OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Thalia Shepard: Vendetta - Kapitola 9. - Prvý deň v práci

28.07.2015 (09:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 6× • zobrazeno 1386×

Tak, po týždni som späť aj s ďalšou kapitolou.  :D

Nie, nič nemám zlomené, žiaden otras mozgu, dokonca ani modriny... sama sa čudujem, ako je to možné! Zázraky sa asi fakt dejú. :D

Kapitolku venujem mime33, izzie22, kat, Ealex, Mišičke, Trishi, Ivet, valhalinke a Claw.

Kapitola 9

Keď som sa dostala domov, osadenstvo bolo ešte hore. Lily a Rem mali poobede ťažkú skúšku, Sirius sledoval hokejový zápas v telke a James si čítal knihu o metlobale. Nové vydanie Najlepších hráčov storočia.

Zvažovala som, čo im mám povedať a nakoniec som sa rozhodla pre tú istú verziu udalostí, akú som povedala veliteľovi - plus som prihodila aj to, že budem pracovať u Malfoya. Už nikdy viac im nebudem klamať!

Ale po hodine dohovárania, naliehania a hrozieb som ľutovala, že som radšej nedržala jazyk za zubami. Keď som zaliezla do postele, upokojovala ma iba predstava, že zajtra (teda už dnes) nemusím ísť do práce. Nič iné ma zaujímalo... iba ak, ako asi mám zabiť Malfoya, keď ani neviem, čo ho chráni?

Kruci! Mal byť mŕtvy!

Zvláštne, z nejakého dôvodu bolo moje hlboké podvedomie rado, že sa mi to nepodarilo.

Zradcovská časť mysle!

Ale aj tak. Kto vie? Možno tú žiadosť o svoju „ochranu“ stiahne. Nebol by hádam až taký masochistický magor, aby to chcel aj po tomto.

Tak, moment! Je to Malfoy! On je debil už od... no, od začiatku vekov! Podotýkam, že teraz ťažko odstrániteľný debil...

Jasné, že to stiahne! A ak nie, tak... no, budem sa vážne snažiť zabiť ho predtým, ako mi vyprší pracovná zmluva - čo bude presne rok od začiatku jej výkonu. Plus, budem naňho vyhľadávať aj tú najmenšiu smietku špiny, ktorá by ho mohla poslať do Azkabanu! A ak budem mať šťastie, tak sa mi podarí nájsť aj niečo na Elayne Gillecrosdovú.

S touto predstavou a podvedomou túžbou, že od zmluvy odstúpi, som zaspala.

Nanešťastie som sa mýlila tak moc, že viac sa to ani nedalo.

Do výkonu služby som nastúpila hneď v pondelok.

S tichým vrčaním som prechádzala nádvorím sídla Seneis. Na sebe som mala čierny oblek, bielu blúzku a čierne okuliare a lá bodyguard. Dúfala som, že v ňom budem vyzerať drsne a neprístupne. Na páse som mala Baillidh, v podpažných puzdrách baretty, vo všitom vrecku prútik a cez chrbát, pod sakom, sa mi tiahol Ackair.

Rozhodla som sa, že to budem brať ako čisto pracovnú záležitosť. Nedám najavo žiadne pocity! Budem chladná presne tak ako jeho oči. Nič len antarktický ľad. Koniec koncov, moje najmilovanejšie zaklínadlo je Ľadový dotyk!

Ale aj tak... bála som sa a zároveň túžobne chcela nájsť spôsob, ako ho odpratať zo sveta! Ale odpoveď som nenachádzala.

Hľadela som na monumentálne sídlo, z ktorého sálala autorita a moc a zvažovala, akoby som mohla zabiť jeho majiteľa.

Kruci! Nič mi nenapadalo!

Čierna mágia? Nie, tú pozná lepšie ako ja... sivá? To je možno jediná schodná cesta! Ale...

Dvere sa nehlučne roztvorili a ja som vstúpila do hadieho hniezda. Pripadala som si, akoby na mňa z každého rohu mal vyskočiť nepriateľ. Paranoja ma prestúpila až do morku kostí. Stuhla som, ale aj tak som pokračovala vpred a snažila sa pôsobiť vyrovnane.

Oproti sobote to tu vyzeralo neľudsky prázdne a vyľudnené. Žiadne večerné róby ani falošné úsmevy. Neprirodzené.

Divné, iné a nevľúdne.

Moje kroky v gigantickej hale zneli príliš hlasno. Môj vlastný odraz sa odrážal od vysoko naleštenej, mramorovej podlahy. Okolité ticho narúšali len vzdialené tóny smutnej, ťahavej melódie zloženej z huslí a hlbokého hlasu basy.

Naháňali mi husaciu kožu na každom kúsku tela. Pokračovala som ďalej. Nevedela som kam, a tak som si to zamierila za hudbou. Niečo mi hovorilo, že práve tam nájdem ľudí. Vyšla som po širokých schodoch na poschodie a div ma na ich vrchole nevyautovala stará mačka – či kocúr? No, myslím, že pád späť na prízemie by moje telo predychávalo len ťažko. Vykročila som o jeden krok vpred, ale vzápätí som opäť musela zaradiť spiatočku a len o vlások sa vyhla obrovskému, chlpatému čomusi... Ehm, myslím, že to bol pes, ale nedala by som za to ruku do ohňa!

Bolo to mohutné, plné bielych chlpov a od papule mu odkvapkávali reťazce nechutných slín. Ako som to s tými slinami zistila? Jednoducho. Chlpaté monštrum sa totižto rozhodlo, že svoju obludnú pozornosť bude radšej venovať mne ako starej mačke, a to pre mňa malo katastrofálne dôsledky.

Mala som na výber z dvoch možností. Buď to niečo zabijem alebo nechám žiť. Pre teraz som sa rozhodla pre možnosť číslo dva a s tým prichádzala aj dych vyrážajúca záťaž na bruchu!

Zalapala som po kyslíku, keď ma to monštrum zvalilo na zem a začalo mi lízať tvár, akoby som bola ľudská odroda lízatka pre psov! Zavrčala som a snažila sa to otlačiť, ale nešlo to. Moja tvár mu asi priveľmi chutila. Fuj! Fuj! Fuj!

Nestačí, že je Malfoy kolosálny debil, to ešte aj jeho pes musí byť taký?!

Aký pán, taký pes... preletelo mi hlavou, ale vzápätí na ňu zaútočila spomienka spred rokov, kedy sa pán Dokonalý priznal, že má starého kocúra! Hm? Žeby sa ten odobral do večných mačacích lovíšť? No, pri Malfoyovej starostlivosti sa ani nečudujem... Nie. To bude tá potvora, čo ma takmer sknockautovala ako prvá...  ale koho je teda tento pes?

„Benjamin!“ zvolal niekde za mnou vysoký, ženský hlas. O pár sekúnd neskôr sa psie telo zo mňa odpratalo a ja som sa mohla nadýchnuť bez hrôzostrašných obáv, že mi psie sliny zalejú dýchacie cesty.

„Och, bože, je mi to tak ľúto. On to tak nemyslel. Keď niekoho olizuje, prejavuje tým svoju náklonnosť...“ rapotal ten hlas a ja som si zatiaľ znechutene vytierala sliny z úst a očí... Kašlem na to!

Z vrecka som vytiahla prútik a jediným mávnutím sa toho bordelu zbavila, no divná pachuť z jazyka aj tak nezmizla. Bože, dávať si francuzák so psom! To sa môže podariť len mne!

„Krucinál,“ zahrešila som zúrivo. „Čo je to za diabolské plemeno!“

„Ospravedlňujem sa... ehm, Čuvač,“ priznala žena.

Obdarovala som ju zúrivým pohľadom a potom sa zarazila. Nebola mladá, tak ako som podľa hlasu predpokladala. Nebola dokonca ani služobná, ako som si myslela. Ale nič z toho ma neprekvapilo tak ako jej oči. Dych sa mi zasekol niekde na pol ceste a odmietal prejsť cez bránicu!

Tie oči!

Jasno zelené, ale predsa iné. Neboli chladné. Nepôsobili ako ľad aj keď mali rovnakú farbu! Boli ako čerstvá tráva na jar a rovnako ako jar, aj oni boli plné života, tepla a vrúcnosti. Nie, to nemôže byť pravda!

Žena predo mnou mohla mať okolo päťdesiatky, ale aj tak bola viac než dobre zachovaná. Po zadok dlhé, platinové vlasy jej v jednoduchých voľných vlnách splývali na chrbát a drobné telo jej kryla svetlozelená látka posypaná hviezdnym jasom.

Bola neskutočne krásna. Vyzerala skôr ako víla než obyčajná, ľudská bytosť... Ale vedela som, že nebola, aj keď by to, na druhú stranu, veľa vysvetľovalo.

„Ste v poriadku?“ spýtala sa ma, keď uvidela moje hlboké prekvapenie. Zmrzla som na mieste a nevedela, čo robiť. „Slečna,“ oslovila ma opäť a natiahla ku mne ruku.

To ma konečne prebralo. Prepálila som ju nenávistným pohľadom a odmietla prijať jej pomoc. To ona za všetko môže! To ona ho priviedla na svet. To ona ho zle vychovala! Postavila som sa a hľadela na ňu, akoby bola nebezpečným, jedovatým hadom.

Bola si vedomá odsúdenia a opovrhnutia v mojich očiach, ale namiesto toho, aby sa zatvárila rovnako, sa na mňa láskavo usmiala. Zamrzol mi žalúdok. Prehovorila a pekelného psa držala pevne za obojok.

„Vy musíte byť Thalia Shepardová,“ zatiahla milo a ja som sa ešte viac stiahla do seba.

„Som,“ zavrčala som zúrivo, no ona si toho nevšímala.

„Nedáte si so mnou čaj?“ chcela vedieť a moje opovrhnutie sa zmenilo na úžas. 

To si, kruci, o mne fakt myslí, že som blbá? Jej drahý synáčik ma už raz otrávil! Poučila som sa. Nikdy v živote od Malfoyovcov nič neprijmem!

„Neprišla som na čaj,“ zavrčala som a ona si ťažko povzdychla.

„Ja viem, slečna. Prišli ste robiť stráž môjmu synovi,“ potvrdila. Na to som nič nepovedala a ani som nemusela. Ona si v pohode stačila sama. „Moje meno je Miriele Evane Malfoy,“ predstavila sa. Nepovedala mi nič, čo by som už dávno nevedela.

„Viem,“ odvetila som rovnako útočne ako pred chvíľou.

„No tak, slečna Thalia,“ zatiahla zmierlivo. „Ja nie som váš nepriateľ.“

Už-už som na jazyku mala, ako jej poviem, že všetci Malfoyovci sú moji nepriatelia, ale v tom ma zarazil nenávidený hlas.

„Tali, poď sem...“ prudko som sa otočila a uvidela ho zostupovať z ďalšieho schodiska. Tak on mi bude rozkazovať!?

„Nie som tvoj pes!“

„Teraz si!“ odbil ma a ja som si uvedomila, že má vlastne pravdu... ale jeho drahocenná matička práve začala hrať vzornú patrónku slušného správania.

„Regie...“ zatiahla zdesene.

Malfoy ju obdaril tým najzvláštnejším pohľadom s akým som sa uňho kedy stretla... plného pocitov. Keď sa na ňu pozeral, jeho oči boli rovnako hrejivé ako jej. Wtf? Toto je príliš veľa zvratov na jeden deň.

„Odpustite, mama,“ zatiahol jej smerom a ona ho obdarila jemným úsmevom éterickej bytosti. Chcelo sa mi zvracať.

„Správaj sa slušne, Reginus,“ kárala ho. Nato nič nepovedal a jej pohľad sa presunul na mňa. „Rada vás privítam pri čaji o piatej.“

S tými slovami sa vzdialila a mňa nechala s jej vyšinutým synom osamote. No, teda s ním a s veľkým psom, ktorý mal odrazu plné tlapy práce, aby zo mňa postŕhal všetky handry!

Už-už som ho takmer prekliala, keď vtom vzduchom zavibroval Malfoyov tvrdý rozkaz: „Benjamin! K nohe!“ Pes vydesene stiahol chvost a so sklopenými ušami prebehol k pánovej ľavej dolnej končatine, kde sa klepal ako čivava na snehu.

Ja som zúrivo stála pred ním a biela blúzka mi vyliezala odvšadiaľ, len nie odtiaľ, odkiaľ mala.

„Tvoj pes je monštrum!“ zavrčala som a on sa si povznesene povzdychol.

„Nie je môj.“

„Vážne? Mám taký dojem, že žije v tvojom dome!“

„Patrí matke,“ oznámil a potom povrchne dodal. „Ja uprednostňujem mačky.“ 

Cs, ako inak? Pes je naňho príliš úprimný! Skrížila som si ruky na prsiach a ticho zvažovala, ako by som ho mohla zabiť. Nič mi nenapadalo. Pobavene nadvihol obočie.

„Prestaň s tým,“ vyzval na.

„S čím?“ zavrčala som.

„Práve teraz rozmýšľaš, ako ma zabiť.“

Hm? Ako to vie? Skontrolovala snom svoju nitro-obranu. Nič. Moja myseľ bola stále dokonale chránená.

„Zabiť?“ zatiahla som naoko zhrozene. „Ja? Kdeže... Som predsa tvoj bodyguard,“ zapriadla som. Nejakým zázrakom sa mi podarilo skrotiť vlastnú nechuť k tomuto rozhovoru.

„Viem. Vyšla si ma pekne draho,“ priznal.

Pokrčila som plecami. „Nie dosť...“

Spokojne sa usmial.

„Nie dosť,“ súhlasil, potom sa obrátil k psovi. „Benjamin, stráž!“ prikázal a pes sa stratil v útrobách domu. To by ma len zaujímalo, čo to stráži!

Preplachtil tých pár schodov a tmavo-modrý habit za ním vial ako krídla.

„Poď,“ vyzval ma a ja som bez námietok poslúchla.

„Kam ideme?“ chcela som vedieť.

„Dobrý bodyguard sa nepýta, len nasleduje,“ oznámil mi.

Povrchne som si ofrkla. „Dobrý bodyguard chráni klienta pred nebezpečenstvom! Musí vedieť, kam má klient namierené, inak ho nemôže dostatočne chrániť. Ak klient odmieta spolupracovať, je povolené uchýliť sa ku krajným možnostiam konania, ako je napríklad pripútanie klienta k posteli,“ odrecitovala som poučku, ktorú som vyčítala z jednej inteligentnej knihy... teda, až na tú posteľ.

Malfoy provokačne nadvihol obočie a obrátil sa ku mne.

„Pripútať k posteli?“ zatiahol a jeho tón hovoril za všetko. „To by nemuselo byť...“

„Sexuálne alebo akékoľvek iné vzťahy medzi ochrancom a chráneným sú prísne zakázané! Nikdy nie je dobré miešať biznis a city,“ poučila som ho.

Trhlo mu kútikom úst. „To je škoda.“

„Ani nie...“

„Raz...“ začal a ja som dopovedala:

„... ťa zničím!“

„V to dúfam,“ odvetil nadšene. „Ja sa rád nechám ničiť...“ Neušiel mi ten dvojzmysel. Hajzel! Bolo mi z neho zle! Alebo... len troška... Nie!

„Ja som to vedela! Nie si normálny a trpíš masochistickými sklonmi!“

„Iba pri tebe.“

„V tom prípade nie som zrovna najvhodnejší bodyguard.“

„Ale áno, si...“ zatiahol.

Nečakane som sa ocitla vo veľkom podzemnom priestore plnom... no tak moment, odkedy je Malfoy milovníkom drahých aut!?

Vyjavene som hľadela na tie prachy a zvažovala, koľko preboha asi tak zarábal!? No, málo to asi nebude. Pri jednej z čiernych metalíz stál vysoký, ale vychudnutý muž. Rovnako ako ja aj on bol v obleku a na očiach mal čierne okuliare. Ešte predtým, ako sme došli k autu, ma Malfoy zastavil.

„Tali, meč ti je k ničomu. Odlož ho,“ prikázal.

Prepálila som ho nedôverčivým pohľadom. „To skôr bude v pekle snežiť!“ zavrčala som.

„V muklovskom svete bude lákať priveľa pozornosti,“ upozornil ma.

„Nie, nebude, Einstein. Pre muklov je neviditeľný!“ oznámila som a on si moju sečnú zbraň zvedavo prezrel.

„Môžem?“ spýtal sa a ja som ticho zavrčala.

„Jasné, že nie!“

„Je to dielo škretov?“

„Prečo to chceš vedieť?“

„Len tak... zaujíma ma to...“

„V tom prípade nie.“

„Tak je?“ chcel vedieť. Chcela som opäť šteknúť „nie!“, ale načo? Nebolo to nijaké tajomstvo.

„Je,“ odvetila som.

„Má nejaké schopnosti?“

„Nie,“ zavrčala som.

Tak toto mu istotne nepoviem. Aj keď ani toto nie je tajomstvom, to posledné čo chcem je, aby vedel, aké schopnosti majú moje zbrane. Ak to bude chcieť vedieť, dozvie sa to, ale nie odo mňa!

„Tvrdohlavá ako vždy...“

Bastard ako vždy! 

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Thalia Shepard: Vendetta - Kapitola 9. - Prvý deň v práci: