OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Jednodílné » Aj ja som len človek

24.06.2014 (14:00) • Dano • Povídky » Jednodílné • komentováno 2× • zobrazeno 1025×

Sledovala som ho z opodiaľ. Jeho ruka, tak nespočetne veľakrát ovinutá okolo mojich pliec, sa ovíjala okolo pliec inej. Usmieval sa. U neho jav dosť zriedka videný. Stáli neďaleko odo mňa a zhovárali sa. Tiež nezvyčajné. Väčšinou nemal náladu na rozhovory. Dlho som s ním nebola. Netušila som, čo medzi nimi je, ale nedalo mi to.

„Čo sú s Lenkou stále na seba nalepení?“ nadhodila som, dúfajúc, že mi niekto odpovie.

„Šak spolu chodia,“ doľahla mi do uší veta, ktorú som na jednej strane počuť chcela, pretože ma vytrhla z rúk neistoty, ktorá mi držala nôž pod krkom. Zároveň ma však zrazila na kolená, pretože to bola odpoveď, ktorú som naozaj nechcela počuť.

Vzala mi všetku nádej, ktorú som mala. Vyhasla. Niekoľko chvíľ som nemohla nájsť tie správne slová. Čakala som, dúfala som a verila, že každú chvíľu kamarátka vybuchne do smiechu, že som jej na to naletela. Že ma bude podpichovať, že som sa doňho zaľúbila, že mala celú tú dobu pravdu. Mala, ja viem. Aj tak je to na dve veci. Tá jedna je na nič, ale na čo je tá druhá...

Vytúžené zachránenie neprišlo. Nevystrelila si zo mňa, bola to realita. Krutá a pravdivá. Pozrela som na nich a aj cez bolesť v srdci som sa pokúsila odosobniť a pozerať sa objektívne. Usmieval sa, vyzeral spokojný, Lenka je dobré dievča, veď sme predsa kamarátky. Kútikom oka som videla, že kamarátka vedľa mňa čaká na to, čo jej na to poviem. Nikdy som nebola zlomyseľná a ani v takejto situácii, keď som mala pocit, že krvácam, som nemohla pomýšľať na zlé.

„A vieš čo? Ja im to želám! Lenka je dobré dievča. A Tomáš je s ňou šťastný. Pozri na neho. Myslím, že je to ten starý Tomáš, akého som kedysi poznala.“ A do ktorého som sa zaľúbila. „Usmieva sa, vyzerá s ňou spokojný.“ Asi tak, ako so mnou nikdy nebude.

Odvrátila som od nich svoj pohľad. Už som to dlhšie nevydržala. Ubližovať si viac a viac tým, že som na vlastné oči videla realitu. Zbúrala všetky moje vzdušné zámky. Radšej som vzala nohy na plecia, aj keď som pochybovala, že keď mi zídu z očí, zídu aj z mysle.

Pred tým sa nedá utiecť. Aspoň už nie som sama. Je so mnou bolesť, ktorá mi zviera hruď zakaždým, keď si naňho spomeniem. Zakaždým, keď náročky idem až na druhý autobus, pretože v tom prvom ho môžem stretnúť. Zakaždým, keď musím ísť na prvý a on ide tiež. A aj vtedy, keď nejde. Vždy, keď potrebujem objať, spomeniem si na neho. Pretože jeho objatie bolo riešením na všetky problémy. 

„Ahoj srdiečko, kde si sa mi túlala?“ podišiel ku mne Lukáš. Objal ma, pobozkal, chytil za ruku a viedol si ma hrdo pomedzi stánky na jarmoku. Z jeho očí priam kričalo: Pozrite sa! Ona je moja frajerka. Moja a nikoho iného.

Len neviem, prečo som pri tom nič necítila. A prečo sa ma opäť zmocnil pocit, že aj keď mu patrím ja, moje srdce bude navždy patriť inému. Tomu, pri ktorom som ostala aj mysľou. Tomu, na ktorého mi dnes zostali už len spomienky...

Autor: Dano, v rubrice: Povídky » Jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Aj ja som len človek: