OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Thalia Shepard: Vendetta - Kapitola 7. - Seneis

20.07.2015 (14:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 3× • zobrazeno 1401×

A som tu s ďalšou kapitolou.

Táto má venovanie pre mimu33, Trishu, Ealex, kat, Mišičku, izzie22, Diablo a valhalinku.

P.S.:  Možno pridám aj dve kapitoly, ale na týždeň si dávam pauzu. Ideme sa v týchto horúčavách trepať do Tatier. Som normálna? Asi nie... :D

Kapitola 7

Znudene som prežívala ďalší deň na veliteľstve. Zatiaľ čo iní aurori behali po Anglicku a bojovali so Smrťožrútmi, ja som tvrdla na zadku v kancelárii a útočila na Jamesa svojim dokonalým pokerfacom. No, asi tak úplne dokonalý nebol, lebo mi zas nabil držku a ošklbal ma o tri čokolády madam Larkinovej! Kruci.

„James, končím! To sa nedá!“ zafňukala som, načo sa uškrnul.

„Nevieš hrať poker, Tali,“ doberal si ma.

„Viem!“ oponovala som tvrdohlavo.

„Nevieš. Vždy viem, čo si dostala!“ zaškeril sa.

„Som v pokri dobrá! Len ty si jednoducho lepší,“ zatiahla som zmorene. Nikdy som nad Jamesom nevyhrala. Nad Remom niekoľkokrát... dokonca som raz či dvakrát zložila aj Siriusa, ale Jamesa nikdy.

„Ja viem. Som najlepší,“ usmial sa spokojne a ja som po ňom hodila perom. Biele štetinky sa mu ani neobtreli o tvár. Mal smrtonosné reflexy. Raz stíhač, naveky stíhač.

Pretrela som si rukou tvár a rozhliadla sa po okolí.

Centrála vyzerala presne tak ako vždy. Vysoké, kamenné steny prísne zazerali na tých pár zamestnancov, čo tu momentálne boli. Čarovné hodiny potichu odrátavali čas a kancelárske stoly zapadali prachom. S pocitom dobre odvedenej práce som sa pozrela na štós papierov, ktorý stál na stole vedľa šálky kávy. Všetko papierovanie mám úspešne za sebou. Teraz sa môžem nudiť.

„Inak, James, už vieš, kde urobíš rozlúčku so slobodou?“ spýtala som sa ho a on si zamyslene pomlul bradu.

„Popravde? Netuším. To je Siriusova parketa,“ odvetil a ja som si ťažko povzdychla.

„Skvelé! Tak to bude bordel ako minule,“ posťažovala som sa.

Naposledy, keď mal Sirius na starosti oslavy „Úspešného zvládnutia AP“ nás zaviedol do muklovského bordelu a ja som tam mala čo robiť, aby som odradila všetkých nadržaných idiotov.

„Nie, bordel to nebude,“ prezradil mi. Si naivný Paroháč! Veľmi naivný. Bude to bordel! Ver mi.

„Ako vieš?“

„Lily,“ odvetil iba a ja som pochopila.

Ehm, tá by z neho stiahla kožu, keby večer pred svadbou očumoval kozy iných... a potom by ju dodatočne stiahla aj zo mňa, Rema a veľmi bolestivým spôsobom zo Siriusa. Cs, nie je to tak troška nespravodlivé? Veď ona sama ide na stript! Ale nie. Poznám Siriho, bude to bordel!

Rozhodla som sa to neriešiť hneď z dvoch dôvodov. Prvým z nich bola sebeckosť – ak aj nepôjdu do bordelu, dobre pre mňa – a druhým, že si to do centra namierila vysoká postava s hrivou hnedých vlasou, a tak zjazvenou tvárou, až človek pochyboval, ako to dotyčný mohol prežiť.

Statný štyridsiatnik (či skôr takmer päťdesiatnik) pôsobil dojmom, že by dokázal zničiť akúkoľvek hrozbu, plus by mu ostalo dosť síl, aby prevalcoval tank – a týmto čarodejným vzpieračom nebol nik iný, ako najvyšší veliteľ aurorov, Jeffery Keiran Hughaiph.

Jeho pohľad blúdil po veliteľstve až sa nakoniec zastavil na mne.

O ou, čo som spravila? Teda, ja si nepamätám, že by som niečo spravila, ale ak som niečo spravila...

Zastavil pred mojim stolom, no to už sme so Jamesom hodnú chvíľu hrali vojakov s pravítkom v zadku! Zvyšok chabého osadenstva centrály príchod najvyššieho ukážkovo ignoroval a venoval sa svojim záležitostiam.

„Veliteľ!“ zasalutovali sme s Jamesom zborovo a Hughaiph nám rovnakým tónom odpovedal.

„Shepardová, Potter!“ Jeho pohľad skĺzol na moju tvár, a to neveštilo nič dobré! „Shepardová, na slovíčko.“

Nebola to prosba, ale priamy príkaz. Veliteľ sa otočil na opätku a odpochodoval tam, odkiaľ prišiel. S Jamesom som si vymenila prekvapený pohľad, ale nakoniec som ho nasledovala.

Veliteľova pracovňa bola pomerne veľká miestnosť s kamennými stenami a tmavohnedou podlahou. Jednu stranu pokrývala obrovská knižnica až po strop. Pred ňou stál mohutný stôl s puntičkársky poukladanými stohmi papierov a stoličkou s vysokým operadlom. Z opačnej strany stáli dve pohodlne vyzerajúce kreslá. Neboli tu okná, ale veľký, čarodejnícky obraz tento nedostatok dobre vyvažoval. Pod ním stála veľká komoda, ktorú po stranách rámovali vysoké zelené stromčeky, ktoré do vzduchu vypúšťali príjemnú vôňu. Okrem hlavných dverí tu boli ešte dvoje – kam viedli, to som netušila. Možno do súkromnej zbrojnice? Kúpeľne? Mučiarne? Žeby?

„Sadnite si,“ vyzval ma a ja som bez výhrad poslúchla.

Hm, tie kreslá sú fakt pohodlné. Veliteľ sa posadil oproti mne a ja som si pripadala divne. Kruci, prečo sa cítim ako na nedobrovoľnom pohovore s Dumbledorom?! Dokonca si, rovnako ako môj bývalý riaditeľ, prekrížil prsty na doske stola.

„Máte spoločenské šaty?“ spýtal sa nečakane a ja som len prekvapene vykulila oči a jachtavo sa spýtala:

„Ako, prosím?“

„Máte spoločenský odev?“ zopakoval pomaly, akoby hovoril s mentálne zaostalým – čo som možno v tejto chvíli aj bola... Fakt sa spýtal, čo sa spýtal?!

„Načo?“ zatiahla som zmetene a on si povznesene povzdychol.

„Budete ma sprevádzať na benefičný večierok Svätého Munga,“ oznámil mi.

„Čo?“

„Shepardová! Vážne to mám opakovať?“

„Ja... nie, veliteľ, len nechápem...“

„V sobotu o siedmej sa začína benefícia a výťažok z nej poputuje na jednotlivé oddelenia nemocnice. Zúčastnia sa jej všetci významní čarodeji a čarodejky. Bohužiaľ, medzi nimi musím byť aj ja a chcem, aby ste ma sprevádzali,“ uzavrel a oprel sa vysoké operadlo.

„Ale prečo ja?“ nechápala som.

„Ste jediná aurorka, ktorá momentálne nemá pridelené povinnosti,“ oznámil mi.

„A čo zástupkyňa Kendallová?“ nádejala som sa.

„Kendallová má iné nevyhnutné záležitosti,“ odbil ma.

„Aha...“ zatiahla som len.

Som zbytočne paranoidná alebo je to fakt divné? Niečo mi na tom nesedí. Prečo by si vyberal mňa, keď tam môže ísť s hocikým iným a vhodnejším? Tak prečo? Nedôverčivo som prižmúrila oči.

„Bude to čisto pracovná záležitosť a za čas strávený na benefícii dostanete odpovedajúci plat,“ oznámil mi.

„Aha...“ povedala som iba a on nadviazal na pôvodnú otázku.

„Máte vhodné šaty?“ spýtal sa a ja som v mojej nedôverčivej mysli zapátrala po odpovedi.

„Myslím, že by sa niečo našlo...“

„Dobre,“ uzavrel.

Prepaľovala som ho podozrievavým pohľadom. Hm.... žeby bol veliteľ skrytý úchyl? To asi nie... ale aj tak. Je to extrémne divné!

„Pane...“ zatiahla som, ale potom sa zháčila.

Čo som sa ho chcela vlastne spýtať? Niečo typu: „Pane, a nie ste vy len tak náhodou úchylný bastard, ktorý sa ma snaží vylákať na nechránené územie?“ To už by mi fakt pomohlo. Nie, navyše, veliteľ je chlap na pravom mieste! Nijaký úchylný magor by si medzi svojimi ľuďmi nezískal takú úctu, ako on medzi aurormi. Nech je za tým čokoľvek, musí mať nejaký skrytý dôvod... ale aký? A nie som len zbytočne paranoidná? Koniec koncov, je pravda, že všetky aurorky, až na mňa, majú pridelené misie. Ale že aj zástupkyňa?

Rozhodla som sa mu dôverovať. Ale budem sa pre istotu riadiť heslom: „Dôveruj, ale preveruj!“

„Áno?“ nabádal ma k dopovedaniu, ale ja som mimovoľne pokrútila hlavou a povedala:

„Nič, pane...“

Prepálil ma hodnotiacim pohľadom a nakoniec prikývol. „V tom prípade, môžete odísť, aurorka,“ vyzval ma a ja som bez odvrávania poslúchla a s krátkym „Dovi“ sa pratala preč.

Keď som sa dostala späť do centra, zničene som si povzdychla a ešte zničenejšie sa Jamesa spýtala: „Počuj, Paroháč, nevieš či Lily nemá nejaké večerné šaty?“

Prekvapene na mňa pozrel. „Prečo?“

„V sobotu o siedmej ma čaká benefícia v spoločnosti vrchnosti,“ povzdychla som si a v skratke mu zhrnula podivný rozhovor s veliteľom.

Našťastie sa ukázalo, že Lily tých šiat má na rozdávanie a s veľkou radosťou sa zhostila úlohy stylistky. Nedobrovoľne som sa stala živou Barbie a česacou hlavou zároveň. Vyskúšala som si ich hádam dvadsať a aj tak som si nakoniec vybrala tie prvé. Prečo? Nemali zbytočne pútavé farby, lesklú látku a ani iné výstrednosti.

Boli celé čierne, tesne na telo a od krku až po zem ich kryla tenká vrstva čipky, ktorá pôsobila ako polopriesvitný habit. Takže, aj keď podklad mal hlboký výstrih, v reále to nebolo až tak moc poznať. Lily ich musela upraviť na prsiach, lebo jej miery boli o číslo menšie a keď prišli na radu topánky, prehrala som svoj najťažší boj v živote. Vytrvalo som odmietala, ale Lily – diktátorku – som neobmäkčila. Keď som s ťažkým srdcom kapitulovala, musela som prijať čierne štokle. 

Bože, už teraz ma z nich bolia nohy!

S mojimi vlasmi sa zázraky urobiť nedali. Boli príliš krátke na zložitý účes, a tak mi ich len vyrovnala do niečoho, čo mi extrémne pripomínalo helmu, ale Sirius to – ako náš vrchný kritik – schválil, takže som sa o to nestarala. Boj o líčenie som taktiež prehrala. Ja som chcela len... hm, vlastne nič, ale Lily so Siriusovou podporou ma dotlačili k make-upu, dymovým tieňom a červenému rúžu. Ale aspoň tam som si presadila, že nechcem krikľavý, a tak som skončila s vcelku prijateľnou alternatívou. Ďalším problémom boli zbrane. Nemohla som si zobrať ani Ackair, ani Baillidh. Našťastie sa mi do malej kabelky podarilo vtrepať jeden z glockov a do nenápadného všitého vrecka prútik.

O trištvrte na sedem som s hrubou pelerínou okolo pliec vchádzala do priestorov luxusnej  rezidencie. Nachádzala sa v hlbinách Škótskej vysočiny. Vysoká, sivá a ľadovo elegantná. Niečo mi neskutočne pripomínala, ale ja som ani za ten svet nedokázala prísť nato, čo. Vysoké okná a veže. Cs, akoby vypadla z Austinovej kníh. Už tu len chýba dokonale nudný pán Darci s jeho kotletami. Obrovskú predzáhradku pokrýval puntičkársky pokosený trávnik so zástupom antických sôch a dvoma veľkými fontánami po bokoch hlavnej cesty. Celé to tu pôsobilo ako nádvorie vo Versailles.

Radšej ani nechcem vedieť, koľko to všetko muselo stáť.

„Pane,“ oslovila som veliteľa, ktorý si práve obozretne mapoval okolie. Aurora v sebe nezaprie. „Komu to patrí?“

Prekvapene na mňa pozrel. „Nevravel som vám?“

Pokrútila som hlavou a moje vnútro mi našepkávalo, že túto otázku som mala položiť už dávno! „Nie,“ zatiahla som.

„Sídlo Seneis, je majetkom rodiny Malfoyových. Presnejšie povedané, je to majetok ich najmladšieho syna Re...“

„Reginusa Sargasa Malfoya,“ zavrčala som ticho a to hneď z dvoch dôvodu.

Prvým z nich bolo, že som samú seba preklínala, že som sa nato nespýtala už skôr! Ale komu napadne, že sa nejaká benefícia bude konať zrovna u jeho bývalej hračky do postele!? Nie! Malo mi to napadnúť! Som auror! Kurva! Kurva! Kurva!

A tým druhým bola skutočnosť, že majiteľ celej tejto parády práve nonšalantne schádzal po mohutných schodoch. Vysvetlí mi, krucinál, niekto, prečo mi zas pripomínal leva?! Nie? Fajn.

Sledovala som ho, akoby sa na mňa aj cez tú vzdialenosť mohol vrhnúť a urobiť mi... niečo. Bol nebezpečný, a to kričala každá jednotlivá bunka v mojom tele.

„To ste mi nemohli povedať skôr!“ zavrčala som podráždene, ale veliteľ sa len povzbudivo usmial.

„Ste aurorka, Shepardová. Niečo také ste si mali zistiť už len z princípu,“ káral ma a ja som musela uznať, že má pravdu. A ešte raz - krucinál! To len ja môžem mať takú smolu... ale kdeže, moja smola ešte nepovedala posledné slovo.

Práve, keď mi jeden z členov najatej výpomoci, odnášal pelerínu a ja som si zavesila dlhý, tenký remeň kabelky cez plece – najradšej by som si pretiahla krížom cez prsia – som na chrbte pocítila uprený pohľad. Nemusela som sa obracať, aby som vedela, komu patrí. Ignorovala som ho a namiesto toho sa obrátila na veliteľa.

„A čo teraz, pane?“ chcela som vedieť.

„Teraz? Teraz nás čaká tá najnepríjemnejšia časť – diskusia,“ odvetil a aj napriek jeho vyrovnanej maske som vedela, že sa mu to hnusí. A nie len jemu.

Vydržala som to pol hodinu! Pol hodinu! Ani o sekundu viac a musela sa vzdialiť k švédskym stolom. Ale tým som si moc nepomohla. Jediné, čo som si dovolila, bolo hľadieť na jedlo a pitie, inak nič. Podvedome som trpela predstavou, že je to všetko otrávené. Zakaždým, keď som sa pozrela na vysoké poháre naplnené zlatistým šampanským som si rozpomenula na ten večer. Na neho a víno... a zradu... vzápätí sa mi vybavil boj, smrť, bolesť...

Mala som čo robiť, aby som v sebe zadusila podráždené vrčanie. Očkom som hodila po veliteľovi, ktorý sa práve rozprával s ľuďmi od svätého Munga a ministrom. Mohla som sa vzdialiť? Nehrozilo by mu potom niečo?

Zachytil môj pohľad. Pochopil a krátkym trhnutím hlavy ma prepustil. Našťastie, v opačnom prípade by som tu asi buchla od napätia.

Rýchlym pohľadom som prebehla po okolí. Dámy, páni, šperky, noblesné večerné habity a faloš. Asi tak by som to zhrnula. Bolo mi z toho zle. Boli samý úsmev a milé slovo, ale realita bola iná. Nič z toho nemysleli vážne. Ich sľuby boli plané reči zabalené do diplomatických sračiek. Pripadalo mi to tu oveľa nebezpečnejšie ako tam - vonku.

Divné, nikdy by som si nepomyslela, že zrovna toto mi naženie strach, ale naháňalo a poriadny. Oni – vrchnosť nášho sveta – boli takmer takí nebezpeční ako samotný Voldemort! Bolo mi zle už len z toho, keď som si predstavila, koľko z nich mu slúži! Nečudovala by som sa, keby všetci. Veď sme predsa v dome jedného z jeho najbližších!

Musela som sa dostať von. Preč - na čerstvý vzduch! Aspoň na pár minút a potom sa vrátim. Všetky tie farby, lesk a tiene mi pripadali desivé.

Vyrovnaným, ale rýchlym krokom som sa vzdialila na verandu. Prešla som cez vysoké francúzske dvere a tvár mi ovial chladný, nočný vzduch. Bože, to bolo to najkrajšie, čo som tu zažila! U veľkého Merlina, ako tu chcem vydržať do polnoci?! Vážne neviem... Ale zvládnem to. Som predsa Shepardová! Ja sa len tak niečoho nezľaknem! Hm, ale on?

Doteraz sa mi darilo vyhýbať sa mu, ale podarí sa mi to až do konca? Neviem. Moc som tomu neverila. Mojou veľkou túžbou bolo zabiť ho! Ale tu som nemohla. Príliš veľa svedkov... Zahryzla som si do spodnej pery a oprela sa o tepané zábradlie s ľaliami a inými kravinami. Zahľadela som sa do temnoty pred sebou. Aj tu bola obrovská záhrada. Pár metrov odo mňa sa tiahli široké schody, ktoré otvárali cestu do tajov Malfoyovského panstva.

Chcela som ho zabiť! Ale aj keď... spomenula som si na naše posledné stretnutie. Na tú blízkosť, na... zhrýzla som si peru ešte viac.

Bože, dievča, spamätaj sa! Je to nepriateľ! Mučil ma...

Nie, on ma nemučil, šeplo mi moje dotieravé, nadržané podvedomie.

Tak fajn, on ma nemučil, ale ani nespravil nič preto, aby ma nemučili!

Nato už nemalo čo povedať, ale niekto iný mal.

„Rozmýšľaš, ako ujsť?“ zatiahol za mnou známy a nenávidený hlas.

Á, kruci... 

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Thalia Shepard: Vendetta - Kapitola 7. - Seneis: