OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Americká Univerzita - 11. kapitola

13.03.2016 (11:00) • Shaun • Povídky » Na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 1315×

11. kapitola

Po prvýkrát sa pri bráne do školy cítim ako skutočný zločinec. Keď mi ochrankár položí otázku, čo sa mi stalo, je zbytočné klamať. Zaschnutá krv v mojich vlasoch i na oblečení hovoria za všetko. „Napadol ma Potomok,“ odvetím popravde. No i tak zovriem silnejšie volant, keď sa druhý chlapík začne prechádzať okolo môjho auta a nazerať dnu cez tmavé sklá. Jeho kolega ho našťastie utne skôr, než ma vyzve, aby som otvorila kufor – ako to zo zvyklosti rád robieva.

„Choďte rovno na ošetrovňu,“ povie príkazom ochranka pri mojom okne. Prikývnem a on ma so skrčeným čelom prepustí. Vďačne dupnem na plyn a prejdem cez bránu do areálu školy. Zároveň poslúchnem jeho radu. Hneď po zaparkovaní si to namierim na ošetrovňu.

Je tesne po polnoci, preto ma neprekvapí, že škola je prázdna, dokonca i všetky svetlá sú zhasnuté. V tme sa ťažšie orientujem, no po pamäti som schopná vyjsť na druhé poschodie a prejsť cez prechodovú chodbu na internáty. Zajtra skoro ráno sa začína škola, preto sú svetlá aj v spoločenskej miestnosti už vypnuté a študenti sú vo svojich izbách. Potichu zbehnem dole schodmi. Zamierim do malej chodbičky, kde je ošetrovňa. Avšak miesto toho, aby som do nej vošla, zaklopem na biele dvere oproti.

„Roxy?“ zakričím polohlasne. Niekoľkokrát to musím zopakovať, kým z druhej strany dvier začujem šramot. Otvoria sa a v malej medzere sa objaví doktorkina hlava. Červené vlasy má v natáčkach stiahnutých sieťkou. Bez make-upu má oči príliš prepadnuté do tváre, pokožku trochu sivastú, vďaka čomu pôsobí staršie.

„Sophia? Deje sa niečo?“ spýta sa ospalo. Zažmúri, no radšej siahne po okuliaroch. Zhrozene rozšíri oči. „Preboha. Čo stalo? Si v poriadku? Potrebuješ ošetriť?“

Jej náhla panika ma vyvodí z koncentrácie. Skôr, než jej stihnem odpovedať, roztvorí dvere, vezme ma za ruku a potiahne do ošetrovne. Vytrhnem sa jej. „Roxy, upokoj sa. Aj keď to tak nevyzerá, som v poriadku. O svoje zranenia som sa už postarala. Ale potrebujem pomoc. Máš prenosnú lekárničku?“

Prikývne. Vbehne do ošetrovne a spod stola vytiahne čiernu tašku. Vydýchnem si, keď sa nič ďalšie nepýta. Nervózne prestupujem z nohy na nohu, kým do nej balí všetko potrebné. Keď vyjde von, chytím ju za ruku a potiahnem za sebou.

„Sophia, môžeš mi vysvetliť, čo sa deje? Kto potrebuje ošetriť?“

„Rais,“ odvetím pošepky v spoločenskej miestnosti.

„Rais?“ nechápe. „Čo sa vám stalo?“

„Boli sme v meste. Napadol nás Potomok, ktorý nakoniec ušiel, lenže Rais ostal v bezvedomí,“ priznám. Roxy sa zhrozí, pridá do kroku. Na parkovisku ju privediem k svojmu autu. Otvorím kufor.

Rais leží v neprirodzenej polosediacej polohe. Aj napriek veľkosti môjho auta som ho nedokázala uložiť lepšie. Tvár má bledšiu než stena, všetko okolo neho je nasiaknuté krvou a každý jeho nádych je sprevádzaný chrčaním a desivým bublaním. Tričko má vyhrnuté a ranu na boku provizórne obviazanú obväzom, ktorý som našla v lekárničke v aute. Biela látka sa však už tiež zafarbila červenou tekutinou, ktorá sa nechce zastaviť. Ak by som mu sama dokázala pomôcť, nikdy by som sa na univerzitu nevrátila.

„Pokúsila som sa mu to ošetriť, ale asi bude potrebovať operáciu.“

„Operáciu? Sophia, je to Temný démon, ten potrebuje len trochu krvi.“ Roxy nad mojim hlúpym návrhom prevráti oči.

Vážne sa na ňu pozriem. Pristúpim k Raisovi a potiahnem jeho telo do pol pása von. Nedbám na Roxyne zhíknutie. Čo najjemnejšie mu odmotám obväz čím odhalím zapálenú ranu, ktorá sa mu tiahne rovnomerne s rebrami po celom boku. Pri lepšom pohľade je cez hromadu krvi vidieť rebrovú kosť, ktorá je zasadená inak ako ostatné.

„Nie som lekár, ale asi mu zlomené rebro prešlo cez pľúca. Teraz funguje ako zátka. Keď ju bez rozmyslu povolíš, dnu sa mu dostane krv a on zomrie.“ Pri tých slovách sa nemôžem pozrieť Roxy do očí. Za Raisov vážny stav môže môj nerozvážny úder do jeho rany. Chcela som len aby čo najskôr omdlel, nie aby umrel.

Roxy prejde po vypuklom mieste nad ranou. Chvíľu ticho pozoruje, a potom s ťažkým povzdychnutím odstúpi. „Asi máš pravdu. Mala by som spraviť röntgen, ale podľa chrčivého zvuku, ktorý vydáva pri každom nadýchnutí, ani nemusím. Nepotrebuje operáciu, no budeme potrebovať veľa krvi. Tá mu pomôže s rýchlejším hojením. Takže najskôr počkáme, kým sa mu všetky rany zahoja. Potom urobím pozdĺžny rez a vytiahnem mu to rebro z pľúc. Regeneračné bunky by sa mali okamžite naviazať na poškodené miesto a opraviť ho.“

Súhlasne prikyvujem. Jej riešenie sa zdá byť logické, na rozdiel od mojej paniky, ktorú som zažila v meste pri zistení, ako vážne som mu uškodila. „Takže nezomrie?“ spýtam sa nádejne.

Roxy obíde moju otázku bez povšimnutia. Neviem či zámerne alebo ma len nepočuje. Načiahne sa znovu k Raisovi a zodvihne mu jedno viečko. Preskúma jeho zrenicu ostrým svetlom z malej baterky. Raisom šklbne.

„Budeme ho musieť uspať. Vyhne sa tak veľkej bolesti.“ Narovná sa a pozrie sa na mňa. „Jeho prenos na ošetrovňu by bol náročný. Musíme sa pokúsiť hýbať s ním čo najmenej. Vrátim sa na ošetrovňu a prinesiem všetko potrebné. Ty pôjdeš po krv. Vieš, kde je jedáleň?“ Prikývnem. „Vezmi čo najviac fľašiek skupiny A+ a rýchlo sa vráť.“

Bežím na prízemie na koniec dlhej chodby a zastavím pred čiernymi vysokými dverami. Už na prvý pohľad sú ťažké a masívna strieborná kľučka odkazuje na tajomstvo, ktoré skrývajú. Telo sa mi rozochveje vzrušením, keď za ňu potlačím. Urobím krok dnu a siahnem po vypínači. Svetlá rozžiaria celú miestnosť.

Doktorka mi síce povedala, aby som sa ponáhľala, no aj tak sa musím aspoň na okamih pristaviť a poobzerať sa. Miesto, kde mali povolený vstup len Temný démoni, ma odjakživa lákalo. Síce som pila krv, doposiaľ som sem však nevstúpila. Fľašky s krvou mi chodili skromným kuriérom a v iný deň, ako hlavná dodávka, aby nikto nepojal podozrenie.

Lenže teraz sa predo mnou rozprestiera veľká miestnosť s čiernymi stenami a šachovnicovou podlahou. Vyzerá úplne inak ako zvyšok školy. Sú tu biele stoly, ktoré síce pripomínajú obyčajnú školskú jedáleň, no ďalej od nich sú súkromné stoly s pohovkami oddelené papierovými stenami. Na opačnej strane je zas bar s barovými stoličkami, veľkým zrkadlom a poličkami plnými najrôznejších veľkostí a tvarov fliaš.

Bolo to síce zvrátené, ale aj démoni mali svoje ročníky krvi, ktoré sa uschovávali celé roky. Ich cena sa popritom mnohokrát vyšplhala na stotisíce dolárov. Uvedomím si, že som takú fľašu v živote nedržala, nieto z nej ešte pila. Už-už sa pristihnem, ako mierim k baru, keď sa zarazím. S mľasknutím potlačím svoju túžbu a otočím sa k pochrómovaným dvojkrídlovým dverám od mraziaku.

Za nimi sa skrýva úzka chodba s radom políc. Každá má svoje označenie a na svojich bedrách má uložené nespočetné množstvo priesvitných fliaš s krvou. Vojdem do toho chladu a strasiem sa. Nie však od zimy, ale od bublania mojej vlastnej krvi. Tá je vzrušená z toho, čo vidí a nabáda ma, aby som sa načiahla po prvej z fliaš. Nestačí jej, že v meste som musela odchytiť ďalšieho úbožiaka, aby som sa dala aspoň trochu dokopy.

Zahryznem si do pery. Pohľadom rýchlo nájdem požadovanú krvnú skupinu a stiahnem si krvavú bundu. Urobím z nej provizórnu tašku, do ktorej nahádžem čo najviac fliaš. Potom vybehnem z jedálne a ľútostivo za sebou zabuchnem čierne dvere.

„Máš to?“

Zalapám a položím tašku na zem. Roxy už rozprestrela bielu plachtu na zem, neďaleko od môjho auta a teraz naberala do striekačky červenú tekutinu. „Dám mu lieky na spanie a potom môžeme začať,“ oznámi mi.

Po chvíle čakania, kým liek zaberie, musíme Raisa presunúť na plachtu. Vezmem ho popod pazuchy a skoro padnem na kolená. Je neuveriteľne ťažký, akoby za tú necelú hodinu, čo som ho nakladala do auta, pribral aspoň dvadsať kilo.

Až ho uložíme, Roxy vezme moju bundu s krvou. Odzátkuje jednu fľašku a celý jej obsah naleje Raisovi do úst. Ako náhle v ňom zmizne aj druhá dávka, rana na hlave sa pomaly začne zaceľovať.

„Nemalo by to pôsobiť rýchlejšie?“ spýtam sa ustarane. Veď moje zranenia sa vyliečili skoro okamžite – aj keď mi po nich ostali ďalšie tmavé fľaky.

„Je to chladená a odstáta krv. Vylieči sa, no zaberie to trochu viac času,“ vysvetlí mi.

Bez ďalších otázok sledujem, ako Roxy otvára ďalšie fľašky. Popri tom mi podá mokrú handričku, ktorou mu pozmývam zaschnutú krv z tela. Keď je umytí, lepšie vidíme všetky jeho zranenia. Pripadá mi to ako celá večnosť, kým sa zahojí aj jeho najväčšia rana na boku.

Doktorka z čiernej tašky vytiahne sadu skalpelov. Ich ostrie sa zablýska vo svetle. Odvrátim tvár, keď mu do boku urobí dlhý rez. Raisom to ani nepohne – leží pokojne ako mŕtvola. „Pre istotu vezmi ďalšiu fľašku,“ prikáže mi. Nahmatám v provizórnej taške posledný krvavý nápoj a otvorím ho. Zo všetkých síl sa musím snažiť, aby som sa nepovracala, keď doktorka strčí tri prsty medzi Raisove rebrá a šklbne. Ten zvuk je príšerný. Zarezonuje mi v ušiach ako zvon. Jeho bublavé nádychy na okamih ustanú a vzápätí pokračujú v pravidelnom rytme a bez ďalších zvukov. Roxy upraví rebro do správnej polohy. Keď vytiahne prsty, rana sa mu ako na príkaz začne hojiť.

„Prežije to,“ vydýchne.

Konečne prišla odpoveď na moju otázku. Chce sa mi smiať, no moja tvár po toľkých hodinách stresu dokáže vytvoriť len chabú grimasu. Opriem sa chrbtom o auto a privriem oči. Cítim sa ťažká a ľahká zároveň. Ani keby na mňa doľahla únava niekoľkých rokov. V takejto polohe mienim zotrvať čo najdlhšie, až do skonania sveta. A možno to tak skutočne bude. Potom ma však za členok chytí ruka a ja sa strhnem ani pri desivom sne.

Rais. Má stále zatvorené oči Neprebral sa, no jeho ruka mi i tak zviera nohu. Obrátim sa na Roxy. Skontroluje mu pulz, taktiež zreničky. Nejaví žiadne známky toho, že by liek na spanie vyprchal. Opatrne odtiahnem jeho ruku a položím mu ju späť na plachtu. Prsty sa mu mierne pohnú.

„Prevezieme ho na ošetrovňu a potom si dáme panáka,“ zavelí Roxy. Vďačne s ňou súhlasím.

●●●

Nadránom vyčerpane padnem na posteľ. Stále špinavá, celá od krvi a spotená, ale s pocitom, že som práve zachránila Raisov život. Nie som schopná sa už akokoľvek pohnúť a už vôbec nie sa prezliecť. Preto som nútená ostať v rovnakej polohe kým nezaspím.

O niekoľko hodín ma zobudí otravné zvonenie budíka. Vytiahnem telefón z vrecka nohavíc a vypnem ho. Prvé vyučovanie sa mi začína o dve hodiny, no ešte predtým musím podstúpiť dlhý proces, kým zoškrabem krv zo svojho tela a spoza nechtov.

Zosuniem sa z boku postele na podlahu a unavene si ponaťahujem stŕpnuté svaly. Pred kúpeľňou zo seba zložím všetky veci a s ľútosťou zistím, že sú na niektorých miestach potrhané. Krátko sa s nimi rozlúčim a vojdem do kúpeľne.

V tom istom okamihu niekto zaklope. Vlastne, skôr to znie ako nervózne búchanie, akoby sa dotyčný snažil preraziť päsťou biele dvere. Skôr, než stihnem čokoľvek urobiť či povedať, sa dvere otvoria a dnu vpadne Acheron.

Zanadávam. Stiahnem z vešiaka tenký župan a oblečiem si ho skôr, než ma stihne nájsť očami v izbe. Keď sa mu to podarí, fľochnem po ňom namosúrenú grimasu. On sa však ku podivu tvári ešte horšie. Napadne mi, že takto nejako by mohol vyzerať boh pomsty.

„Drane, kde je Rais?!“ spýta sa bez ďalších okolkov.

„Dobré ráno aj tebe, Acheron. Nespomínam si, že by som ťa pozvala ďalej.“ Ignorujem jeho otázku. Acheron ešte raz zoskenuje izbu. Následne urobí pár krokov ku mne a skontroluje kúpeľňu. Prekrížim si ruky na hrudi a pokojne sledujem jeho zbesilé pobehovanie.

Otočí sa na mňa. „Tak kde je?“ Hlas má tvrdý. Chladný. Možno, ak by som patrila do jeho druhu, vydesilo by ma to. Ale nepatrím a tak môžem nadvihnúť obočie a zostať pokojná.

„Prečo sa to pýtaš mňa? Je to tvoj poskok.“

Zaškrípe zubami. „Nezahrávaj si. Rais ťa mal včera sledovať. Naposledy ho videli ráno ako išiel do mesta. Chvíľu potom, ako si odišla aj ty. Vrátila si sa v noci, ale on nie. Takže sa pýtam, kde je?“

Uchechtnem sa. Prezradil mi, ako sa Rais tak „nečakane“ ocitol v meste a v rovnakom bare ako ja. Ani som sa nemusela pýtať.

„Divil by si sa, ale ľudské mesto je oveľa nebezpečnejšie, než sa na prvý pohľad môže javiť. Možno si nedal pozor a niečo ho zjedlo,“ hádam. Ash zatne päste a mne sa v hlave rozbliká varovný signál. Je naozaj nahnevaný a tak by som ho nemala ďalej dráždiť. Avšak nemôžem som si pomôcť. „Alebo mal už plné zuby vášho vzťahu a ušiel.“

Acheron sa pohne rýchlosťou, ktorú nedokážem zaregistrovať. Až kým sa neocitnem nalepená chrbtom k stene a s jeho nosom tesne vedľa svojho. Päsť má zarazenú v stene tesne vedľa mojej hlavy. Na prázdno prehltnem.

„Nezahrávaj si so mnou,“ precedí pomedzi zuby. „Spýtam sa ťa naposledy, kde je-“

„Upokoj sa Rambo, počula som ťa už na prvý krát,“ preruším ho. Podleziem mu ruku a urobím pár krokov do izby. Dostanem sa tak z hustnúceho vzduchu, ktorý mi zabraňoval dýchať. S predstieraným pokojom sa otočím na Acherona. „Rais leží v ošetrovni. Bol vážne zranení. Roxy mu musela dať niečo na spanie, inak by mal veľké bolesti.“

„Zranení? Čo sa stalo?“

„Napadol ho Potomok. Má šťastie, že vôbec žije.“ Acheron sa zvrtne na päte a vyštartuje preč z izby. Ani nezavrie dvere.

Chvíľu stojím na mieste, potom sa znovu vydám do kúpeľne. Moja horúca sprcha však už nie je taká príjemná. Z kútiku mysle sa mi vynára tieň strachu, ktorý hovorí, že ani zďaleka nemám vyhraté. Rais mal v sebe druhú konskú dávku lieku na spanie, ktorý sa mi podarilo pichnúť mu ešte skoro ráno po odchode z Roxynej izby. Tušila som, že sa po ňom bude Acheron zháňať, no už keď som sa dostala do tejto prekernej situácie, mienila som udržať Raisa tak dlho mimo hry, pokým niečo nevymyslím.

Oblečiem si čisté oblečenie v bielych farbách a vlasy si zviažem do drdolu na temene hlavy. Všetku krv sa mi podarilo zmyť, i keď som na tele stále cítim jej prítomnosť. Potom sa vyberiem na ošetrovňu.

Acheron sedí na lôžku hneď vedľa Raisa, ktorý stále nehybne leží. Prístroje, na ktoré je napojený, pravidelne pípajú a oznamujú nám, že nie je mŕtvy. Kývnem na pozdrav doktorke Roxy, ktorá práve kontroluje nejaký papier vychádzajúci z prístroja.

„Ako je na tom?“ podídem k lôžku.

„Jeho rany sú sotva vidieť. Teraz treba už len počkať, kým sa zobudí. Nemalo by to trvať dlho,“ ubezpečí ma. Opätujem doktorkin úsmev. Myslí to dobre, no ja teraz potrebujem pravý opak.

Keď Roxy odíde k svojmu stolu, využijem chvíľku súkromia. „Neprekvapilo ma, keď ochranka pri bráne pustila Raisa, aj keď študenti majú prísne zakázané opúšťať školu,“ začnem nenútene. „Keď som však hovorila, že Fordthrain je nebezpečné miesto, myslela som to vážne, Acheron. Hlavne teraz, keď sa tam potuluje Potomok, ktorý s radosťou zabije každého démona, ktorý sa mu dostane pod ruky.“

Acheronovi šklbne lícom. Unavene si prečešem rukou vlasy a posadím sa z konča postele. „Povieš mi, prečo ma mal Rais sledovať?“

„Pretože sme nechceli, aby si dopadla rovnako ako to dievča. Počula si riaditeľa – ešte jedna mŕtvola a školu by mohli zatvoriť,“ odvetí.

Padne mi sánka. Toto som nečakala. „Počkať. Takže vy dvaja ste si mysleli, že skočím zo strechy alebo také niečo?“

„Alebo také niečo,“ zopakuje neprítomne, no popritom mi nevenuje najmenší pohľad. Nemôžem uveriť vlastným ušiam.

„Tak to ste asi zabudli, že som profesorka. Za svoj krátky život som zažila mnohé situácie, počas ktorých by som si priala umrieť, ale môžem ťa ubezpečiť, že sobotňajšia noc medzi ne nepatrila.“

Ash zodvihne hlavu a vážne si premeria moju tvár. Keď to trvá pridlho, mľasknem o podnebie a mávnem rukou vo vzduchu ani keby sa snažím odohnať dotieravú muchu. „Už to viac proste nerobte. Nechoďte do mesta pokiaľ nemusíte. Pán Rais je jasným dôkazom toho, že je nebezpečné sa v týchto dobách zdržovať mimo univerzitu. Ale ak by si mal predsa len chuť ísť sa trochu zabaviť,“ postavím sa na nohy, „mysli na to, že ak by som tam včera nebola, pán Rais by tu už dnes s nami nebol. Jeho telo by sme našli roztrhané na kusy po dlhých dňoch pátrania. Teraz by si mal na svedomí jeho život.“

Acheronovi sa rozšíria zreničky a ja si v tom okamihu uvedomím, že som povedala niečo, čo som nemala. Prekľajem sa a zamierim k východu. Pred odchodom však ešte predsa len venujem jeden pohľad na nehybného pacienta a jeho kráľa. Acheron krčí čelo, až sa mu pritom vytvára nepekná vrátka. Celá jeho osobnosť sa sústredí na Raisa. Akoby sa ho snažil pohľadom donútiť otvoriť oči. Znamená to, že Rais pre neho nie je len obyčajným Temným démonom, poskokom, strážcom. V mysli sa mi vybavia Raisove slová z minulej noci. Sú skutočne ako bratia.

„Dojemné,“ šepnem a zabuchnem za sebou dvere.

Na prvej hodine s tretiakmi, sedím sama vo veľkej prednáškovej miestnosti. Pohupujem sa na stoličke a prezerám si spálený strop. Myšlienkami som stále na ošetrovni pri Raisovi. Je mi jasné, že už nepotrvá dlho, kým sa preberie a povie Acheronovi úplne o všetkom. V tej chvíli s tým už nič nebudem môcť urobiť, len sa prizerať, ako môj život pomaly končí.

Unavene zavriem oči. Pripadá mi to ako celé storočie, čo som naposledy zažila pokojný deň. Odkedy som prišla na univerzitu, akoby som priťahovala akciu, problémy a nepríjemných démonov. Náhle mám chuť vrátiť sa späť domov. Do malej izby v starom rozpadnutom byte. Vrhnúť sa matke do náruče a nechať všetky problémy sa jednoducho rozplynúť. Lenže to všetko nie aj na počutie až príliš neskutočne, aby sa to mohlo stať.

„Dočerta,“ zanadávam a prinútim stoličku postaviť sa na všetky štyri nohy. Miesto ďalších dystopických predstáv musím vymyslieť, v čom bude spočívať môj ďalší krok. Rozhodne nemôžem dovoliť, aby sa vyplnili moje najhoršie predstavy. Z toho istého dôvodu som nútená udržať Raisa tak dlho mimo vedomia, ako dlho dokážem. Dobre však viem, že to nebude môcť byť donekonečna. Časté užívanie narkotík by mu mohlo spôsobiť závislosť a až potom by som ho skutočne mala na svedomí.

Jedna moja časť si začínala skutočne myslieť, že by bolo najlepšie povedať Acheronovi pravdu. Možno, ak by som ho na to pomaly pripravila a predkladala mu jemné náznaky pred odhalením skutočnosti, pochopil by to a nevolal by po zákone. V úvahu prichádzal aj samotný riaditeľ. Ten, ako jediný na celej škole, o mne vedel pravdu a mohol by Acherona v prípade núdze zastaviť v neuváženom konaní. Ak by ani to nevyšlo, ešte stále tu bola možnosť úteku. Na svete našťastie bolo pár miest, o ktoré sa Asociácia nezaujímala. Rovnako ich neobývali ani démoni a bolo ďaleko od všetkých Kráľov Temných démonov.

V hlave si začnem vyberať najlepšie možné cesty pri možnom úteku. Zároveň musím počítať s tým, že tu rodičov nemôžem nechať. Ako Strážca dôkladne poznám zabezpečenie letísk v Amerike. Viem, kde sú mestá najviac obývané démonmi a ktorým by som sa mala vyhnúť. Avšak ak by ma Acheron skutočne chcel dostať pred zákony, musel by ma najskôr chytiť.

„Čím menej strážnych psov bude mať, tým lepšie,“ poviem pre seba.

„Kto?“ zaznie a ja otvorím oči. Predo mnou stojí Justin Malback. Rozšírim oči.

„Čo tu robíte?“ spýtam sa rýchlo. Poobzerám sa, no nik iný okrem nás dvoch v miestnosti nie je.

Justin sa tiež obzrie. „Prišiel som na hodinu?“ spýta sa.

Zanadávam si do hlupákov, že som na také niečo zabudla. Vystriem sa na stoličke a vydýchnem. „Ste sám. Nemá zmysel robiť hodinu pre jedného študenta.“ Klamem. Ešte pred týždňom by som aj za jedného bola vďačná nebesám. Lenže teraz musím riešiť dôležitejšie veci, než hranie sa na učiteľku. Hlavne pokiaľ to znamenalo, že zajtra ňou už byť nemusím.

„Takže hodina nebude?“ spýta sa. Jeho veselá tvár zosmutnie a zvesí ramená.

Zaženiem vlastný pocit ľútosti pri pohľade na neho. „Môžete sa vrátiť späť k svojim spolužiakom, pán Mallback a využiť voľný čas na podobné aktivity ako oni.“ Znelo to o čosi horšie, než som pôvodne zamýšľala. Justin to však nijako nekomentuje a otočí sa k odchodu. Pozorne ho sledujem, kým vyjde von z dverí a vydýchnem si úľavou. Náhle sa však opäť vráti, čo ma absolútne zmetie.

Podíde ku stolu a z tašky vytiahne zopnuté papiere. Podá mi ich. „Už som vyplnil všetky vaše otázky, pani profesorka. Mohol by som tu počkať, kým to skontrolujete?“ Oči sa mu mimovoľne rozžiaria. Avšak nie nadšením, skôr očakávaním. Podľa toho, ako si začne hrýzť spodnú peru je nervózny z výsledku. Samozrejme, aj ja by som bola. Veď ide o všetko.

„Pravdaže,“ usmejem sa na neho, aby som mu dodala trochu sebavedomia. Mimovoľne sa načiahnem po pero a prelistujem listy. Všetky otázky sú vyplnené. Pri niektorých odpovediach je jedno zo zakrúžkovaných písmen preškrtnuté a zakrúžkované iné. Pri iných sú dokonca zvláštne body, keď pri premýšľaní poklepával perom o papier.

Vrátim sa k prednej strane a odložím pero. Justin, stále stojaci pred stolom, sa napriami. Beu slovu sa postavím a podídem k dverám. Až potom sa otočím k svojmu študentovi a bez mrknutia hodím zväzok papierov do koša. Justin ohromene otvorí ústa.

„Čo-“ Lapá po dychu. „Prečo ste to... Urobil som niečo zle?“ Jeho slová kopírujú strach, ktorý mu zrazu ovládne tvár.

Milo sa usmejem. „Nie. Neurobili ste nič zle, pán Mallback. Bol to test. Nie však taký, ktorý mal rozhodnúť o tom, či môžete ďalej pokračovať v štúdiu elementov.“ Justin na mňa nechápavo zíza. Pokojne prejdem späť k stolu a posadím sa na jeho okraj. „Otázky v tomto teste sú stavané tak, aby preverili vašu psychiku do najväčšej hĺbky. Jednotlivé situácie vás mali donútiť načrieť až do svojej temnoty, aby ste zistili, ako sa rozhodnete, keď budete stáť zoči voči strachu či dokonca smrti. Boli určené vám, ako študentovi. Neboli určené na čítanie učiteľovi alebo komukoľvek inému. Preto nehľadiac na vaše odpovede, môžete byť pokojný. Nikto vás nebude odsudzovať. To môžete len vy sám.“

Justin zalapá po dychu. Úsmev mi neschádza z tváre, aj keď si teraz vybavím samú seba spred niekoľkých rokov. Tvárila som sa ešte prekvapenejšie, než teraz Justin, keď mi riaditeľ povedal to isté. Urobila som test a zistila, že v sebe skrývam veľkú temnotu. Hanbila som sa za svoje odpovede a bola šťastná, keď som zistila pravdu. Ak by si v tej dobe moje otázky predsa len niekto prečítal, najskôr by mi nedovolil, aby ma riaditeľ učil päť techník. Techník takých silných, že sa ich mohol učiť len niekto, kto zvládol aspoň jeden z živlov. Ja som nedokázala ovládať ani jeden. Lenže riaditeľ mal vo mne takú dôveru, že v tom vtedy nevidel problém.

„Takže hovoríte, že ma budete učiť? Nech som odpovedal akokoľvek?“

Znovu mu zopakujem, čo som už raz povedala. Justinom šok vystrieda neskonalé šťastie. Celý sa rozžiari ako malý chlapec, ktorý práve dostal veľký darček. „S výučbou začneme nezávisle od ostatných vašich spolužiakov. Zahrniem vás do svojho rozvrhu a potom vám dáv vedieť, kedy začneme,“ oznámim mu.

„Nemôže to byť už zajtra?“ spýta sa nádejne. Neodpoviem mu a on pochopí, aby na mňa ďalej netlačil, pretože si to ešte stále môžem rozmyslieť.

Justin sa so mnou s veľkým úsmevom od ucha k uchu rozlúči a skákavým krokom vyjde z miestnosti. Odprevadím ho a tento raz sa uistím, že sa už nevráti. Potom vytiahnem jeho papiere s odpoveďami z koša a idem si sadnúť za stôl.

Aj ja som bola kedysi naivná a myslela si, že mi riaditeľ hovorí pravdu. Že svoj psychologický test už nikdy viac neuvidím. Skutočnú pravdu som sa však dozvedela až o rok neskôr, keď sa test objavil pri mojom pohovore do Asociácie démonov.

●●● 

„Nezabudnite, že je to dôležité. Študovať charaktery všetkých živlov vám nielenže pomôže naučiť sa ovládať vlastný živel, ale v budúcnosti vám môže pomôcť pri súbojoch s nepriateľom,“ poviem a prídem si už ako opakovací papagáj. Otočím sa tvárou k prvákom. V prednáškovej miestnosti ich nie je veľa. No i tých pár mi poslednú trištvrte hodinu poriadne lezie na nervy.

Reči sa rýchlo šíria a nešetria nikoho. Vďaka čomu teraz nemôžu dávať pozor na môj výklad a šuškajú si o tom, čo sa minulú noc stalo v meste. Zdá sa, že nikto nemá presné informácie – alebo aspoň nikto z prítomných. Preto zozbierané údaje, ktoré pravdepodobne počuli z rozhovorom starších študentov, dopĺňajú svojimi bláznivými teóriami, akoby tam sami boli. Neraz niektorý z nich zodvihne hlavu a dlho si ma prezerá, až ma páli čelo. Po chvíli sa musím znovu otočiť k tabuli, než ma skutočne rozbolí hlava. Dlho to však nevydržím a som nútená predčasne ukončiť hodinu.

Idem do svojej kancelárie. Veci hodím na stôl a oni sa zošuchnú z jeho okraja. Podopriem si rukami boky. Zahryznem si do pery a začnem sa prechádzať po miestnosti. Behom predchádzajúcej prestávky sa mi podarilo vymyslieť nejaký ten plán. Aj keď má svoje muchy a všetko spočíva na Acheronovej reakcii, potrebujem konať.

Bez rozmyslu vybehnem zo svojej kancelárie. Chodby sú prázdne v dôsledku stále prebiehajúcich vyučovaní a ja tak nemusím spomaľovať. Na poslednú chvíľu zastavím uprostred schodiska na internátoch. Z jeden strany spoločenskej miestnosti sa ku mne blíži doktorka Roxy v riaditeľovom sprievode. Sú v takom zahĺbenom rozhovore, že si moju prítomnosť vôbec nevšimnú. Idú z ošetrovne a mieria ku schodisku. Využijem ich nepozornosť a preskočím zábradlie. Dopadnem na mramorovú podlahu ladne a ticho. V tom okamihu som vďačná za svoj drsný tréning medzi Strážcami. Počkám, kým prejdú a ich hlasy sa stratia.

Prejdem popri stene, okolo búst predchádzajúcich riaditeľov a snehobielych hodín a zahnem dole schodmi na ošetrovňu. Srdce mi bubnuje v ušiach ako splašené. Potichu otvorím biele dvere a vojdem dnu. Dvere nechám pootvorené v prípade, že by tu bol stále Acheron alebo niekto iní z jeho podlizovačov. Zelený záves oddeľujúci malú doktorkinu kanceláriu od lôžok je roztvorený. Takže sa cez malú škáru môžem pozrieť k Raisovmu lôžku. Odľahne mi, keď zistím, že okrem nás dvoch tu nikto nie je.

Prebehnem k bielej skrinke s liekmi oproti doktorkinmu stolu. Už presne viem, čo mám hľadať. Priesvitnú fľaštičku s červenou tekutinou. Nachádza sa medzi ďalšími liekmi rôznych zafarbení. Vytiahnem ju a vezmem aj ihlu. Odkopírujem pohyby Roxy z tej noci a presne podľa pamäte vtiahnem do striekačky sto mililitrov narkotika. Prsty sa mi trasú, keď vytlačím vzduch.

„Profesorka?“

Otočím sa na zavolanie. Striekačku inštinktívne skryjem za chrbát a pozriem sa do bledej tváre Ciar Tyrekovej. Stojí vo dverách a udivene sa na mňa pozerá.

„Čo tu robíte?“ spýtam sa a hlasivky mi vyskočia na neprirodzenú oktávu.

Ciar zaklipká viečkami akoby sama nevedela, prečo tu v tej chvíli je. Potom sa spamätá. „Prišla som na kontrolu. Doktorka mi povedala, že by sa u mňa mohli prejaviť nejaké vedľajšie účinky po tom... čo sa mi stalo,“ dokončí a pozrie inam. V hlave sa jej, rovnako ako mne, musí vybaviť zabitá študentka, ktorá sa stala prvým démonom na jedálnom lístku miestneho Potomka.

„Doktorka tu teraz nie je. Pred malou chvíľou odišla s riaditeľom,“ oznámim jej a čakám, kedy sa otočí so slovami, že príde inokedy. Ona sa však pohne odo dverí dovnútra.

„To nevadí. Počkám na ňu.“ Nesmelo odhrnie záves a posadí sa na jedno z lôžok pri Raisovi. Potlačím výkrik. S ihlou stále za chrbtom prejdem k tomu stvoreniu čistej nevinnosti. Môj vnútorný démon sa začne pohrávať s myšlienkou, že uspím aj ju.

„Nebudem vám tu prekážať, pani profesorka,“ povie šepotom. Zarazím sa. „Riaditeľ musel od doktorky chcieť asi niečo vážne, keď na vás nechala, aby ste mu to pichli, však?“

Chcem vyvaliť oči a vyprsknúť v smiech. Na tvári však nedám nič znať, len sa mierne uškrniem. Vytiahnem ihlu a ešte raz vytlačím vzduch. S tvárou absolútneho profesionála vezmem Raisovu pažu a vytlačím mu do žili obsah ihly.

„Je smutné, čo sa mu stalo,“ vydýchne Ciar. Pohľad upiera na Raisa.

Prikývnem. Nemám srdce súhlasiť naozaj a ignorovať fakt, že som mu to spravila a robím ja.

„Ale som rada a on určite tiež, že ste tam boli,“ rozžiaria sa jej oči. „Po škole počuť rôzne reči. Dokonca aj také, že vás zachránil pán Rais. Ale ja si myslím, že to bolo naopak. Všetci vieme, že lovíte toho Potomka v meste.“ Tá informácia mnou nijako nezatrasie. Nezaujímalo ma, či to študenti vedia alebo nie. Nemohli opúšťať pozemok školy a tak boli v bezpečí. „Zachránili ste ma a verím, že ste zachránili aj jeho. Rais má šťastie, že ste tam bola.“

Znovu prikývnem. Zároveň odhodím injekciu, čím sa zbavím všetkých dôkazov. „A ako ste na tom vy, slečna Tykerová?“ zmením tému.

„Myslím, že som v poriadku. Až na pár prípadov, kedy sa mi zatočila hlava, ale to sa časom spraví. Ďakujem za opýtanie, pani profesorka.“

Nič nepoviem. Ešte chvíľu tam stojím a so Ciar sledujem nehybnú Raisovu tvár. Už v tomto okamihu mi je jasné, že keď sa zobudí, zabije ma. Som však ochotná ten „súboj“ risknúť.

●●●

Acheron sa neobjaví na teórii, ani na večernej praxi. Neprídu ani jeho dva náhrdelníky, ale aspoň pre tento raz im nič nevyčítam. Miesto toho svoju pozornosť zameriam na ostatných študentov. I keď cez deň ešte moja hodina vyzerá ako klebetnú krúžok, večer sa už všetko upokojí a oni venujú plnú pozornosť predvádzaniu svojich schopností. Raz sa dokonca úprimne zasmejem, keď jeden z nich miesto toho, aby vytvoril vodné šípky a poslal ich na terč, spustí nad svojou hlavou malú prietrž mračien. Uvedomím si, že je to prvá hodina, ktorá vyzerá akoby ma skutočne pokladali za svoju učiteľku, čo ma zahreje pri srdci.

Preto som smutná, keď mi hodiny oznámia desiatu hodinu a ja musím vyučovanie ukončiť. Pri balení vecí zo stola sa v kamennom koloseu objaví znenazdajky Maya. Ležérne schádza dole schodmi a míňajú ju poslední študenti. Vezmem si veci a idem jej v ústrety s otázkou vytesanou do tváre. Maya akoby nemohla skryť svoju škodoradosť. Niečo jej zjavne urobili dobrú náladu. Dokonca až takú dobrú, že ma s vrelým úsmevom vyzvala, aby som ju nasledovala.

„O čo ide?“ spýtam sa, keď to už ďalej nemôžem zniesť.

Maya sa otočí cez rameno. „Riaditeľ vás chce vidieť,“ povie. Pre mňa to však nie je nič nové. Bolo mi to jasné v okamihu, keď sme vošli do hlavnej budovy. Viac mi zjavne nechce povedať a ja sa jej odmietam doprosovať.

Vojdeme do jej kancelárie a ona mi pokynie, aby som chvíľu počkala, než ma ohlási. V kancelárii sa zdrží len chvíľu, no keď vyjde, na tvári má ešte väčší zlomyseľný úsmev.

„Riaditeľ vám odkazuje, že máte počkať.“

Zamračím sa. Nie je to po prvýkrát, čo by ma John Erick nechal čakať. Nerozumiem však tomu, prečo to Mayi spôsobuje takú veľkú radosť. Pochopím to až po skoro hodine a pol, keď ešte stále čakám v jej malej kancelárii, kým mi riaditeľ dovolí vstúpiť. Maya sa po chvíli zasmeje alebo mi venuje víťazoslávny úsmev, ktorý akoby hovoril, že ma dnes určite vyhodí. Ja sa za ten čas, čo čakám, snažím premýšľať nad všetkými možnosťami, prečo by si ma riaditeľ dal zavolať. Alebo čím som ho mohla naštvať.

„Nech ide ďalej,“ ozve sa náhle v tichu. Spoznám riaditeľov hlas a v krku sa mi vytvorí nepríjemná hrča. Maya mi s úsmevom otvorí dvere a čaká, kým vojdem. Nepodarilo sa mi prísť na nič, o čom by so mnou chcel John Erick hovoriť a tak si prídem, akoby som išla s vlastnou kožou na trh. Postavím sa a podídem k dverám.

Už na prahu sa však zarazím. Riaditeľova kancelária je v nezvyčajnej tme. Krištáľový luster na strope osvetľujúci zvyčajne celú miestnosť je teraz tmavý. Žltým svetlom bliká iba malá petrolejová lampa na masívnom stole.

Počkám, kým si moje oči zvyknú na šero, následne Maya zavrie dvere. Predstúpim pred riaditeľa sediaceho v kresle za stolom. Jednu ruku má na stole. V prstoch prevracia pero a občas s ním udrie do drevenej dosky. Na sebe nemá svoj plášť, len bielu košeľu a červenú vestu, ktorá mu dokonale rysuje telo. Nevidím mu do tváre, pretože ju zakrývajú rozpustené čierne vlasy. ponurá atmosféra miestnosti sa mi však vôbec nepáči. Pripadá mi to ako celé storočie, kým John Erick začne.

„Nikdy som sa v tebe tak veľmi nesklamal, ako práve dnes, Sophia.“

Mimovoľne o krok ustúpim. Chlad, ktorý sa rinie z jeho slov cítim až na vlastnom tele. Prehltnem. Neodvážim sa opýtať, preto len ticho počúvam.

„Dal som ti na starosť školu v domnelí, že ti môžem dôverovať. Veril som, že sa postaráš o všetkých študentov, budeš tu pre nich, ak by sa niečo stalo. Potreboval som na víkend odísť, preto som si myslel, že si tá najlepšia voľba pre post zástupcu riaditeľa. Jakživ by ma nenapadlo, že odídeš zo školy na celý deň a necháš školu bez vyššie postaveného zástupcu.“

John Erick zodvihne hlavu a vlasy mu padnú na stranu. Za tých pár dní zostarol o ďalšie desaťročie. Oči má podliate krvou a pleť sivastú. Vyzerá ako prízrak.

Podarí sa mi nasať trochu vzduchu do pľúc. „Bola tu predsa Maya. Ona a ostatní učitelia-“

„Sú nič!“ skríkne. Pery sa mu zachvejú. „Učitelia na tejto škole znamenajú mnohokrát menej než samotní študenti. Jedinou autoritou je tu riaditeľ, Acheron a jeho ochrancovia. Lenže, keď tu nebol ani jeden z nich, mala si sa ňou stať ty, Sophia Drane.“

Myknem sa. Riaditeľ mi nikdy nehovorí celým menom. Aspoň nie pri formálnom rozhovore. Veľmi dobre vie, že to neznášam. Lenže teraz je všetko inak. Je na mňa naštvaný.

„Škola to zvládla jeden deň aj bezo mňa,“ šepnem pomedzi sotva pootvorené pery. Nemám však toľko guráže, aby som sa mu dívala do tváre.

„Jeden deň,“ zopakuje chladne. „Za jeden deň mohol na školu zaútočiť Potomok a pozabíjať väčšinu študentov. Pil by, kým by nepraskol. Boli by to desiatky premárnených životov a ty mi hovoríš, že to bol iba jeden deň.“

Znova sa nadýchnem. Nechápem riaditeľovo správanie. Predsa nešlo o nič vážne. Neboli to kódy k jadrovým hlaviciam, ale škola. Pozriem sa mu do očí. „Škola je chránená ochrankou,“ pripomeniem mu. „Je ich tu dosť na to, aby zlikvidovali jedného Potomka. Či už by som tu bola alebo nie, poradili by si i sami. Na rozdiel od Raisa, ktorý sa v meste dostal do problémov. Určite sa k vám dostala správa, že sme boli napadnutí.“

Oči mu sčernejú a ja mám na pár sekúnd pocit, že nemá bielka. Avšak v šere sa mi môže čokoľvek zdať. „Počul som o tom. Už som hovoril s Acheronom. Viem, prečo si išla do mesta a viem prečo tam išiel Rais.“ Prekvapene sa vystriem. „Lenže ani to ti nedávalo právo opustiť školu, Sophia. Takže máš na zodpovednosti i stav pána Raisa. Dúfam, že sa poučíš a nabudúce urobíš, čo je správne pre školu aj pre teba. Teraz môžeš ísť.

Poslúchnem bez ďalšieho zdržovania. Vypadnem z miestnosti a potichu za sebou privriem dvere. Na chodbe ma ovanie príjemný vzduch, ktorý mi prestane škrtiť pľúca. Riaditeľove slová sa mi vyryli hlboko do mozgu. Vyčítal mi presne to, čo ja som vyčítala Acheronovi. Veľmi dobre však viem, že obaja máme podiel viny. Len som netušila, že riaditeľ všetko zvalí na mňa a nedovolí mi sa nijako brániť.

Udriem si päsťou do čela. Som unavená a sklamaná. Doteraz bol John Erick mojim jediným spojencom na univerzite medzi nepriateľmi. Teraz sa však otočil chrbtom ku mne i on. A vidiac jeho hnev, nemám pocit, že by sa tento stav mal tak skoro zmeniť.

Povzdychnem si a vojdem do internátnej budovy. Jej spoločenské priestory sú prázdne a v krbe blikajú posledné uhlíky. Jedna moja časť sa chce zvaliť do kresla oproti nim a na všetko zabudnúť. Tá druhá zas vie, že musím ísť do postele, inak by ma ráno budil niektorí zo študentov, že som zaspala v kresle. Odvrátim od krbu a vyberiem sa ku schodom. Miestnosťou náhle zaznie dunivý zvuk, ktorý mi zarezonuje v citlivých ušiach.

Snehobiele hodiny na opačnej strane od krbu znovu odbijú. Malá zlatá ručička sa pridala k veľkej na dvanástej hodine. Ten otravný zvuk sa ešte niekoľko ráz zopakuje. Keď utíchne, ticho pretne úplne iný zvuk. Zvuk, ktorý sa do hlbokej noci nehodí. Zvuk škrípania bŕzd a niekoľkonásobného hučania motora. Podídem k oknu a odtiahnem ľahký zlatý záves. Na príjazdovej ceste pred školou sa svieti. Na kamenných hlavách zastali vedľa seba štyri čierne terénne autá. Keď lepšie prižmúrim oči, uvidím červeno-zlatý znak koruny na dverách jedného z áut. Ten znak okamžite spoznám.

Autor: Shaun (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Americká Univerzita - 11. kapitola: