OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction The Vampire Diaries » Kto som? 16. časť

04.03.2014 (10:00) • Alexis8301 • Povídky » Na pokračování » FanFiction The Vampire Diaries • komentováno 3× • zobrazeno 1178×

Zobudila som sa asi o tretej ráno. Prečo? Kto vie. Asi šiesty zmysel, pretože oproti mojej posteli sedela na stoličke nejaká osoba. V tme som ju nevidela.

„Satan, si to ty?” skúsila som šťastie. 

„Tesne vedľa.” Argh! Damon!

Vstala som z postele, a zasvietila malú lampu. Prešla som do provizórnej kuchyne, kde som dokoca našla aj kávu! Zaliala som ju vodou. Damon ma celý čas pozoroval.

„Čo sa ti stalo?” spýatal sa, keď si všimol obväz na mojej ruke. 

„Nič, čo by som neprežila.”

„Takáto negatávna, hneď ráno?”

„Sú tri ráno a ja nespím. Vieš, aká som, keď som nevyspatá? Som podráždená a naštvaná! A čo robím, keď som podráždená a naštvaná? Dráždim a štvem svoje okolie! Tak neprovokuj, nemusel by si to prežiť!” Ehm, tak toto asi nepotrebuje žiadny komentár z mojej strany. Viem, že Damon si ho neodpustí.

„Ale, o mňa sa neboj. Ja som nesmrteľný!” Absolútne!

„Damon, je mi jedno, prečo si prišiel. Môžeš sa rovno otočiť, a vypadnúť!”

„Myslím si, že potrebuješ pomoc. Sama sa nedokážeš ochrániť.”

„A to si myslíš prečo? Mimochodom, mýliš sa!”

„Nemýlim sa. A myslím si to preto, že Klaus na teba vypísal odmenu. Všetci už vedia, že si jeho dcéra. Kto mu ťa privedie živú, bude Klausova pravá ruka. A klamala si mi. On ťa nebral ako vlastnú, ty si jeho vlastná. Prečo si mi klamala?”

„Mám svoje dôvody. A dokážem sa o seba postarať sama. Môžeš ísť,” povedala som skleslo, pri spomienke na Klausa. Nechcel ma nájsť. Nepotreboval vedieť, či vôbec žijem. Potlačila som slzy a pozrela na Damona, ktorý mal odhodlaný výraz.

„Potrebuješ ma,” povedal rozhodnuto. Áno, potrebujem. Ale nechcem. Nemôžem zase začať niekomu veriť, a potom ho stratiť.

„Nepotrebujem.”

„Obaja vieme, že to nie je pravda. Potrebuješ ma, len si to nechceš priznať.” Ale veď ja to priznávam!

„A prečo by si mi práve ty mal pomáhať? V čom je háčik?”

„V ničom. Klaus chce teba, to znamená, že nedovolím, aby ťa dostal.” A ja som si už začínala myslieť, že mu na mne záleží, ale je to len súčasť jeho pomsty.

Zo skrninky som vybrala panvicu, akože si idem robiť raňajky. Aj tak sa divím, že niečo takéto sa nachádza v hotelovej izbe. Držala som ju v ruke, a smerovala k Damonovi, ktorý si medzitým zapol telku. Bol ku mne otočný chrbtom. Uľahčil mi to.

Napriahla som ruku, a trafila som ho panvicou po hlave. Okamžite odpadol. Heh, a že nesmrteľný!

„Prepáč, ale už neviem, komu veriť,” zašepkala som, a vypadla som odtiaľ rýchlosťou blesku. No, možno trochu pomalšie, predsa len, stále som sa úplne nezotavila. 

Potrebujem moje auto! Začala som si prehľadávať vrecká, ale nevedela som nájsť kľúče. Museli mi vypadnúť, pri tom páde. Super, keď sa darí, tak sa darí.

Nepozorovane som sa priblížila, k miestu môjho pádu. Uvidela som ich! Boli pod črepinami skla. Zohla som sa, aby som ich zobrala. Ked som sa však postavila, stál za mnou Marcel. Čo som to hovorila? Keď sa darí, tak sa darí?!

„Pozrime sa, koho to tu máme?”

Dopekla! Použila som na neho svoju moc, a on sa zviezol k zemi. Už som sa chcela tešiť z víťazstva, ale za ním sa objavila partia upírov. Už to ani nehovorím. Ja som proste beznádejný prípad.

Obkľúčili ma, a ja som nemala najmenšiu šancu. Kruh sa neustále zmenšoval, a ja som sa už tak trochu začínala báť. Ale len trošku. Teda, to som si hovorila. V skutočnosti som sa išla počurať od strachu.

„Dobrí upíri...” Dobre, poznámka číslo jedna, upíri niesu psi.

Rozbehli sa ku mne, a zvalili ma na zem. Začali do mňa kopať. Mocou som ich pár zneškodnila, ale ich tam bolo stále viac a viac. Už som ani nevnímala, keď v tom, všetci prestali.

„Dosť!” zakričal nejaký muž. Jeho hlas som nespoznávala, ale všetci mu uhli z cesty. Uhla by som sa aj ja, ale...

„Kto to je?” spýtal sa ten muž nejakého upíra.

„Tá, ktorú hľadá Klaus.” Hej! Tá, má aj meno!

Počula som jeho kroky, ktoré sa približovali. 

„Ty musíš byť Nikol, Klausova dcéra.” Áno, Klausova dcéra, osobne!

„Som Elijah, jeho brat.” Ehm... dúfam že nie všetci sú takí kreténi ako Klaus.

Vzal ma do náruče, ale pred tým, než so mnou odišiel, povedal:

„Už sa jej nikto ani nedotkne, rozumiete?!” Z jeho hlasu mi nabehla husina...

„Už ti nikto neublíži,” povedal tesne pred tým, než som odpadla.

∞∞∞

Prebudila som sa, a všetko ma bolelo. Po celom tele som určite mala modriny. Ale múdri to upíri, pretože mi nekopali do tváre. Poobzerala som sa okolo seba a vyzeralo to podobne ako Klausova tajná komnata. Toto bude asi Elijahova tajná komnata. Myslela som, že ak sa dostanem Klausovi pod ruky, budem bývať v nejakej pivnici.

„Dobré ráno,” začula som Elijaha. Stál opretý o dvere a na seba mal oblek.

„O tom by som sa hádala,” odpovedala som mu. Naozaj, mne ak dobré nepríde. On sa nad mojou pripomienkou len pousmial  a vstúpil do izby.

„Nemáš nič zlomené, ale tá rana na ruke vyzerá zle,” povedal, a presmeroval pohľad na moju ruku, kde ešte včera bol obväz. No, nevyzerala práve najlepšie, ale zažila som už aj horšie.

„Prežila som už aj zlomeniny, bez ošetrenia. Myslím, že to prežijem. Ale nejaké lieky od bolesti, by neboli na škodu.”

„Dobre, zoženiem ich. Ty hlavne odpočívaj.” To mi nemusí hovoriť dvakrát!

Zavrela som oči, a snažila som sa zaspať. Teraz som sa bála. S Elijahom som sa cítila bezpečne, ale v tomto dome je aj Klaus a asi aj Marcel. A boli to práve Marcelovi poskoci, ktorí ma takto doriadili.

Ani za nič som nemohla zaspať. Pripadala som si, akokeby ma niekto sledoval. Otvorila som oči, a na Elijahovom mieste, stál teraz Klaus. Zase som ich rýchlo zavrela.

„Nemala by si sa v noci túlať sama.”

„Zhor v pekle!” Čo mu nato mám povedať? Ďakujem, že si mi dal názornú ukážku toho, čo sa môže stať?!

„A čo keby si mi prejavila trochu úcty? K rodičom by si mala mať rešpekt.”

„K rodičom rešpekt mám. Ale ty nie si môj otec!” Tak toto boli možno tvrdé slová, ale takto som sa cítila. Privrela som oči, a keď som ich otvorila, už tam nebol. 

Pozerala som von oknom, keď dnu vstúpila nejaká blondínka. Čo to tu je? Deň otvorených dverí?! Ja chcem spať!

„Ahoj, som Rebekah. Elijahova sestra.” A zároveň Klausova.

„Ahoj,” povedala som jej milo. Jediná baba v ich rodine, mohla by byť spojenec. A správa sa ku mne milo.

„Elijah sa za chvíľu vráti, mám na teba dať pozor pred Klausom.” Tak to ideš trochu neskoro.

„Čo odo mňa vlastne chce?”

„Neviem, nikto to nevie. Ale časom sa to určite dozvieme.” 

„Rebekah? Nemohla by si mi zohnať mačiatko? Vieš, cítim sa tu tak sama a doma som mala jednu mačku už odmalička... proste som zvyknutá, že je tu niekto, kto ma má rád úprimne.” 

„Jasné, aj ja si myslím, že tu chýba nejaké zvieratko,” povedala, a spiklenecky na mňa žmurkla.

„Ďakujem,” povedala som a zavrela oči.

„V poriadku. Ešte oddychuj, Elijah je tu zachvíľu,” povedala a opustila izbu. Po piatich minútach sa mi konečne podarilo zaspať.

Autor: Alexis8301, v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction The Vampire Diaries

Sdílet

Diskuse pro článek Kto som? 16. časť: