OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Americká Univerzita - 14. kapitola

12.06.2016 (17:00) • Shaun • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1728×

14. kapitola

Sivým dňom sa ozve salva. Zvuk sa odrazí od stromov a šíri sa na oblohu. Nasleduje ďalšia rana. Na pódiu, potiahnutom bielymi plachtami, sú tri čierne truhly. Na prvý pohľad vyzerajú obyčajne, no ich boky zdobí pradávny jazyk hovoriaci o veľkých bitkách a ešte väčších víťazstvách. Aj keď ho už skoro nikto nedokáže čítať, zdobia sa nimi truhly Svetlých démonov, ktorí sa vracajú späť k našim predkom, prvým kráľom a kráľovnám. Na boku pódia stojí pätica mužov, ktorá je odetá do snehovo-bielych uniforiem a páli do vzduchu. Keď salva skončí, reči sa znovu ujme jeden z rady starších.

V koloseu zasadenom do zeme sú zaplnené skoro všetky sedačky. V spodných radoch sedia Strážci z komanda, ktorí sa po dvoch dňoch neúnavnej liečby boli schopní sami hýbať. Chýba ich len niekoľko, ktorí ešte stále ležia na ošetrovni. V rade za nimi sedia učitelia a John Erick. Práve riaditeľovi sa podarilo dovliecť na pohreb Strážcov aj väčšinu študentov. Neviem, ako to urobil – možno im to dal príkazom – ale pohľad na zaplnené rady ma zahreje pri srdci.

Jediná osoba, ktorá tu najviac chýba, je Margaret Coln. Podľa rečí ostala v hlavnom stane plánovať ďalší útok proti nepriateľovi. Lenže aj keby to bola pravda, neospravedlňuje ju to. Ako najvyššia riaditeľka Asociácie démonov mala teraz ona stáť na pódiu a prehovárať ku Strážcom.

Na konci pohrebu čierne truhly naložia mocný chlapi do pohrebných vozov. Telá budú prevezené do strediska Asociácie, kde budú predané rodinným príslušníkom alebo spálené. Spomeniem si na miestnosť, ktorá sa nachádza pod budovou Asociácie. Niektorí jej hovoria aj Cintorín. Miestnosť je malá, no jej steny sú vykladané malými truhličkami s popolom padlých Strážcov. Je ich tisíc ba možno viac. Vždy, keď som navštívila Cintorín, prebehla mi telom husia koža. Občas som i pokľakla, čím som im vzdávala hold. Aj teraz, pri odchádzajúcich pohrebákoch, klesnem na koleno.

Keď sa brány zavrú, každý sa vytratí vlastným smerom. Pohľadom zavadím o Johna Ericka, ktorý sa s niekým rozpráva, potom na mňa zakýva, aby som sa zdržala, no ja kráčam ďalej. Nepotrebujem sa s ním rozprávať. Teraz sa potrebujem rozprávať s niekým iným.

Zamierim na ošetrovňu. Krátko zaklopem na biele dvere v malej chodbičke, následne vojdem. V kresle za písacím stolom sedí doktorka Roxy. Na sebe má biely plášť, ktorý si nedala dole už pár dní. Vlasy má neupravené, tvár predĺženú únavou a oči bez lesku. Venuje mi len krátky pohľad, kým nos zavŕta späť do papierov.

Prejdem cez záves predeľujúci miestnosť a vojdem do lôžkovej časti. Od mojej prvej návštevy ošetrovne sa tu udialo pár zmien. Najväčšou z nich bolo, že aj keď bol priestor malý, Roxy prikázala predeliť lôžka závesmi, ktoré dodávali aspoň aké také súkromie.

Prejdem k poslednému lôžku v miestnosti, kde pacienta sotva vidieť spod bielej prikrývky. Keď sa posadím na malú stoličku, ktorú som si priniesla pred dvomi dňami, posteľ zavŕzga a chorí sa otočí ku mne.

„Ahoj, Roman,“ pozdravím ho. Na tvári vykúzlim úsmev.

Roman Arey vyzerá strhane. Nie som si istá, či je to kvôli jeho zraneniam, alebo kvôli tomu, že počas jedinej noci prišiel o troch svojich mužov a ďalší z nich sa možno nedožijú odchodu komanda z univerzity. Pohladím ho po tvári a snažím sa vyrovnať vrásku na jeho čele. Roman na mňa pozrie prepadnutými očami.

„Pohreb, už sa skončil?“

Prikývnem. Roman zovrie viečka. Viem, ako veľmi si prial byť na ňom, no po tom, čo mu včera zlyhalo srdce a doktorke sa ho ledva podarilo znovu nahodiť, bolo lepšie, že sa nehýbal.

„Ako sa cítiš?“ preruším jeho mlčanie.

„Bolo mi už aj lepšie.“

Zahryznem si do pery. Po dva dni som sa ho to nedokázala opýtať, aj keď informácie o tom, čo sa stalo pred dvomi dňami v meste, sa školou šírili ako požiar. Tí, ktorí z toho vyviazli bez zranení, podali Margaret podrobnú správu. No boli príliš ďaleko a nebojovali s Potomkami. A tí, ktorí bojovali, boli buď mŕtvi, alebo ležali v nemocnici. Rany ešte nie sú zahojené, no je najvyšší čas opýtať sa, čo sa vlastne stalo.

Roman, akoby mi to vyčítal z tváre. „Viem, čo sa chceš opýtať, Sofija. Ale nepoviem ti nič viac, čo už vieš.“

Nadýchnem sa a opýtam sa otázku, ktorá ma najviac zaujíma. „Skutočne tam boli traja Potomkovia?“

„A ešte stále sú. Traja inteligentní Potomkovia, ktorí spolupracujú.“

Z úst mi vyjde nadávka. Moja myseľ sa túto informáciu snaží spracovať už pár dní, no až teraz si naplno uvedomím, čo to znamená. Traja. „Ako je to vôbec možné? Nikdy sa nič také nestalo, tak prečo práve tu...“

„Nepoviem ti, prečo. Ak by som to vedel, zničil by som problém a nenechal svojich chlapov umrieť.“ Odmlčí sa. S tou vecou sa len ťažko vyrovnáva a ešte ťažšie sa mu o nej rozpráva. 

„Margaret už plánuje nový útok,“ poviem, čím zmením tému. Romaovi sa rozšíria oči strachom.

„To nesmie! Potomkov je príliš veľa a nás málo. Ak tam niekto znovu vyrazí, bude to samovražda. A potom padne celé mesto aj škola.“

Chytím ho za ruku, aby sa upokojil. Ešte nikdy som ho nevidela takého vydeseného. Ten nebojácny poručík, ktorý ku mne kedysi podišiel vo výcvikovom stredisku pre Strážcov, bol teraz preč. Miesto neho predo mnou ležal kapitán, ktorý vyzeral múdro, no požieral ho strach. Nič mu však nezazlievam. Bojím sa rovnako – ba možno viac – len to nedávam najavo.

„Čo teda chceš, aby sme urobili?“ spýtam sa. „Máme sa opevniť v škole a čakať, kým si po nás prídu? Nebol si to práve ty, ktorý mi pred pár rokmi povedal, že najlepšia obrana je útok?“

„Žiadny útok,“ pokrúti hlavou. „Nie teraz, nie v takejto situácii. Áno, navrhujem, aby sa posilnila škola. Alebo nech sa zavrie. Nech riaditeľ pošle všetkých študentov preč a komando sa vráti do Asociácie.“

„Chceš prenechať toto územia Potomkom? Chceš, aby sme ušli?“ Nemôžem uveriť vlastným ušiam. Musím sa držať, aby som nevyskočila zo stoličky a jednu mu nevypálila.

Roman sklopí pohľad. „Chcem, aby sme ušli. Tak ďaleko, ako to len bude možné. A zrovnali to tu so zemou.“

Pichne ma pri srdci. Romanove slová mieria do našej spoločnej minulosti, keď sme sledovali horiace mesto plné ľudí a pár Strážcov. Nad ich ohorenými telami sme sa obaja zaprisahali, že už nikdy v živote nič také nedovolíme alebo toho nebudeme súčasťou. Avšak teraz je kapitán ochotný použiť rovnaký plán. Plán, ktorý zničí územie, kde žijú rodiny a vyštudovali celé generácie.

Postavím sa. Ľutujem, že som túto tému vôbec načínala. Chcem odísť, no v tom si uvedomím, že som stále nedostala odpovede na svoje otázky.

„Roman, čo sa tam stalo?“ spýtam sa priamo. Už si nezaslúži, aby som okolo toho chodila ako okolo horúcej kaše. Taký človek, ktorý je ochotný zabiť stovky, ak nie aj tisíce, si nezaslúži moje zľutovanie.

„Videl som peklo, Sofija. Plamene, ktoré pohltili nás všetkých.“ Otočím sa na neho a znovu si sadnem. Roman nemá na výber, začne rozprávať: „Urobil som nový plán formácie. Posunuli sme sa o niekoľko blokov na západ k starej časti mesta. Prešlo niekoľko hodín a tímy stále nič nemali. Vieš, ako to chodí – ak nemá Strážca akciu, začne zamŕzať. Dal som povel presunúť sa na začiatok mesta, ako vedie cesta smerom ku škole. Spomenul som si, že tam bola zabitá tá študentka. Až k starým továrňam sme sa však nedostali.“ Nadýchne sa. Je to na neho priveľa, no i tak pokračuje:

„Napadli nás počas presunu. Začali na chvoste, ktorý zaostal za ostatnými. Boli to ostreľovači, cvičení na väčšiu vzdialenosť. Vo vysielačkách sme počuli lámanie kostí, trhanie svalov a strašný rev. Nemali šancu. Môj tím k nim dorazil ako prvý. Potomkovia tam však už neboli. Presunuli sa, rozdelili a napádali moje tímy po jednom. Nevedeli sme, kam skôr. Odvšadiaľ bol počuť rev a volanie o pomoc. Vtedy som si uvedomil, že nemáme šancu. Poslal som pre autá a sám sa vydal na pomoc najbližšiemu tímu. Akoby na to čakali.“ Romanovi potemnejú oči a ja viem, že sa znovu ocitol pri tej noci.

„Videl som mladé dievča. Mohla mať pätnásť, možno o rok viac. Celá bola od krvi. V očiach mala také šialenstvo, čo by vydesilo aj toho najväčšieho Strážcu. Jej mladosť ma prinútila na okamih zastaviť. Bol som len blok od svojich mužov. Viem to, počul som streľbu. Vytiahol som meč a ona sa proti mne rozbehla. Náhle skočila na stenu a bežala po nej na štyroch akoby jej gravitácia nič nehovorila. Bojoval som s ňou. Odsekol som jej ucho, zrevala. Akoby jej to dodalo silu. Sotila ma do steny a mojim mečom mi prebodla pľúca. Volal som o pomoc ako malý. Nedokázal som sa postaviť. Keď sa ku mne sklonila, prstami mi prešla po krvavých ústach. Myslel som si, že je to môj koniec. No ona si len priložila prsty k perám a ochutnala moju krv. Odpľula si. Zrejme som jej nechutil.“ Zachechce sa, tvár mu pretne bolesť a tak sa znovu upokojí. „Odišla. Nechala pomalú smrť, nech si ma väzme. Našťastie sa pár chlapom podarilo zahnať jedného z Potomkov a našli ma. Neviem, ako sme sa dostali do auta či do školy. Spomínam si už iba na rev a na tvoj hlas.“  

Kapitán dohovorí. V očiach sa mu lesknú slzy a ja ho znovu pevne chytím za ruku. Spracovávam nové informácie. Jednému z toho nerozumiem. „Potomkovia sa riadia základnými životnými potrebami. Spia, keď musia, jedia, keď musia. Toto znie, akoby zabíjali pre zábavu. Načo by inak napádali Strážcov a ohrozovali tým vlastné životy?“

Roman sa tiež zamyslí. „Skôr to vyzeralo, akoby niečo hľadali. Inak by ma to dievča asi zabilo, nie?“

Roman to trafil. Uvedomím si to o pár hodín neskôr, keď sedím na pohovke v spoločenskej miestnosti na internáte. Prechádzam si celú vec znovu a znovu a hľadám možné riešenie, ktoré by vysvetľovalo správanie Potomkov. Niečo hľadali. Je to najlogickejšie a najjednoduchšie vysvetlenie. Lenže čo? Alebo lepšie povedané, koho?

„Profesorka Sophia?“

Otočím sa na mladé dievča. Svetlá študentka prešľapuje z nohy na nohu pri mojej pohovke. Ruky sa jej pritom trasú a vyzerá akosi bledo.

„Volajú vás do hlavného stanu. Pred budovou na vás čaká Strážca. Mal ísť po vás, no riaditeľ im zakázal chodiť do tejto budovy, takže-“

„Tak poslal teba,“ dokončím za ňu. Neviem, čo odo mňa chcú, no pýtať sa na to len náhodne odchytené dievča je zbytočné.

Vyskočím z pohovky a poďakujem sa za doručenie správy. Pred internátom na mňa skutočne čaká Strážca. Okamžite ho spoznám vďaka čiernej páske, ktorou má prelepené oko. Vyzerá ako pirát, no tento vtip si radšej nechám pre seba a vyhreším sa, že mi vôbec napadol.

Strážca ma zavedie do stanu, pričom neprehovorí ako slovo. V stane sa tlačí niekoľko démonov. Za vrchom stola sedí Margaret Coln. Má zopäté ruky a na tvári neprirodzený úsmev. Vedľa nej stoja dvaja starí muži z rady. Ja sa postavím vedľa troch Strážcov z komanda. Ich tváre si pamätám z noci, keď sme lovili Potomka. Všetci traja velili rôznym týmom, preto usúdim, že ich hodnosť bude asi vysoká.

„Sophia Drane,“ osloví ma Margaret. Obrátim na ňu svoju pozornosť. „Som rada, že ste nás poctili svojou prítomnosťou. A zároveň by som sa vám chcela poďakovať, za záchranu kapitána Areya. Keby nebolo vás, zrejem by tu dnes s nami už nebol.“

Zamračím sa. Jej nezvyčajná milosť je podozrivá. „Bola to moja povinnosť. Ale nemyslím si, že ste zvolali takéto zhromaždenie len preto, aby ste mi poďakovali.“

Margaret zväčší svoj úsmev a chladné oči jej zablikajú vzrušením. „Máte pravdu, nezavolala. Vás všetkých som si dala zavolať z jediného dôvodu. Strážcovia už dosť oddychovali. Ja načase, aby sme sa vrátili do mesta a odplatili sa Potomkom za ich milé privítanie.“

V stane nastane hrobové ticho. Som prekvapená, i keď jedna moja časť to očakávala. Jeden zo Strážcom vedľa mňa sa pohne dopredu.  

„Chcete nás poslať na samovražednú misiu? Je nás málo a bez kapitána a chlapov na ošetrovni ešte menej. Pobijú nás ako chovné prasce na bitúnku. Chlapi do toho nepôjdu. Nie po tom, čo sa stalo minule.“ Strážca rázne krúti hlavou. Margaret jeho výbuch však nijako nerozhodil. Stále sa usmieva od ucha k uchu.

„Pôjdu tam, pretože sú to Strážcovia. Na takéto situácie boli cvičení,“ namietne riaditeľka. V mysli jej odporujem – nikto z nás nebol cvičený na jedného inteligentného Potomka a nieto ešte na troch. V tom sa obráti ku mne a prebodne ma pohľadom. „Už máme plán, ktorý vám zaručí istú výhodu, ak vyjde.“

 Margaret sa postaví. Obíde stôl, podíde ku mne a spak ruky mi prejde po líci. Nedokážem sa prestať mračiť. Jej chovanie ma vyvádza z miery.

„Už dávno vieme niečo, na čo sme zabudli. Neprikladali sme tomu ťažkú váhu, no teraz nám to môže veľmi pomôcť.“ Vráti sa k svojmu stolu a posadí sa na jeho okraj. Pohľad zo mňa nespúšťa. „Pri vypočúvaní Sophii Drane, sme sa dozvedeli, že Potomok ochutnal jej krv pri prvom raze, keď sa stretli. Pri ďalšom love sa jej nechcem ukázať, no sledoval ju. To môžu potvrdiť tri mŕtvoly, chlapca a jeho rodičov, s ktorým sa Sophia stretla. Potomok ich zabil, no nevieme prečo. A ďalej je tu ich posledné stretnutie, Potomok napadol študenta, s ktorým Sophia bola.“

Nie je mi jasné, kam tým Margaret miery a podľa výrazov Strážcov ani im. Ona hneď pokračuje: „Tri stretnutia, to je podľa nášho názoru príliš veľa, aby to mohla byť náhoda. Ten Potomok vás sleduje – možno už od okamihu, ako vojdete do mesta, Sophia. Takže sme sa s ostatnými členmi Asociácie zhodli na tom, že pre plán zabiť Potomkov čo najrýchlejšie, bude prirodzené, ak vás použijeme ako návnadu.“

Zamľaskám. Margaret sa nikdy netajila tým, že ma nemá v láske. Teraz to už však bilo do očí. „Čo presne myslíte pod pojmom návnada?“ spýtam sa. Nikto iný zjavne nie je v stave na jej slová reagovať.

„Pôjdete do mesta spolu so Strážcami. Tí sa rozmiestnia a vy budete neozborejná prechádzať ulice mesta. Pokiaľ máme pravdu a jeden z Potomkov vás sleduje, určite neujdete jeho pozornosti. Po tom, čo ho prilákate k sebe, sa o zvyšok postará komando.“

„A keď nebude dosť rýchle?“

„Nemajte strach. Potomkovia sú síce silní a rýchli, ale aj oni majú jednu slabinu. A tou je ich potrava. Keďže sú poloviční ľudia, nedokážu prijímať krv tak rýchlo ako Temní démoni. Potomok musí zastaviť a v pokoji sa najesť. Prečo si inak myslíte, že väčšinu ich obetí nachádzame na tmavých a odľahlých miestach? A na druhú stranu, navrhujem vám, aby ste si skryli niekde pištoľ. Ste Strážca, viete sa predsa brániť, nie?“

Zaškrípem zubami. Viem sa brániť, ale ani slovo nepadlo o tom, že Potomkovia sú traja a sú inteligentní. Ak ma napadne viac ako jeden, som v háji. Aj keby mi komando okamžite vyrazilo na pomoc, už dávno by som bola roztrhaná na kusy, či vysatá do poslednej kvapky krvi. Margaret však všetko z toho je jedno. Potrebuje sa Potomkov zbaviť a je ochotná pre to obetovať každého. Pri pohľade na Strážcov vedľa mňa je im na tvárach vidieť jasnú úľavu. Aj keď stále nemali vyhraté, hovorili si, že lepšie ja ako oni.

Spomeniem si na Romanove slová. Nechcel ma pustiť z ošetrovne, pokiaľ som mu neodprisahala, že do mesta viac nevkročím. Svoj sľub som dokázala udržať len pár hodín.

Chladne sa pozriem na Margaret. „Kvôli víťazstvu ste ochotná obetovať naozaj veľa. Ale prezraďte, kedy ste vy boli ochotná opustiť bezpečie a vyjsť do terénu, aby ste zoči voči bojovali proti nejakému Potomkovi.“ Strážca vedľa ma chytí za ruku, čím ma chce umlčať. Dovoľujem si príliš, no ak toto má byť môj posledný rozhovor s tou namosnúrenou sukou, tak jej mienim ukázať, čo si o nej skutočne myslím. „Prepáčte, zabudla som. Aljaška. Budú to už dva roky, pokiaľ sa nemýlil. Viac ako tisíc mŕtvych. Stovky zranených. Vaše rozhodnutie vypáliť mesto do základov bolo zbabelé. Ale rovnaká ste aj vy. Úradník od stola, ktorý nemá poňatia, čo je to bojovať o holý život.“

„To už stačilo!“ zahriakne ma Strážca. Vidím na ňom, že si myslí niečo podobné, ale Margaret je stále jeho najvyšší veliteľ a preto musí zasiahnuť. Tentoraz ma skutočne chytia dvaja Strážci, ruky mi vykrútia dozadu a zatlačia mi na ramená, akoby ma chceli zatlačiť do zeme. Margaret ku mne znovu pristúpi

„Zabúdate na svoju prísahu, drahá. Krv pre démonov, život za druh. Každý Strážca v Asociácii démonov vie, že umrie v službe a nie na starobu. Niekedy si však môžeme vybrať, akou smrťou umrie.“

Zachechcem sa. Celá situácia mi pripadá náhle veľmi komická. „Je mi vás ľúto, Margaret. Velíte veľkej armáde, ale nedokážete sama bojovať. Zahrávate sa s ohňom, skôr či neskôr dôjde aj na vás. A vedzte, že vtedy pri vás nebude nikto, kto by vám pomohol – budete len vy a nepriateľ. Kiež by som sa toho dňa dožila.“

Margaret sa usmeje a nakloní sa k môjmu uchu. „Nebude potrebné, aby ste sa toho dožili, drahá,“ šepne mi.

Vzkypí vo mne žlč a napľujem jej do tváre. Margeret ma nechá odviesť. Nebránim sa. Kráčam pokojne popred školu, i keď vo vnútri celá horím hnevom. Keď sme ďalej od stanu, zovretie Strážcov povolí.

„Nechceme, aby ste umreli,“ začne jeden zo Strážcov. „Sme Strážci, máme mať chladné srdcia, no vrátiť sa dobrovoľne do mesta desí každého z nás. Budeme sa však snažiť, aby sa vám nič nestalo. Ale sľúbiť to nemôžeme.“

„Ani to od vás nežiadam,“ odvetím. „Budeme bojovať a buď zomrieme alebo zabijeme Potomkov. Nič medzi tým neexistuje.“

Prídeme k internátu a Strážci ma prepustia. „Stretneme sa večer, okolo šiestej vyrazíme. Príďte prosím na čas. Nechceme vtrhnúť na internát a spôsobiť rozruch.“

„Nemajte obavy. Krv a moc.“

„Krv a moc,“ povedia naraz. Pokynú a potom sa vrátia späť ku stanom.

V izbe padnem na kolená. Trasiem sa po celom tele a chce sa mi plakať. Ocitla som sa v slepej uličke, z ktorej nevedie žiadna cesta. Žiadna záchrana. Možno budem mať šťastie a žiadneho Potomka nestretneme. Lenže potom ma bude Margaret tak dlho vysielať na lov, pokým sa to nestane. Takže ak má prísť koniec, nech je rýchly.

Ruky mi náhle stuhnú a ja skoro padnem na tvár. Zodvihnem ich, oči sa mi rozšíria hrôzou. Obe dlane i prsty mi obopínajú oranžovo-červené plamene. Pohybujú sa ako tanečnice, no nedymia ani nepália. Už som to raz zažila. Na pohrebe Allysii Kate, keď som zastavila útok jej matky proti Temnému študentovi. Lenže vtedy bol plameň iba na poranenej ruke. Chvíľu skúmam oheň a čakám, či sám nezmizne. Neviem, prečo sa to deje, no zaprisahám sa, že ak dnes prežijem a ešte s to niekedy objaví, určite na to prídem.

Vstanem len pomocou nôh a ruky držím čo najďalej od všetkého horľavého. Podídem k chladničke otvorím ju. Plamene na nej zanechajú čierny odtlačok mojej ruky. Vytiahnem fľašku krvi a obrátim do seba jej obsah. Je studená ako ľad, takže chuť v ústach sotva vnímam. Tentoraz trvá dlhšie, než plamene úplne zmiznú. Ponaťahujem si prsty, aby mi z nich vymizla strnulosť. Potom sa prejdem k posteli a vytiahnem spod nej tašku zo zbraňami.

•••

„Tím delta bude najbližšie pri akomkoľvek presune. Nemáme ostreľovačov, preto musíme zmenšiť parametre.“

Strážca, ktorý bol so mnou v stane – poručík, ako som neskôr zistila, sa ujal vedenia komanda. Do mesta prišla iba polovica pôvodnej skupiny Strážcov. Ťažko zranení ležali stále na ošetrovni a niektorí boli ochotní podstúpiť disciplinárne konanie a radšej dezertovali. Nikto ich nemohol nútiť vrátiť sa do mesta, ani Margaret.

Pošúcham nohy a uistím sa, že dýky mám stále pevne priviazané ku stehnám. Aby som ich mohla skryť, musela som si obliecť čierne legíny a kvetované šaty po kolená. Už teraz viem, že bojovať v nich bude ťažké, ale nie nemožné.

Stiahnem si bližšie k telu rifľovú bundu, keď zafúka chladný vietor od mora. Poručík dokončí svoj výklad, pár chlapov sa na mňa otočí a popraje mi veľa šťastia. Ako náhle sa všetci stratia z môjho dohľadu, pohnem sa dopredu.

Prechádzam ulice Fordthrain jednu po druhej. Nočný život sa v meste už dávno začal. Aj napriek tomu, že je ešte stále pracovný týždeň, obyvatelia sú unavení z práce a tak sa idú odreagovať aspoň na pár hodín do rôznych podnikov od reštaurácii po nočné bary. Najviac vidieť v meste mladých, ktorí si užívajú život plnými dúškami a neraz sa mi zdá, že nemajú ani sedemnásť.

Uši mám nastavené na maximálnu citlivosť. Zachytávam všetky zvuky, ktoré sú odo mňa vzdialené nie viac ako tri bloky. Aj keď je to rušivé a v hlave mám chaos, pretože počujem i chodenie krýs po kanáloch, snažím sa to zniesť a vytiahnuť z toho čo najviac. Občas sa pozriem na hodinky. Až sa malá ručička zastaví na desiatke, bolí ma už chrbát i nohy. Zájdem si rukou do ucha k slúchadlu.

„Tím alfa, máte niečo?“

„Nič. Všade je ticho. Je načase pritvrdiť,“ ozve sa poručík.

„Rozumiem,“ odvetím a tým ukončím rozhovor. Vyhrniem si šaty a vytiahnem dýku.  Pokúsim sa čo najviac upokojiť a následne urobím rez od zápästia až po lakeť na ľavej ruke. Nie je veľmi hlboký, no dosť na to, aby z neho uniklo niekoľko pramienkov krvi. Dýku vrátim späť na miesto a vykročím dopredu. Prsty zvieram do päste, čo spôsobuje dostatoční tlak na to, aby sa krv valila von rýchlejšie.

Podobné praktiky na prilákanie Potomkov sa diali ešte skôr než som nastúpila do Asociácie démonov. Hovorilo sa tomu návnada, pretože minúť trochu démonickej krvi bolo vždy tým menším zlom. Spomínala som si na okamih, keď mi po prvý raz nariadili, aby som podrezala krk nevinnému človeku a pohodila ho doprostred ulice. Škoda len, že som z organizácie neodišla už vtedy.

„Tu gama. Máme pohyb na východe. Zrejme je to náš muž.“

Otočím hlavu do bočnej uličky, ktorá miery na východ. Do tela mi vstúpi adrenalín a celá sa roztrasiem. Namierim tým smerom aj svoj sluch. Začujem dychčanie a tep taký zrýchlený, že normálnemu človeku by už srdce dávno vyletelo z hrude. Neznámi beží, približuje sa.

„Potvrďte podozrenie. Čakajte, kým bude čo najbližšie,“ ozve sa v slúchadle poručíkov hlas.

Zasvrbia ma prsty. Stojím na mieste, počúvam a čakám. Už dlho som nebola taká vzrušená z nadchádzajúceho boja ako teraz. Rukou nahmatám cez látku ostrie dýky a som pripravená ju tasiť behom niekoľkých stotín sekundy.

„Cieľ potvrdený. Žiadame posily,“ zaznie. Netreba mi viac hovoriť, rozbehnem sa po uličke a vytiahnem dýku spod šatov. V duchu ľutujem, že som si nevzala nič väčšie, no šable na chrbte by mohli odlákať Potomkov a celá akcia by tak bola zbytočná.

„Tu je tím beta. Máme jedného. Na západe.“

Zastavím na mieste. O tri ulice ďalej už počujem strieľanie z pištolí a rinčanie kovu o betón. Obzriem sa dozadu. Tím beta je o vyše päťsto metrov na západe , na opačnej strane.

„Beta, počkajte na posily. Najskôr sa postaráme o jedného potom prejdeme k vám.“

„Nie je čas,“ odporuje poručíkovi predošlí hlas. Z pozadia slúchadla počuť výkriky. „Všimol si nás. Potrebujeme pomoc! Okamžite!“

„Tím delta,“ ozve sa môj tím, „už sme skoro pri tíme gama. Čakáme na rozkaz, poručík.“ Na okamih ostalo rádiové ticho, kým sa v slúchadle neozval poručíkov hlas. Na jeho pokyn sa rozbehnem k tímu gama, zatiaľ čo poručíkov tím ide pomôcť tímu na opačnej strane mesta. Už som skoro n mieste, keď zachytím pohyb zo strechy. Vzduchom presviští strieborná dýka. Zvalím sa dopredu a prekotúľam, aby som sa jej vyhla. Škrabne mi rameno, avšak žiadnu bolesť vďaka adrenalínu necítim. Predo mnou pristane na štyroch dievča.

Je mladá, má sotva osemnásť. Má sivastú pokožku ako mŕtvola a oči má jasnejšie než nebo. V tme svietia neprirodzeným desivým svetlom ako zvieraťu, hladnému po krvi. Na sebe má školskú uniformu. Špinavú, na niektorých miestach od krvi. Sukňu má však tak vysoko, že odhaľuje stehná s opaskami plnými nožov.

Dievčaťu chýba jedno ucho. Uvedomím si, že je to rovnaký Potomok, ktorý bojoval s Romanom. A ktorý ho porazil. Náhle ma pohltí strach, pričom urobím krok dozadu. Dievča sa usmeje, akoby vedela na čo myslí. Ruka jej zájde k opasku a vytiahne dýku. Inteligentný Potomok, zaznie mi v hlave. Je to po prvýkrát, čo vidím nejakého z nich používať zbrane.

Vyrazí dopredu a hodí po mne svoju dýku. Sotva sa dokážem uhnúť, už mi zovrie hrdlo a neprirodzenou silou vydvihne do výšky. Hodí ma do steny a ja začujem, ako mi zapraskajú rebrá. Zasyčím. Pevnejšie zovriem dýku a keď sa znovu priblíži a chce ma chytiť, zabodnem jej ju do stehna. Dievča si ju vytiahne a zaskučí.

Z nohy sa jej vyvalí tmavá krv. Kopne ma do brucha a ja odletím k odpadkom na druhú stranu uličky. Ťažko sa mi dýcha. Nahmatám slúchadlo, zapnem ho, no pomoc si už privolať nestihnem. Dievča sa po mne oženie dýkou, prekotúľam sa a zrazím ju k zemi. Načiahnem sa po jej dýku, ktorú predtým po mne hodila a vyšplhám sa späť na nohy. Práve včas, aby som odrazila jej ďalší zbesilý útok.

Snažím sa ubrániť jej dvom dýkam a miestami sa vyhnem kopancu. Potomkovia sú taký silní, že jediná jej ďalšia, presne mierená, rana, by ma mohla úplne odrovnať. Výkriky Strážcov, ktorí sú pár ulíc odo mňa vnímam iba okrajovo. Túžim im pomôcť, no mám čo robiť, aby som sa sama ubránila. V úplnej tme, ktorú mi osvetľuje len kosák mesiaca, sa na rozdiel od Potomka ťažko orientujem. Dievča ma zaženie ku stene ako krysu. Dýky do seba narazia a ona druhú zabodne do môjho ramena. Nestihnem sa vyhnúť. Zvriesknem od bolesti, chcem sa zviesť k zemi, no dýka je zabodnutá hlboko do múru za mnou.

„Mám ťa,“ zaškrieka chrapľavo. Pousmeje sa, čím odhalí rad žltých zubov, niektorých vylámaných. Končekmi prstov mi prejde po žile na krku. Cítim jej dolámané nechty a drapľavé brušká. Dvíha sa mi z toho žalúdok. Čakám, kedy sa načiahne, aby vypila moju krv do poslednej kvapky. Oči jej  potemnejú a túžba ju konečne premôže. Prekoná dĺžku ramena, ktorá nás delila, a vrhne sa mi na krk. No skôr, než sa stihne zahryznúť, ju zdrapím za vlasy a hlavu jej tresnem o stenu vedľa seba. Vytiahnem si dýku z ramena, prenikavá bolesť ma skoro zloží na kolená. Jediným pohybom jej vrazím dýku do krku a prišpendlím ju ku stene rovnako, ako ona pred chvíľou mňa.

Potomok sa zasmeje – chrčivým, neprirodzeným smiechom, ktorý ma mrazí v kostiach. Dívam sa do kedysi určite krásnej tváre umierajúceho dievčaťa a z pošvy na stehnách jej vytiahnem posledné dve dýky. Preseknem jej nimi hrdlo, tesne pod prvou dýkou. Bledú pokožku i blúzku jej zašpiní tmavá krv, ktorá v tme vyzerá ako čierna. Ozve sa klokotavý zvuk, keď sa ešte poslednýkrát pokúsi nadýchnuť a jej oči sa už nadobro vylúpnu von a do temnoty.

Prehnem sa v páse. Hlasno odfukujem a pritom kontrolujem zranenia na ruke. Nejakým zázrakom sa jej zjavne nepodarilo zasiahnuť tepnu či nervy a ja zatiaľ cítim všetky prsty. Na zastavenie krvácania použijem lem zo sukne Potomka, ktorým si stiahnem čo najviac rameno. Načiahnem sa po svoju dýku a skontrolujem slúchadlo v uchu.

„Tu Sophia. Jednu som dostala,“ informujem ich. Kým kráčam k uličke, kde sa predtým zdržiaval aj tím gama, čakám na odpoveď. Keď nič nepočujem, skontrolujem slúchadlo. Je prasknuté – najskôr sa muselo zničiť, ako náhle ma Potomok hodil o stenu po prvýkrát.

Nie som si istá, čo mám čakať na vedľajšej ulici, preto zastavím za rohom. Pred sebou uvidím krvavé striekance, ktoré pokrývajú protiľahlú stenu uličky. Na zemi leží ruka, odtrhnutá od tela. Je príliš veľká tma, aby som mohla identifikovať oblečenie a tak zistiť majiteľa. Vo vnútri ma však i tak prepadnú obavy.

Zosuniem sa pozdĺž steny a nahnem sa skrz roh. Ulica je pokrytá telami, no pohyb nezbadám žiadny. Vkročím dnu, ale ostávam ostražitá. Na zemi ležia tri telá. Jedným z nich je civilista, obyčajný človek, ktorý sa zrejme priplietol do bitky. Dvaja sú Strážcovia, pričom jednému z nich chýba ruka.

„Čo sa tu, dočerta, stalo,“ zašepkám.

Z diaľky sa ozve streľba. Schytím zbraň, ktorá leží pri mŕtvom Strážcovi, skontrolujem zásobník a vyberiem sa tým smerom. Po ulici prebehne tieň, zabočí do tmavej uličky a stratí sa mi z dohľadu. Pokúsim sa mu odrezať cestu, zrýchlim a zrazím ho k zemi. Prekotúľam sa na druhú stranu, vstanem a namierim na neho zbraň.

„Acheron?“ Spadne mi sánka. Predo mnou stojí čiernovlasý lev s nastavenou hlavňou čiernej Beretty na moju tvár. Rýchlo skloním svoju zbraň a zamračím sa na neho. „Čo tu robíš?“

„To by som sa mal skôr ja spýtať teba, nemyslíš? Čo si urobila Raisovi, Drane?“ vykríkne zadychčane.

Zaklipkám viečkami. Stále som nastavená na boj proti Potomkom, no pri pohľade do jeho bledej tváre, pričom len tak-tak odoláva hnevu, si náhle uvedomím svoju chybu. Zabudla som dávkovať lieky na spanie Raisovi a on sa prebral.

„Nič,“ zaklamem.

„Naozaj chceš zapierať?“ Nadvihne obočie a jeho chladné tmavé oči ma prebodnú ako kopija. „Rais mi o všetkom povedal. Myslela si si, že ti to len tak prejde?“

V duchu sa strasiem. Jeho slová nie sú ani zďaleka také desivé ako Potomok, ktorý ma napadol, no majú oveľa drvivejší dopad.

Nadýchnem sa nočného vzduchu a pokúsim sa o ľahostajnosť. „Ak ti už všetko povedal, prečo si prišiel za mnou? A po druhé, mohol by si na svoju učiteľku prestať mieriť s tou zbraňou? Alebo ma chceš hneď zastreliť?“

Ash zamľaská. Skloní zbraň, ale prst zo spúšte nepustí. Odvážim sa mu otočiť chrbtom a poobzerám sa po tmavej ulici. I keď jedno nebezpečenstvo mám priamo za chrbtom, stále po meste behá čosi oveľa desivejšie.

„Rais mi o všetkom povedal,“ začne príkro. „Nedokážeš si predstaviť, aký som bol prekvapený, keď som sa dopočul, že sa živíš ľudskou krvou. A už vôbec netušíš, ako ma naštvalo, že si ublížila Raisovi, len aby si svoje tajomstvo udržala v bezpečí.“

„Neublížila som mu naschvál,“ bránim sa.

„Na tom nezáleží!“ Nedovolí mi pokračovať v ďalšej obhajobe. „Ak by si bola chlap, teraz by si už nestála na nohách.“

Pousmejem sa. Kto dnes ešte dodržiava pravidlo, že žena je dáma a nemá sa biť?

  „Povedz, čo si zač? Si Svetlá démonka, ktorá sa proste nudí? Alebo snáď Temná? Nie, to je hlúposť, cítil by som to,“ zasmeje sa vlastným slovám. Sťažka si povzdychnem. Zdá sa, že Rais mu nepovedal všetko. Žeby aj napriek môjmu neuváženému rozhodnutiu, ktoré ho skoro zabilo, dodržal slovo a dal mi príležitosť obhájiť svoje činy pred Acheronom? Šancu u neho vyvolať ľútosť, keď sa rozplačem. Presvedčiť ho, aby ma neposielal do väzenia alebo na popravu. A možno Acheron vystrelil z ošetrovne len tak rýchlo, že mu to Rais proste nestihol dopovedať.

Otočím sa k čiernovlasému levovi. „Vždy som bola a stále som Svetlá démonka. Fakt, že pijem ľudskú krv na tom nič nezmení. Ale nerobím to kvôli zábave, či preto, že by som chcela. Robím to kvôli...“ Umlčí ma výstrel.

Guľka mi škrabne ucho a zavŕta sa do steny za mnou. Automaticky sa skloním a namierim zbraň do tmy. Ďalšia rana sa o vlások vyhne Acheronovi. Vystrelím smerom, odkiaľ idú streli. Paľba na okamih utíchne a my máme možnosť schovať sa za roh.

„Čo to, doriti, je? Myslel som si, že vojaci z komanda majú strieľať Potomkov, nie démonov.“

„To nie sú Strážcovia,“ oznámim mu.  Do steny sa zavŕtajú ďalšie guľky. Nie sú však tak presné, ako by som očakávala od svojich kolegov.

„Dúfam, že sa mi nesnažíš nahovoriť, že Potomkovia sa naučili používať zbrane.“

Nadvihnem obočie. „Naučili sa odolať krvi démona a urobiť si hračku s komanda. Prečo by potom nemohli vedieť aj stlačiť spúšť?“ Ash zanadáva. „Koľko máš nábojov?“

„Jeden zásobník. Prečo?“

Nahnem sa skrz roh, keď guľka rozbije na prah červenú tehlu. Srdce mi vynechá úder – mohla to byť moja hlava. Nakloním sa k Acheronovi. „Obídeš to dookola a strelíš toho parchanta priamo do hlavy. Budem ťa kryť.“

„Dobrý plán, Drane,“ uškrnie sa, pozviecha sa na nohy a stratí sa mi za horou odpadkov. Znovu sa nahnem cez roh. Uistím sa, že strelec nepostupuje dopredu, pričom do mňa náhle niečo narazí a ja padnem k zemi. Na chrbte mi pristanú staré krabice a čiesi telo.

Acheron sa zo mňa skotúľa a zalapá po dychu. Z druhého konca ulice sa k nám blížia dvaja Potomkovia.Jeden je vysoký a svalnatý a druhý chudý ako papek. Uvedomím si, že aj tohto Potomka veľmi dobre poznám. Je to ten istý, ktorý bojoval s Raisom na streche. Obom v očiach planie divoký oheň, chladný ako ľad.

Acheron mi pomôže na nohy skôr, než na mňa stihne jeden z nich zaútočiť. „Zdá sa, že aj oni mali rovnaký plán,“ povie. Postaví sa do bojového postoja. Jeho zbraň leží na zemi spolu s mojou.

„Beriem si toho chudšieho,“ oznámim mu. Stále s ním mám nejaké nevyriešené spory a preto bez ďalší slov zaútočím. Každým svojim úderom sa ho snažím dostať na kolená. Pritom ignorujem bolesť, ktorá mi do ruky vyrazí vždy, keď s ňou pohnem. Potomok má na vrch, aj keby som nebola zranená.

Zasiahne mi hrudník a ja preletím na náprotivnú stenu. Udriem si hlavu a sklátim sa k zemi. ťažko sa mi dýcha, v ušiach mi hučí a to je len zlomok bolesti, ktorú prežívam. Obrí Potomok mláti Acherona, akoby to bolo boxovacie vrece. I v tme vidím, že má dobitú tvár a z úst mu steká pramienok krvi. Okolo hlavy mi znovu zaznie výstrel. Prikrčím sa k zemi. Dvoch Potomkov mám stále pred sebou, tak ako je možné... Načiahnem sa po dýku a hodím ju. Moja muška nie je so zranenou rukou taká presná, no postačí, aby ostrá čepeľ zasiahla horu svalov, preťala mu pätu a on sa zložil na chvíľu k zemi.

„Acheron!“ skríknem. Vyhne sa druhému útočiacemu Potomkovi a odhodí ho do smetí. S vypätím všetkých síl sa vyštverám na nohy. Vyhnem sa guľke, schytím Acherona za ruku a rozbehnem sa preč.

„Čo to-“

„Musíme vypadnúť!“

Zahnem za roh. Paľba utíchne, no Potomkovia s revom vybehnú za nami. Pridám.

„Prečo utekáme?“

Neodpoviem mu. Nemám dych na to, aby som mu vysvetlila svoje podozrenie. Prebehneme ešte niekoľko ulíc, kým zastavím a stiahnem ho za stenu k sebe. Srdce mi búši ako o závod, pričom len vďaka adrenalínu som ešte stále schopná pohybu. Nastavím uši. Ich kroky sú hlasité ako bubny.

„Dobiehajú nás,“ šepnem Ashovi.  

Ash sa obzrie po okolí. „Poď.“

Nasledujem ho cez ulicu k dotrhanému pletivu. Keď prejdeme na druhú stranu, ocitneme sa vo vysokej tráve, ktorá nás úplne zakryje. Je to ako bludisko. V tme nevidím, kam ideme, zrak ostrým len na biely lem tmavej školskej uniformy pred sebou. Párkrát si skoro vytknem členok, kým vyjdeme na mesačné svetlo. Ash však nezastaví, beží k veľkej kovovej budove pripomínajúcej skladisko. Na dverách je hrdzavá reťaz, ktorú bez ťažkostí roztrhne a vojdeme dnu.

Chvíľu trvá, kým si moje oči zvyknú na tmu. Potom dokážem rozlíšiť obrysy stien, starých strojov a kovových stolov. Potichu prechádzame na druhú stranu, keď sa mi v ušiach ozve hlučné bubnovanie dvoch sŕdc. Ten zvuk je taký silný, až ma donúti zastaviť a zakryť si uši rukami.

„Stále sú za nami,“ oznámim Acheronovi.

Ash sa zamračí, potom mi vezme ruku a preskúma ju. „Krvácaš. Preto sa držia našej stopy.“

Tiež sa na ňu pozriem. Je bledá ako stena a špinavá od krvi a prachu. Väčšina je už zaschnutá, ale z rany stále vyteká pramienok čerstvého prameňa života. Zatnem tuby a prstami načriem do rany, pokým sa znovu neotvorí.

„Zbláznila si sa?“ vyštekne na mňa.

Na prstoch mi ostane krvavá stopa. Pobehnem trochu dopredu a ponatieram ju na stroje a steny. Natriem ňou i kľučku na dverách a vrátim sa späť k Acheronovi.

„Mohlo by ich to na nejaký čas zviesť zo stopy,“ vysvetlím. Z vonku k nám doľahne buchot. Acheron ma strhne k sebe a mi sa prepadneme cez kovové dvere. Nohou ich zabuchne. Na tvár mi priloží prst, čím mi chce naznačiť, aby som nevydala ani hláska. Obaja dýchame plytko. Strnulo ležíme na chladnej zemi, sledujeme malý priezor vo dverách a čakáme. V sklade sa ozýva búchanie. Potomkovia prehadzujú veci, až sa mi zdá, že to trvá celú večnosť. Keď hluk úplne ustane a ticho trvá niekoľko minút, Acheron sa postaví a nazrie do okienka.

„Myslím, že sú preč,“ vydýchne s úľavou.

„Dobre. Mali by sme odtiaľto vypadnúť, kým máme šancu.“ Postavím sa a potiahnem veľkú kovovú páku na dverách. Hrubé dvere sa však nepohnú. Skúsim to znovu, no s rovnakým výsledkom.

„Pusti ma k tomu.“ Ash ma odstrčí na bok a potiahne. Nič. Páka sa chveje zo strany na stranu, no dvere sú pevné ako v bunkri.

Celou miestnosťou sa ozve rachot. Ako keď štartuje staré auto a motor sa zadrháva. Nakoniec sa však rozbehne a nás ovanie mrazivý chlad. V tom zablikajú svetlá. Miestnosť ožiaria tri biele neóny. Obzriem sa. Okolo nás nie je nič, lež špinavé kovové steny. Pri protiľahlej stene je postavený kovový regál a na zemi rozhádzaných niekoľko káblov. Chladný vzduch prichádza z veľkého vetracieho otvoru nad regálom.

„Čo to, doriti, je?!“ zanadáva Acheron.

„Mraziak,“ odvetím. „Sme zamknutí v mraziaku.“ 

Napriek chorobe sa mi podarilo konečne dopísať ďalšiu kapitolu. Síce som si ju takto úplne nepredstavovala (pretože sa mi do nej všetko nezmestilo) dofam, že ste si ju užili a prečítate si aj pokračovanie. V tom sa mi totižto konečne podarí splniť aj vaše požiadavky na viac Achoerna. :)

Autor: Shaun (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Americká Univerzita - 14. kapitola: