OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Chybný klon - Kapitola 2.

23.07.2013 (21:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 1130×

Kapitola 2.

Nadyne si pošúchala spánky a odvrátila tvár od slnka, ktoré sa jej nemilosrdne vyškieralo do očí. Aspoň ona mala ten pocit. Nikdy nekončiace monotónne bzučanie niekde vzadu v jej hlave jej pripomínalo, že ani na sekundu nesmie zabudnúť ako prišla na tento svet, a spôsobovalo migrénu rozmerov menšieho štátu. Bolo viac ako ťažké ovládať sa a nevrčať na každého kto sa na ňu pozrel. Človek by si myslel, že po toľkých mesiacoch neprestávajúcej bolesti by si mohla zvyknúť. Lenže keď sa k tomu pridala aj ranná nevoľnosť a skutočnosť, že sa jej pri každom ostrejšom pachu zodvihol žalúdok, nemala práve náladu skákať meter a pol do výšky od nadšenia. Napriek tomu sa cítila spokojne ako už dávno nie. Vlastne sa takto nikdy necítila.

Kútikom oka pokukovala po svojom príťažlivom manželovi. Pri tom slove sa mimovoľne zachvela. Netušila, že niekto taký ako ona môže prežívať také šťastie. Nikdy by si nebola pomyslela, že je niečo také možné. Lenže očividne bolo. Dôkaz jej ležal na prstenníku ľavej ruky a teraz na ňu žmurkal v posledných zábleskoch poobedňajšieho slnka, ktoré vykúkalo spoza mrakov. Cesta do miestneho zdravotníckeho zariadenia bola nekonečná. Ale jej to neprekážalo. Aspoň mala čas ponoriť sa do svojich myšlienok.

Od posledného fiaska s vankúšom sa snažila viac ovládať, lenže bolo to ťažké. Dylan ju sledoval každú sekundu, mal pod dohľadom každý jej nádych a výdych. Nemohla sa mu čudovať, no napriek tomu sa cítila mierne dotknutá. On naozaj veril, že je to jej vedomé rozhodnutie. Mal by ju predsa poznať. Mal by si byť istý, že by nikdy neurobila nič, čo by ohrozilo jeho život, alebo ich spoločné šťastie. No on ju chcel mať stále na očiach. Aj preto trval na tom, že pôjde na ultrazvuk s ňou. Pri tej myšlienke si mimovoľne pohladila bruško, ktoré ešte nebolo poriadne vidieť. Mala pred sebou ďalšie z bežných vyšetrení a mala neblahé tušenie, že Dylan s ňou ide len preto, aby si pohovoril s jej doktorom. Nemala mu to za zlé.

„Na čo myslíš?“ spýtal sa jej opatrne Dylan.

Bez toho, aby sa k nemu otočila, vyhŕkla prvé, čo jej prišlo na um. „Predstavovala som si naše dieťa. Ako bude vyzerať. Či to bude dievčatko alebo chlapček.“

Potichu sa zasmial. Zdalo sa jej, že to znie trošku priškrtene. „Na to je ešte skoro, nie?“

„Ver mi, na to nie je nikdy príliš skoro. Ani sa nenazdáš a už tu bude pobehovať malý Dylan.“

„Alebo malá Nadyne.“ Po tých slovách sa na ňu láskyplne usmial a žmurkol.

Nadyne pookrialo srdce a odrazu sa cítila ľahšia. Objala ju mizivá ilúzia šťastia, o akom nikdy nesnívala, že by mohla zažívať. A v ten jediný prchavý okamih bola presvedčená, že všetko bude v poriadku. Až kým jej v hlave nezašepkal hlas, ktorý až príliš dobre poznala. Keby mohla, vytrhla by ho odtiaľ, vyrvala by ho zo svojej mysle, aby mohla mať spokojný život. Lenže to nebolo možné, nie bez pomoci. A tú sama hľadať nemohla. Cítila sa rozorvaná. Vedela, že už dlho nevydrží odolávať a raz urobí niečo, čo spôsobí prasknutie jej malej bublinky šťastia. Ale na druhej strane nechcela Dylana ohroziť ešte viac tým, že mu povie o sebe pravdu. Netušila by, ako by si jej stvoritelia vysvetlili fakt, že nejaká civilná osoba vie o ich experimentoch.

Myšlienky jej vyfučali z hlavy, keď sa pred nimi ozvalo trúbenie. Oproti nim sa spoza zákruty vyrútilo auto a šofér na nich mával v náznaku pozdravu. Dylan to s nadšením opätoval a Nadyne len bezducho zodvihla ruku. Netušila, či by toho človeka mala poznať. Časť života prežitá s Dylanom jej stále ostávala záhadou. Nemohla sa ho len tak spýtať. Vedel by, že je s ňou niečo v neporiadnu. Po návrate z vojny bol podozrievavý ku každému divnému tieňu. Všade hľadal nebezpečenstvo, aj keď tam nebolo. Horšie však bolo, že v nej by ho vidieť mal.

Keď zastal na malom parkovisku, automaticky vystúpila. Keď do nej udrelo príliš ťažké a už opäť prehriate ovzdušie, mierne sa zatackala. Zachytila sa o dvere a čo najopatrnejšie ich zavrela, aby nestratila svoju oporu príliš rýchlo. Keď sa jej to podarilo bez úhony, mierne sa nerovnala a zodvihla hlavu. Stretla sa s pohľadom Dylanových očí. Zamračil sa na ňu a bez zbytočných slov ju chytil za lakeť a viedol ju do skromne vyzerajúceho zariadenia. K jej smole vo vnútri nebol oveľa dýchateľnejší vzduch, ale bolo to lepšie ako stáť na slnku a lapať po dychu.

Vo vnútri ich privítala malá čakáreň, ktorá bola našťastie prázdna. Netúžila po bezduchom klebetení so susedkou, pri ktorej musela predstierať, že je niekto iný. Len pri Dylanovi a Mattovi to robiť nemusela. Tí dvaja ju akceptovali takú, aká bola. A dokonca sa zdalo, že im neprekáža, ako veľmi sa zmenila.

„Dobrý deň. Vy ste pani Raynerová?“

Nadyne sa pri vyslovení toho mena mierne pousmiala a otočila sa na pani v strednom veku oblečenú do rovnošaty zdravotnej sestry. Stretla ju už niekoľkokrát predtým a zdalo sa, že na rozdiel ostatných z tohto mesta od nej neočakávala, že ju bude poznať. Čo bolo pre Nadyne svojim spôsobom obrovská úľava.

„Áno, som.“

Mierne kývla hlavou. „Bohužiaľ vám musím oznámiť, že doktor Wright dostal pred pár dňami infarkt. Nebojte sa, je v poriadku,“ dodala rýchlo, keď si všimla, ako Nadyne zbledla. „Ale zdá sa, že preňho to bol konečne impulz, aby odišiel do penzie. Na jeho miesto nastúpila doktorka Lowellová, ktorá sa práve vrátila z materskej dovolenky. Od teraz bude vašou gynekologičkou ona.“

Nadyne otvorila ústa a opäť ich zavrela. Nemala potuchy, čo by mala povedať. Chcela odmietnuť navštevovať iného lekára, ale pochybovala, že by jej niekto uveril, keby povedala, že bola zvyknutá na svojho predošlého gynekológa. Pretože na toho tak trochu hulváta a večného pokušiteľa sa zvykalo len ťažko. Jedna jej časť dokonca bola rada, že ho už neuvidí. Lenže tá väčšia jej našepkávala, aby neriskovala, že sa dostane do situácie, z ktorej sa nebude vedieť tak ľahko dostať.

„Ak, samozrejme, máte problém s pani doktorkou, ešte stále je tu doktor Stuart, ale ako viete, ten ordinuje len tri dni v týždni a vždy ráno.“

Nadyne potriasla hlavou. Cítila, ako ju Dylan uprene sleduje. „Nie, nie. Nemám s pani doktorkou žiadny problém. Len sa obávam o svojho predošlého lekára. Ste si istá, že bude v poriadku?“

Sestrička sa trochu ironicky zasmiala. „Verte mi, toho starého diabla nič len tak neskolí. A už vôbec nie infarkt. Sotva hodinu po tom, čo takmer prišiel o život, privádzal do šialenstva všetky sestričky na oddelení. Dokonca plánovali, že ho prevezú do niektorej z okolitých nemocníc, aby si ho tam tiež trochu užili.“

„To znie ako on,“ zasmiala sa nervózne Nadyne. Vždy, keď sa na ňu Dylan uprene pozrel, začala byť nervózna. A teraz vyzeral, že jej vidí až na dno duše. Klamala by, keby tvrdila, že ju to nevydesilo. „Pokojne môžem ísť ak j doktorke Lowellovej, to mi nerobí problém.“

Sestrička si vydýchla. „Na chvíľku sa posaďte, idem jej oznámiť, že súhlasíte s výmenou.“

Nadyne ťažko dosadla na tvrdú stoličku v malej čakárni. Okrem nej a Dylana tam bol len jeden postarší pán, ktorý práve zadýchane vrazil do dverí. Bolo ťažké povedať čo potrebuje, keďže vzhľadom na malú rozlohu strediska boli všetci doktori a špecialisti na jedinej chodbe. Bolo to výhodné, aspoň človek nemusel nič hľadať. Až dovtedy, kým tu s vami nečakal niekto s odrezanými prstami uloženými vo vrecku s ľadom, komu z rany obviazanej len uterákom na zem kvapkala krv. Aspoň pohotovosť mohli presunúť niekde do súkromia. Jediná výhoda bola, že krídlo pre mamičky s deťmi bolo na opačnom konci.

Kútikom oka zachytila Dylanov uprený pohľad. Zdalo sa, akoby od nej niečo očakával, lenže skôr, ako stihla otvoriť ústa a spýtať sa ho na to, objavila sa pri nich sestrička.

„Pani doktorka vás teraz prijme.“

Bez ďalších zbytočných slov sa obaja zodvihli. Dylan ju nechal vojsť prvú a potom za nimi zavrel dvere. Nadyne sa zhlboka nadýchla a porozhliadla sa okolo. Bola to stále tá istá ordinácia s trochu opadanou omietkou za dverami a oknami, ktoré sa občas nedali otvoriť, len s tým rozdielom, že za stolom sedela nevysoká žena s nakrátko ostrihanými havraními vlasmi. Zoširoka sa na nich usmiala. Nadyne začala pociťovať neodbytné nutkanie, ktoré jej šepkalo, aby čím skôr utiekla.

„Dylan! Nadyne! Tak dlho som vás nevidela!“

Dylan sa zasmial a pobozkal ženu na obe líca. „Amanda, vyzeráš úžasne. Takže môžem predpokladať, že Will sa o teba príkladne stará?“

„Nemohla som si priať lepšieho manžela. Malého zbožňuje a mňa by najradšej nosil na rukách. Keby mohol, nedovolil by mi pracovať, až kým by Patrick nešiel do školy.“ Žena sa zasmiala. „Ale dosť o mne. Pozerám, že vy dvaja tiež čakáte prírastok. Takmer som spadla z nôh, keď som videla tvoje meno v kombinácii s Nadyne.“ Tentoraz sa pozrela priamo na Nadyne a neprestajne sa usmievala. „Takže sa ti ho napokon podarilo dotiahnuť pred oltár. Ja som ti už na strednej hovorila, že to takto dopadne a ty si mi neverila.“

Nadyne sa škrobene usmiala. „Nuž, mala si pravdu.“ Dopekla, prečo musím mať až také šťastie a neustále narážať do ľudí, ktorých by som mala poznať a pritom ich vidím prvýkrát v živote? spýtala sa samej seba v duchu.

„Si v poriadku? Vyzeráš trochu zmätene.“

Nadyne hravo mávla rukou. „Nie, to sa ti len zdá. Len som ťa tu neočakávala. Bože, toľko rokov ubehlo, čo sme sa videli naposledy. Takmer som ťa nespoznala.“

Zdalo sa, že jej to zhltla aj s navijakom. Len Dylan sa stále tváril podozrievavo. „Nie si sama. Will sa so mnou niekoľko dní nerozprával po tom, ako som prišla domov s takými krátkymi vlasmi. Mala som ich po pás príliš dlho. Začínala ma z nich bolieť hlava.“

„To celkom chápem,“ povzdychla si a rukou pohladila svoje pomerne krátke vlasy. Aj keď ona si ich dala skrátiť skôr z toho dôvodu, že keď boli dlhšie a ona bola nervózna, hrala sa s nimi. A to ju prezrádzalo. Podľa všetkého mala byť sebaistá a k tomu sa nervózne ošívanie nehodilo.

„Ale o tom sa môžeme rozprávať aj inokedy,“ spľasla rukami, „teraz máme inú prácu. Rozhodne k nám musíte zájsť na večeru. Will bude bez seba. Aj jemu naše dvojité rande chýbali.“ Opäť sa usmiala a otočila sa k nejakým papierom na stole. „Podľa poznámok môjho predchodcu ťa dnes čaká prvý skutočný ultrazvuk. Uvidíš svoje dieťatko.“

Nadyne prikývla. „Vraj je ešte skoro na to, aby sme zistili pohlavie, ale aj tak by som rada to maličké videla.“ To rozhodne nebola lož. Vďaka tomu sa cítila trochu lepšie.

„Tak sa na to vrhnite, vyšetriť ťa môžem aj neskôr. Som si istá, že ste už obaja nedočkaví. Tak poďte.“

S tými slovami ich odviedla k posteli za závesom, kde bolo miesta tak akurát na jednu stoličku, zložité zariadenie a trochu priestoru po strane postele, aby sa tam mohol niekto postaviť. Automaticky si ľahla a vyhrnula si tričko. Dylan ju celý čas držal za ruku a keď zbadal jej odhalenú pokožku, jemne ju pohladil dlaňou. Nadyne sa striasla pod návalom citov. Pripomenulo jej to minulú noc, keď sa jemne maznali a kradli si bozky po nežnom milovaní. Tie momenty si užívala o to viac, pretože vtedy ju jej migréna opúšťala a nechávala priestor len rozkoši a vzájomnej blízkosti. Zavrela oči, keď ju rozochvela ďalšia potreba.

Takmer vykríkla, keď jej na brucho dopadlo čosi studené a začalo to pokrývať jej doteraz rozhorúčenú kožu. Zaklipkala očami a uprene sa pozerala na manželov uchvátený pohľad. Doteraz s ňou nikdy ku gynekológovi nešiel. Áno, bola tehotná ešte len pár mesiacov a nebolo to na nej ani poznať, kým mala oblečené trošku väčšie tričko, ale aj tak pre ňu jeho prítomnosť znamenala oveľa viac, než si bola ochotná priznať. Bez neho by jej život stratil význam bez ohľadu na to, ako veľmi po tom dieťati túžila.

„A tu vám predstavujem vášho drobca,“ prenikol jej do mysle doktorkin hlas.

Pozrela na malú obrazovku a chvíľu musela zaostrovať, aby vedela s istotou povedať na čo sa pozerá. Veľa toho vidieť nebolo, poväčšine len tmavé fľaky, ktoré sa mierne pohybovali. Hrdlo sa jej automaticky zovrelo a prepadla ju vlna pýchy. To malé strovenie vo vnútri jej tela bolo sčasti ona a sčasti Dylan. Malý zázrak, ktorý stvorili zo spoločnej lásky. Keby šťastie svietilo, práve teraz by vyzerala ako Las Vegas. Nemohla uveriť tomu, že napriek všetkému práve ona mohla byť tou šťastnou; tou, ktorá v sebe smie nosiť nový život.

Pozrela na Dylana a to, že jej po lícach stekajú slzy, si uvedomila až v tej chvíli, keď sa jej výhľad na manžela trochu rozostril. Bolo jej to jedno. Nič nemohlo pokaziť túto chvíľu. Dokonca ani bolesť, ktorá jej v hlave vybuchla s novou intenzitou a pulzovala jej až kdesi na krku, kde bola malá časť, ktorá do jej tela vlastne ani nepatrila. Vedela, ako sa jej zbaviť, no nemohla počúvnuť hlas svojich nadriadených, aby to ukončila. Toto teraz bol jej život. Nie len pochmúrne prežívanie medzi štyrmi stenami, kde je každý deň presne rovnaký ako ten predošlý. Teraz až priveľmi túžila po nevyspytateľnosti života, prahla po vzrušení a láske, dokonca aj po hneve. Po čomkoľvek, čo predstavovalo bývať v tomto svete a byť jeho súčasťou.

Dylan jej jemne utrel slzy na lícach a pobozkal ju na čelo. „Ďakujem,“ pošepol jej do ucha.

Rozochvene sa usmiala. „Nie, to ja ďakujem tebe. S tebou mám možnosť zažiť to, o čom sa takým ako som ja, ani nesníva.“

Pri jej slovách sa zamračil a Nadyne si uvedomila, že povedala niečo, čo vysloviť nikdy nemala. No namiesto toho, aby to vyčítala, nechala to proste tak. Už bola unavená z toho večného utekania a zamlčovania všetkého podstatného. Bude premýšľať o tom, ako to napraviť, neskôr. Teraz jej nič nemôže zničiť túto krásnu chvíľu.

„Ešte stále je príliš maličké na to, aby ste ho skutočne videli, ale počuť ho môžete určite.“ A skôr, kým sa stihol ktokoľvek z nich niečo spýtať, ozval sa malým priestorom tichý, no s ničím zameniteľný zvuk pravidelného búchania. Nadyne si rukou prikryla ústa a už sa ani nesnažila zamaskovať, že plače.

„Zatiaľ všetko vyzerá v poriadku, ale ešte sa o tom uistím. Urobím ti bežné vyšetrenie,“ povedala doktorka po veľmi dlhej chvíli, keď nechala budúcich rodičov vychutnať si ten intímny moment plný očakávania a radosti.

Nadyne sa cítila ako vo sne, keď si od nej brala papierový obrúsok, aby si ním poutierala brucho. Nechala Dylana, aby jej pomohol posadiť sa a potom už sama prešla za druhú zástenu, aby sa pripravila na vyšetrenie. Nemohla si nevšimnúť skúmavý pohľad, ktorý jej venoval, ale nemienila sa ním zaoberať. Na to bude dosť času neskôr. Teraz mala čo robiť, aby ovládla neodbytnú bolesť v spánkoch, ktorá ju nútila urobiť niečo veľmi zlé. Odmietla podľahnúť ako vtedy s vankúšom.

V duchu však vedela, že dlho nevydrží odolávať. Nutkanie ukončiť to sa stávalo čoraz nástojčivejším a ak s tým niečo neurobí, mohlo by to mať katastrofálne následky. Považovala sa za dostatočne veľkého zbabelca na to, aby vedela, že niekedy je najlepšie proste utiecť. Hoci srdce jej krvácalo už len pri pomyslení na to, že by Dylana dobrovoľne opustila a s ním aj šťastie, ktoré nemá každý.

***

Dylan sa díval za vzďaľujúcim sa chrbtom svojej ženy a v duchu si stále premietal posledné okamihy. Hlavne to, ako sa dívala na Amandu, ženu, ktorá bola kedysi jej najlepšou priateľkou. Poznal Nadyne dostatočne dobre na to, aby v nej vedel čítať ako v otvorenej knihe. Preto sa nemohol zbaviť neodbytného pocitu, že vyzerala, akoby Amandu videla po prvýkrát v živote.

„Vyzerá to, že asi nie ste až takí šťastní, ako sa na prvý pohľad zdá,“ poznamenala Amanda, ktorá stála za ním.

Potriasol hlavou a rukou si unavene pretrel tvár. „Sme šťastí. Ide len o to, že...“ Povzdychol si. „Občas mám pocit, akoby to ani nebola Nadyne, ale niekto úplne iný.“

„Neviem to posúdiť, videla som ju prvýkrát po rokoch. Keď si odišiel bojovať, ona sa tiež odsťahovala. Vrátila sa až o niekoľko rokov a od všetkých si držala odstup. Až kým si sa nevrátil domov ty. Možno ju len zničila správa, že si mŕtvy. Vedela, že ťa stratila a ty si sa zrazu vrátil. To by zmenilo asi každého.“

Pre Dylana však jej chlácholivé vysvetlenie nebolo dostačujúce. „Nejde len o jej divné správanie. Niekedy akoby to ani... nebola ona,“ stále trval na svojom.

„Je tehotná, to zmení väčšinu žien.“

„Nie až takto. V jednej sekunde je Nadyne, ktorú poznám a milujem, a v tej druhej bezduchá bábka bez akéhokoľvek citu.“

Amanda mu položila ruku na plece. „Pozri, Nadyne bola moja priateľka po mnohé roky, dokonca jediná, ktorú som mala. Viem o nej veci, o ktorých ty ani len netušíš, pretože ťa jej minulosť nikdy nezaujímala. To, čím si v živote prešla... neprekvapuje ma, že ju to teraz núti správať sa trochu inak. Nejde len o skutočnosť, že v nej rastie nový život, ide aj o psychické zmeny, ktoré na ňu útočia. Musí sa pripraviť, že bude matkou, bude vychovávať dieťa a dá mu svoju lásku. Možno ty o sebe nepochybuješ, ale ona určite. Byť matkou je úžasný pocit, ale prichádza s ním veľa zodpovednosti. Ja som mala matku, ktorá by mi priniesla aj modré z neba. Lenže tá jej... povedzme, že cenu o matku roka by rozhodne nevyhrala. Nadyne nemá nijaký vzor, nikoho, kto by ju naučil, ako sa správať a ako byť rodičom. Musí sa spoliehať sama na seba. Tak sa nečuduj, že je neistá a je to s ňou horšie ako na hojdačke.“

Dylan odmietol dovoliť pocitu viny z nedostatku záujmu o minulosť svojej ženy, aby ho ovládol. „Nemôže to byť až také hrozné.“

„Ver mi, hovorím z vlastnej skúsenosti a k tomu priamo ako doktor z praxe – je to možné.“

„Snažila sa ma udusiť vankúšom.“

Amanda sa zasmiala. „Ja som po Willovi hádzala taniere. Však sa ho spýtaj, prečo je porcelán v škatuli v podkroví, zatiaľ čo my jedávame z plastových tanierov s motívom kreslených rozprávok.“

Pri predstave drobnej Amandy, ako hádže po svojom o dve hlavy vyššom manželovi s postavou vzpierača taniere, sa musel zasmiať. Hoci mu to nepomohlo, aby sa cítil lepšie.

„Čo mám robiť, aby som jej pomohol upokojiť sa?“

Na chvíľku sa zamyslela. „Ponúkla by som ti moju pomoc, ale pochybujem, že by sa so mnou rozprávala. Na to sú naše rodiny až priveľmi... spriaznené. Necháp ma zle, ale určite dobre vie, že by som sa ti to nejakým spôsobom snažila povedať a to určite nechce. Skús ju zobrať k tvojim rodičom. Vždy ju mali radi a určite sa tešia na vnúča. Možno jej zmena prostredia na chvíľu prospeje.“

Dylan na to nič nepovedal. Je pravda, že ho matka už dlho prosí, aby k nim spolu s Nadyne prišiel na pár dní, no on neustále odmietal. Možno by to mal ešte zvážiť. Jeho rodičia by boli spokojní, že ho zase na chvíľu vidia a ak by to pomohlo Nadyne, aby sa cítila po jeho boku istejšie, bolo to to najmenšie, čo mohol urobiť. No napriek tomu, že bol rozhodnutý urobiť to, mu niečo vnútri v ňom našepkávalo, že to nie je dôvod jej divného správania. Až príliš často mal pocit, že niečo pod povrchom vrie. A on by radšej zomrel, než by dovolil, aby sa mu rozpadla rodina tak krátko potom, čo ju konečne našiel.

Kapitola 1. ¦¦ Kapitola 3.

Dúfam, že sa vám táto kapitola páčila. Ešte stále len začíname, takže sa k jednotlivým zápletkám len dostávam. Dnešný pohľad Nadyne pôdovne nebol plánovaný, ale povedala som si, že by bolo zaujímavé nahladnuť do "jej hlavy". Nemohla som toho prezradiť veľa, ale hádam vás to nesklamalo.

Kapitolu by som rada venovala týmto ľuďom: blotikovi, mime33, Perle, Mišičke, Mills, izzie22, mea, Marayes, Debb, crystalline a Christine.

Neviete si predstaviť, aká som šťastná, že sa vám príbeh zapáčil. Je to neuveriteľný pocit, keď vám niekto povie, že tie nezmysly, ktoré sa vám vytvárajú v hlave, pripadajú niekomu "pekné". Nikdy vám nebudme môcť dostatočne poďakovať.

Vaša Lili ;)

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Chybný klon - Kapitola 2.: