OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Chameleónka - 27. časť

10.08.2015 (09:00) • Trisha • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 676×

Myšlienky mi lietajú hore-dole. City sú nebezpečná priepasť, kam padám rýchlosťou svetla.  Moja Melánia je mŕtva! Mŕtva! A je to moja vina! Iba moja, hoci som ju nezabila. Bola to skurvená nehoda, no nebyť mňa... toho debilného pozvania na preteky... žila by! Takže som vrah. Vrah svojej lásky!  Preboha, čo som to spravila?! Myslela som na všetky možné konce, ale vo sne by mi nenapadlo  že... 

Dúfala som, že po Štetkinej vražde bude všetko ako predtým. Takto mal náš príbeh skončiť... príbehy... cha! Kraviny! Nič nie je príbeh. Toto je krutá realita.  Krutá...!

Veci som si poctivo pripravila, sledovala som Štetkine zvyky, takže som vedela kedy je sama, hoci tých dôb nebolo veľa. Raz som započula, že ju pozvali na výročie založenia krúžku tanečníčok, kde predtým chodila. Súhlasila.

Mala to byť oslava respektíve posedenie s trochou hudby. Špeciálne na to si prenajali sálu v športovej hale. Naša štetka tam mala prísť o pol ôsmej, aby trocha pomohla s výzdobou.  Môj plán bol dosť jednoduchý. Zopár zhodených rárohov. Ťažkých, samozrejme!

Malo to čertovsky bolieť! Tragická nehoda, kedy sa obeť udusí pod ťažkým nábytkom, omdlie od bolesti, prípadne silný otras mozgu, či puknutá lebka... závisí od šikovnosti a ja som veľmi šikovná. A keby náhodou, mala som pri sebe nôž. No skôr ako som stihla čokoľvek podniknúť, keď už vchádzala dnu, sa predo mnou zjavila Chameleónka.

Vyzerala nádherne uprostred prázdneho cvičiska autoškoly. Štíhlučká, útlučká, usmievavá!  Výrazná linka, neuveriteľne dlhé riasy, planúci pohľad, krvavo červené pery... vejúce gaštanové vlasy, čerstvo natočené do bohatých kučier...  Prekrásna! A to oblečenie! Jednoduché, obtiahnuté tielko, obľúbené tmavé rifle, čierne botasky. Presne jej štýl. Jej oslavný outfit. Pre mňa.

Usmiala sa na mňa. „Idem neskoro?“ Hlas mala zvodný a koketne nadvihla obočie. Milovala som ten výraz.

Zavrtela som hlavou. „Práve vošla, musíme si švihnúť, kým je sama.“

„OK,“ prikývla a rezko sme vykročili.

Bola som krok pred ňou, keď ma z ničoho nič zdrapila za ruku,  vykrútila ju za chrbát a tlačila ma na bok, do húštiny stromov. Po absolútnom šoku som sa jej snažila vymaniť, ale držala ma ako zveráku. A ja, že je slabá! Dobre to hrala to sa musí nechať.

 Trepla mi hlavu o strom, obrátila ma k sebe, predlaktie mi vrazila pod krk a v pravej  ruke žmolila akýsi maskáčový obdĺžnik. Ozvalo sa krátke klik a vyskočila z neho asi sedemcentimetrová  čepeľ.

Udivene som jej pozrela do očí. „To nemyslíš vážne!“ vyhlásila som a usmiala som sa. „Máme dohodu, neporušila som ju.“

„Zatiaľ,“ precedí cez zuby.

Mám ju pred očami akoby to bolo len teraz.  Pohľad má pevný, ale brada jej mierne skacká, na čele sa jej perlí pot, vlasy jej padajú pozdĺž tváre... Vyzerala tak sexy! Odhodlaná, tvrdá, neľútostná.  Predsa prišlo to dievča, do ktorého som sa  zamilovala. Mala som pocit, že neprešiel ani jediný deň, kedy som ju tak videla naposledy. A viem, že som sa jej mala báť, lebo mi šlo o život, ale cítila som iba rozkoš, že je znova pri mne, že sa to konečne skončí a čo viac... ona to skončí. Moja Melánia ma opäť zachráni...

 Pravdepodobne to tak brala. Viem ako premýšľala. Bála sa, že ju stiahnem so sebou, ale to som nikdy nemala v pláne. V podstate som sa nikdy nezamýšľala nad tým, že by ma zatkli...  verila som, že myslela na všetko a naozaj! Bola to hlavička... Asi si myslela, že by som v base nevydržala, tak prišla na spôsob ako zabiť dve muchy jednou ranou.  A nebránila som sa tomu.

„Urob to,“ šepla som koketne a pohodila hlavou. Bradou som jej pohladila ruku pod krkom.

„Urob to, Mel. Zachráň ma.“  Nadýchla sa, rukou prešiel tik.

„Urob to,“ pobádala som ju. Uprene ma pozorovala.  

„Urob to. Urob to! UROB TO!“ zvrieskla som. Zmocnila ma nenásytný ošiaľ! Túžba!  Hlas sa mi stupňoval v lačnej extáze, oči fanaticky sledovali špičku lesknúceho sa noža a jej tvár...

 Mykla sa, vycerila zuby a v sekunde mi ľadové ostrie tlačila na kožu. Dovolila si pozrieť na parkovisko. Ani živej duše, hoci nám stromy a plot zakrývali výhľad.

„Urob to,“ zapriadla som a pohladila si rozopnutú košeľu na hrudi.

Chcela som to.  Smrť z jej rúk...  Oči sa jej nádherne leskli. Ľavá dlaň mi zovrela hrdlo, nie silno, len si ma chcela podržať. Pravačka sa napriahla a ja som videla ten nádherný démonický plameň! Opäť živý a nenásytný! Nenávidela ma!

A vtedy... sa jej v očiach niečo pohlo. Akoby sa prebrala z tranzu.

„Nie,“ šepla rozochvene, viac sebe ako mne. „Nemôžem. Ja nie som ty! Nie som monštrum!“ Pustila nôž a tackavo odo mňa odstúpila. Celá sa triasla, v očiach slzy a pustila sa do behu.  

Primrznuto som stála. Nedokázala som sa pohnúť. Monštrum... hučalo mi v hlave. Vybehla na chodník, vlasy za ňou viali ak vlajka...

Zo zatáčky sa vyrútilo auto. Motor hučal, gumy skučali do nejakej rapovej piesne, vypeckovanej na maximum.

Keď to vyzeralo, že vodič to už má pod kontrolou, ozvalo príšerné  bum a nechutný piskot a károu prudko trhlo. Dostal defekt, hneď na to šmyk. Tá rýchlosť...! Nepredvídateľné pohyby...  a predsa mal jasný smer...!

„Mel!!!“ zvrieskla som a  rozbehla sa v pred. „Mel! Pozor!“ Nepočula ma. Bola dobrý dvesto metrov predo mnou

Hučanie motora, ďalší piskot... Spomalene som sledovala ako sa nekontrolovateľne rúti do boku.

Melánia ako beží, nevnímajúc nič len svoju bolesť a zrazu...

Tresk!

Výbuch červenej a výkrik! Rev taký strašný a kvílivý aký som jakživ nepočula. Chvíľu mi trvalo kým som si uvedomila, že patril mne. A v tom sa všetko zrýchlilo. Ako rýchle prehrávanie na prehrávači.

Rozmazane som videla ako z domov vychádzajú ľudia. Rýchlo sa strkali, tackali, ozvali sa výkriky... nevšimla som si kedy som skončila na kolenách. Ešte vždy som bola na tráve. Predo mnou tri stromy.

Nemôžu ma vidieť...blyslo mi hlavou hoci druhá časť ma ťahala k Mel. Musela som vedieť či prežila i keď som vedela, že... nie, musí prežiť!

Musí, je silná! Nemôže...  

Tackavo som sa vyškriabala na nohy. Kolená ma nechceli držať, ruky chabo hľadali oporu.  Stúpila som na niečo. Jej nôž. Rýchlo som ho vzala  a rozhliadla sa. Z každej strany sa valili ľudia. Po Štetke ani stopy. Snažila som sa nepozorovane odísť, ale... nešlo to. Moje nohy ma doviedli priamo k nej nech som sa akokoľvek  bránila.

Dodávala som si odvahu kým som na ňu pozrela.  

Lebku mala rozťatú, ruky a nohy v čudných uhloch a krv... všade krv... a jej oči... uslzené, plné šoku a hrôzy...

Zdvihol sa mi žalúdok, rozmazal zrak, po lícach stekali horúce slzy. Musela som ísť preč. Ďaleko od nej! Od mojej viny! Kiežby som jej utiekla...  

 Bežala som a bežala. Srdce mi divo tĺklo a hlava nekonečne opakovala: Melina vrahyňa! Melina vrahyňa! Melina vrahyňa! Tá bolesť ma zaliala ako tsunami. Je mŕtva. Kvôli mne! Mne!

To bola posledná myšlienka, čo mi zanikla vo zvratkoch.  Domov som sa dotackala na kolenách. Doslova. Nevládala som chodiť a keď som stručne povedala, čo sa stalo... samozrejme, upravene, mysleli si, že mi volal Slnko, tie ich debilné reči... nemohla som to počúvať! Jediný úkryt bol v mojej izbe. Ale... keď som vošla všade na mňa útočila jej tvár, oči...

„Lucka, ja viem, že si zranená, no život... je raz taký. Svet sa ti preto nezrúti. Iba sa otrasie...“ volali cez dvere.

Svet? Otriasť sa? Hlupáci!

Už niet sveta... Zhorel do tla... Prečo to nikto nevidí?

Robo spí na mojej posteli. Točila sa mu hlava a zas ma nespoznával. Bojím sa oňho. Viac než inokedy, lebo... uvedomila som, si že to, čoho som sa tak bála sa naozaj stalo. Zamilovala som sa doňho.

Ak by tento denník  niekto čítal, povedal by si, že som cvok.  Po smrti lásky skočiť rovno do nového vzťahu...? Som blázon! ( Veď kedy som bola normálna?) No myslíte, že som v pohode? Ani náhodou! Doteraz sa chvejem a moje pocity.... miešajú sa a krútia ako búrkové mračná, tornádo a netuším, čo z nich vypadne.

Celé dva dni som nevyliezla izby. Vkuse som plakala, odmietala som jesť aj piť, v noci som nespala a keď aj, budila som sa s výkrikom z nočných môr, kde ma prenasledovala ako anjel pomsty, s nožom a výkrikmi, že som ju zabila...

Milovala som ju. Tak veľmi, že.... Bože! Túžila som byť s ňou do konca života, hrať sa jej s vlasmi, kým by nezošediveli a my by sme nosili otrasné babičkovské veci... to jediné som chcela.  No odmietla ma. A ja som ju nedokázala znenávidieť. Nie.

Akokoľvek som bola nazúrená, pomyslenie na to, že je šťastná bolo... upokojujúce. Bolestivé jak sviňa, ale nakoniec vždy utišujúce. A to ma štvalo, ako ľahko sa vzdávam. A potom... keď som ju videla pod kolesami... ten pohľad... do smrti na to nezabudnem...

Robo sa pomrví a prehodí si cezo mňa ruku. Je strašne zlatý. Tvár sa mu uvoľní a vyzerá ako roztopašný chlapec. Usmejem sa.

Róbert... ach jaj, to je ďalšia kapitola sama o sebe.  Prišiel dnes, keď som mu volala, ale potom som to zavrhla hneď po prvom zvonení. Hodila som mobil do mamky, keď sa ku mne dobíjala. Nechcela som jej ublížiť, proste mi pukli nervy. Nemohla som ju počúvať. Ani oca včera.  Tie ich reči o tom, ako sa nemám trápiť.... kriste, všetko len zhoršovali! Keby vedeli...!!! Ale nemôžu.

A zrazu sa zjavil. Trieskal mi na dvere a... vo mne sa rozliala nádej.  Konečne niekto, komu môžem všetko povedať, a bude to chápať, myslela som si. Bola som tak šťastná, keď som ho začula, až ma to samú prekvapilo. Neuvedomila som si, ako mi chýbal. A keď ma objal... mala som pocit, že tak môžem zostať navždy. Zrazu... zrazu sa bolesť otupila. Ako je to možné? Netuším! Zdalo sa, že  ju doslova sal do seba... ako veľká špongia, špeciálne pre mňa...  

Asi dve hodiny trvalo, kým som sa ako-tak dala do kopy. Možno mi pomohlo písanie do denníka, na ktoré ma nahovoril. Tam som to dala von, myšlienku za myšlienkou, udalosť za udalosťou, všetko. Pomohlo to. Aspoň na kus sa mi zúžil bordel v hlave.

No potom prišiel ďalší šok.

„Utečme!“ vybafol na mňa. Sprvu som nerozumela, myslela som, že vtipkuje, no šialený lesk v jeho očiach vravel opak.

Začala som argumentovať školou, prácou, no musela som stíchnuť, pretože mi to tiež napadlo. Pár hodín po tej nehode. A čím viac som rozmýšľala, vedela som, že to urobím. Že to potrebujem, ale s Robom? S perve69rtom? 

Tá predstava ma ohúrila aj vydesila. Boli by sme len my dvaja. Jeho stav by sa zhoršoval a ja ... nevedela by som pomôcť.  Síce som si už niečo čítala, ale... každý deň? Celý čas sa oňho báť? Dávať mu nádeje, že ho raz začnem milovať...? A vtedy, presne v tom momente, sa mi v hlave premietol celý môj život. Skutočnejší a pravdivejší ako som ho doteraz vnímala...  akoby mi niekto stiahol z očí pásku a ja som sa uvidela jasne.

Najprv on, tak šikana, Chameleónka, šikana, rozchod, stredná,  zoznámenie s Robom, sex,  blog, vraždy, Robo, jej pokus zabiť ma, jej smrť... môj život nemal nijaké odbočky, stále sa motal okolo tých istých ľudí, a to poznanie ma dorazilo.

Možno sa nezdám, ale mám rada zmeny. Rada sa odreagujem, nespala som len s Robom a Mel. Za ten čas sa našlo pár nezáväzných vzťahov... Ale je to nič v porovnaní s tým, že  nemám priateľov, žiadne úspechy, nič...

Iba rodinu, ktorá je skvelá, ale cítim sa v nej ako outsider. Neadoptovali ma náhodou? Rečnícka otázka, priveľmi sa podobám mamku aj ocka. Ale moja povaha, myslenie je úplne iné! Sme ako dva protichodné vesmíry... síce s krásnymi spomienkami, ale záľuby? Zopár by sa našlo, kiežby to stačilo...

V škole som medzi tými nadpriemernejšími, ale čo z toho? Hoci mala druhoradý zmysel teraz... teraz nezáleží ani na tom..  Dizajnéri sa aj tak nahovno uplatnia... Moji spolužiaci ma berú normálne, pokecám s nimi a niektorí sa skúšali kamarátiť, no nikoho som k sebe nepustila. Asi zo strachu, že to bude ako na základnej...  

Jedine moji rodičia sú pri mne, no... to mi nestačí. Milujem ich, stále som od nich mala všetko, čo som chcela, avšak... nemôžem ostať. Nie som pri nich sama sebou a... nechcem im ublížiť. Aby sa za mňa hanbili. Ale kam ísť? Bez peňazí? Bez zručnosti? Bez strechy nad hlavou?

Na jednej strane som Roba potrebovala a vyslovil to,  no taká závislosť sa mi hnusí. Dáva mu nado mnou moc spútať ma, a to nedovolím. Sloboda je všetko čo mám.  A nie som príživník! Využívať priateľa je hnusné a zomierajúceho človeka je svinstvo na entú. Som aká som, ale i ja mám isté zásady a morálku.

No jeho dychtivý výraz... tak nadšený a láskyplný... nebol by schopný ublížiť mi. Chce len moje dobro. A splniť si svoje posledné želanie.

Prezeral si moje knihy, keď som naňho mrkla. Čo k nemu cítim? Dobrá otázka.  Tá ma trápi odkedy sa prisťahoval. Neprejde deň, aby som nad tým neuvažovala, avšak...  čím viac uvažujem, tým som zmätenejšia! Dobre, priznávam, že sa teším na každé stretko, rozhovor, na to čo zas vymyslí. A keď som pri ňom... je mi krásne. Zdá sa, že nemám žiadne problémy... že nič iné okrem neho nejestvuje...

 Otočil sa a ja som sa znova zadívala inam. Sadol si vedľa mňa na posteľ. Začali ma svrbieť pery. Už asi viem, ako si to ujasniť. Zvrtla som sa k nemu. Náhle a bezmyšlienkovito.

„Pobozkaj ma!“ vyzvala som ho a moje vnútro sa po tých slovách zachvelo. Bála som sa toho, čo príde a zároveň horela nedočkavosťou. Čo ak sa ten chaos znásobí?

Vyvalil oči, potom sa usmial a nedočkavo sa ku mne naklonil. Obtrel sa mi o nos a mnou prešiel elektrický prúd. Privrela som oči a sústredila sa na bozk.

Zahalil ma opar levandule, citrusov a neviem čoho. Proste svieža, sexy vôňa. Kožu mal neuveriteľne hebkú, pery lahodne mäkké, ruky mu blúdili po mojom chrbte, tvári,  krku...  a ja som mala pocit, že vo mne všetko exploduje. Ako utajená sopka, lev, čo sa konečne prebudil a víťazne zreval!

Toto bol ten pocit, za ktorým som sa celý život tak hnala! Rozochvel mi telo, prebleskol nervami, rozkmital srdce, zježil mi vlasy...! Bola mi zima a predsa horúco! Cítila som a predsa necítila! Akoby som sa dostala mimo svojho tela...  niekam... do raja.

Moja myseľ bola priezračne čistá. Žiadne myšlienky iba toto. On a jeho telo. Nič viac a nič menej. Dokonalosť.

A zrazu sa mi rozsvietilo, prečo som ani po Rozvracačkinej vražde necítila víťazstvo! Moje srdce sa preorientovalo na iný cieľ bez môjho vedomia! Krpatý, všivavý  zradca!   Myslela som, že chcem Melániu, odplatu Ničiteľom, vybiť si hnev, ale až teraz mi doplo, že posledné týždne som chcela jeho.

Môjho dávneho milenca, chalana na prahu smrti...

Kurva! Potrebujem psychiatra!

26.časť  ||  28.časť

Nakoľko sa nám tu rysuje nový párik, chcela by som vedieť vaše dojmy. Myslíte, že to bude fungovať, alebo je to číre "zatmenie mozgu"?

Autor: Trisha (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Chameleónka - 27. časť: