OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Boys and girls - IV. New York

29.03.2013 (11:00) • SharonBalmore • Povídky » Na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 736×

New york - (Evelyn)

Už som na brigádu nešla. Tie posledné dni som sa balila. Konečne prišiel posledný večer, ktorý som mala stráviť v Portugalsku.

Ktosi zazvonil. Automaticky som zbehla po schodoch a vpálila som do predsiene. Keď som ho zbadala na chvíľu sa mi rozbúchalo srdce, pretože som ho tie tri dni nevidela a tak som po tom túžila. Niečo rozoberal s Ashley, ktorá ma predbehla. Hneď čo si ma všimol stuhol.

Usmiala som sa na neho a naznačila mu, nech ide za mnou. Keď sme sa ocitli v mojej izbe, zabuchla som dvere a zamkla ich. Otočil sa ku mne a usmial sa. Prvýkrát v mojom živote sa mi pri jeho úsmeve takmer podlomili kolená.

Hodila som sa mu do náruče. Najprv sme sa nevinne objímali, ale asi po dvoch sekundách to ani jeden z nás nevydržal. Nemilosrdne ma dvihol zo zeme a pritlačil ku stene. Začal ma bozkávať a ja som dúfala, že sa to nikdy neskončí. Tlačil ma na stenu a jemne mi jazykom tlačil na pírsing v jazyku.

„Och,“ vzdychla som, „Cj...“

Na chvíľu sa odtiahol a pozrel sa mi do očí. Zaiskrilo sa mu v nich a ja som vedela, že má nejaký plán. Zasmial sa a vzal ma do náruče. Hodil ma na posteľ a ľahol si vedľa mňa.

V tej chvíli som vedela, že sa mu môžem zveriť so všetkým. Aj s tým, ako si veľmi prajem, aby mohol ísť so mnou.

Pokrútila som hlavou nad mojím nápadom, ktorý mi zrazu prebehol hlavou.

Posadila som sa na neho a stehnami som mu obopla boky. Chvíľu na mňa prekvapene hľadel, a potom sa zahryzol do pery. Pomaly som mu začala rozopínať košeľu a prstom som mu prechádzala po svaloch na bruchu. Pretočil sa a ja som zrazu bola pod ním. Strhol si košeľu a pritlačil svoje pery na moje. Vkladal do toho všetko, čo cítil. Mala som pocit, akoby sme boli jeden – vedela som čo cíti, ako chce aby so mnou mohol byť navždy. Vyzliekol mi tričko a začal mi perami schádzať nižšie a nižšie. Pri pupku sa zastavil. Začal sa mi jemne hrať jazykom s pírsingom. Nepáčilo sa mi, že sa tam zastavil a nepokračoval. Zavrčala som a prevrátila som nás späť. Hltavo som mu rozopínala nohavice. Zrazu jeho ruka vkĺzla do mojich nohavičiek.

„Cj...“ vzdychla som mu do pier.

Cítila som ako sa usmieva. Keď som mu  nevedela vyzliecť nohavice, nahnevane som ho prestala bozkávať a snažila sa ich dať dole. Rozosmial sa nad mojou nešikovnosťou a prevrátil sa. Sám si ich rozopol a ja som mu ich doslova strhla. Znovu sa zasmial a potom si zahryzol do pery. V slabinách mi bilo srdce. Vrhla som sa na neho.

„Ty moja tigrica,“ zašepkal, keď som sa ho dotkla.

Zobudila som sa ležiac na jeho hrudi. Cj sa usmieval a hladil ma po nahom chrbáte. Ani som si nespomínala, kedy som presne zaspala. Vedela som len, že to bola najkrajšia noc v mojom živote.

„Nechoď preč!“ Zosmutnel zrazu.

Zahryzla som sa do pery. Možno by bolo lepšie neodísť. Vo vnútri som cítila, ako veľmi tu chcem ostať. A nie len ostať, ale byť s ním. Pobozkala som ho na nahú hruď a rukou mu začala jemne kĺzať nižšie a nižšie po hrudi. Keď som ho hladila po jeho pneumatikách na bruchu, zastavil ma jediným dotykom.

Zdvihla som zrak a pozrela mu do očí. Konečne mi vyjadril to, čo ku mne možno cítil od začiatku a ja mám práve teraz odísť. Ale mohla som si splniť sen. Navyše tam nebudem navždy! Vrátim sa a potom ho už nikdy neopustím.

Vonku bola tma. Na mojim digitálnych hodinách svietili tri hodiny ráno. Pozrela som sa na mierne potrhanú obliečku na perine. Vzdychla som.

Odísť a splniť si sen, alebo tu ostať a byť so Cjom?

Znovu som si vzdychla a vytiahla sa vyššie. Pritlačila som svoje pery na jeho. Bol to len letmý bozk, ale vzbudilo to vo mne emócie a zrazu sa všetky moje hormóny začali búriť. Lenže to ma ešte viac zmiatlo. Keby sa to nestalo, tak by som bola presvedčená a išla do New Yorku. Lenže teraz, keď som cítila čosi ku Cjovi tak to už len tak nešlo. Pozrela som sa do jeho žiariacích očí. Bola v nich túžba. Tá túžba byť so mnou, ktorú vkladal do všetkých pohybov.

Tak, sakra, odísť či neodísť?!

Zobudil ma rozruch sa dverami. Cj spal a na hodinách žiarilo šesť hodín ráno. Ktosi zaklopal na dvere. Nahla som sa ku Cjovi a jemne ho perami pošteklila na uchu. Hneď ho to zobudilo a on ma prevrátil pod seba. Zasmiala som sa.

„Evelyn?!“ počula som otcov naliehavý hlas za dverami.

„Vieš, že nemám rád, keď sa zamykáš!“

„Sakra!“ zašepkala som Cjovi do pier.

Aj jemu došlo, že sa otcovi asi nebude páčiť, že tu spolu ležíme a navyše, kto vie ako dlho. Ihneď som vyskočila z postele a začala zbierať zo zeme svoje oblečenie. Otec stále klopal na dvere.

„Evelyn!“ zvýšil hlas.

„Oci!“ odpovedala som mu.

„Ev?“ oslovil ma potichu Cj.

Dvihla som pohľad, a keď som si všimla ako tam stojí len v boxerkách, takmer som zabudla na otca a znovu sa na neho vrhla. Zastavil ma až jeho pohľad, ktorý mi jasne naznačoval, že by to asi správne nebolo.

„Do kúpeľne!“ zašepkala som mu a ukázala na biele dvere v rohu izby.

Ihneď poslúchol a cestou pozbieral všetko oblečenie. Otec naliehavo klopal na dvere.

„Evelyn,“ ozval sa Ashleyin hlas.

Došľaka! Tá nie! Ak vykecá otcovi o Cjovi, som v...

„Raňajky sú na stole.“

Zrazu som začula neustále sa vzdaľujúce klopkanie opätkov a otcových topánok. Vydýchla som si a pustila Cja z kúpeľne. Mierne sa pousmial.

„To bolo o chlp,“ povedali sme naraz.

Nakoniec som sa predsa len rozhodla, že sa vydám do New Yorku s podmienkou, že sa ešte do konca prázdnin vrátime do Portugalska. Otec sľúbil, že kedykoľvek si zmyslím sa vrátiť, kúpi mi prvú letenku späť a môžem ísť.

Lúčenie bolo vždy to najhoršie! Teda v niektorých prípadoch. So Cjom som si to vybavila v noci a rozlúčili sme sa síce aj na letisku, ale to už bolo len tak narýchlo, aby sme stihli lietadlo. Georgiana bola tiež milá, keď pobehovala po celom dome a nosila mi veci, ktoré som zabudla – keď som odchádzala, tak sa dokonca rozplakala. A Ashley? Na jej očiach som videla, že nebola nikdy šťastnejšia. Totižto otec sa rozhodol, že sa Georgiana musí starať o dom, tak tam môžu bývať kým sa nevrátime. Ashley mohla ostať tiež.

V lietadle tiež nebolo zle, ak neberieme tú časť, keď otec hodil tyčku do môjho kuraťa. Potom ho letuška odviedla kdesi dozadu, aby nestrašil spolucestujúcich. Po hodine, čo som tam sedela sama, som sa už začala báť, čo s ním urobili. Ale nakoniec sa vrátil.

Na letisku nás vyzdvihla limuzína a my sme sa ocitli v New Yorku. Čo je prvá vec, ktorá ma napadla pri pohľade na neho? Toľký zhon! Nikto nebol v kľude. Dokonca aj v kaviarňach, bolo vidno na tvárach ľudí, že sú nespokojní a ponáhľajú sa.

Cestovali sme dlho. Už som si myslela, že sa ani nezastavíme. Nakoniec vodič zaparkoval auto pred domom. Bol dvakrát taký veľký ako otcov, ktorý ho tiež nemal malý. Na rozdiel od mňa a mojej mamy si otec a jeho priatelia očividne žili v luxuse a nie v starých studených bytoch pri železničnej trati.

Nestačila som sa diviť. Keď sme vystúpili z auta čosi na mňa vyskočilo. Tak som sa zľakla, že som urobila krok späť a znovu si sadla na zadok do limuzíny. Ako sa však ukázalo, boli to iba dvaja huňatí zlatý retriveri. Mne to však stačilo na to, aby som sa zľakla.

„Snáď mi nechceš povedať,“ zasmial sa otec, „že sa bojíš psov?“

„N-nie!“ zamietla som.

Ihneď som vyskočila pomôcť otcovi a tomu šoférovi. Akurát som vyťahovala poslednú tašku a šofér zatváral kufor, keď sa z verandy ku nám začali blížiť tri postavy.

V jednom z nich som spoznala starého otcovho priateľa. Videla som ho ako malá a bol na mnohých fotkách, ktoré sme mali doma. Mama ho označovala ako „darebáka Toma“. Na prvý pohľad vyzeral takmer úplne rovnako, ale keď sa priblížil tak som si všimla značné zmeny: neoholenú striebristú bradu, dlhšie vlasy s náznakom šedín a pár vrások.

„Ahoj, Jamie!“ prirútil sa k môjmu otcovi a zovrel ho v jeho veľkých rukách.

Radšej som o krok ustúpila a ďalej sa ťahala s taškami.

Ďalej tam bolo malé blonďavé dievča s nádherným úsmevom. Mala malé jamky v lícach a vyzerala roztomilo. Musela som sa na ňu usmiať.

Určila som, že chlapec, ktorý stál vedľa nej, musel byť jeho brat. Mal rovnaký tvar tváre a rovnaké modré oči. Netváril sa príliš nadšene, ale ani ja som sa tak necítila.

V skutočnosti som si predstavovala New York úplne inak. Ale kto vie? Veľa vecí sa ešte môže zmeniť.

Zrazu som pocítila drsnú otcovu ruku na mojom pleci a pach jeho kolínskej. Pritiahol si ma k sebe a takmer ma rozpučil.

„Tak, predstavím vás! To je Joshua a Susannah. Práve som sa dozvedel, že Alec príde až v stredu.“

Urobil malú odmlku, aby som si ich mohla prezrieť. Potom dodal: „A toto je moja prvorodená dcéra Evelyn.“

Prvorodená... Ty nemáš druhú dcéru! Ashley nie je tvoja dcéra!

Lenže to nebolo to pravé čo ma šokovalo. Ale ten prekvapený Joshuov pohľad. Na mieste stuhol a padla mu sánka. Díval sa na mňa, akoby ma poznal. A možno sme sa aj poznali, pretože sa mi jeho tvár zdala povedomá. Len som si nevedela spomenúť, kde som ju videla.

Joshua...

Bolo divné zobudiť sa v tichu. Nikde nikto nehučal žiadnym vysávačom, nepočula som žiadne hádky otca cez telefón, ani Ashleyin falošný spev. Chýbal mi tu iba Cj.

Nespokojne som sa snažila ho nahmatať vedľa seba, ale nebol tam. A to ma prebudilo na toľko, že som sa na všetko vykašľala a išla si spraviť raňajky. Hodila som na seba čierne šaty s bielimi bodkami, ktoré mi darovala Georgiana na Vianoce a zbehla do kuchyne.

Na moje prekvapenie za stolom sedel Joshua. Prehrabával sa v miske s cereáliami a hral sa s obrusom.

„Dobré ráno,“ ozvala som sa.

Ihneď zdvihol hlavu a pozrel sa mi do očí.

Sú tak krásne modré... Do šľaka! Evelyn!

„Čus!“

Nič viac? Len „čus“? Nič ako: „ako sa ti spalo?“ To je všetko? Len „čus“?

„Hm... Máte chlieb?“

Pozrel sa na mňa ako keby som bola idiot a povedal: „Nie!“

Zvraštila som obočie a potom dodal: „Na pulte vedľa mixéru, Evelyn!“ Pri tom zdôraznil moje meno.

Hneď ako to vyslovil, som mala pocit, akoby ma nenávidel. Lenže ja som nevedela prečo. Nemala som najmenšie potuchy, skadiaľ ho poznám a skadiaľ on pozná mňa.

„Ďakujem, Joshua!“ oplatila som mu to.

„Takže ty si sestra Ashley?“

„Nie je moja sestra!“

„Máte rovnakého otca.“

„To však neznamená, že sme sestry.“

„Teoreticky áno, veď...“

„Ale nie prakticky!“

Vzala som si chlieb a pozrela na neho. Tváril sa trochu zmätene a pri tom panovačne. Niečo nebolo v poriadku. Väčšina ľudí sa ma na Ashley nepýta. Ale on sa pýtal a navyše som mala pocit, akoby sa tí dvaja poznali nejak dôverne.

„A kde máte nejakú zeleninu?“

Dvihol zasa pohľad na mňa.

„Zelenina je tu a ak by si chcela maslo a salámu, tak chladnička je za tebou.“

Prikývla som a ihneď pozbierala všetky ingrediencie. Sadla som si oproti nemu a chvíľu ho sledovala ako sa unudene hrabe v svojich raňajkách. O chvíľu ho to už asi prestalo baviť, postavil sa a šiel s tým von.

„Josh?“ oslovila som ho.

Zvrtol sa a ja som pri jeho pohľade mala pocit, že ma zavraždí.

„Ako si mi to povedala?“

„Josh...“

„Nehovor mi tak! Nemáš právo ma oslovovať Josh! Je ti to jasné?“

„A ty prestaň kričať! Vyzeráš ako pretiahnutá paradajka.“

„To hovorí tá pravá.“

„Prečo?“

„To ty sa ku svojej sestre nepriznávaš, aj keď ti nič nespravila.“

„Ashley nie je moja sestra! A nevieš o nás nič, tak sa do toho nestaraj, jasné?“

„Viem o vás dosť na to, aby som sa do toho mohol starať, Evi!“

„Evi?“ oslovil ma sladký hlas.

Otočila som a pozrela sa na otca a mamu. Držali sa za ruky a usmievali sa. To bolo poslednýkrát, čo som ich videla spolu.

„Drž hubu!“ zvrieskla som na neho.

Ihneď som sa otočila a utekala som do izby, nechávajúc za sebou len prievan a Joshuov pohľad, ktorý mi upieral na chrbát.

Nevie o mne nič! Nepoznáme sa!

Autor: SharonBalmore (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Boys and girls - IV. New York: