sústredila len na sprchu a na to, aby sa necítila ako vygrcaný rezanec.

Deti zbožňovala, Elias bol asi najväčšie zlatíčko pod slnkom, aké kedy zažila, podobne aj Matty. Dnes však mala pocit, že ich Margo naliala oboch šálkou kávy. Behali po byte, robili si navzájom zle a kričali. Nechcela si ísť ľahnúť, aj tak by nezaspala.

„Ak tú polievku uvidím druhý raz, tak si ma neželaj,“ pohrozila jej Margo a vzala jej tanier spred nosa. „Ako sa cítiš?“

„Je to lepšie, ďakujem.“

„To, čo sa stalo včera...“ začala, no Ellie okamžite zdvihla ruku, aby ju umlčala.

„To je to posledné, na čo chcem teraz myslieť.“

Len prikývla na súhlas a povzbudivo sa usmiala. „Keď sa o tom budeš chcieť rozprávať, som ti k dispozícií.“

Zrazu sa ozval strašný rev. Obe sa okamžite obzreli, aby zistili, čo sa deje. Elias stál oproti Mattovi a držal v ruke nejakú hračku, zrejme Mattove nákladné auto, s ktorým sa často hrával. Matt sedel na zemi a reval.

„Mám pocit, že to s nimi dnes nevydržím,“ vzdychla a rozbehla sa k deťom.

Vybrala sa teda k Eliasovi, chcela mu dohovoriť, že nemôže deťom brať hračky alebo ich nimi biť. Nevedela, čo sa v skutočnosti stalo, no predpokladala jednu z tých dvoch možností. Kľakla si na koberec. Margo začala utešovať Matta, za čo jej bola strašne vďačná.

„Miláčik, to je Mattyho hračka. Nemôžeš mu ju len tak zobrať, keď sa s ňou chce hrať prvý. Pozri, je tu kopec iných autíčok, môžeš si vybrať z tých.“

„Toto chcem,“ šepol odurdene a objal ho aj druhou rukou. Toto bude ťažké, pomyslela si. Poobzerala sa po celej miestnosti. V rohu takmer pri vchodových dverách bola ešte jedna krabica so skladačkami.

„Postavíme si vlastné autíčko, čo ty na to?“

Prikývol na súhlas. To bol náznak malého víťazstva.

Pomaly sa postavila, aby jej prudký pohyb nejako neuškodil. Nechcela znova objímať záchod. „Tak počkaj tu.“ Zabaví ho inak, vezme mu tú prekliatu hračku a bude pokoj. Akoby tu nebolo asi desať iných autíčok rôznych druhov. Dúfala, že ona nebola také rozmaznané dieťa.

Vzala krabicu a nechápala, ako to môže byť také ťažké. Možno bola ona tá slabá. Mattov rev jej v tom ani náhodou nepomáhal. Margo ho mala na rukách a ukazovala všetko v dosahu, nakoniec mu do úst strčila lízatko, aby ho umlčala.

„Pomôžem ti s tým,“ ozval sa Danielov hlas od dverí.

„To by som ti bola vďačná.“ Položila to späť a pozrela sa naňho. Nevyzeral, že by sa ho alkohol nejako dotkol. Práve naopak, mal úsmev od ucha k uchu, vlasy rozkošne rozcuchané na každé strany a veselú náladu. Zrejme len ona vstala z postele zlou nohou.

Nahol sa k nej, aby ju pobozkal a objal. „Si nejaká bledá.“

„Pokamarátila sa s wckom. Nestláčaj ju veľmi, len tak tak som ju dala dokopy,“ zakričala naňho Margo. Zasmial sa a vtisol jej ešte jeden bozk do vlasov.

„Myslel som, že zvládneš viac,“ zasmial sa a mykol plecom, za čo si vyslúžil lakťom do brucha. „Čo, naozaj som si myslel...“

Matthew znova spustil strašný rev. Daniel si len vzdychol a vyzliekol kabát.

„Dnes sú strašní.“ Pozrela sa za zarevaným dieťaťom. Margo ho pustila a on sa rozbehol k Danielovi, čo absolútne nechápala.

„Ociiiiii,“ kričal, kým nebol pri nich. Pomyslela si na to, čo by s ním robili, ak by tak strašne chcel ísť domov za ocom a matkou. Ako by to vyriešili, keď sú preč?

„Ocinko,“ zamrnčal, keď prišiel k nemu. Načiahol k nemu rúčky a Dan ho bez váhania vzal na ruky. Matt bol v momente ticho a oprel sa o Danielove rameno.

Vážne ho tak práve oslovil?

Netrvalo jej dlho, kým si to slovo pospájala so všetkými súvislosťami. Matthew bol u nich každý druhý týždeň, pokiaľ sa niečo vážne nestalo. Jeho fotku mal Dan na počítači a videla aj zopár inde. Daniel bol možno rozvedený, no nikdy nespomenul, že by mať dieťa.

Samozrejme, že by mohol mať dieťa!

Bola kúsok od úplného kolapsu. Pred očami takmer videla tmu.

Spýtavo sa naňho pozrela a čakala vysvetlenie. Nezdalo sa jej správe, že o tomto nevedela. Mal jej to predsa povedať!

„Tak ja vás nechám, nech si to vyriešite...“ ozvala sa Margo, ktorá vošla do svojej izby a zabuchla za sebou dvere.

Chcela naňho naziapať, prefackať ho a ublížiť mu. Začala k nemu skutočne niečo cítiť, dokonca zvažovala, že by tu zostala. A to všetko len kvôli nemu.

Ako jej mohol zamlčať fakt, že má potomka?!

Dan mal sklonenú hlavu, jednou rukou Matta držal a druhou hladil po hlave. Vyhýbal sa očnému kontaktu.

„Prečo si mi nepovedal, že máš dieťa?“ opýtala sa. On sa nemal k tomu, aby niečo povedal.

„Nemyslel som, že to je pre teba podstatná vec.“ Sklonil sa, aby Matta postavil na zem, potom zdvihol hlavu a pozrel na ňu. V jeho očiach mohla vidieť ľútosť.

„Samozrejme, že je!“ takmer skríkla a rozhodila rukami.

„Myslel som, že na to prídeš už skôr.“

„Bola som asi dosť nepozorná.“

Do očí sa jej tlačili slzy a aj na svojom hlase počula, že plač sa nezadržateľne blíži. Nebolo to najhoršie, čo pred ňou mohol tajiť, no ak bol schopný držať svoje tajomstvo tak dlho, čo ešte môže skrývať?

„Ako ti mám teraz veriť?“ Pery sa jej chveli. Nevedela ani, čo mu má teraz povedať. Cítila sa proste podvedená.

„Ellie, stále to som predsa ja. Keď si prišla, nechcel som ťa zaťažovať všetkými problémami, ktoré mám. Nechcel som o tom ani len hovoriť. A potom... potom som chcel zabrániť tomu, aby si sa to dozvedela, pretože som sa bál, že si o mne urobíš svoj názor a už so mnou nebudeš chcieť mať nič spoločné. Predsa len, som rodič a nie len nejaký chalan, ktorému nevyšlo manželstvo a je bez detí.“

„Debilnejšiu výhovorku asi nevymyslí nikto.“ Odvrátila sa od neho. Mala svoju teóriu, prečo to tajil. Nechcela z toho robiť veľkú vedu, no stalo sa.

Netušila, ako ju mohlo toto zistenie tak položiť. Nezmenil sa, stále to bol on.

No mal pravdu, jediné, čo sa zmenilo, bol jej pohľad naňho

Mali ste podozrenie, že malý Matt môže byť jeho synom? V predchádzajúcich kapitolách bolo niekoľko náznakov, tak som prekvapená, že si to vtedy nikto nevšimol. 

Prepáčte za dlhé čakanie, ale mala som nejaké tie zápočty a seminárne práce. :)

PS: Ďakujeeeeem za hlasy v Nej povídke, naozaj som nečakala, že by som sa mohla umiestniť. ♥

Autor: MillieFarglot (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ďaleko od domova 17.: