OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Jednodílné » Unesené dieťa

26.07.2011 (13:00) • MatikEsmeCullen • Povídky » Jednodílné • komentováno 6× • zobrazeno 978×

Rodičia na dovolenke, prázdny dom. Dievča oslavuje svoje šestnáste narodeniny a pozve si do domu kamarátov. Opije sa a zbadá krásneho chlapca.

„Ahoj. Páči sa ti oslava?“

„Je to tu pekné. Všetko najlepšie.“

„A nechcel by si ísť hore?“

„A tam je čo?“

„Spálňa.“

Chlapec vidí možnosť, ako si užiť a už sa ženie hore za dievčaťom. Dievča je opité, a tak nechápe vážnosť svojho konania. Len čo všetko skončí, chlapec sa vyparí, a potom dievča ignoruje.

Dievča sa už nikdy viac alkoholu ani nedotklo, lebo dôkazom toho, čo sa stalo, bol rastúci živôtik pod jej srdcom. Keď kráčala s mesačným dievčatkom v kočiariku po ulici, stretla chlapca, ktorý sa držal za ruky s iným dievčaťom. Dievča to bolo u srdca, ale čo iné mohla čakať? Dokonca bola aj rada, že chlapec o ich dieťati ani nevie.

„Niekto si tu nevie dávať pozor,“ doberala si dievča.

„Tiff, nechaj ju tak. Sú to jej starosti,“ povedal výsmešne chlapec a kývol hlavou smerom k dievčaťu s kočiarikom.

Chlapec s dievčaťom sa smiali a mladej maminke sa hrnuli slzy do očí.

„A kto je ten úbožiak? Kto je otec?“ snažila sa ju stále doberať Tiff.

Tiff sa smiala, ale ako náhle nakuklo do kočiarika, skamenelo. Malé dievčatko sa podobalo na svojho otecka a Tiff to hneď pochopila.

„Čo sa stalo?“ chlapec ničomu nerozumel.

„ y úbožiak jeden! Ako si mohol?!“ kričala Tiff na chlapca.

Chlapec sa pozrel do kočiarika, a potom ma mamičku tej malej.

„To čo je,“ zvrieskol na dievča za kočiarikom.

„Moje dieťa,“ odpovedala kľudne.

„Kto je otec?“ domáhal sa chlapec.

„Ty!“ Dievča sa ochranársky postavilo pred kočiarik a dívala sa chlapcovi do očí, v ktorých sa zračil hnev.

„Ty jedna sviňa malá. Prečo si nešla na potrat? Vieš, čo sa stane, keď sa to ostatní dozvedia. Vieš, čo mi s tým spôsobíš?“ kričal na ňu. „Týmto to neskončí. To dieťa pôjde preč.“

S tými slovami zobral Tiff za ruku a už ich nebolo.

.

.

.

Ráno ma zobudilo slnečné svetlo, ktoré mi svietilo do tváre. Najskôr som si pritiahla perinu až nad vlasy, ale potom ma to znepokojilo. Už som mala byť predsa hore. Malo ma zobudiť moje malinké dievčatko, že má hlad. Hneď bola perina až pri nohách a ja som hľadela na prázdnu postieľku. Najprv som sa tam pozerala asi päť minút a nebola som schopná pohybu. Potom, akoby mi všetko došlo, do očí sa mi nahrnuli slzy a už som ležala v klbíčku na posteli.

Kde je moje dieťatko? Prečo som nič nepočula?

Nič ma nenapadalo, kde by mohla byť. Vo svojom malom byte som bývala sama so svojím malým anjelikom. Ale kde je teraz? Ale ja som nič nepočula. Hneď som vybehla z postele a utekala som k dverám. Boli odomknuté. Neváhala som a rýchlo som sa obliekla a utekala som k jeho domu. Ten hajzel sprostý. Čo spravil s mojím dieťatkom? Kde je?!

Utekala som, čo mi sily stačili a už som mu klopala na dvere.

.

.

.

„Kto je?“ zaujímal sa chlapec.

„Ja, ty sviňa! Už aj otvor! Kde je moje dieťa?!“ Kričalo dievča na chaplca.

„O svoje dieťa sa máš starať ty. Mňa netrápi čo s ním je. Najlepšie by bolo, keby nebolo!“ Začal už aj on kričať na ňu.

Dievčaťu to trhalo srdce. Nevedela, kde je jej malá dcérka a to jej naháňalo strach. Bála sa o ňu a položila by za ňu aj život. Chlapec povedal, že dieťa pôjde preč a tým sa stal hlavným podozrivým.

„A kde je teraz? To tvoje malé monštrum?“ pýtal sa chlapec a v kúte srdca dúfam, že sa dozvie, kde je jej dieťa. Problém bol však v tom, že s ním nemal pekné plány.

„Ja neviem. Kde si ju dal? Čo si s ňou spravil?“ kričalo dievča a z oči jej tiekli slzy. Dúfala, že jej malé dievčatko má ten chalan a teraz si ho zoberie domov. Ale v jeho očiach videla, že ho nemá. Videla v nich, že by ju tiež rád našiel, ale potom by sa jej zbavil. A to už navždy. Bol krutý a hnusný. Teraz nechápe, ako sa s nim mohla vyspať. Jasné bola opitá, ale  to nieje výhovorka.

„Daj nám pokoj, ty bastard!“ povedalo dievča a už utekalo preč. Keď bola kúsok od svojho domu,  zazvonil jej vo vrecku telefón.

„Nepýtaj sa, prečo som to spravila, poviem ti to osobne. Príď do hotelu neďaleko tvojho domu na piate poschodie do izby dvestoštyrdsaťpäť. Mám tu aj tvoju dcérku. Neboj sa, je v poriadku. Čakáme ťa,“ ozvalo sa v telefóne.

.

.

.

Na nič som nečakala a už som bežala ku hotelu. Keď som zistila, že on nemá moju malinku dcérku, cítila som sa bezbranná. Moja dcérka je preč. Ta veta mi znela v hlave dlho a opakovala sa stále dookola. Keď mi zazvonil telefón, bolo mi jedno, kto mi volá. Podstatné bolo, že viem, kde je moja dcérka a že je v poriadku. Utekala som do hotelu a bežala hore schodmi. Bolo mi jedno, že tu bol aj výťah, ale nedokázala by som len tak stáť a čakať, kým sa dostane hore. Rýchlo som našla izbu a už som sa hnala bez zaklopania dnu.

V obývačke na gauči sedela Tiffany a na rukách mala moju dcérku.  Strašne sa mi uľavilo a už som jej ju brala a privinula som si ju na hruď.

.

.

.

„Prosím, prepáč, ale musela som to spraviť. Nemohla som ti to povedať, lebo by si nešla za ním. Rozprával mi, že ti zobral potajomky kľúč a že ťa sledoval a vie, kde bývaš. Povedal mi dopodrobna, čo chcel spraviť a nemohla som to dovoliť. Ona je taká zlatá. Prosím, prepáč, ale takto to bolo lepšie. Volal mi, že si bola za ním a že keď ťa videl, rozhodol sa, že ju nechá na pokoji. Prosím, prepáč,“ povedala Tiff a myslela to úprimne vážne.



Nakoniec si dievča žilo šťastný život so svojou dcérkou a chlapec nakoniec ľutoval svoje konanie. Závidel chlapcovi, ktorý si získal srdce dievčaťa, a spolu s ňou sa tešil z prvých krôčikov malého dievčatka.

Autor: MatikEsmeCullen, v rubrice: Povídky » Jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Unesené dieťa :