OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Jednodílné » No bolo už neskoro...

29.09.2011 (19:00) • Killy • Povídky » Jednodílné • komentováno 7× • zobrazeno 1296×

Láska, ktorá bolí. Vieš ty vôbec, ako to bolí? Nie, to asi nie. Ty si totiž nič také nikdy nezažil. Mám veľa vecí. Priateľov, rodinu, zdravie, šťastie, ale... Lásku?

Sme dobrí priatelia. Až priveľmi dobrí – tí najlepší. Zverujeme sa jeden druhému. A to úplne vo všetkom. Obidvaja sme úprimní. Až na mňa. V jednej veci. Sama seba sa niekedy pýtam: Príde na to niekedy?

Asi nie. Prečo by si si ma všímal? Ako ženu? Nemáš dôvod. Nie som nádherná. Ale tebe to nevadí. Dokazuješ to tým, že sme priatelia. Alebo ti to vadí... A dokazuješ to opäť tým, že sme iba priatelia. Ani krásna na duši, ani na povrchu. Vadí ti to? Samozrejme, že áno.

To, keď sa usmeješ. Keď sa na mňa usmeješ... Je pre mňa to najvzácnejšie. Spoločné pozeranie filmov, spoločné názory, aktivity... Sme skoro rovnakí. A asi to je ten problém, však?Nepovedal niekto, že v láske by sme sa mali navzájom dopĺňať? Kto by zaplnil to prázdno medzi nami? Ak by sme mali rovnaké názory, bolo by to zlé? Alebo... By to bolo dobré? Ak by sme obidvaja mali radi jazz, kto by mal rád pop? A záleží na tom vôbec? No sme rovnakí. Úplne rovnakí. Mám taký pocit, že je to zlé. Aspoň to každý tvrdí. Neboli by hádky, spory... Nič. A začali by sme sa nudiť. Chceli by sme niečo iné... Nové a zaujímavejšie. Ty by si to chcel.

Pamätáš sa na náš rozhovor večer pri krbe? Preberali sme spolu veľmi „zaujímavú“ tému. Naše lásky. Začal si mi opisovať to, ako sa ti páči Lisa Hutberklová a to, že si ju chceš získať, no nevieš ako. Vieš, ako to bolelo? Ako veľmi ma to bolelo. Mala som ti pomôcť. Zachrániť ťa, pretože si bol do nej tak bláznivo zamilovaný. A ja som súhlasila. Čo na tom, že to zraňovalo mňa? Hlavné bolo tvoje šťastie. Pre mňa bolo hlavné tvoje šťastie. Začali sme preberať plány a triky, či rôzne krásne frázy z romantických kníh, ktoré by si mohol použiť. V očiach ti žiarilo. Poskakovali ti v nich iskričky. A chytil si ma za ruku. Veľmi rýchlo si ma za ňu stlačil. A ja som bola šťastná, veľmi šťastná. Držal si ma za ruku! Tak krásny pocit.

„Si na rade,“ povedal si.

„Vieš, som do niekoho zamilovaná. No nemôžeme byť spolu.“ Pamätáš, ako som sa ti vtedy priznala?

„A v čom je problém?“ nerozumel si mi.

„V tom, že on ani nevie, že existujem. Že som už žena a nie malé dievčatko, s ktorým sa kedysi hrával na pieskovisku,“ snažila som sa ti to naznačiť. Chcela som, aby si pochopil, že si to ty.

„Tak to bude dosť veľký problém,“ pripustil si.

„Ak chceš, pomôžem ti.“ A mňa opustila aj tá posledná omrvinka nádeje, že budem s tebou... A šťastná.

No nasledujúce dni som sa snažila byť s tebou čo najčastejšie. Nedarilo sa. Náš plán „ako chytiť Lisu“, sa vydaril. Bol si s ňou a šťastný. Na mňa si postupne zabúdal. Vídavali sme sa už len v škole. Sem tam si ma pozdravil. Povzbudivo sa na mňa usmial. A potom už aj to prestalo.

Bola som sama. A nešťastná. No hlavné pre mňa bolo, že si šťastný ty. A ja som bola... Aspoň spokojná.

A teraz odchádzam. Nechcem tu s tebou už viac byť. Nechcem viac trpieť. A ty po mne nemôžeš žiadať, aby som to viac znášala. Nie, nebudem ti zdvíhať telefón. Už o tebe nechcem ani počuť. Chcem začať odznova. Bez teba. Niekde úplne inde. Ako úplne iná osoba. Bez minulosti. A s krásnou budúcnosťou. Odpusť mi tento list. Asi ti príde úbohý. Asi ti prídem ja úbohá. A ver tomu, že aj som. Kvôli tomu, že som ti toto všetko nebola schopná povedať do očí. Odpusť... No nemohla som. Nedokázala by som to. Práve sedím v čiernom aute pred školou. Vidím ťa vychádzať zo školy. Vidím ťa objímať Lisu. A to, ako sa rozprávaš so svojimi novými kamarátmi... Mi tiež vadí. A kde som ja? Kde som teraz ja, kam si ma zahodil? Prečo už nepatrím do tvojho života? Prečo som pre teba ešte menej, ako som bola? Som tak škaredá, duchovne a aj na povrchu? Asi áno. Nie je na mne čo objavovať. A teraz si už nemyslím, že sa až tak podobáme. Ja by som ťa nikdy neopustila. Nikdy! Predtým. Teraz odchádzam. No pamätaj na to, že to ty si bol ten prvý. Prvý, ktorý odišiel. Opustil si ty mňa a nie ja teba. Preto mi to skrátka nemôžeš vyčítať. A asi ani nebudeš. Asi si ani nevšimneš, že som odišla. Navždy odišla. No nezabudni na jedno. Neprestanem ťa milovať, ani keby si mi ešte viac ublížil. A hlavne dúfam v to, že aspoň toto pre teba bude niečo znamenať. Niečo nepodstatné, staré, nezaujímavé. Ale bude, však? Milujem ťa, Thomas, a nikdy na teba nezabudnem. Aj keby som tak veľmi chcela. Nie, nehnevám sa na teba. Beriem to ako príučku, že sa nemám už nikdy viac zamilovať. A ver tomu, že sa už ani nezamilujem. Pretože láska bolí. Iba bolí. Ale aspoň viem, že je to láska. Moja večná láska.

Zbohom, láska.

Zbohom, Thomas.

Elizabeth

Hnedovlasý mladý muž sa náhlil po hale. V ruke zvieral jeden jediný maličký lístok. No zvieral ho tak tuho, že človek by si myslel, že od neho závisí jeho život.

„Cestujúci, ktorí idú do Londýna. Opakujem, cestujúci, ktorí idú do Londýna, práve vyrážajú,“ ozval sa ženský hlas z maličkých reproduktorov.

Nie, ešte to musím stihnúť! myslel si v duchu muž. No bolo neskoro. Lietadlo sa vznieslo do vzduchu. Už vyzeralo len ako maličká bodka na obzore.

Je neskoro, uvedomil si.

Už ju nikdy neuvidím... Pomaličky sa otočil a zamieril k východu. Je neskoro, tak načo sa tu zdržovať? Zbytočne si ešte viac ublíži. Ak to vôbec ešte pôjde. Po líciach sa mu začali kotúľať horúce, slané slzy. Stratil ju. Ju, ktorú najviac miloval.

Na zem dopadol malý, pokrčený papierik. No muž išiel ďalej a nevšímal si ho. Jeho život sa skončil. Už na ničom nezáleží.

Jedna stará pani, ktorá videla to, čo videla, si dala dva a dva dokopy. Tak najprv videla mladé dievča, ktoré stále plakalo a nakoniec jej povedalo, že ju jej milý nechce. A o pätnásť minút nato sem príde mladý muž a... Takmer utekal za lietadlom.

Stará žena zdvihla pokrčený papierik a začítala sa doň. Nebol dlhý. Mal len dve vety a podpis.

Aj ja ťa milujem. Odpusť.

Thomas

No vedela to ona, vedel to on a vedela to aj tá stará starenka. Bolo už neskoro...

…............................................................................................................................................................

No... Ako sa vám to páčilo? Priznám sa vám, že mne sa to celkom páči. No, najviac by ma potešili vaše komentáre a vôbec ma nešetrite! Píšte kritiky, toľko, koľko len môžete!!!

P.S. Venované Illy (Saši)

Autor: Killy (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek No bolo už neskoro...: